„Čože?" vyhŕknem prekvapene. Ničomu tu už totiž nerozumiem. Na poslednú chvíľu ma Ed pošle inam, teraz ma preruší tak známy hlas a ja iba ustrniem v pohybe, pretože dokonca aj hudba prestáva hrať.

Čo sa to tu deje? Robím niečo zle? Som v nesprávnom boxe? Oh, sakra, istotne som sa pomýlila.

Rukami sa pomaly zahalím a utápam sa v hanbe sebe vlastnej, keď počujem, ako ku mne niekto kráča. Cez to ostré svetlo ledva dovidím na koniec pódia, nie to ešte na človeka, ktorý mieri mojím smerom.

„Ai."

Konečne si priradím známy hlas aj k osobe, ktorá na mňa prehovorí opäť.

„Som Aisha. Už si to zapamätaj!" Ten človek ma tak irituje, aj keď sa musím priznať, že jeho oslovenie vo mne prebúdza nepoznané. Zvláštne pocity napĺňajú moje vnútro, v hlave mám ako vymetené a v bruchu poletuje milión motýľov. Čo to má byť?

Pristúpi bližšie, zažmurkám a upriamim pozornosť na spodnú časť jeho tela. Rukou prejde po mojej paži až sebou trhnem, jeho to však neodradí.

„Poď sa so mnou posadiť, prosím."

Niečo v jeho tóne ma prinúti urobiť tak, ako žiada. Nemôžem však poprieť tú príťažlivosť, proti ktorej sa snažím ale bojovať. Netuším však dôvod, ale kdesi hlboko cítim, že to nie je správne. Nepochybujem o tom, že som si box nezmýlila a tento Noah, si ma vyžiadal tancovať druhýkrát.

Chytím sa ponúkanej ruky a okamžite pocítim mierne sklamanie z chýbajúceho dotyku. On mi to však ihneď vynahradí a moju dlaň pevne stisne, akoby sa bál, že sa cestou rozpadnem.

Pomalými krokmi dôjdeme k pohovke, kde sa usadíme a hneď mi podáva sako.

„Ďakujem, si nejako pozorný. Nie si tu preto, aby si sa díval?" podpichnem ho. Veď, platí si za to, aby ma videl a podáva mi sako, aby som sa zahalila? Nečakám však na odpoveď a sako si obliekam. On je plne oblečený, ale mne v tom niečom, čo má byť spodné prádlo, je pomerne chladno. Celá sa opäť zaviniem do jeho vône.

„Rozptyľuješ ma." Prizná bez okolkov. Pozrie mi do očí a skúma, sleduje moju reakciu, ktorá na seba nenechá dlho čakať. Nadvihnem obočie v otázke.

„A od čoho?"

Mierne sa zamrví na mieste, ale nespúšťa pohľad odo mňa. „To je jedno," povie napokon. Usmeje sa na mňa tým jeho milým úsmevom a ja mu ho opätujem. Je opäť pozorný, keď ma ponúkne šampanským. Tentoraz neodmietam a prijímam jeden pohárik. Veď to mi nemôže uškodiť.

„Prečo som mala prestať? Bolo to zlé?"

„Nie, nie. Len to nie. Veď,... ty si skvelá. Len ja, chcel by som sa ťa na niečo opýtať." Rozpráva a je pri tom nervózny. Toto spojenie je pre mňa prekvapením. Eduardo spomínal, že je to majiteľ nejakej veľkej modelingovej agentúry, nemal by byť vôbec nervózny, prinajmenšom by to nemal dať na sebe poznať.

„Tak sa pýtaj," povzbudím ho, priložím si pohár k ústam a doprajem si malý dúšok.

„Ai," Žmurkne, pretože vie, ako ma tým irituje a pokračuje. „Staň sa mojou spoločníčkou na ďalších pracovných cestách a sprevádzaj ma."

