Každý večer mám rovnakú rutinu. Prezlečiem sa do čohosi, čo Ed nazýva pracovnou uniformou, ale sú to len malé kúsky niečoho, čo viac odhaľuje, ako zahaľuje. Tvár si očistím a pripravím sa na Anette, ktorá s nami robí divy. Ja osobne sa nemaľujem, ale tu je to potrebné. Niekedy Ed vymyslí tematické večierky a tak potrebujeme aj masky. Vtedy sa cítim oveľa uvoľnenejšie, pretože viem, že ma nik nespozná. Aj keď je Lily samo o sebe drahý bar a bežný smrteľník sem nevstúpi, stále sa cítim pohodlnejšie, ak som zahalená, skrytá a nepoznaná pred ostatnými.

Vyjdem z maskérne a namierim si to späť do našej malej šatne. Sadnem si na opustenú lavičku sama, ostatné dievčatá už ťahajú šichtu. Ja stále meškám a myslím, že si Ed na to už zvykol. Sedím a v pravidelných pohyboch si šúcham skrehnuté nohy, bezmyšlienkovito opakujem ten istý pohyb dookola. Svoj pohľad mám upretý priamo pred seba a myseľ čistú. Stupňuje sa vo mne nervozita z nadchádzajúceho večera, aj keď je taký ako ostatné.

Prebieha vo mne nejaká vojna, ktorú neviem pomenovať, neviem uchopiť jej okraje. Búri sa vo mne viacero pocitov, ktoré neviem v momentálnom rozpoložení ani rozlúštiť, moje vnútro jednoducho bojuje a vedie vojnu samo so sebou. Dnes tam netúžim ísť, dnes chcem byť jednoducho obyčajná Aisha. Chcem ísť von so svojimi kamarátmi, chcem dýchať čerstvý vzduch, ísť si zatancovať, urobiť nejakú hlúposť pod hviezdami, okúpať sa v jazere nahá, och. Mám toľko nesplnených túžob, ktoré niekde vo mne neustále driemu a nie sú schopné sa dostať na povrch.

Urobím posledný hlboký nádych a všetko zatlačím kdesi hlbšie, ako to je doteraz a postavím sa na nohy. Dlane mám horúce od toľkého šúchania a nohy červené. Ani si neuvedomím ako roboticky pôsobia moje pohyby, keď vychádzam zo šatne a mierim do baru.

Večer je už v plnom prúde, hudba duní, rozdúchava vibrácie v mojom tele, ale nemám čas sa ani zastaviť a zistiť, čo je to za pieseň. Za barom už pracuje Elizeé, vyberá pohár z úložne a plní ho drahým šampanským.

Je to zvláštne, ale Ed tu predáva sekty na fľaše, ale ak niekto nechce veľmi piť, dovolí mu si dať iba pohárik. Podľa mňa tým dotyčný neprerobí a škodu si robí iba ak tak Ed. Kto to potom dopije? Viem, zbytočná otázka, samozrejme, že on.

„Meškám," poviem sucho so sklonenou hlavou.

„Ako vždy. Mne to ale nevadí, zatiaľ som nemala veľa práce." Elizeé je a aj vždy bola ku mne milá. Je o niekoľko rokov staršia odo mňa a nikdy nesúhlasila s tým, aby som tu pracovala. Pozná aj moju matku, a preto jej veľmi rýchlo došlo, čo ma k tomu núti.

„Je niečo nové?" opýtam sa akoby nič. Čo mi to vlastne napadá? Čo by tu už len malo byť nové?

„Zajtra bude súkromná párty," povie so zamysleným pohľadom. „Neviem, či som ti to mala povedať," pokračuje ďalej a utierkou ledabolo utiera pult pred sebou. „Možno s tebou Ed nepočíta."

Súkromná párty? Kto má toľko peňazí, aby si to tu mohol prenajať na celú noc? Nie som v tomto zbehlá, no náš šéfko si tu z toho urobil riadny biznis. Nikde v blízkom okolí sa nenájde takýto podnik a zvonku by ste hádam aj veľmi ťažko rozoznali, o aký druh podnikania tu vo vnútri ide. Naozaj o nás vedia len tí zazobaní.

