Zažiť zákulisie tak veľkej akcie je niečo neskutočné. Mám za sebou iba jednu prehliadku, a aj to svadobných šiat v takmer komornej atmosfére, ale to, čo zažívam posledných niekoľko hodín, neviem s ničím porovnať. Všade je nás tu akosi veľa.

Od rána tu všetci pobehujú, každý každému niečo hovorí, väčšina funguje na mini vysielačkách a jednu som samozrejme, ako člen organizátorov, dostala aj ja. Chvíľu mi trvalo, kým som sa s tým malým vynálezom dala dokopy, zoznamovanie prebiehalo v celku na vtipnej úrovni. Spolu so Stevenom sme sa dohovárali, pokiaľ som ja sedela na toalete a on mi podrobne vysvetľoval, čo a ako kde stlačím a nastavím. Hotová veda. Pripadala som si síce úplne ako hlupaňa, ale čo už, keď som doteraz žila asi sto rokov pred opicami.

Na tomto projekte pracujeme so Stevenom našťastie spolu. Niečo iné je viezť prehliadku v obchode plnom svadobných šiat za prítomnosti dvadsať hostí a niečo iné organizovať prehliadku pre obrovský módny dom, ktorý si vyžiadal dvadsaťpäť modeliek, bude prítomných cez dvesto hostí a to nehovorím o technikoch, kameramanoch, fotografoch, osvetľovačoch, zvukároch a samozrejme, samotných členov organizačného tímu. Je nás tu celá kopa a ja sa v istých momentoch neskutočne strácam.

Tracy trávi väčšinu času s dievčatami v ich šatni, pomáha im a aj tímu, aby ich dokonale pripravili. Z toľkej krásy tu naokolo sa mi krúti hlava a divím sa všetkým mužom, ako to dokážu vydržať. Občas sa naozaj pristihnem pri tom, ako na nich doslova visím pohľadom a možno aj trochu závidím. V takých momentoch, akoby mi čítal myšlienky na diaľku, vyhľadá ma, zavedie do najtmavšieho kútu a obdarí toľkými bozkami, až nedokážem dýchať. Jeho ruky sú doslova všade, ústami obsypáva moju tvár, krk a dekolt, všade kde som nejakým spôsobom odhalená.  Dnes sa to už stalo presne štyrikrát.

„Stále pochybuješ?" pýta sa medzi tým, ako mi posieva krk jedným lepším bozkom ako tým predchádzajúcim.

„Uhm," na viac sa aj tak v tejto chvíli akosi nezmôžem.

Áno, od tej noci a rána máme s Noahom akýsi druh vzťahu. Ani jeden z nás sa zatiaľ k tomu, čo sa medzi nami deje, nevyjadril, nerozprávali sme sa o tom. Keď mám pravdu povedať, zatiaľ asi ani nebol čas. Náš celý pracovný program zhltla táto konkrétna prehliadka, na ktorej mu neskutočne záleží, a tak so Stevenom makáme ako fretky. A keď sa konečne večer dotiahneme domov, len unavene zaľahneme do postele a uprostred noci sa vášnivo pomilujeme. Vôbec som si nemyslela, že by sa to mohlo stať a nakoniec, všetky moje obavy z jeho reakcie a hlavne, čo bude ďalej, sa pomaly odplavovali s každým ďalším dňom v jeho prítomnosti.

„Ai, si nádherná a ani jedna z nich ti nesiaha ani po päty," neustále ma ubezpečuje. No ja si tým nie som vôbec istá, celý život som akosi podvedome o sebe pochybovala. „Ai, potrebujem, aby si mala čistú myseľ. Dnes je to naozaj dôležité," zapradie mi do ucha.

„Uhm," znova sa opakujem. Ten pocit je tak opojný, dokázala by som tu s ním stráviť celé hodiny. Spaľuje ma. Podmaňuje si ma!

„Okej," povie a odtiahne sa odo mňa na šírku paží, chytí mi ramená a silnejšie stlačí. „Aisha, prosím, sústreď sa. Už ti dám pokoj." Žmurkne na mňa. Takýto účinok on totiž na mňa má. Odchádza a necháva mi chvíľu na spamätanie. Keď sa ako tak uvedomím a zisťujem, kde sa to práve nachádzam, usmejem sa. Musím sa spamätať. Rukami si upravím voľné nohavice a zároveň si do nich pevnejšie zapravím blúzku. Pomaly sledujem svetlo, ktoré ma opäť zavedie na preplnenú chodbu.