V prvom momente, keď mi to oznámi a neopýta sa, ako pôvodne plánoval, zabudnem dýchať a v ďalšej sekunde vyprsknem ten kúsok šampanského, ktorý som nestihla prehltnúť, na čo to schytá jeho snehobiela košeľa. Rozkašlem sa na plné kolo a Noah? Ten sa smeje. Nahlas, z chuti a nehľadí pri tom na to, že ja ledva popadám dych.

Hneď sa ale uvedomí, keď to už vyzerá dosť vážne a snaží sa ma jemne pobúchať po chrbte, aby mi aspoň kúsok uľavil.

„No, každopádne, bod pre mňa, že som ťa nezabil. A teraz späť k mojej ponuke. Nemáme veľa času a myslím, že tvoj šéf ťa dnes bude chcieť skontrolovať. Pôjdeš so mnou?"

Nečaká, či to vôbec stihnem nejako spracovať, ide rovno na vec. Hľadám v sebe stratený hlas, ktorý som si skoro vykašľala, kým prehovorím.

„Počkaj, počkaj. Ako tvoja spoločníčka? Čo si to o mne myslíš? Ja nie som,.."

„Ja si to o tebe ani nemyslím," preruší ma zavrčaním a tichým konštatovaním. „Prepáč, zle som sa vyjadril. Chcem, aby si išla so mnou na cesty ako moja asistentka. Nič viac, nič menej."

Nahne sa a zoberie si zo stolíka svoj pohár. Napije sa a keď nahne hlavu, sledujem pohyb jeho ohryzka, ktorý vo mne vyvolá nesmiernu chuť mu po ňom  prejsť jazykom a okúsiť, ako chutí. Sakra, čo sa to so mnou deje? Tento chlap je jednoznačne veľké riziko.

„Kde by to bolo?"

„Prosím?" Opýta sa prekvapene.

„Kde by sme cestovali?" Spresním svoju otázku.

Pousmeje sa, jemne po mne prejde pohľadom. „Európa, snáď asi celá a neskôr chystám aj Áziu. Tento rok však Ameriku nestihnem, možno budúci rok. Chcem, aby si išla so mnou, mám, ehm, menší problém s mojím asistentom. To by som ti však vysvetlil neskôr. Prijímaš moju ponuku?"

Preloží si nohu cez nohu, v lakti sa oprie o koleno a do dlane si oprie svoju tvár. Druhú ruku má voľne položenú na opierke pohovky. Je na neho pekný pohľad, a tak ho chvíľu skúmam. V hlave zvažujem svoje možnosti, pre a proti. Túžim odtiaľ vypadnúť, zmiznúť a možno sa už nikdy nevrátiť. Ale čo moja matka?

Hneď sa však snažím myšlienku na ňu zavrhnúť, pretože to ona ma sem dostala. Nevadilo jej, že ja, jej vlastná dcéra, mám ukazovať telo pred cudzími chlapmi, len aby som splatila jej dlh.  Každý deň som sa o ňu starala a ona aj napriek tomu ma podhodí Eduardovi ako nejaký kus mäsa hladnému psovi.

Už niekoľkokrát som si všimla jeho pohľady, ktoré sa snažil skrývať. Pri rozhovoroch so mnou sa mi díval jedine do očí, nikdy neskĺzol pohľadom nižšie, ale v okamihoch, kedy si myslel, že ho nik nevidí, sa pozeral. A dlho. Poriadne si ma prezeral, keď si bol istý, že o tom neviem, ale ja som to všetko cítila. Bol nechutný a byť v jeho spoločnosti mi spôsobovalo muky.

Prečo ale teraz váham? Prečo mu neskočím okolo krku a nepoviem áno?

Odpoveď je veľmi jednoduchá. Bojím sa. Bojím sa byť v spoločnosti tak príťažlivého muža, akým bezpochyby Noah je. Čo ak sa o niečo pokúsi? A poddám sa? Pôjde iba o pracovný vzťah? Pomenoval to jasne, asistentka, nič viac a nič menej. No čo ak jedného dňa bude jeden z nás túžiť po niečom viac?

