Darrel

Spal som tvrdo, ale keď som začul srdcervúci výkrik, ihneď som sa prebral. Pohľadom som hľadal Neridu.

Keď som ju nikde v izbe nevidel, do ruky som automaticky vzal luk a šípy. Otvoril som okno a v tme pod stromom zbadal pohybujúce sa tiene.

Ozýval sa krik a plač a potom tiché „prosím", ktoré ma prevalcovalo vlnou nepoznanej paniky a hnevu, ktorý mi zaťal sánku, roztriasol ruky. Moja krv sa premenila na rozžeravenú, hustú, spaľujúcu lávu.

Ruky som donútil k pokoju, keď som natiahol tetivu už s pripraveným šípom. Žmúril som do tmy, videl som toho žalostne málo. Zhlboka som sa nadýchol a snažil sa zaostriť. Ľudia popri strome predstavovali len zhluk pohybujúcich sa obrysov.

Namieril som tam, kde som predpokladal, že sa nachádzala útočníkova noha. Ak by som aj trafil Neridu, rana by nebola smrteľná.

S hlbokým výdychom som šíp pustil a nechal letieť. Pár nasledujúcich sekúnd trvalo večnosť. Počul som len vlastné srdce a ticho noci, keď ho napokon preťal výkrik.

Mužský.

Vydýchol som si úľavou a natiahol druhý šíp. Tentokrát som nečakal tak dlho, kým som ho vystrelil a trafil aj druhého. Nechcel som ich zabiť, chcel som ich nechať nažive a zistiť čo najviac. Ako nás našli a ako dostali Neridu priamo spod môjho nosa.

Lenže môj hnev bol momentálne samostatne žijúcou substanciou, ktorá mi zatieňovala vedomie.

Vyskočil som na okennú rímsu a v priebehu pár sekúnd zliezol dole. Posledný meter som prekonal skokom, ktorý vyslal pálčivú bolesť naprieč mojimi bosými nohami.

Rozbehol som sa. S každým centimetrom bližšie k dvom mužom sa moja zlosť stupňovala. Momentálne obaja ležali na zemi a ruky si pritláčali ku krvácajúcim ranám na stehnách.

Dychčiac nervami som pribehol k tomu, ktorý mal rozopnuté nohavice.

Vyjebané prasa!

Ani si ma poriadne nevšimol, kým som mu z celej sily nedupol po rozkroku, na čo sa z neho vydral ďalší rev.

Schmatol som ho za kabát a pozdvihol hornú časť jeho hrudníka. „Odkiaľ viete o tejto osade?!" zasyčal som pomedzi zaťaté zuby.

Ruky sa mi triasli a nech som sa snažil akokoľvek, nedokázal som ich upokojiť.

„Už sa nedivím, že si nás zradil kvôli tejto princezničke. Je sladká," povedal a oblizol si pery.

Pred očami sa mi zatemnilo. Ruka mi samovoľne vyletela a silou schopnou trieštiť kosti pristála na jeho líci.

Zaúpel bolesťou.

„Spýtam sa ešte raz," povedal som ľadovo zlostným tónom. „Odkiaľ viete o tejto osade?"

Vypľul krv a vyceril na mňa zuby pokryté karmínovou tekutinou. „Ty skurvenec! Čo si si myslel?" opýtal sa a divoko sa zarehotal. „Eulis o tebe vie všetko! Naozaj ťa jedna kurvička opantala natoľko, aby si ani nedokázal premýšľať? Zdá sa, že ani náramok s amuletom nepomôže proti jej magickej vagíne, čo?!"

Tentokrát mi všetko pred očami sčervenelo. Opäť som ho udrel a potom ešte raz, neschopný sa zastaviť. Po chvíli mi ovisol v rukách, ale ja som sa už znova naťahoval na ďalšiu ranu. Nevnímal som bolesť, ktorá mi putovala od hánok celým predlaktím, nevnímal som nič okrem spaľujúcej zlosti.

Až tiché vzlykanie ma navrátilo do reality. Zamrzol som uprostred pohybu. Vo svojom pomätenom vyčíňaní som si ani neuvedomil, že Nerida bola za mnou a všetko sledovala. Konečne som ho pustil a obzrel sa k stromu, kde stála. Vyjavene na mňa pozerala, celá sa klepala a vzlykala.