Nasledujúce hodiny prebehnú veľmi rýchlo. So Stevenom po boku všetko dokážeme na večernú prehliadku pripraviť. Zoznámila som sa s ostatnými členmi tímu, dokonca mi Tracy ukázala všetky modelky, ktoré práve kvôli tejto veľkej akcii pricestovali aj z ostatných základní a neskôr sme si aspoň podali ruky. Všetko tieto ženy mi pripadali úplne skvelé a úprimné. Stále som však mala taký mrazivý pocit, nejaké tušenie, neviem to ani sama sebe vysvetliť, že nie každá je taká, ako sa tvári a vystupuje. Celý deň som sa snažila ten divný pocit zo seba striasť, miestami som mala dokonca pocit, akoby ma niekto sledoval.

Krátko pred večerou mi na mobile zapípalo niekoľko správ a cez slzy v očiach od toľkého prekvapenia a radosti, som ich takmer nedokázala ani prečítať. Moji priatelia mi napísali, ako sa mi darí a ako sa mám. Mable ma vyhľadala pohľadom a ubezpečovala sa, či je všetko v poriadku. Len som jej prikývla a nedokázala som sa premôcť na inú reakciu.

Sedím si na zavretej toalete a snažím sa predýchať ten nával emócií, odkedy som si konečne dokázala prečítať s čistou hlavou tie úžasné správy. Musela som sa sem aspoň na chvíľu ukryť. Skúmavé pohľady mi nedali nadýchnuť a ja som jednoducho túžila aspoň na malú chvíľku utiecť. Sedím tu a schovávam sa. Ale pred čím?

Leila mi poslala fotku z prázdnin v Taliansku, tak predsa len išli. Ďalšia slza stečie. Troy bol v objatí s Emou. Možno sa naozaj zblížili. Písala mi, ako si to užili, čo všetko tam videli a preskúmali. Všetci ma srdečne pozdravujú a píšu, ako im chýbam. Aj oni mne, nesmierne. Moji štyria najbližší ľudia sa majú radi a spoločne strávili dovolenku. A ja tu teraz sedím, po lícach mi stekajú horúce slzy, a čo? Ľutujem niečo?

„Mali by sme to urobiť dnes," vyruší ma ženský hlas. Cez ten môj takmer zúbožený stav, spôsobený ale nesmiernou radosťou, som ani nepočula otvorenie dverí, a preto rýchlo zmĺknem.

„Si si istá? Podľa mňa by sme to nemali riskovať," prehovorí ďalší hlas. Pomalými pohybmi si zotriem aj posledné slzy a takmer ani nedýcham, aby nevytušili moju prítomnosť. Kabínky sú našťastie zakryté celé, môžu len predpokladať, že tu nik nie je.

Prúd vody na chvíľu naruší dokonalú akustiku toalety a rozlieha sa všade. Pomedzi neho len vytuším slová. Niečo ako, veď aj tak ho už dostala. Nasleduje fúkanie rúk, tie ženské naďalej mlčia. A potom,... prejde mi mráz po chrbte.

„Ako to viem? Pozri sa na jeho výraz. Totálne vyšukaný a spokojný. A jej úsmev? Daj si dve a dve dokopy, ja som to už urobila."

Buchnú dvere.

Nádych, výdych. Telom mi prejde triaška, ktorá nemá nič spoločné s chvíľami, kedy ma pohlcuje spaľujúca vášeň. Bol tento rozhovor presne o tom, o čom si myslím?

*

Ona skáče. Jasá, vrieska a skáče. V ruke drží pohár šampanského a celý ho svojím neuváženým konaním vylieva všade navôkol.

„No taaaaaak, ženy! Odviažte sa. Máme to konečne za sebou."

