Otvorím oči a tuho žmúrim do tmy. Celé telo ma bolí, svaly protestujú proti každému náznaku pohybu, ktorý sa vôbec odvážim vyskúšať urobiť. Okolo je tma, ja sa trasiem a pot mi steká po čele. Otvorím ústa, ale nič nevychádza, len divný chrapot.

„Je ti lepšie?" odrazu ku mne doľahne známy hlas.

„Nie," zaúpiem. Chrapčím, a tak mi dokáže porozumieť. Cítim, ako mi priloží ruku na čelo a rýchlo sa posadí. Zažne nočnú lampičku a od toho útoku svetla na moje oči zažmurkám. Cítim sa ako v jednom ohni, nedokážem sa bez bolesti takmer ani nadýchnuť.

„Ai, ty horíš. Kriste!"

Otvorím a znova zatvorím oči a pohltí ma tma. V ušiach mi neustále znie jeho nedokončené priznanie a ja si opakujem v hlave tie slová. Všetky veci, ktoré mi dnes so strachom v očiach prezradil a nakoniec, keď ma chcel zadržať, nás vyrušil Steven s Mable. Netušili, že sa rozprávame, prileteli k nám a zisťovali, čo sa vlastne deje. Pravdepodobne je každí z nich oboznámení so situáciou, len ja som nič netušila. Steven bol nahnevaný takmer do biela, Mable si ma zobrala stranou a zisťovala, ako sa cítim. Noah ma nespustil z dohľadu a celý čas na mňa dozeral. Čo mi však chcel povedať, kým prišli?

Odrazu ma preberie prúd studenej vody. Vykríknem.

„Panebože! Čo to robíš?" kričím na tmavú siluetu, ktorú rozoznávam pred sebou. Z očí mi vytrysknú slzy, telo sa mi zmieta v čudesných kŕčoch a nedokážem ani prehltnúť. Trasiem sa, snažím sa rukami objať, ale každý pohyb vo mne vyvolá nesmiernu vlnu bolesti. Každá jedna bunka v mojom tele protestuje a dáva o sebe vedieť, aby som ani na chvíľu nepochybovala, že tam je.

„Ai, vydrž ešte chvíľku. Musím ti zraziť teplotu, úplne horíš."

Ten jeho hlas. Keď som si niekedy myslela, že toho človeka zbožňujem, ihneď to odvolávam. Takto ma trápiť. Chcem si len ľahnúť a spať. Mám chuť sa prepadnúť pod zem a som ochotná sľúbiť čokoľvek, len nech ma nechá na pokoji.

„Noah, prosím! Prosím, dosť! Prosím,..." už len plačem.

O niekoľko hodín ku mne dorazia hlasy hovoru neďaleko mňa. ani sa nesnažím otvoriť oči, viem, že je to momentálne márna snaha. Cítim, že moje telo horí, okolo mňa sa dokonca vznáša opar choroby, ktorá na mňa udrela plnou silou. V jeden moment mi nič nebolo a potom, keď ma Mable zobrala ďalej od nich, ma začali bolieť všetky svaly, v hlave sa ozývala tupá bolesť a všetky kosti v tele o sebe dali vedieť.

„Nie, nevidel som ich. Odkedy si sa včera vrátil, akoby sa po nich zľahla zem. Čo ti vlastne povedala? Čo tu robí?" Rozoznám Stevena.

„Ona sama netušila, že tu bývam. Toto je iba nejaký podlý krok od Jimmyho. Lexi o mne roky nevie a myslela si, že už v živote o mne ani počuť nebude. Netuším, aký má plán ten bastard, ale keď to zistím, budeš prvý, ktorý sa to dozvie."

Chvíľu je ticho, nepočujem ani vlastné dýchanie. „Ako jej je?"

„Myslím, že už lepšie, ale v noci sme mali krízu. Mala horúčku, musel som ju osprchovať v studenej vode. Keby si videl, koľko plakala." Počula som v jeho hlase ľútosť.

„Hádam sa skoro uzdraví a všetko toto dookola sa nejako vyjasní. Kurva, Noah. Ja z toho všetkého nemám dobrý pocit. Najprv Aisha a jej zdrogovanie. Tie správy, nočné telefonáty, sledovanie a teraz Lexi? Si si naozaj istý, že v tom má prsty Garcia? Všímaš si tú podobnosť? Toto ťa doslova prenasleduje!"