Mám veľký strach, presne ten, ktorý ma trápi už niekoľko rokov a nedovolil mi vyjsť s pravdou na povrch pred mojimi kamarátmi. Roky im zatajujem podstatné skutočnosti o mojom živote a tvárim sa, že ja vlastne nič zlé nerobím. Och, hlúpa povaha, hlúpy strach. Do čerta s tým všetkým. Musím sa tomu postaviť. Čeliť skutočnosti, bojovať so svojím strachom, nepoddať sa mu. Nedovoliť mu nado mnou vyhrať.

„Ai, s odpoveďou by si sa mala mierne poponáhľať. Nechcem na teba tlačiť, no o chvíľku nám vyprší čas, jedine,..." na chvíľku sa zamyslí a uvažuje nad ďalšími slovami.

„Jedine?" naznačím, nech pokračuje.

„Jedine, ak by si nebola proti a ja by som si ťa kúpil na celú noc. Počkaj, počkaj,..." povie hneď, nestihnem sa ani pohnúť, ani nijako zareagovať. A to som mala v pláne odtiaľ doslova utiecť. Čo si ten kretén o sebe myslí? Má však dobré dedukovacie schopnosti. „Nie je to tak, ako si myslíš. Aisha, ja si ťa zaplatím na celú noc, ale nič neurobím. Budeme spolu hovoriť, môžeš si oddýchnuť, alebo prosto odídeme a ty si to rozmyslíš v pohodlí domova. Niečo mi však navráva, že rozhodnutá už si. Nie je to tak?"

Je trúfalý a je si sebou viac než istý. Má ale pravdu? Som rozhodnutá? Celým svojím bytím chcem odísť, chcem mu povedať áno, chcem zažiť nepoznané. Cestovať po svete a po miestach, o ktorých som doteraz mohla len snívať. Nájdem však v sebe dostatok odvahy a prekročím svoj tieň?

Po dnešných udalostiach z kaviarne po tom túžim oveľa viac. Chcem sa vyhnúť pohľadom Emy, po mojom malom priznaní. Chcem utiecť pred obvinením, ktoré som zahliadla v očiach Leily, no najmä sa chcem schovať pred Troyom a jeho pokusmi o mňa. Prečo som si to len nevšimla? Je pravda, že niečo tam bolo, nejaká príťažlivosť určite, veď je to krásny chalan, ale poznáme sa roky a nikdy medzi nami nepreskočila iskra, nefunguje chémia, nie je tam nič, len čisté kamarátstvo. Aj ten bozk, ktorý sa mi dnes odhodlal dať, bol vlastne ako jemné pohladenie od kamaráta. Nebola v ňom vášeň, túžba, iskrenie, výbuch, ktorý tak očakávam.

Moje váhanie je dlhé, zamestnáva ma a nevšímam si, ako vstane a niekam sa vyberie. Na chvíľu sa tu ocitám len sama s mojimi myšlienkami, ktoré vo mne neprestajne víria. Prečo všetko tak analyzujem? Čo keby som sa raz nechala uniesť? Splynula s davom a nechala všetko tak? Odovzdala sa tak, ako naposledy svojím rukám a vyskúšala pád do neznáma?

Teraz je ten čas, konečne si to uvedomujem. Kedy , ak nie teraz? Tento človek mi ponúka možnosť, prostriedok, ako sa vymaniť z tohto sveta, aj keď kdesi hlboko vo svojom vnútri viem, že to nebude zadarmo.

Kým sa postavím a dopijem posledný hlt, on prichádza. Tvár mu zdobí jemný úsmev a v očiach badať očakávanie.

Kým však stihnem niečo povedať, prehovorí. „Dnešný večer je vybavený, tak isto aj noc. Je to už iba na tebe. Môžeme ostať tu, či sa presunúť do baru, alebo ťa môžem odprevadiť domov. Je to na tebe." Dopovie a posadí sa. Ja ostávam stáť na mieste a premýšľam. Tentoraz popustím a nenechám vyhrať svoje rozumné ja, ktoré toľko analyzuje, skúma a uvažuje.

