„Mami!"

Nič len ticho a tma.

„Mamiii!" ozvena sa mi vracia o čosi tichšia,nechcem sa tu veľmi rozkrikovať. „Mami! Ozvi sa, to som ja Aisha," skúsim to ešte jemnejšie. Myslím, že ju zdrogoval, alebo aspoň niečím omámil, pretože nie je možné, aby ju sem dostal. Podľa slov od Troya, sa z toho dostávala, snažila sa predsa kvôli mne.

Je až nemysliteľné, žeby to nakoniec bolo tak jednoduché. Neverím mu ani jedno slovo, ani nos medzi očami, ale v kútiku duše predsa len dúfam. Dúfam, že keď ju nájdem, budem ju môcť odtiaľ zobrať, zbalím jej všetky potrebné veci, čo mi nebude trvať dlhšie ako päť minút a vrátim sa spolu s Connie do Londýna. Tam niečo vymyslíme. Aj keby som mala pracovať dvadsaťštyri hodín, každý jeden deň v týždni, aby som zarobila na ten drahý život tam, ale aspoň bude v bezpečí.

Rukami šmátram okolo seba, a keď sa dotknem nejakého kusu nábytku, rýchlo ich stiahnem. Iba Boh tuší, čo všetko tu na mňa číha a čo všetko tu môžem chytiť.

Keď započujem šuchnutie, spozorniem a namierim zrak do tej tmy pred sebou.

„Srdiečko?" ozve sa ospalý, ale hlavne tak známy hlas.

„Bože, mami! Kde si? Hľadám ťa, pomôž mi, rozprávaj,..." nabádam ju, nech ju môžem podľa hlasu nájsť.

A tak rozpráva. Začne s jednoduchým kde bolo, tam bolo, pri ktorom sa podvedome strasiem, pretože to je jediná rozprávka, ktorú mi kedysi rozprával môj otec. Osamelá slza sa stihne po mojom ešte stále štípajúcom líci zviezť, keď ju konečne nájdem.

„Kriste, mami. Si v poriadku?" padám na kolená a tú tmavú masu pred sebou tuho objímem. Obalí ma jej vôňa, tak známa a povedomá a o niekoľko sekúnd zacítim na pleci vlhko a až vtedy zaregistrujem, ako usedavo plače. Akoby som doteraz mala vypnuté všetky zmysly, len som ju objímala.

„Aisha, prepáč mi. Všetko mi prepáč. Mňa to tak veľmi mrzí. Prepáč,..." opakuje dookola a ja sa pri tom neubránim tiež a plačem ako malé dieťa. Tíšim ju, v spoločnom objatí sa kolíšeme, kým sa aspoň trochu neupokojíme.

„Aj mňa to mrzí, mami. Naozaj. Nikdy som nemala odísť," mrmlem jej.

„Ale nie. To je to najlepšie, čo si mohla urobiť. Nikdy som si nepriala nič viac, iba to, aby si konečne vypadla. Viem, že som ti nebola skutočnou mamou, hlavne v tých posledných rokoch, však vieš,..." začne čikútať. „Ale to, že si konečne zodvihla kotvy a odišla, mi skutočne otvorilo oči. Nemôžem tvrdiť, že to bolo ľahké a ani nechcem žiadať, aby si mi hneď odpustila, len prosím Aisha, nikdy sa sem už nevracaj. Ani kvôli mne a nech sa ťa už pokúsi vydierať s hocičím, nesmieš mu na to skočiť."

Mami, och ako neskoro.

Opatrne ju postavím na nohy a v tej tme sa pokúsime odtiaľ vypadnúť. Neviem, čo sa tu ukrýva a vlastne to zistiť ani nechcem. Keď sa dostaneme ku schodisku, konečne ju zazriem v tom jemnom svetle, ktoré sem dopadá z osvetleného poschodia pod nami. Vyzerá dobre, mám pocit, že už dlho nevyzerala tak dobre, možno je len trochu ospalá a dokonca má v tvári aj normálny výraz, jej farba korešponduje s farbou zdravého človeka. „Mami, čo ti dal?"