To meno vo mne vyvolá pocit hrôzy a strachu, ani netuším, odkiaľ sa to všetko berie. Veď Eduardo mi nikdy neublížil. Musím si to stále opakovať a dokonca sa tým presviedčam aj vtedy, keď sa z celej sily snažím posadiť a otvoriť ústa, aby vedeli o mojom bdelom stave. Nič zo mňa však nevychádza, tak len sedím a nechám svoje myšlienky prúdiť ďalej. Je síce pravda, že mi nikdy neublížil, dokonca sa ma ani nedotkol, ale tie výhražné vety, tie správy, ktoré mi ktosi posielal. To nie je náhoda. Bola som presvedčená, že to bol Eduardo, ale vo svetle nových informácií, nemôže to byť Jimmy? Som zmätená, rukami si chytám tepajúce spánky a chcem si uvoľniť to hrozné napätie v hlave.

„Ai. Už si sa zobudila?" Noah vchádza do izby rovno s otázkou na perách a ponáhľa sa smerom ku mne. Zodvihnem svoj pohľad a stretnem sa s tým jeho láskavým a nežným. „Ako sa dnes cítiš?"

Neodpoviem, len nadvihnem ramená, pretože ani sama netuším, ako sa vlastne cítim. Nemám pocit, žeby som niekedy v živote bola takáto chorá. Sadne si ku mne a opatrne ma objíme. „Ľahni si, zlatko." Zatvorím oči a to oslovenie si opakujem neustále dookola.

*

Keď mi Tracy tleskne dlaňami pred očami, spozorniem. „Vnímaš ma?" opýta sa celkom nezmyselne, pretože je jasné, že ma prichytila pri tom, ako snívam. Pred chvíľou prešiel okolo nás Noah a ja som zahliadla jeho dokonalé telo odeté v košeli a veste. Doslova slintám. „Srdiečko, toto si nechajte na doma," upozorní ma a zamáva mi pred tvárou prospektami. „Keďže si tú prehliadku pre La mamma nedala ty, Steven ti posúva svoj projekt. Musíme na ňom zamakať spolu, ide o väčší počet modeliek."

Kým mi Tracy rozpráva, čo všetko ešte musíme zabezpečiť, dovolím si opäť zabehnúť do svojich myšlienok a popri tom, ako sa tvárim, že ju počúvam, myslím na svojho rytiera v lesklej zbroji, ktorý sa o mňa tak dokonalo postaral. Z postele ma prepustil tak akurát do sprchy a na záchod, o chod domácnosti sa zatiaľ starala Mable so Stevenom a dokonca sa naučili variť domáci vývar. Druhý deň som úplne zdravá a vrátila som sa aj napriek jeho protestom späť do práce. Možno by si ktokoľvek mohol pomyslieť, žeby som už nemala pre neho robiť, dokonca s ním bývať pod jednou strechou, no ja som sa rozhodla zariskovať. Teraz alebo nikdy. V hlave sa mi odohrával súboj každý deň. Stále som si hovorila pre a proti, presviedčala samú seba, ako je to nevhodné a nesprávne, ako ma možno len využíva presne ako Lillien, ale potom som si spomenula na naše dokonalé noci, na ten strach v jeho očiach a na jeho starostlivosť. Toto nie je len o sexe.

Doteraz som žila v presvedčení, že za ďalšími dverami ma nečaká nič lepšie, len horší variant môjho života. Toto presvedčenie vo mne dlhé roky utvrdzovala vlastná matka, a tak si ma pripútala k sebe. Ale ja som otvorila oči a v cudzom meste s cudzími ľuďmi som zakúsila chuť slobody a vlastných rozhodnutí.

Ostať s ním ale pokladám za najlepšie rozhodnutie, aké som kedy mohla urobiť. Prečo by mal byť doživotne trestaný a trpieť za chyby minulosti? Poučil sa a verím, že je z neho lepší človek. Lillien je mi ľúto, naozaj úprimne. No čas pokročil a ja cítim, že Noah je ku mne stále bližšie a bližšie. O niekoľko dní sa od nás odsťahujú aj naši spolubývajúci a len potom to začne byť zaujímavé.

Keď s Tracy končíme s prípravami, je už dosť pokročilá večerná hodina. V kuchynke si spolu vypijeme čaj a potom odchádza so slovami, že sa teší na zajtra. Ja sa ešte vrátim do kancelárie, aby som si pobalila svoje veci. Keď však otvorím dvere, ostanem prekvapene stáť na jej prahu.

