Nasledujúce dni mi prebehnú cez prsty ako voda, ktorou sa ráno pravidelne oplachujem. Každý deň začne rovnako. Vstanem, dám si sprchu a idem vyvetrať matke do jej izby. Ako vždy je mimo reality a ja len kontrolujem, či je ešte medzi nami. Niečo mi navráva, že ona tu už ani nechce byť. Jej existencia závisí od množstva alkoholu, ktorý pretečie jej žilami a ešte toho, čo do seba chcene, alebo nechcene dostane, aby aspoň nejako ospravedlnila svoje činy.

Nachystám nám obom raňajky, popracem celý byt a poobede chodievam von na prechádzky. Už som sa zopárkrát stretla aj s dievčatami, Ema sa našťastie nejako upokojila a svoje emócie drží na uzde. Troy je ale posledné dni úplne ako vymenený a čoraz viac si všímam jeho pátravé pohľady po mojej osobe.

„Pôjdeš dnes s nami do kina?" vyznie do krátkeho ticha jeho otázka. Sedíme všetci spolu v našej kaviarni, kde tak radi chodievame a sŕkame každý svoje. Je piatok večer a ja viem, že dnes ma čaká práca. Pred necelou hodinku mi cinkla správa od Eda, že dnes opäť tancujem. Celý týždeň mi dal pokoj, až som sa divila, ale dnes sa to všetko skončilo.

S napätím a snahou zakryť všetky dôkazy svojej rozhodenosti a náhlej nervozity, som mu odpísala. Jednoduché okej. Nemala som sily protestovať, veď prečo aj. Jasne sa vyjadril. Chcel, aby som tancovala trikrát za týždeň a hneď po mojom úvodnom čísle mi dal pokoj celý týždeň. Celých sedem dní sa nič nedialo. Nevolal, nepísal, neposielal odkazy po mojej matke. Dokonca som nemusela robiť ani za barom. Bolo len otázkou času, kedy sa to zmení.

A zmenilo sa to práve dnes.

„Dnes nemôžem." Poviem a zvesím hlavu, tvárim sa, že ma zaujíma viac škvrna na bielom obruse, ako jeho pohľad do mojej tváre.

Jemné uchechtnutie je mi znamením, že nás Ema pozorne počúva a dáva o sebe vedieť. „Milý Troy, kedy Aisha šla s nami do kina?" opýta sa prihlúplym hlasom. A je späť. Niekoľko dní sa držala na uzde, ale dnes už asi nevydržala a snaží sa zabŕdať opäť.

„Mrzí ma to," poviem len jemu a usmejem sa. Troy mi úsmev opätuje a rukou ma pohladí po dlani, ktorá mi spočíva na stole. To gesto je priateľské, vo mne však vyvolá vlnu pocitov, ktoré s priateľstvom nemajú veľa spoločného. Nie je mi to nepríjemné, ale moja hlava to vyhodnotí ako nejakú zmenu. Zmenu statusu kamarát – kamarátka a urobím si poznámku. Dávaj si pozor na Troya. Opäť sa na neho usmejem, ale pohľadom skúmam aj ostatných, či si toto naše vzájomné gesto všimli.

Nik sa na nás nedíva a mierne si vydýchnem. Drámy mám doma dosť, nepotrebujem aj tu riešiť zbytočnosti. V tele už začínam pociťovať známky chaosu, ktorý tam vyvoláva správa od Eda a nechcem, aby to bolo na mne poznať. Pohľadom skontrolujem čas a v hlave prepočítavam, ako dlho mi bude trvať dostať sa odtiaľ. Ak si cestou pohnem, môžem s nimi ostať ešte takú polhodinku.

Rozmýšľaním sa už ďalej netrápim, chcem si užiť daný okamih v spoločnosti svojich blízkych.

„A čo spoločná dovolenka?" opýta sa znenazdajky Leila.

„Kam by si šla?" zisťuje Elliot a pekne sa na ňu pozrie. Niečo sa tu deje. Už dlhšie si všímam pohľady ich dvoch, akosi často o seba zavadia a ich občasné dotyky sa len znásobujú.

„Čo tak Taliansko?" navrhne opäť s úsmevom a v tvári jej badať obrovské nadšenie. Chvíľu sa zamyslím a nápad spoločnej dovolenky neznie až tak veľmi zle. Keby som len mohla, keby. V hlave si píšem poznámku, navrhnúť voľno Edovi, aby som mohla stráviť spoločné chvíle so svojimi kamarátmi.

„Taliansko znie fajn, ale ja by som radšej šla do Španielska." Protirečí jej Ema.