„Asi len niečo na spanie. Som čistá, prisahám."

Neviem prečo, ale po toľkých rokoch tých klamstiev, jej momentálne verím. Chytím ju okolo pása a spoločne začneme klesať schodmi. Snažím sa vyhnúť odpadkom, všemožným ihliam a neporiadku, ktorý tu feťáci zanechali. Dávam pozor, aby sme na niečo nestúpili a nebodaj sa niečoho nedotkli. Budovou odrazu otriasa hudba rinúca sa kdesi zo suterénu, až mnou prejde vlna strachu. Malo to byť tak jednoduché. Povedal, nájdeš ju na štvrtom, vyhni sa pivnici. Tak jednoduché. Lenže, keď nami prejde ďalšia ohlušujúca tlaková vlna a hudba znie čoraz hlasnejšie, neubránim sa pocitu, že je to všetko jeho hra, jeho chyták, ako so mnou vybabrať.

„Nikdy si sa nemala vrátiť. On mnou celé roky manipuloval, skúšal, čo všetko som ochotná podstúpiť, čo všetko obetujem. A ja som bola tak hlúpa, tak naivná. Bože, veď ja som ho milovala a on ma celý ten čas len využíval. Chápeš, zlatko? vždy mu išlo iba o tie sprosté prachy. Och,..."

Na jednej strane som rada, že sa moja mama konečne spamätala z toho delíria, v ktorom dlhé roky vďaka jeho prístupu fungovala. No na tej druhej, mi je jej úprimne ľúto. Necítim zlosť, či nenávisť, cítim obyčajnú ľútosť. Moja mama sa zamilovala do chlapa, ktorý ju len roky využíval a zneužíval pre svoje dobro.  „Je mi to ľúto, mami," poviem jej potichu. Hudba sa stále stupňuje, každým schodom je stále hlasnejšia a hlasnejšia. „Nesmie nás nik vidieť," poviem jej priamo do ucha, aby som nemusela kričať.

Keď konečne zostúpime aj posledný schod, opatrne sa porozhliadnem. Keď som šla hore za ňou, nik tu nebol, teda aspoň nik živý. Je to tu preplnené zdrogovanými ľuďmi, nesie sa tu pach alkoholu, zvratkov a v neposlednom rade aj moču a ostatných ľudských výlučkov. Ble, je mi na zvracanie. Voľnou rukou si chytím nos, nemôžem riskovať a ťahám mamu k jedinému východu.

Až von si dovolím sa poriadne nadýchnuť. Strach z odhalenia mi nedovolil urobiť ani pohyb naviac, mamu som pevne držala za ruku a nepustila, ani keď už sme stáli dávno von a nečujme sa vykrádali z dosahu najhoršej budovy v meste. Konečne sa rozhodnem ísť správnym smerom. Keby som bola normálna a nemala na čele napísané prvotriedny debil, šla by som pravdepodobne na letisko a za všetky peniaze kúpila prvý voľný let do Londýna. Lenže ja to asi na čele veru napísané mám, pretože ťahám mamu presne tým smerom, kam som myslela, že už nikdy nezablúdime.

Cestou stretávame úplne neznámych ľudí, niektorí sa dokonca pozastavia nad našim výzorom, alebo skôr nad mojou pamiatkou na tvári. Líce ma neustále štípe, podchvíľou sa ho neustále dotýkam a šúcham v snahe uľaviť bolesti. Niekedy v polke cesty jej dôjde, kam mierime a zastane, potiahne ma za ruku. „Zbláznila si sa?" vykríkne. „Ja sa tam už nevrátim. Prosím, nie. Nedávaj ma mu."

„Mami," snažím sa ju upokojiť, ešte som takú reakciu u nej nezažila. Uprostred chodníka si sadne na zem, nehľadí na následky, vôbec ju nezaujímajú pohľady ostatných, ide si len svoje. Plače a kolíše sa. Drogy na nej zanechali hlboké rany. „Mami, pšššt, upokoj sa. Ty tam nemusíš ísť, len ja si s ním ešte musím vybaviť nejaké veci. Neboj, nenechám ťa tu. Odídeme spolu. Už ťa tu nemôžem nechať a ani nechcem." Kľaknem si k nej a tuho ju objímem.