„Slečna Evansová. Môžem na chvíľočku s vami hovoriť?"

Nestačím zakryť svoje prekvapenie a mierne rozpaky, ona sa však usmeje. Prejdem okolo nej a zacítim príjemnú vôňu, po chrbte sa mi rozbehne milión elektrických výbojov. „Samozrejme. Ale čomu vďačím za vašu návštevu?" V hlave si položím niekoľko ďalších otázok, ale s nimi radšej počkám, kým sa nerozhovorí sama. Sadnem si na svoju stoličku a pokyniem jej, aby urobila to isté.

Predtým, než sa usadí, sa ešte zahľadí na mňa. „Predpokladám, že predstavovať sa nemusím," povie jemným hlasom. Chvíľu som unesená jej dialektom.

„Nie, to naozaj nemusíte. Viem ale len vaše meno."

„Načo toľká zdvorilosť, Aisha. Som Lexi a skutočne ma teší," podáva mi ponad stôl svoju ruku.

Nikdy mi nikto nepovedal, aká je táto žena krásna. Už v obchode na mňa urobila dojem, len svojím pôvabom, ľahkým úsmevom a uvoľneným chovaním si dokázala na seba strhnúť všetku pozornosť. Na chodbe pri Noahovom byte bola ticho, a i tak som dokázala jej prítomnosť vycítiť.

„Lexi, dúfam, že budem môcť povedať to isté," jej meno zdôrazním.

„Myslím, že tú trápnu chvíľku máme za sebou a konečne môžem povedať, prečo som prišla."

„Počúvam," poviem a pohodlnejšie sa usadím do stoličky. Vnímam každý jeden jej nádych a nastražím uši, či na chodbe niečo nezapočujem. Neviem, či jej môžem dôverovať, tieto dni sa mi totiž zdá, že je zo mňa doslova uzlíček nervov.

Rozpráva, ako po odchode z Talianska, kde chvíľu pracovala a žila s Noahom, prišla do Ameriky a tam aj doštudovala. Hovorí, že o návrate ani nikdy nepremýšľala, veľmi sa jej tam páčilo, mala robotu, priateľa, byt, ale ťažilo ju svedomie a krivdy minulosti.
Po rozchode s priateľom, ktorý ju niekoľko mesiacov podvádzal, prišla tu do Londýna. Jimmyho spoznala v jednom klube pred mesiacom a okamžite si padli do oka. No po tej trápnej chvíľke na spoločnej chodbe, začala ale premýšľať, či to nebolo všetko akosi naplánované.
Od príchodu do Londýna totiž s nikým nerandila, od mužov si držala istý odstup a odrazu sa na ňu začal lepiť jeden, ktorý ju hneď okúzlil. Dokonca priznala, že mala pocit, akoby ju poznal roky, no nedávala to do žiadneho súvisu.

„Lexi, prepáč, že ti zasahujem do tvojho monológu, ale akosi tomu stále nerozumiem. Prečo to vysvetľuješ mne?"

Kým ale stihne čokoľvek povedať, dvere sa rozletia a dnu vbehne celý bledý Noah. „Čo tu robíš?" vyštekne na ňu. Lexi sa na mňa usmeje a pomalým, tak distingvovaným spôsobom sa otočí, až nadobudnem pocit, že by mohla byť pokojne aj samotná princezná, ako ladne sa pohybuje a vstane.

„Aj ja ťa rada vidím, Noah. Prišla som sa zoznámiť s tvojou priateľkou a vysvetliť zopár vecí. Ale ako mi už stihla hneď na začiatku povedať, ty si jej zatiaľ nič nepovedal. To som ti nestála ani za zmienku?" skryté obvinenie a bolesť v jej hlase mi však napovedá, že pre ňu to možno nie je až tak ukončené, ako som si zo začiatku myslela.

„Lexi, chcel som jej to povedať. Nájsť správny okamih a vysvetliť, čo sa medzi nami stalo."

„Naozaj?" v jej hlase bolo počuť prekvapenie.

„Nemysli si o mne len to zlé. Sú to roky, zmenil som sa."

Prečo mám odrazu pocit, že som tu naviac? Do tejto ich debaty nezapadám, rozmýšľam, že by som ich tu mala nechať a radšej odísť, dať im priestor si vysvetliť nepochopenia medzi sebou. Vstanem a zasuniem za sebou stoličku. Na chvíľku stíchnu. „Nechám vás si to vysvetliť. Noah," zdôrazním, chce sa ma dotknúť. „Budem ťa čakať doma."

