Darrel

Únava ma začala premáhať hneď, ako Nerida zaspala opretá o moju hruď. Jej pokojné odfukovanie ma uspávalo aj napriek cvalu koňa, ktorého som neustále poháňal, aby sme čo najviac využili náš neveľký náskok.

Jediné, čo mi zabránilo zaspať, bol fakt, že keby som tak urobil, obaja by sme sa s najväčšou pravdepodobnosťou strepali. Už teraz Neridu každých pár minúť váľalo do strany a ja som mal čo robiť, aby som ju udržal v sedle.

Keď sa konečne pomrvila a otvorila oči, odľahlo mi. Blížili sme sa k miestu vhodnému na oddych, kde by sme mali mať dostatok súkromia a dosť priestoru aj pre koňa.

Nerida bola rozospatá, oči mala otvorené len tenkými štrbinkami medzi ťažkými viečkami. Pousmial som sa. V týchto nestrážených chvíľach pôsobila tak obyčajne, priam dievčensky, a nie ako princezná schopná ovládať mysle.

Ani jej schopnosť ju však nedokázala ochrániť pred tými prasatami. Pri každej spomienke na nich som zaťal sánku a moja krv sa napĺňala zlosťou takou silnou, že som ju ledva dokázal potlačiť. Sám som mal na rováši viac než dosť, ale siahnuť na ženu proti jej vôli pre mňa predstavovalo niečo nechutné a neodpustiteľné, čoho boli schopní len zúfalci, ktorí nedokázali získať ženu inými spôsobmi.

Zabiť muža uprostred boja o holý život bolo niekedy nutným zlom, ale znásilniť ženu? Na to ospravedlnenie neexistovalo.

O pár minút sme sa dostali k hustej aleji stromov, pomedzi ktoré viedla len úzka cestička až k nášmu budúcemu úkrytu. Najstarší strom kráľovstva široký aspoň tri metre mal v kmeni pomerne priestrannú dutinu, o ktorej vedel len málokto. Len ten, kto mal tieto lesy preskúmané aspoň tak ako ja.

Štrbinu vedúcu dovnútra zakrývali konáre samotného stromu, ktoré prevísali nadol, až zametali zem pod ním. Zoskočil som z koňa a nastavil ruku Neride, aby som jej pomohol. Prijala ju a ladne zoskočila nadol, pričom som ju zachytil za boky. Ona sa oprela o moje ramená a onedlho už stála nohami pevne na zemi. Stále sme sa však držali. Naše pohľady sa stretli, ten jej nebeský ešte stále trochu rozospatý a vlasy rozkošne rozstrapatené.

Usmial som sa a ona mi úsmev nesmelo opätovala.

Zarazil som sa. Jej úsmev, nie ten typický, napätý a strojený, ale takýto jemný, snáď hanblivý, spôsobil, že som odrazu zabudol, čo som chcel urobiť ďalšie. Iba som na ňu hľadel ako taký posledný kretén a zamýšľal sa, či sa na mňa takto už niekedy usmiala.

Nespomínal som si a niečo také by som si určite pamätal.

Rýchlo som uhol pohľadom a pustil ju.

Bolo iné, kým som ju zvádzal a naťahoval, vtedy som sa cítil na koni, ale teraz ma vyviedla z miery ona a ja som na túto pozíciu nebol zvyknutý.

„Čo je to za miesto?" opýtala sa pohľadom skúmajúc prevísajúce konáre navôkol.

Rukou som ich odhrnul a odhalil vstup priamo do kmeňa stromu.

Neridine oči sa rozšírili a pery sa poodchýlili v nefalšovanom šoku. „To je... To je nádhera."

„Počkaj večer, keď tu budú poletovať svetlušky."

Koňa som schmatol za uzdu a voviedol ho dovnútra, kde bolo príjemné prítmie, slnečné svetlo prenikalo len cez pár neveľkých škár.

Nerida ma nasledovala. S koňom vo vnútri to bolo trochu tesné, ale mali by sme sa pohodlne vyspať.

„Oddýchneme si a niečo zjeme. Prenocujeme tu a zajtra budeme pokračovať v ceste."

Astra sľúbila, že rebelov navedie nesprávnym smerom a mne neostávalo iné, ako jej dôverovať. Jej zrada pálila, ale dokázal som ju pochopiť. Možno by som na jej mieste konal rovnako.

Nerida vošla za mnou a obzerala sa po stiesnenom priestore. Pozdvihol som na ňu obočie. „Nespýtaš sa v ceste kam?" opýtal som sa s úškrnom, už automaticky očakávajúc túto otázku.

Pozrela na mňa a tiež sa uškrnula. „To som už predsa skúšala a nič som nedosiahla. Na čo si drať jazyk?"

