Nerida

Ak som čakala, že pomoc Darrelovi nás nejakým spôsobom zblíži alebo aspoň zmierni vzájomnú nechuť, mýlila som sa. Vlastne som nemohla byť ďalej od pravdy. Od včerajšej noci sa so mnou vôbec nerozprával, a keď som sa niečo opýtala, odpovedal nanajvýš jednoslovne.

Po pár pokusoch som to vzdala. Ticho mi nikdy nevadilo, hoci takéto napäté mi priam hučalo v ušiach. Rozhodla som sa však pristúpiť na jeho hru, nechala som ho, nech trucuje. Vnucovať som sa mu určite nemienila.

Okolo obeda sme sa zložili na malej čistinke, Darrel si z chrbta zložil batoh aj luk a šípy. Potom sa na mňa po prvýkrát v ten deň zahľadel. „Už nemáme jedlo, idem niečo uloviť. Budeš dobrá alebo ťa mám pre istotu pripútať?"

Pristúpila som k nemu, jednu ruku si založila v bok a zdvihla k nemu zrak. Mračil sa do slnka a vo svojom hnedom koženom obleku pôsobil, akoby bol súčasťou lesa. Chvíľu som naňho len zazerala, keď som sa konečne spamätala a zmohla sa na odpoveď: „Na čo sa vôbec pýtaš? Keby som chcela ujsť, aj tak by som ti to nepovedala."

Jeho pery sa skrútili do polovičného úsmevu. Prudkými krokmi prekonal vzdialenosť, ktorá nás delila, až som bola nútená cúvať, pokiaľ som nechcela, aby do mňa narazil svojou pevnou hruďou.

„Princeznička sa rozhodla mudrovať, hm?" ozval sa potichu opäť tým tónom, ktorý ma dostával do tranzu.

Stále som cúvala a on sa približoval, až som narazila chrbtom do stromu a zhlboka sa nadýchla.

Obomi dlaňami som sa dotkla kmeňa za sebou, dúfajúc, že ma drsná kôra vráti do reality. Nepomohlo. Hrudník sa mi stále prudko nadvihoval.

Darrel ku mne zdvihol ruku, z pleca mi odhrnul rozpustené vlasy, pričom sa dotkol pokožky môjho krku a mnou prešli zimomriavky. Zaťala som zuby. Vlastné telo ma zrádzalo a on si to rozhodne všimol.

Uškrnul sa, svoju dlaň priložil na moje rameno a jemne zatlačil nadol, až som sa podvolila a sadla si. Vnímala som len jeho potemnené tmavé oči, ktorými ma prepaľoval, a ani som si neuvedomila, kedy a ako mi spútal ruky aj nohy a lano priviazal k stromu.

Až jeho zachechtanie ma vrátilo do reality.

Podráždene som naňho vycerila zuby, on len pokrútil hlavou a pokračoval v príprave na lov. Na pravú ruku si navliekol zvláštnu rukavicu, ktorá mu kryla len tri prsty, vzal luk a tulec so šípmi si prehodil cez chrbát.

Ešte sa na mňa obzrel a ja som mala čo robiť, aby som si nervami nerozhrýzla peru až do krvi.

„Príliš sa nemykaj, lebo si oderieš zápästia a členky," povedal a žmurkol na mňa.

Keby som bola pes, už by som naňho zavrčala tak, že by so stiahnutým chvostom bežal z môjho dosahu.

Svoje živočíšne ja som ale potlačila a zavrela oči, hlavu si oprela o kmeň za mnou a zhlboka dýchala.

Keď som sa trochu upokojila a rozhliadla sa, chvíľu som ho pohľadom nevedela nájsť. Pohyboval sa potichu, splýval s okolitým lesom. Nedokázala som pochopiť, že pod jeho mohutným telom nebolo počuť šušťanie lístia.

Luk držal ľavou rukou, kým tou pravou naťahoval tetivu s pripraveným šípom. Fascinovane som naňho zízala. Na tvári mal výraz absolútneho sústredenia a pomalými nepočuteľnými krokmi kľučkoval pomedzi stromy. Onedlho zastal, ľavým ramenom sa oprel o kmeň stromu a namieril pred seba. Žmúrila som do priestoru, kam hľadel, ale videla som len nespočetné množstvo stromov a lístia a slnečné lúče prenikajúce cez husté koruny.

Celú večnosť len stál bez pohnutia, až som sa divila, že mu ešte nestŕpli končatiny. Teda ak aj stŕpli, nebolo to vidno.

Pôsobil ako socha zasadená medzi stromy a aby ste si ho vôbec všimli, museli by ste sa prizrieť aspoň pár krát. Akoby patril lesu.

Urobil pár pomalých krokov do strany, pohľad mal fixovaný na jedno miesto pred sebou. Pod nohy nepozeral a zrazu sa zapotácal.

Vyvalila som oči a snáď som ani nedýchala. Čakala som, aký zázrak ten slávny Sinerrat predvedie, ale on práve letel k zemi. Uprostred pádu mu z luku vyletel šíp, mieriac nevedno kam, a on sa s buchotom zviezol na bok.

Chvíľu som vyjavene pozerala na slávneho Neomylného, ako leží na zemi s výrazom tak vtipne prekvapeným, aký som uňho ešte nevidela. A potom som vyprskla smiechom. Hlasným, úprimným, takým, ktorý mi skrútil celé vnútro, až som sa nedokázala poriadne nadýchnuť.

Tak toto bol ten Neomylný? Ten ktorý nikdy neminul cieľ?

Rozosmiala som sa ešte viac, z očí mi už tiekli slzy. Po dlhej chvíli som si všimla, že na mňa akosi fascinovane hľadel, jeho oči aj z diaľky žiarili a pery sa mu skrúcali v jemnom úsmeve.

Čakala by som, že na mňa štekne, že ma zahriakne alebo na mňa aspoň zazrie. On sa však spokojne usmieval s pohľadom zabodnutým do mojich očí. Prestala som sa smiať a zmätene naňho pozrela, odrazu vyvedená z miery.

Mlčky sme na seba hľadeli, keď sa konečne pozviechal zo zeme a prerušil očný kontakt. Moje vnútro sa zmätene zachvelo. Trápne som si odkašľala a cítila horúčavu, ktorá mi určite sfarbila líca.

Vybral sa na miesto, kam letel jeho šíp. Po chvíli ho zdvihol a ja som opäť vyvalila oči. Trafil zajaca. Ako to zvládol uprostred pádu, bolo pre mňa záhadou. Všimol si môj prekvapený pohľad a usmial sa. Tak skutočne, zoširoka a mne opäť zovrelo vnútro. Radšej som sa pozrela do zeme, inak by som naňho dokázala hľadieť asi donekonečna. Pri úsmeve sa celá jeho tvár rozžiarila a znežnela a po jeho drsnosti takmer nič neostalo.

„Svoju prezývku som nedostal len tak," povedal, kým kráčal ku mne.

Donútila som sa k chladnému pokoju, aj keď ma jeho úsmev stále hypnotizoval a prebúdzal vo mne nepoznané pocity.

„Hmm... Rozhodne som od teba čakala veľkolepejší výkon," povedala som s pohľadom zabodnutým niekam do neznáma.

Odrazu som sa musela premáhať, aby som naňho nezízala, aby som neskúmala jeho biele zuby, pery roztiahnuté do úsmevu a oči žiariace spokojnosťou.

Kto by to bol povedal, že lukostreľba môže človeka tak príjemne naladiť a rozžiariť všetko navôkol?