Počas celého môjho predslovu mi hľadí priamo do očí, možno hľadá zaváhanie, či nejakú zradu a zjavne je so mnou spokojná, keď si opakom ruky utrie tmavé šmuhy cez obe líca, postaví sa, opráši zadok a chytí ma pevne za ruku. „Srdiečko, som na teba pyšná. Ty sa ničoho nebojíš, si taká silná. Nedokážem uveriť, aká krásna a sebavedomá žena z teba vyrástla. Len mi povedz jednu vec."

Pozriem na naše spojené dlane, pomyslím si, ako je ďaleko od pravdy, pretože ma zožiera obrovská neistota a strach zo zlyhania, no zodvihnem pohľad späť do jej očí. „Áno?"

„Čo si mu sľúbila namiesto mňa?"

*

Pred niekoľkými hodinami som si sľúbila, že sem už nikdy nevkročím. Na prahu budovy, ktorá predstavovala roky môjho osobného pekla, sa ešte raz obzriem okolo seba a vpíšem si každý posratý detail do hlavy, keby som to náhodou ešte raz potrebovala. Obral ma o všetko. O moju minulosť, o lásku matky, o uznanie, o sebadôveru, kontrolu nad svojím životom a možno aj o pokojnú budúcnosť, pretože v tomto momente ani netuším, čo bude ďalej.

Mame som to nepovedala, ale ten idiot prišiel na to, že ho nahrávam. Celé jeho priznanie, ako zabil Kelly a Kono bolo v tom momente v háji a ja spolu s ním. Jediná zbraň, ktorú som na neho mohla použiť. Jediná vstupenka von, jednosmerný lístok do neba. Podcenila som ho. Výmenou za mobil v tomto momente za mnou stojí moja mama a práve v tom okamihu viem, že som urobila dobre.

Čo však toto všetko pre mňa znamená?

Nemôžem sa len tak vrátiť k Noahovi, po tomto všetkom určite nie. Už dávno som sa vzdala šance, žeby mi odpustil. Aj keď, kdesi hlboko vo mne ešte horí maličká nádej, že bude na mojej strane a po všetkých priznaniach ma určite pochopí a odpustí všetko, čo som dnes urobila. Ed stále drží eso v rukáve, niečo na neho má, no netuším zatiaľ čo. Prisahala som mu, že neceknem o tých dvoch modelkách, aj keď Garcia ani len netuší, že Greg si pátra po svojej osi. Keď sú informácie správne, má kontakty možno o čosi silnejšie a možno sa aj sám dopátra k pravde. A vtedy to budem môcť všetko vysvetliť. Vtedy mi možno Noah uverí, že som všetko robila len pre jeho dobro, pre neho ako človeka, pre lásku, ktorú k nemu cítim a už nechcem byť ďalšia v poradí, ktorá ohrozí jeho život, jeho kariéru a všetko, čo si tak pracne vypracoval.

Garciove slová, ako ho zničí, ako si na ňom zgustne, mi neprestajne víria hlavou, spolu s ďalšími upozorneniami, čo všetko mu urobí, ak sa k nemu vrátim. A že on si na tom dá sakramentsky záležať, aby ma sledoval tak ako doteraz, ak nie viac. Nerozlúštila som ten lesk v jeho očiach, či naozaj túži len po mne, alebo je za tým všetkým čosi viac. No rozhodnutie nahrať si jeho priznania, sa teraz zdalo ako najlepší nápad. Keby som nezapla nahrávanie, nebola by moja mama so mnou a možno by ma teraz kdesi znásilňoval. Tú túžbu po mojom tele som mu z tváre nevedela zmazať ničím.