„Nooo, ani také Španielsko neznie zle, kočky," skonštatuje Elliot. Ja a Troy sme ticho. Ja som po pravde nikdy nikde nebola, dokonca ani za hranicami nášho mesta, teraz by som šla kamkoľvek, len využiť tú príležitosť. O tom, koľko by ma tá príležitosť stála, radšej pomlčím. Rátam sekundy, kedy sa pozornosť upriami na moju osobu, pretože ticho, ktoré nastane sa dá doslova nahmatať. Dusno sa zväčšuje a je mi jasné, kto to všetko prelomí.

Dlho však čakať nemusím, keď s hlasným povzdychom prehovorí, „tuto, Aisha, by nám tiež mohla povedať svoj názor."

„Daj si pohov, Ema," uzemní ju Troy.

Vďačne sa na neho opäť usmejem. „To je v poriadku." Pohľadom zablúdim k jeho tvári. „Decká, ja som ešte nikde nebola. Fakt mi je jedno, kde pôjdeme." Sledujem ich výrazy, keď dopoviem a hlasné povzdychy zo strany Emy. To dievča ma dnes vážne opäť provokuje.

„Ty a niekam s nami pôjdeš?" neodpustí si ďalšiu kúsavú poznámku a môj pohár trpezlivosť sa pomaly, ale isto preleje. Zatiaľ si ale kusnem do jazyka, aby som jej niečo nepekné nepovedala.

„Ema, upokoj si svoj hormón, prosím," povie unavene Elliot, na čo sa Ema naozaj, ale naozaj nahnevá a rýchlo vstane.

„Panebože, už prestaňte okolo nej chodiť ako v rukavičkách. Čo nevidíte, že pred nami niečo tají? Kde každý večer chodí? Kam sa nám všetkým skrýva? Ako to, že nikdy nepovedala, kde pracuje? Milá Aisha, ja si vážne myslím, že ty si nejaká šľapka, prinajmenšom dievča na telefón."

„Ježiši, Ema!" vykríkne Troy, zatiaľ čo Elliot tiež vstane a rukou zabráni Eme pokračovať. Ja hlasno vzdychnem a Leila, tá si skryje tvár do dlaní. Všetko prebehne v krátkosti, sled udalostí, ktoré si neskôr isto budem prehrávať v hlave dookola, no teraz nemám čas na rozmýšľanie, aby som niečo menila.

„Skoro si sa trafila," poviem prvé, čo mi napadne a postavím sa tiež. Miestnosťou sa nesú ďalšie hlasné povzdychy a prekvapené výkriky. Porozhliadam sa a vidím, že akosi stíchla celá kaviareň, no momentálne mi na tom nezáleží.

„Ja som to vedela," povie s víťazoslávnym úškrnom, keď silou zloží Elliotovu ruku z pred svojej tváre. „Vždy som si myslela, že si prostitútka."

„Nie, milá Ema, nie som prostitútka," protirečím jej, ale netuším, či to má vôbec zmysel. Ona si už aký taký obraz o mne urobila a ani keď sa budem vehementne snažiť, nezmením jej ho. Čo som vlastne? Nie som prostitútka, ale beriem peniaze za ukazovanie svojho tela. Vlastne tie peniaze nie sú ani moje. Som len úbohá existencia na tomto svete, ktorá nemá smer a ani budúcnosť. Je mi zle. Je mi na zvracanie zo samej seba, zo systému a z mojej takzvanej kamarátky.

Všetky pohľady sú namierené na mňa, čakajú. Možno si myslia, že im konečne vysvetlím, čo je všetko za tým, ale ja nemám sily. Nemám tú moc sa obhájiť, viem, že aj tak si už svoj názor utvorili. Ema to popísala pekne aj za mňa, aj keď klamlivo.

„Čo je?" skríknem na nich, až nadskočia. Na odpoveď však nečakám, zbieram svoje veci zo stola, v rýchlosti dopijem svoj nápoj a zbieram sa na odchod.

„Počkaj, Aisha." Ako prvý prehovorí Troy. Nepozriem sa jeho smerom, hodín iba drobné na stôl za svoju objednávku. Nenechám už za seba platiť.

„Nechaj ju, keď chce odísť." Neodpustí si znova Ema. Nemám náladu. Viem, že tento zbabelý útek budem časom ľutovať. Viem, že lepšie by bolo ostať a všetko im vysvetliť. Viem veľa vecí, ale konám skratovo. V tejto chvíli už odchádzam, nechávam za sebou stáť štvoricu ľudí. Jednu vysmiatu tvár a tri prekvapené výrazy.

Prudko otváram vstupné dvere a až von na ulici si dovolím sa poriadne nadýchnuť. Kyslík mi naplní pľúca a ja už teraz viem, že to jedného dňa budem ľutovať. Ďalší hlboký nádych sprevádzaný hlasným výdychom. Dám nohu pred nohu a prinútim sa vykročiť. Moje pohyby sú trhané, ale zato automatické. Ešteže má človek také šťastie, že niečo také, ako je chôdza, len tak nezabúda.