„Nie, nie. Počkaj. Ja,... doma ťa čaká prekvapenie, nemôžeš ísť sama."

„Prosím?" už samotné oznámenie je pre mňa prekvapením. Isto na neho zízam ako taká opička s ústami dokorán. Prečo by niečo také robil?

„Ai, prosím. Počkaj ma v mojej kancelárii." Vyzve ma vľúdnym hlasom, totálnym opakom toho, ako sa zachoval k nej. Viac tu už stáť a hľadieť na nich nemôžem. Sála z nich dokonalá krása, z Noaha cítim istú nervozitu a možno aj nepatrný strach a naopak z Lexi cítiť jedine pokoj. Je vyrovnaná, na perách jej visí ľahký úsmev a očami skúma každý detail Noahovej hrude. Au, teraz ma to zabolelo.

V jeho kancelárii poznám každý jeden detail, spoznávam pavučinu v ľavom rohu, je o niečo väčšia, takže upratovačka si nedáva pozor. Za oknami sa črtá večerný Londýn, svetlá svietia všade dookola a sporo osvetľujú ináč tmavú kanceláriu. Neunúvala som sa si zažať svetlo. V tom obrovskom kresle sa cítim akási malá. Po niekoľkých minútach počujem buchot a krik, neváham ani sekundu a behom sa vraciam späť do svojej kancelárie.

„Ten skurvysyn! Má to všetko na mňa nahrané. Prečo Lexi, prečo? Vysvetli mi jeden dôvod, prečo?" Vidím len číry hnev v jeho očiach a menová sa chúli v kúte a ticho plače. Už niet ani stopy po jej pokoji.

„Pre Boha, ublížil si jej?" nečakám a rovno sa k nej skláňam. Pokrúti záporne hlavou. Noah si šúcha ruku a pochoduje po mojej malej kancelárii sem a tam.

„Jeden jediný dôvod. Povedz mi to! Čo som ti urobil, že si ma chcela zničiť? Čo ti sľúbil? Kriste, už hovor! Do pekla s tebou!" vtedy zaznamená moju prítomnosť a zastane. „Ai, odíď!"

„Nie!" vyhlásim rezolútne. „Nesmieš jej ublížiť!" doslova na neho ziapem. Ako som sa mohla takto zmýliť? Nikdy som v jeho postoji, jeho chovaní, či reči, nevidela toľko zloby a nenávisti. Možno sa ho trochu aj bojím.

„Ja som jej, kurva, ani nikdy neublížil. Všetko na mňa nahrali! Nerozumieš? Celé roky sa obviňujem, ako som ju zničil, ako som dopustil, aby si siahla na život, prežívam svoju minulosť dookola ako jedno skurvené déjà vu a ona si sem nakráča a prizná sa? Len tak? Za všetkým je ten kokot Garcia! Ježiši, Aisha, on na nás všetkých niečo má a jediné, čo za to všetko chce, si ty! Ak sa k nemu nevrátiš, všetkých nás zničí! Rozumieš mi?" Podíde ku mne a chytí moju tvár do dlaní. „On ťa chce len pre seba."

„Čo?" vypravím zo seba po chvíli, keď Lexi už len smrká a ticho sa mu ospravedlňuje.

„Mala si ma niekedy rada? Či všetko bola lož? Všetko bolo dokonale naplánované?" Noah si moju otázku nevšíma, kľakne si pred Lexi, vezme jej ruky do dlaní a hľadá odpovede. Obaja sa krčíme pred tou kôpkou nešťastia, na ktorú sa zmenila. „Lexi, daj nám odpovede. Potrebujem vedieť, či sa tie celé roky trápim zbytočne."

„Prepáč mi to, naozaj. Donútil ma k tomu. Tancovala som pre neho od šestnástich. Natočil ma, ako spím s jeho klientmi v tých sprostých VIP sektoroch, natočil si ma, ako ma preťahuje a zneužíva. Jeden z tých klientov bol nejaký významný minister! Vyjebaný zákonodarca. Chápeš? Mal v hrsti nás oboch! Zarábala som si na školu, ktorú som aj tak neskončila. Potom si sa do Lily zatúlal ty a on ťa chcel mať vo svojej zbierke. Využil tvoj biznis, aby ma k tebe dostal. Pamätáš si, ako som prišla na casting? Všetko bolo dohodnuté. Jednoducho si na to všetko skočil. Ale Noah," opäť sa však rozplakala. Ja počúvam doslova so zatajeným dychom a pomaly všetko spracovávam. Aj Lexi využil. Vedela som, že Ed má na každého niečo, ale že používa takéto páky, som ani netušila. „Ja som sa do teba skutočne zamilovala. To, čo mi kázal urobiť, to nebolo v pláne. Mala som mu len posúvať informácie, zviezť ťa, natočiť niekoľko videí a nič viac. Prisahám!" Plače ďalej, tuho zviera jednu moju ruku, keďže Noah pred niekoľkými minútami vstal a opäť pochoduje po koberci sem a tam.

