Darrel

Už teraz som svoje rozhodnutie ľutoval. Mal som sa na ňu vysrať a nechať ju napospas osudu. Odkedy som ju stretol, prinášala len samé problémy a komplikácie. Lenže to ja som nás do tejto situácie doviedol, a preto som nás z nej musel aj dostať.

Kráčali sme chodbou tajnej základne, ktorá bola v noci takmer prázdna. Našťastie sa ma nikto nič nepýtal, nik nevyzvedal. Verili mi, predsa by som ich nezradil.

A práve som to urobil.

Alebo nie?

Nevedel som si odpovedať, ale jedným som si bol istý. Keby som ju naozaj zavraždil, do zrkadla by som sa už pozrieť nedokázal. Nechcel som rebelov zradiť a vo svojom vnútri som ich ani nezradil. Len som nesúhlasil s ich postupmi a rozhodol sa vziať veci do vlastných rúk.

Vlastne Eulis zradil mňa. Jej únos sa mi od začiatku nepáčil, pozdával sa mi skôr atentát na kráľovnú. Jeden šíp do krku a bolo by po všetkom. Lenže s tým zase nesúhlasil Eulis a čiastočne mal pravdu. Trón by prevzala Nerida a nikto nám nedokázal zaručiť, že by vo vojne nepokračovala. A atentáty sa tiež nedali páchať donekonečna.

Na otvorenú rebéliu sme nemali dosť síl a ani ochranných amuletov voči ich moci. Bolo ich len pár. Jeden som mal ja, druhý Eulis a zvyšné jeho najvernejší posluhovači.

Na únos som sa nechal nahovoriť len pod podmienkou, že sa jej v skutočnosti nič nestane. Nebol som predsa netvor a vraždenie mladých princezien mi po chuti naozaj nebolo.

Mlčky ma nasledovala, tvár mala zahalenú v tieni kapucne. Plášť bol priveľký, zakrýval jej ženskú postavu, takže na prvý pohľad nebolo zjavné, o koho sa jednalo. Minuli sme stráže, ktorým som kývol hlavou na pozdrav a pokračovali sme von.

Keď sme sa dostali z dohľadu stráží a ocitli sa uprostred nočného Parnosu, Nerida prudko zastala. Zvrtol som sa na ňu, nemali sme čas na jej maniere. Ostávalo nanajvýš niekoľko hodín, kým si uvedomia, že zmizla a možno ďalších pár, kým si pospájajú, kto za tým stál. Dovtedy sme potrebovali získať dostatočný náskok.

Zadychčane na mňa zazerala, kapucňu si strhla z hlavy a prepálila ma svojím nebeským pohľadom. Zaťal som zuby a kapucňu jej natiahol späť na hlavu, obzerajúc sa, či ju niekto nezazrel.

„O čom toto celé je? Kam ideme?!"

„Už som ti povedal, ak chceš prežiť, nepýtaj sa a poslúchaj." 

Nemienil som sa s ňou ďalej dohadovať, schmatol som ju za zápästie a ťahal za sebou najkratšou cestou von z mesta do blízkych lesov, ktoré som poznal ako vlastnú dlaň. V hlave sa mi už črtal plán, ako dosiahnuť, čo som potreboval. Mal svoje medzery, ale na to teraz nebol čas. Potrebovali sme sa dostať von z mesta a nájsť si úkryt.

Boli sme len na začiatku, ale už teraz som mal čo robiť, aby som ju nenechal samu napospas lesnej zveri.

Prečo som sa do toho vôbec púšťal?!

Kurva!

Trhala sa, ale ja som svoje zovretie spevnil a ťahal ju ďalej. „Doriti, Nerida! Práve sa ti tu snažím zachrániť život, tak prestaň!" zavrčal som na ňu, keď sa jej trhanie už nedalo vydržať.

Ocitli sme sa uprostred úzkej tmavej uličky, keď opäť zastala a ruku si z tej mojej vytrhla. „Prečo by som ti mala veriť? Veď to ty si ma uniesol. Možno ma teraz vedieš na smrť a ja ťa mám nasledovať ako naivná sliepka?!"