Stislo mi srdce. Čo všetko by s ňou robili, keby som sa nezobudil? A čo všetko stihli doteraz?!

Zlosť vystriedala panika a zdesenie, kým som na ňu zamrznuto hľadel a nezmohol sa na nič. V tom mi pohľad padol na jej rozopnuté nohavice.

Moja krv sa premenila ľadové cencúle, ktoré ma bodali na každom kúsku tela.

„Nerida..." šepol som. „Urobili ti niečo? Stihli..." nedonútil som sa dokončiť vetu.

Prudko pokrútila hlavou, ale naďalej plakala.

Opatrne som k nej pristúpil, netušil som, čo robiť. Zdvihol som k nej chvejúcu sa dlaň, ktorá bola zababraná od krvi. Túžil som ju utešiť, upokojiť, hocičo, len aby prestala tak srdcervúco plakať a triasť sa.

Až vtedy som zacítil chlad noci, ktorý sa mi zarezával do bosých nôh a nahej hrude. Jemne som sa dotkol jej líca, kým na mňa pozerala tými obrovskými očami, ktoré boli také vydesené, také smutné, nešťastné a plné sĺz, až som túžil tých skurvencov, ktorí jej to spôsobili zavraždiť vlastnými rukami.

A možno som to už aj urobil. Obaja ležali v bezvedomí a bolo len otázkou, či sa ešte niekedy preberú.

Bolo mi to u riti.

„Ja..." povedala roztrasene. „Len som chcela ísť do - domov." Pri poslednom slove sa jej hlas tak zlomil, až ma bolestivo pichlo v hrudi.

Neprestávala sa chvieť. Jej maska bola preč, spadla a roztrieštila sa na milión kúskov. V jej očiach som videl absolútnu hrôzu, neopísateľný strach a hanbu. Akoby sa ona mala hanbiť za to, čo jej urobili a chceli urobiť. Zaťal som sánku a pri tom pomyslení sa musel ovládať, aby som sa neotočil a neuštedril ešte pár úderov do ksichtu obom tým skurveným, úchylným prasatám.

Ale to by jej nepomohlo.

Prvýkrát som si pomyslel, že by som bol radšej, keby tú masku mala späť. Keby som ju nevidel takto, síce otvorenú, ale úplne zlomenú a bezbrannú.

Až teraz mi došlo, že jej maska ju chránila. Bol to akýsi obranný mechanizmus, ktorým chránila svoje citlivé vnútro pred všetkým naokolo. Prežila toho viac než dosť – vlastný únos, väznenie, nepochopiteľné vyslobodenie a odopieranie vysvetlenia. A stále si zachovávala chladnú hlavu, možno práve vďaka svojej maske. Možno práve tá ju držala pokope.

Ale teraz bola preč a Nerida už nemala ani tú poslednú slamku, ktorej sa držala.

Hladil som ju palcom po líci, ale to nestačilo, aby som ju upokojil. Stále plakala, stále sa chvela.

Sľúbil som si, že sa budem držať ďalej. Že sa jej už ani nedotknem.

Povzdychol som si.

Srať na to.

Prižmúril som oči a pritiahol si ju do objatia.

Zmočené líce sa ocitlo ma mojej nahej hrudi. Chvíľu ostala šokovaná, ale napokon ma zovrela okolo pása tak pevne, akoby ma nikdy nechcela pustiť, a znova sa srdcervúco rozplakala.

Srdce mi s každým jej vzlykom krvácalo a moja sánka sa samovoľne zatínala.

Len som ju však upokojujúco hladil po blonďavých vlasoch a druhou rukou ju zvieral rovnako pevne ako ona mňa.

„Len som... chcela, aby... aby bolo všetko ako predtým," zamrmlala mi do hrude pomedzi vzlyky.

Zvraštil som obočie a zahľadel sa do nebies. Pravdu, ktorá sa mi tisla na pery, som radšej prehltol a objal ju tuhšie.

Už nikdy nič nebude ako predtým. Ani pre mňa a ani pre ňu. 

***

Darrel, nie princ na bielom koni, ale lukostrelec na bosých nohách :D, predsa len zasiahol. Stihol to v tej najvyšší čas, čo poviete? 

Ďakujem Vám za všetky reakcie, hviezdičky a komentáre, ktoré tak rada čítam :) Bez Vás by to nebolo ono.