„Čo sa zmenilo? Prečo si si podrezala žily?"

Stuhnem. Sakra! To každej jednej žene v jeho živote sa niečo stalo? Máme toho spoločné viac, než si vôbec niekto dokáže predstaviť. Lexi mi ešte tuhšie zovrie dlaň, mám pocit, že mi zlomí všetky kosti, zvesí hlavu a ticho zašepká, „tomu ministrovi sa narodilo dieťa a keby som to neurobila, plánoval ho zničiť. To som nemohla dopustiť! Radšej som si podrezala žily, napísala ten úbohý list a vyhrážala sa, že zničím teba! A ty si mu na to všetko skočil. Ponúkol ti pomoc, ty si ju využil a už ťa mal. Čo ti povedal? Že upratal všetky stopy? Žiadne neboli. Sanitka so mnou nedošla ani do nemocnice. Na pol ceste som vystúpila, prestúpila do jeho limuzíny, všetky veci zbalené a vo vrecku ma ťažila plná obálka. Nikdy som sa nemala vrátiť a stretnúť sa s tebou. Ja som ani len netušila, že si začal podnikať v Londýne, že si sa sem presťahoval!"

Už je toho na mňa dosť, a tak, ako tam čupím a nakláňam sa, aby som jej pomohla, sa sama zveziem na zem. Toho všetkého je naozaj schopný?

„Si v poriadku?" prehovorí mi priamo do ucha. Už niet stopy po tej zlobe, po tom nenávistnom tóne v jeho hlase. Opäť sa ku mne prihovára môj Noah. Môj zranený a využitý Noah. Pozriem sa do jeho očí a zo všetkých síl sa mu snažím aj bez slov povedať to, čo som si práve uvedomila.

Je to paradox, skurvený paradox. Tri ženy v jeho živote. Tri ženy, ktorým sa niečo stalo. Či už z vlastnej vôle, alebo ich k tomu niekto donútil, alebo ich len jednoducho využil. Tri zamilované ženy, ktoré si prešli peklom. Ale vyvstáva tu jedna podstatná otázka. Budem ja tá posledná?

„A teraz mi povedz naozaj pravdu." Vyzve ju ticho. „Prečo si tu?" otočí pohľad späť na ňu, ale ostáva pri mne a objíma ma. Možno tuší niečo viac ako ja, možno si pospájal toto všetko v hlave rýchlejšie, možno len uvažuje triezvo.

„Dnes som dostala od neho správu. Už vie, že som tu a dokonca aj to, že sme mali tú česť sa stretnúť. Takže je len otázkou času, kedy mu dôjde, že ti všetko vyklopím, čo som vlastne aj urobila."

Noah za mnou mierne stuhne. Pozriem sa jej smerom, už neplače, len si zmýva všetky dôkazy a aj napriek tomu všetkému, je dokonale krásna. S ňou sa nemôžem ani len pokúsiť porovnávať.

Po niekoľkých minútach tichého hovoru Lexi odchádza. Som natoľko unavená a prevalcovaná silou zistených informácií, že ani nevnímam, ako ma vezme, ako sa vezieme taxíkom domov, a až keď sa dvere otvoria a hlúčik ľudí na mňa zakričí, „Všetko najlepšie!", začínam konečne opäť vnímať. Do očí sa mi tlačia slzy, ale teraz sú to jedine slzy šťastia. Dnes mám predsa narodeniny.

Ale to najlepšie prichádza po niekoľkých sekundách, keď medzi našimi hosťami spoznávam partičku mojich priateľov. S úžasom sa otočím na môjho princa a on s napätím čaká na moju reakciu. Slzy sa mi nehlučne zvezú po červených lícach, tuho ho objímem a zašepkám jedinú vec, ktorú si práve zaslúži.

„Milujem ťa!"