„Uhm, nechám si to pre seba," poviem jej, aby sa necítila zle, že mi niečo prezradila. Zoberiem do ruky utierku aj ja a snažím sa preleštiť už aj tak lesklé poháre. Začína to tu cítim dymom z cigár a mňa to vždy tak excelentne vydráždi. Neznášam ten ťažký puch, ktorý sa nesie vzduchom a kde tu cítiť aj omamnú vôňu rôznych prímesí.

„Aisha, môžeš na slovíčko?" vyruší ma z mojej rutiny Edov hlas. Pozriem jeho smerom, v tvári ma nečitateľný výraz, a tak netuším, či som opäť niečo nepokašľala. Pred odchodom za jeho chrbtom ešte hodím očkom na Eli, ktorá sa na mňa súcitne pozerá a to neveští nič dobré.

Zadnými uličkami, kde nemajú prístup hostia, nasledujem svojho šéfa do jeho kancelárie. Tento priestor mi je už tak známy, že si v prvom okamihu ani neuvedomím, že tam nie sme samy. Vojdem a jemne zatvorím za sebou dvere.

Otočím sa a vtedy ju uvidím. „Mami! Čo ty tu robíš?" pohľad na ňu ma doslova ničí. Je sporo odetá, pod očami jej svietia obrovské kruhy a má napuchnuté pery.

„Čo si jej urobil?" skríknem na Eda, pretože hneď moja prvá myšlienka smeruje na to, že práve on ju zbil. Možno za neposlušnosť, alebo ja neviem. Vytočila ho. V mojej hlave je to všetko teraz tak dokonale premiešané, že pomaly ani netuším ako sa volám. Podídem k nej a jemne ju pohladkám po tvári. Z očí sa jej vykotúľajú slzy a vzlykne.

„To nie on, drahá. Všetko je to moja vina. Prepáč mi, ja,..." zasekne sa a ďalej už nepokračuje. Mám strach, veľký strach, akým smerom to bude pokračovať, a keď Eduardo otvorí ústa s tým jeho úškrnom, moje obavy zrazu dostávajú jasné kontúry.

„Tvoja matka odmietla klienta," povie a nadýchne sa. Ja šokom otváram oči a pozorne sledujem jeho reakcie, ktoré vôbec nevyzerajú na to, žeby mal byť nejako veľmi nahnevaný. V hlave analyzujem, čo sa to tu deje, pretože ak niektorá tanečníčka odmietne klienta, je hneď vyhodená. Nemá tu čo robiť. Je to predsa jej práca. Nesedí mi to, že tu ešte vôbec márnime čas a nieto, že ešte s nami takto dvorne diskutuje.

„Nerozumiem," priznám po dlhej chvíli, kedy moja matka ticho plače, utierajúc si slzy stekajúce po tvári a Ed na mňa upiera svoj skúmavý pohľad, pred ktorým sa nemám ako skryť.

„Odmietla mu zatancovať, ukázať niečo viac, kričala na neho, že to už nechce robiť a vyslúžila si za to odmenu. Ja som to za ňu našťastie vyžehlil, no chce náhradu."

Iba pomaly sa ku mne dostávajú slová vychádzajúce z jeho úst a ich význam nenechá na seba dlho čakať.

„Čo? Nie, to v žiadnom prípade," opäť skríknem na neho. Moja matka sebou trhne pri výške môjho hlasu, ktorý sa mi však ani raz nezakolísal. Mali sme dohodu a on ju takto rušiť nebude. Má mi dať dopredu vedieť, kedy začnem a nie mi to oznámiť z minúty na minútu. A už vôbec nie som ochotná tancovať pred človekom, ktorý zmlátil moju matku. To nech si vyhodí z hlavy.

„Čo tu vyšiluješ?" ohradí sa na mňa.

„Čo vyšilujem? Sa počúvaš? Sme sa predsa dohodli a ja ešte nie som pripravená."

„Mňa to vôbec nezaujíma, drahá Aisha, budeš tancovať dnes a hotovo!" Jeho hlas neznesie námietky.

Vehementne krútim hlavou, rukami si vchádzam do upravených vlasov a v mojich očiach to začína páliť prívalom nadchádzajúcich sĺz. Urobím jednu jedinú vec, ktorú som si prisahala, že pred ním nikdy neurobím. Nechcela som sa takto ponížiť, ale dnes, ach, nejde to ináč.