Och, ja by som vedel, ako ten jazyk využiť lepšie.

Zahľadel som sa na ňu a pokúsil sa hriešne myšlienky potlačiť, lenže ona, akoby mi videla do hlavy, si zamyslene zahryzla do pery, čím mi vôbec nepomáhala.

Nerida

Rozhodla som sa využiť svoje ženské zbrane na získanie informácii, ale vôbec som netušila, ako na to. Utešovala som sa myšlienkou, že som ho snáď priťahovala a tým pádom to nemohlo byť až také zložité.

Lenže v tejto oblasti som nemala žiadne skúsenosti.

Hneď, ako sme sa ocitli v súkromí, plánovala som niečo skúsiť. Ale akonáhle sme vošli dovnútra čarovného stromu, zrazu som netušila, kam sa pozrieť, čo povedať, ani len čo robiť s končatinami.

Nervózne som si zahryzla do pery a obzerala sa navôkol ako taká kopa nervov. Mohla by som k nemu jednoducho prikročiť a vrhnúť sa naňho, snáď by ma predsa neodmietol. Veď ešte deň predtým ma prosil, aby som ho pobozkala.

Lenže to bol pripitý.

Pokrútila som hlavou a pozrela naňho. Zarazila som sa, keď som zistila, že ma celý čas uprene pozoroval.

Teraz alebo nikdy.

Pristúpila som k nemu, donútila sa hľadieť mu priamo do tmavohnedých očí, hoci ma to stálo nemálo sebazaprenia.

Hlavu naklonil skúmavo do strany a so zvláštnym výrazom čakal, čo urobím.

Jednu ruku som zdvihla a nesmelo ju položila na jeho hruď. Chvíľu som pozerala na ňu, aby som sa uistila, že sa príliš neklepala nervozitou a potom som zrak zdvihla späť k nemu.

Zdalo sa, že ani nedýchal.

Lenže ja som na tom rozhodne nebola lepšie.

„Hm..." začala som. „Teraz by si ma nechcel o niečo poprosiť?" vytisla som zo seba prvú hlúposť, ktorá mi vzišla na um a ďakovala všetkým svätým, že v prítmí nemohol vidieť, ako mi horela tvár.

Jeho zrenice sa rozšírili tak, až mu zakryli celé dúhovky, hoci som si to v tme možno len domýšľala. Preglgol, ale vzápätí sa mu na tvári usídlil samoľúby úškrn.

„Myslíš, že za triezva by som nepoprosil?" povedal a moje už aj tak stiahnuté vnútro sa stiahlo ešte viac.

Tentokrát som preglgla ja, stále nespúšťajúc pohľad z jeho potemnených očí.

„Lenže teraz, drahá Nerida," povedal, kým ku mne zdvihol dlaň a dotkol sa môjho líca, čo mnou vyslalo prúd zimomriavok, „si v prosení na rade ty."

Zvrtol sa na päte, vystúpil von z nášho úkrytu a mňa nechal stáť s rukou visiacou vo vzduchu a ústami pootvorenými prekvapením.

Darrel

Pár sekúnd naviac a neovládol by som sa. Vyšiel som von, zhlboka sa nadýchol a prehrabol si vlasy. Avšak ani ľadový kúpeľ by nestačil, aby ma schladil.

O čo sa to pokúšala?!

Musela predsa vedieť, ako na mňa pôsobí, za poslednú noc som sa tým rozhodne netajil. Povedal som ale správnu vec, niečo, čo som vedel, že nikdy nesplní. Bola príliš hrdá na to, aby ma o čokoľvek prosila a tobôž niečo takéto. Tým som snáď získal čas, možno ju urazil alebo aspoň dostatočne odradil na to, aby sa o nič viac nepokúšala. Vďaka za to, že ma minulú noc odmietla, lebo môj rozum sa s pomocou alkoholu zjavne presťahoval do nohavíc. Pretože keby bolo na mne a nemal som tisíc dôvodov nezbližovať sa s ňou, už dávno by som sa neunúval ovládať. 

Aj tak sa mi to takmer vôbec nedarilo, minulá noc hovorila za všetko. Vždy som sa považoval za niekoho, koho vôľa a sebazaprenie prekoná všetky prekážky a nezmyselné telesné túžby. Lenže Nerida mi to pomaly ale isto vyvracala. 

***

Neridin pokus o zvádzanie bol trochu nešikovný, ale na Darrela to aj tak fungovalo :D 

Chcela by som sa Vám veľmi pekne poďakovať za 2k prečítaní pri tomto príbehu. Dúfam, že ma budete sprevádzať aj naďalej a deliť sa so mnou o Vaše dojmy :) Ďakujem.