Vyberiem si smer do Lily, je čas sa zmieriť so svojím osudom. Ema mala pravdu, keď povedala, že niečo tajím, ale predsa mám na to dôvod. Bojím sa, že ma zavrhnú, že budem pre nich len bezvýznamný človek, že sa budú hanbiť zato, že sa vôbec so mnou poznajú.

Ticho ulice narúšajú len moje kroky. Obzerám sa, ale mesto je prázdne, akoby odtiaľ niekto nasilu zobral všetkých ľudí. Kde sú? Je predsa piatok večer. Mesto by malo byť plné baviacej sa mládeže, vykrikujúcich chlapov, tancujúcich žien. Alebo len môj pohľad je skreslený tými rokmi, ktoré som strávila zatvorená v bare a nevnímala realitu.

„Aisha, počkaj!" Pretne ticho výkrik. Mierne poskočím ľakom, nečakám, žeby ma niekto nasledoval. Otočím sa a vidím, ako ku mne beží Troy.

„Nemám ti čo vysvetľovať," poviem hneď, ako som si istá, že ma bude počuť. Kričať sa mi totiž nechce.

„Mne ani nič vysvetľovať nemusíš."

S otázkou v očiach čakám, či bude pokračovať. Už nepokračujem v ceste, mohol by poľahky zistiť, kam smerujem. Stojím a hľadím na neho, ako sa spamätáva z behu. Prudko sa prehne, rukami sa chytí v bok a pomerne nahlas vydychuje.

„Prečo si za mnou šiel?" opýtam sa, pretože jeho reakcia ma prekvapí a vadí mi to ticho medzi nami. Nečakala som, že po takom niečom za mnou niekto príde.

„Ja,..." stráca reč, vidím, ako tuho rozmýšľa, čo má povedať. Začínam si myslieť, že sa mi to nebude páčiť. V tvári ma výraz, akoby niečo ľutoval, ten prezrádza mnoho. „Aisha, ja viem, kde pracuješ." Vypadne z neho.

Zlapám po dychu, neschopná reakcie. Rukom si zakryjem ústa, nechcem vydať žiaden zvuk naviac. „Nevieš." Snažím sa ale napokon protirečiť.

Pozriem sa do jeho tváre, ale ten smutný úsmev a kývanie hlavou mi naznačí, že to naozaj vie. „Odkiaľ?" pýtam sa takmer prosebným hlasom.

Teraz zvesí hlavu a prudko sa nadýchne. „Sledoval som ťa niekoľkokrát. Videl som, ako si vošla do toho baru, Lily, myslím, že sa volá a na nete som si o tom našiel informácie. Mňa tam nikdy nepustili a ver mi, šiel som tam aj v obleku." Chrlí slovo za slovom a mne sa zakrúti hlava. Počúvam ho, neschopná nejakej reakcie, s červeňou v tvári a rukou stále na ústach.

Pokrútim hlavou, slzy sa mi tlačia do očí. Nie, toto nie. Toto nemôže byť pravda. Sledoval ma?

„Prečo, Troy? Prečo si ma, sakra, sledoval?"

„Pretože mi na tebe záleží. Ty to nevidíš?"

Och, odstúpim od neho o jeden krok a hľadím na neho s pochybnosťami v očiach. Nie, takto to predsa nemalo byť. Nie on, nie ja. Nie my.

„Troy, nie,.."

Nenechal ma dohovoriť. „Aisha, teraz nechaj hovoriť mňa. Neviem, čo presne tam robíš a naozaj, ver mi, naozaj mi na tom nezáleží. Mne záleží len a len na tebe a prečo tam pracuješ, je čisto len tvoja vec. Viem, dokonca som si istý, že to nerobíš z vlastnej vôle, pretože ty taká nie si. Ema je hlúpa, že ťa takto verejne označila za, ehm, ľahkú ženu, ale podľa mňa ňou nie si. Len,... len nám daj šancu. Mám ťa úprimne rád."

Dohovorí, pohne sa mojím smerom a ja šokom ostávam stáť na mieste. Pristúpi, jemne ma pohladí po líci a zotrie slzu, ktorá mi osamotene kĺže po líci. Jeho slová ma dojali, no neviem nijako reagovať. Nie teraz a nie po tom, čo mi povedal.

„Len o tom porozmýšľaj, prosím." Zašepká, zloží moju ruku a jemne priloží svoje pery na tie moje. Nezatlačí, neprehĺbi bozk, iba chvíľu počká a potom odchádza. Necháva ma tam stáť, s búrkou v hlave, hurikánom pocitov a neschopnú sa pohnúť.