Povzdychol som si a s pohľadom do nebies poprosil všetkých svätých, aby mi dodali trpezlivosť.

Riskoval som všetko, len aby som ju udržal pri živote. Nebol to dostatočný dôkaz o mojich dobrých úmysloch?

Asi nie.

Ruky som si založil na hrudi. „Tak prosím, drahá. Si voľná. Choď, kam chceš, ale sama neprežiješ ani päť minút."

Zvrtol som sa na päte a dúfal, že môj bluf neprekukla. Prešiel som len pár krokov, keď som za sebou začul jej tiché cupitanie. Usmial som sa sám pre seba.

„Veď ani neviem, kde sme. Kam mám ísť?"

„Sme v Parnose," odvetil som. Vedel som, že táto skutočnosť ju donúti ostať pri mne, pretože hlavné mesto snáď ani nemohlo byť vzdialenejšie.

Úkosom som na ňu pozrel. Sánku mala zaťatú, z očí, v ktorých sa črtala dilema za dilemou, jej sršali blesky. Ale nasledovala ma a to bolo podstatné.

Nerida

Útek som mala na dosah, vlastne som mohla ujsť teraz hneď. Darrel by ma nechal ísť. Prečo?

Ničomu som nerozumela. Tvrdil, že mi zachraňoval život, ale neverila som mu ani nos medzi očami.

Keď mi však oznámil, že sme sa nachádzali v Parnose, nemala som na výber, musela som ho nasledovať. Po jeho boku som mala väčšiu šancu prežiť ako sama v kraji, ktorý som poznala len veľmi mizivo.

Ale čo bude ďalej?

Čo Sinerrat zamýšľal?

Nepýtala som sa, odpoveď by som aj tak nedostala. Alebo takú, ktorá by ma len viac zmiatla. A tak som len zaťala zuby a nasledovala muža, ktorý mohol byť mojím vykúpením alebo skazou. Ktorá možnosť bude správna, sa určite čoskoro dozviem.

O niekoľko desiatok minút sme opustili hranice mesta a dostali sa do lesov, kde bola tma taká čierna, že som si ledva dovidela na špičku nosa.

Darrel mlčal a ja tiež. Slepo som ho nasledovala, zdalo sa, že vedel, kam mieril. Čo mi ostávalo? Sama by som sa tu stratila v priebehu tridsiatich sekúnd.

V hlave som si predstavovala mapu kráľovstva a plánovala, čo ďalej. Určite som ho nemienila naivne nasledovať až k svojmu hrobu. Nemohla som od neho očakávať nič dobré.

Parnos sa nachádzal na najjužnejšom cípe kráľovstva, neďaleko zúriacej vojny. Počkám, kým sa rozvidnie, vyčkám na vhodnú príležitosť a ujdem. Pokiaľ budem mieriť stále na sever, dostanem sa domov.

Len či ma predtým niekto nezabije alebo ma nejaké zviera nezožerie.

Pri tej predstave som sa striasla a pokrútila hlavou.

„Prečo?" prerušila som ticho.

„Čo prečo?" opýtal sa, ale stále sa sústredil na les pred ním.

„No čo asi." Pretočila som očami. „Prečo si ma odtiaľ zobral a prečo mi zachraňuješ život?" posledné dve slová som zdôraznila, aby bolo jasné, že som mu neverila ani slovo.

„Vieš čo? Ešte chvíľu buď neznesiteľná a asi zvážim svoje rozhodnutie."

Povzdychla som si a vrátila sa k mlčaniu. Netušila som, čo ma čakalo, čo mal pre mňa nachystané, čo plánoval, prečo ma uprostred noci vzal od únoscov, medzi ktorých sám patril.

Nič nedávalo zmysel. Ale v tomto pre mňa nepochopiteľnom boji som odmietala byť viac niečou bábkou.

Stačilo.

Nastal čas vziať osud do vlastných rúk.