„Dobre, súhlasím." Poviem po chvíľke a posadím sa aj ja. Tuhšie sa zaviniem do jeho saka, obalím sa jeho vôňou, aby som sa viac osmelila.

„Súhlasíš s čím?"

„S tvojou ponukou robiť ti asistentku. Len si nie som istá, či spĺňam vôbec nejaké predpoklady. V živote som nerobila takú robotu. Som tu dosť dlho na to, aby som prešvihla nejakú inú prax, a proste..." dôjdu mi slová. Bože, kde som nechala hlavu? Veď ja sa na tu prácu vôbec nehodím.

„To nech ťa teraz netrápi. Steven pôjde na niekoľko ciest s nami, zaučí ťa."

Pôsobí tak sebavedomo, keď si opäť preloží nohu cez nohu, pohodlne sa usadí a vezme si svoj pohár, do ktorého si ešte stihol kúsok moku naliať.

„Tak? Sme dohodnutí?" dvíha ho smerom ku mne.

Jedna, dve, tri sekundy prejdú a ja stále nemo sledujem, ako na mňa upiera svoje tmavé oči. Čaká, ale netlačí. Ruku s pohárom drží vystretú a milo sa usmieva. Môžem mu ja odolať?

Vezmem pohár, posuniem sa jeho smerom a jemne spojím sklo v našich rukách. „Na spoločnú dohodu," vyslovím a dovolím si odpiť ako prvá.

Večer ubieha rýchlym tempom, nepresunieme sa inam, tento box nám predsa patrí. Noah zaplatil za jeho prenájom až do konca, takže do piatej rána. Komunikácia medzi nami neviazne, pokúša sa mi priblížiť, čo ma vlastne čaká. Podľa všetkého je Steven chlapík na správnom mieste a vždy podržal svojho šéfa, ale teraz urobil niečo, čo nemal. Nechcel mi prezradiť toho viac, ostáva mi už len si počkať. Som mierne nervózna, bojím sa nadchádzajúcich dní, ako to všetko vlastne zvládnem.

Otázkami ho zasypávam aj ja, kladiem dôraz na to, aby som sa nedostala ani len okrajovo ku svojmu strachu. Čo my dvaja osamote budeme robiť?

Vysvetlí mi moje povinnosti, ktoré budú pozostávať väčšinou z toho, aby som dokonale ovládala jeho diár, to je pre neho najpodstatnejšie, pretože on nie je ochotný nosiť všetky svoje stretnutia v hlave. Dohadovať mu ich, kontrolovať, či je všetko na každú akciu pripravené, byť neustále na mobile a všetko zaznamenávať aj do zápisov z každého dňa. Ráno viezť poradu s celým tímom a večer dať každému výstup. Budem mať vstup do zákulisia, a ak ma o to niektorá modelka požiada, budem nápomocná aj jej. V tejto chvíli som si viac než istá, že toho Steven využíval ako sa patrí.

Budem mať k dispozícii vlastný nový telefón a notebook, s ktorým on predpokladá, že viem pracovať. To aby som sa poponáhľala a niečo si naštudovala, kým odletíme.

Prvá zastávka bude Londýn a to už o týždeň.

Skoro som vyskočila z kože, keď mi to oznámil. Noah sa smial ako malé decko, keď som mu predviedla svoj oslavný taneček. Stále v jeho saku, bez tých odporných ihličiek som poskakovala po celej miestnosti a spievala lambadu na plné hrdlo.

Vypili sme fľašu, rozprávali si príbehy a ja som sa naozaj, ale naozaj dobre bavila. Mám pocit, že nám to spolu bude fungovať a práca pre neho ma bude naozaj baviť. Je pomaly sobota ráno, sme hore celú noc, ale ani jeden z nás nejaví známky únavy.

Je to prvá noc, kedy som naozaj šťastná, že tu pracujem.