Pravda. Prehliadka skončila pred dvoma hodinami a ja ešte stále spracovávam ten fakt, že som si ju aj napriek tomu nepríjemnému zážitku, užila. Ešte niekoľko hodín som na to nedokázala plne zabudnúť a dokonca na to chvíľami myslím aj teraz. Strasie ma pri každej malej pripomienke rozhovoru, ktorý som si omylom vypočula. Stále mám malé tušenie, že viem presne, o kom hovorili, len netuším, čo plánujú. Podľa hlasu som však ani nedokázala rozoznať, kto to hovoril. A už vôbec neviem, či boli len dve, alebo ich bolo viac, no nezapájali sa.

So svojím zážitkom som sa nikomu nezverila, hoc si Samuel po mojom návrate k prípravám všimol, aká som bledá. Spolu s Gregom mi nakoniec robili spoločnosť, Steven sedel s Mable a Noah? Ten robil spoločnosť vlastníkom módneho domu. Nechcela som viac pútať na nás pozornosť, a tak som sa so všetkých síl snažila nevyhľadávať ho pohľadom zakaždým, keď ma naplnil ten skľučujúci pocit.

Tesne po prehliadke Tracy prezradila, že nás čaká After party v neďalekom bare, a tak sme naozaj tu. Takmer všetci. Noah, Greg a Samuel sa kamsi vyparili s tými oblekovými pánmi, niekoľko modeliek šlo na hotel a to hlavne tie, ktoré sem pricestovali a rozlúčila sa s nami aj väčšina technikov. Keď preletím pohľadom naše osadenstvo, zisťujem, že zástupcov mužského pokolenia je tu žalostne málo.

Sadnem si k Mable, ktorá svojím bystrím zrakom pozoruje zopár svojich bývalých kolegýň. „Deje sa niečo?" prehovorím, keď pokrúti hlavou.

„Ani sama neviem. Niečo mi tu nesedí, len neviem prísť na to, čo."

„Ako to myslíš?"

Usmeje sa na mňa, obdarí ma svojím typickým lišiackym úsmevom, prstom si poklope po spánku. „Teraz ani sama neviem, ale prídem na to." A keď sa rozosmeje, uvoľnene sa k nej pridám.

„Máte tu nejakú súkromnú párty, na ktorú som nedostal pozvánku?" pýta sa Steven, keď sa okolo mňa natiahne a pobozká svoju vyvolenú.

„Ale nie, drahý. Len oddychujeme." Pohladí si rukou stále väčšie bruško. Zahľadím sa naň a možno je to na mne vidieť, možno je to len moja paranoja, no obaja sa na mňa zaškeria. „Aishi sa asi páči, čo vidí," potvrdí to, čo si ja ani nechcem pripustiť. Je mi jasné, že sa mi páči jej bruško z totálne hlúpeho ženského hľadiska, veď ktorej sa nepáči. Keď idem po ulici a vidím tehotnú, stále sa pousmejem, veď je to hádam najkrajšie obdobie ženy. Ale teraz, kdesi hlboko vo mne, ani to sama neviem popísať, sa prebúdza niečo, o čom som ani netušila, že tam je. A mám pocit, že oni to vidia.

„Nie si unavená?" pýta sa Steven, zatiaľ čo ja skloním pohľad na svoje ruky v lone. Na stole nám tróni niekoľko drinkov, ja som sa však nedotkla ani jedného. Chcem si nechať hlavu čistú, aj napriek tomu, že zajtra máme vytúžené voľno. Teda aspoň jeden deň.

Pozriem sa na Mable, ktorej sa už pomaličky zatvárajú oči, ako záporne pokrúti hlavou. Vyvalím na ňu oči. O čo tu ide? „Len choďte, pozri, už spí na nohách," odpoviem smerom k nemu. Veľavýznamne sa na mňa usmeje a pomôže Mable, aby sa postavila. Jednou rukou ju jemne objíme za pás a tou druhou berie všetky jej veci. „Dobrú noc," zaželám im.

„Aj tebe a bav sa. Využi, že noc je ešte mladá." Kričí, pretože DJ sa rozhodol pustiť hudbu tak nahlas, že človek musí hovoriť tomu druhému priamo do ucha, aby niečo počul.

Keď odídu, smutne sa usmejem, tak sama pre seba, ako som to len dopadla. Celý deň na nohách, obrovská skupina ľudí sa podieľala na prípravách, a keď sa okolo seba pozriem, ostala nás tu len hŕstka. Klub sa pomaly vyprázdňuje, na parkete je čoraz viac miesta a okolo baru sa tvoria hlúčiky opitých ľudí. Zahliadnem medzi nimi aj modelky.