Prejdem niekoľko krokov tmavou chodbou a nepočujem nič. Ani vtedy tu takmer nik nebol, okrem toho bastarda Jimmyho a Eda a možno niekoľko brigádnikov v sklade, no teraz to tu zíva prázdnotou. Potrebovala som sa ešte posledný raz zahľadieť do jeho očí, možno by som mu strelila aj jednu facku a nakričala na neho, aký je sviniar. Skutočnosť, že opäť kráčam naprieč jeho podnikom je ale v celku definitívna. Posledný pokus o zmier. Poslednýkrát mu dám šancu, aby mi dal pokoj, aby si našiel iného obetného baránka, aby som mohla žiť šťastne po boku muža, ktorého milujem.

Och, aké sú len naivné moje myšlienky, keď sa rútim naprieč najväčšej bolesti, akú som kedy zažila.

Niekoľko krokov pred jeho kanceláriou spozorniem, pretože počujem nejaký hluk, rozbíjanie skla, údery a napokon aj smiech. Len nie ten jeho. Kriste, je tam Steven. Čo ten tu robí? Inštinktívne si pritiahnem ruku pred ústa, aby som nevydala ani hlások, aj keď za tými jeho dverami by môj dych isto nepočuli. Mama za mnou zastane a v očiach jej vidím strach. Prečo som ju sem len ťahala? Veď ona ho doslova nenávidí a ja ju sem zavediem rovno ako na popravu. Mám chuť si jednu vraziť.

Keď sa už otáčam, aj keď chvíľu zápasím so svojou obrovskou zvedavosťou dozvedieť sa, čo tu robí Steven a či je sám, započujem známy hlas. V prvom momente mnou prejde obrovská vlna úľavy, vďačnosti, pochopenia, lásky. On si po mňa prišiel. No v ďalšej sekunde zastanem a úplne skameniem.

„Zober si ju. Zober si ju celú," kričí. „Nezáleží mi na nej, nepotrebujem a nechcem ju. Pokojne ti ju dám a nechaj si ju,...a už mi daj pokoj!"

Keď sa ozve hrdelný Eduardov smiech, myslím, že práve v tejto chvíli umieram. Alebo aspoň jedna časť vo mne určite áno. Tá najdôležitejšia. Toto je môj koniec.

Strnulo sa otočím k mame a naznačím jej, že odchádzame. Len, len že zadržiavam slzy, ktoré sa s určitosťou otáčania Zeme okolo Slnka vyhrnú von takou silou, ktorá ma isto zrazí opäť na kolená. Aká som len bola hlúpa. Naivná, hlúpa, bláznivá žena, ktorá sa zamiluje hneď do prvého, ktorý ju obdarí perfektným orgazmom. Do riti, Evansová, spamätaj sa. Musím odtiaľ odísť.

Kroky robím automaticky, jedna noha pred druhú a ani sa neobzriem. Snažím sa čo najrýchlejšie odtiaľ dostať, len aby nepočuli, že sme tu. Mama ma chytí za ruku a teraz je to práve ona, ktorá ma podporuje a z celej sily sa snaží, aby som sa nezrútila. Neviem, či vôbec tuší, čo sa tam odohralo, ale v momentálnom rozpoložení nedokážem nič, len mlčať a potláčať vlastné reakcie tela na to najhoršie, čo som vôbec vo svojom živote počula.

Jeho nezúčastnený tón podškrtnutý istou dávkou nenávisti, ten ma úplne odrovnal. Keď vyjdeme pred Lily, ostanem tam stáť ako prikovaná. Mama sa ku mne prihovára, ale ja nie som schopná žiadnej ďalšej reakcie, konečne sa spúšťa lavína sĺz a tá mi zmáča líca takou silou, že ani my dve ju nestíhame zastaviť. Slané prívaly zmáčajú všetko moje oblečenie, aj mama je už mokrá, čo sa mi snaží pomôcť, stále niečo rozpráva a dokonca zaznamenám, že plače so mnou. V hlave sa mi ozýva jej ustarané čo sa stalo, srdiečko?, no ja nie som schopná odpovede. Zajakávam sa, ale snažím sa nekričať, nenadávať, pretože si ešte stále uvedomujem, ako blízko sme.