Rýchlo sa upokojím a ruky zvesím pozdĺž tela. Pozriem sa na mamu, ktorá stále sedí nepohnuto so sklonenou hlavou a zameriam svoju pozornosť opäť na Eda. Teraz alebo nikdy.

„Prosím! Dnes ešte nie."

A on sa usmeje. Od ucha k uchu. Čo má toto, sakra, znamenať? Mama sa pozrie mojím smerom, v jej očiach badám ľútosť a dokonca aj úľavu. Ale z čoho?

„Aisha, zajtra tu máme súkromnú párty. Podnik si prenajal jeden významný vlastník obrovskej modelingovej agentúry a ja chcem, aby si pre neho zatancovala. Toto mi neodmietneš. Dnes ťa nechám tak, ale zajtra,..."

Nedohovorí, pretože mu na to nedám ani šancu. „Vy svine! Takto ste sa na mňa dohodli. Toto vám neprejde, to mi verte!" Upriem nenávistný pohľad na oboch a odídem aj bez pozdravu z dverí, pritom nechávam za sebou znieť ťažké buchnutie, ktoré má ale vonkoncom netrápi. Viem, aký je háklivý na svoje perfektné dvere, a preto som to vlastne urobila aj naschvál.

Pri práci v bare mi hodiny bežia neúprosnou rýchlosťou. V hlave si dookola opakujem obraz z pred niekoľkých chvíľ, ako nejaký nemý film. Pohyby, gestá a mimika mi zrazu dáva oveľa väčší význam a naozaj začínam pochybovať, že moju matku zbil nejaký klient. Tak ľahko by sa predsa Ed nevzdal. Nedovolil by mi odmietnuť. Celé to na mňa našili.

Keď rozbijem už asi šiesty pohár, pošle ma Eli dozadu, aby som si na pár chvíľ vydýchla. Sadnem si na lavičku v šatni a snažím sa zhodnotiť svoju bezútešnú situáciu. Ak by som dnes neodmietla, ak by som povedala áno. Čo by sa stalo? Poslal by ma tancovať pred niekým? Zohnal by toho niekoho? Veľmi pochybujem, že moju matku zbil nejaký klient. Všimla som si, ako sa vždy trasie pred svojím vlastným vystúpením, miluje to. Zbožňuje pohľady mužov na svojom tele.

Všetko si to na mňa vymysleli, aby som bez reptania zajtra zatancovala nejakému zbohatlíkovi, ktorý si to tu prenajme na celú noc. Premýšľam, čo ma čaká a neminie, moje telo je skrehnuté chladom, ktorý ma zrazu pohltí. Nevládzem. Zabúdam dýchať. Nemám síl bojovať.

Po niekoľkých minútach sa zveziem na zem a svoju tvár utopím v dlaniach, ktoré skryjú aj moje vzlyky, slzy sa vpíjajú do vysušenej pokožky, dych sa mi zasekáva pod prívalom nových a nových sĺz a ja túžim iba po jedinom. Utiecť. Zmiznúť. Stratiť sa. V obklopení štyroch stien, ktoré pohltia každý môj nádych a hlasný vzlyk ukrytý v dlaniach, spriadam plán, ako sa nezrútiť, ako toto celé prežiť. Nie som si istá, či mám dosť síl. Nepohltí ma to? Nezničí aj to posledné, čo v sebe mám?

Každý človek má určité hranice, cez ktoré iní neprejdú, nepustí ich cezeň. Ja som tie svoje posúvala a posúvala, dokiaľ mi ich Eduardo nezrušil úplne. Prehlásením a prakticky donútením, aby som pre neho tancovala, zrušil aj tie posledné bariéry, ktoré som si tak úporne vystavala a chránila. A za akú cenu? Prečo to vlastne všetko robím? Prečo to všetko podstupujem?

Pre moju matku. Pre Connie, v ktorej očiach už nevidím lásku a ten žiar, ktorý jej zdobil tvár toľké roky. Vyhasla, ako posledná sviečka na adventnom venci. No ja som nepoučiteľná a z posledných síl sa ju snažím zachrániť. Ale pred čím? Či pred kým? Ona to nechce. Netúži po úniku.

S posledným výdychom odtiahnem ruky z tváre, utriem ich do najbližšieho uteráku a v zrkadle skontrolujem stav mojej tváre. Nie je to tak hrozné. Prstami zmažem mierne šmuhy po riasenke a vyjdem z tej odpornej miestnosti, späť do baru.