V hrudi sa mi hromadí obrovská bolesť a hrozí, že ma totálne pohltí. Hrozí, že sa tu zveziem na zem a umriem, alebo si to aspoň budem želať, pretože to, čo cítim, je úplne neznesiteľné. Toto nemôže byť pravda. Toto nie je pravda. Dala som mu všetko. Svoju dôveru, svoju dušu, telo a nakoniec aj svoju lásku. A on to takto pošliapal? Je ochotný všetko len tak hodiť za hlavu?

Ešte niekoľko sekúnd kľačím na zemi, kolená ma bolia už z predošlého pádu, no pozviecham sa a z posledných síl schmatnem mamu za ruku a rýchlosťou blesku s ňou kráčam preč. „Musíme,... odísť,... mami, kráčaj prosím rýchlo,... nesmie zistiť, že sme tu boli,..." hovorím prerývane, plač ešte nedal úplné zbohom a moje nádychy sú tak bolestivé, až neviem, či niekedy dokážem ešte robiť túto dôležitú úlohu bezbolestne.

O tri ulice ďalej si dovolím spomaliť. „Mami, musíme odletieť preč. Kam by si chcela ísť?" opýtam sa už s pokojným hlasom. Vyrovnanosť však len predstieram, toto bude ešte dlhý boj a vôbec netuším, či som naň pripravená.

„Poďme domov, zlatko. Ale nie tu," pokrúti hlavou, keď vidí môj vystrašený výraz. „Tam, kde je teraz tvoj domov."

Ďalšia bolestivá rana. Môj domov je tam, kde je Noah. Ale teraz? Teraz nemám domov nikde.

Prikývnem na znak súhlasu, skloním hlavu a vyberiem sa s mamou na letisko. Až v hale si uvedomím, že som stále bez mobilu, no našťastie svoje doklady mám a pomalými krokmi sa vyberiem k pokladni. Pýtam si dve letenky do Londýna. Nezaujíma ma cena a ani čas, ten skôr tlačím, aby sme leteli čo najskôr. Doteraz zarobené peniaze som takmer nemíňala, preto mi ani nenapadne si skontrolovať zostatok. Všetko je zdá sa ale v poriadku, letenky máme v ruke a odlet o tri hodiny. Pohodlne sa usadíme na nepohodlné letiskové stoličky a mama nám ešte kúpi niečo na jedenie.

Jediná cesta odtiaľ vedie tam, kde vôbec momentálne netúžim byť. Musím sa len modliť, že nik nebude doma, aby som si pobalila nutné veci a vypadla odtiaľ tak rýchlo, že po mne nezostane ani stopa. Mama nemá zo sebou nič, moje myšlienky sa aj tak neustále stáčajú iba k jedinému človeku, ale snažím sa neplakať, musím byť teraz silná a nezložiť sa pred toľkými ľuďmi opäť.

Čas ubieha pomaly, akoby mu niekto zaplatil, nech mešká. Neustále sa otáčam a kontrolujem vchod, či ho náhodou neuvidím, pretože ešte stále túžim po vysvetlení, počuť, že som zle počula, že ma práve nepredhodil Garciovi ako kus mäsa, že ma naozaj ľúbi, ako mi tvrdil a ja som len všetko zle pochopila.

Nič sa však nedeje a moja bolesť každou minútou strávenou bez neho, bez vysvetlenia, bez jeho pohľadu, rastie, až sa stáva úplne neznesiteľnou, a keď konečne s mamou sedíme v lietadle, povolím tie okovy, ktorými som všetko držala pod pokrievkou a rozplačem sa naplno. Mama ma schytí do svojho obrovského objatia a ja plačem tak, ako ešte nikdy v živote.

Plačem, lebo som získala svoju mamu naspäť, hoc po toľkých rokoch, ale predsa. Plačem, lebo už nikdy nebude nič také, ako bolo doteraz. Plačem, pretože tu nechávam veľký kus seba a možno sa k nemu už nikdy nevrátim.

Plačem, pretože som neskutočne zamilovaná a moja láska nie je opätovaná. Zbohom, Noah. Posledný pohľad okienkom von a nehlučné zbohom zasielam aj tomuto miestu, pretože sa sem už nikdy nevrátim.