V prvom momente na tom nevidím nič zlé, pokiaľ sa lepšie neprizriem niekoľkým z nich a vidím, že okrem nápojov tam šermujú aj s niečím iným. Toto nie je dobré. Toto celé je katastrofálne v riti. Ovláda má túžba, aby som to všetko natočila, či aspoň odfotila a poslala Noahovi. No na druhú stranu si hneď uvedomím, že možno len preháňam a vidím niečo, čo tam vôbec nie je. Čo ak je jej práve zle a berie si prášok proti bolesti? Čo ak jej včera trhali zub a má neznesiteľnú potrebu si uľaviť? Moje prvotné rozhodnutie hneď zamietam a samú seba ukolíšem rozprávkami na dobrú noc.

Ešte niekoľko minút si tu sedím sama a počúvam výber najväčším hitov, ktoré nám DJ ochotne púšťa a do toho vrieska nejaké frázy do mikrofónu. Beztak je tu taký hluk, ale on má potrebu robiť ešte väčší. Keď však zacítim letmý dotyk na svojich ramenách, spozorniem.

„Čo tu tak sama? Poď k nám a niečo si s nami vypi."

Pozriem sa hore na narušiteľa môjho malého súkromia v podniku plnom opitých modeliek. Kono. „Neviem, asi by som už mala ísť spať," zakričím smerom k nej. Usmeje sa a skloní.

„Nie, to by si nemala. Ešte si nič nezažila," povie, nečaká na moju odpoveď a silno ma chytí za dlaň. Následne ma vytiahne z boxu. Keď ma vlečie cez pol baru, dívam sa, ako sa ostatné na nás usmievajú. Pohľadom nepatrne zavadím o Tracy, ktorá je práve zamestnávaná. Vôbec si ma nevšíma a som tomu aj rada. Nerada by som jej potom neskôr pripomínala, kde všade mala svoj jazyk, kým jej niekto ďalší z jej pŕs olizoval soľ.

„Ahojte," poviem dosť nesmelo a zároveň im všetkým aj zamávam. Kriste, som ja ale trápna. Po úvodných, aj keď dosť opitých a nezrozumiteľných pozdravoch, sa ku mne prirúti pohárik s tvrdým alkoholom. Privoniam a to je tá začiatočnícka chyba. Nikdy, naozaj nikdy, nevoňaj alkohol. Rozkašlem sa a šúcham si nos po nepríjemne štipľavom zážitku. A to som ho ešte nevypila.

„Tequila, nápoj lásky. Tak do dna!" pobáda ma Kelly.

Chyba druhá. Keď mi alkohol prejde hrdlom a ja všetko prehltnem, nestíham si vziať ponúkaný pomaranč a následné pálenie spôsobí, že sa nanovo rozkašlem. Ktosi ma pobúcha po chrbte, no mám pocit, že vyvinie oveľa väčšiu silu, aká by bola potrebná, na zastavenie môjho záchvatu. Kono mi podáva minerálku. Hltavo si odpijem, a keď sa konečne upokojím, rozosmejem sa. To je teda vítaná zmena.

„Vitaj medzi nami," prehovorí konečne Tracy. Odtiahne sa od Tary a zahľadí sa na mňa opitým pohľadom. „Konečne si niečo vypila," vysvetlí môjmu nechápavému výrazu. Ešte niekoľko minút s nimi stojím a aj napriek môjmu prvotnému rozhodnutiu nepiť, si dovolím dať ešte jeden pohárik.

Sledujem tancujúcich a baviacich sa ľudí, na parkete práve privádza do varu ľudí Linda s Lisou, pospevujem si pesničky, len tak pre seba a občas jemne zavlním bokmi. Zdá sa mi, že je to tak dávno, kedy som stála na druhej strane baru ja a obsluhovala pánov v oblekoch. Tých je to tu teraz totálne minimum, skôr sú tu mladí a rozvášnení jedinci, ktorí nehľadia na následky a vôbec nepočítajú so zajtrajšou opicou.

Začne ma zmáhať silná únava. Ešte pred hodinkou by som si trúfla povedať, že takto vydržím možno aj do rána, v žilách mi totiž kolovali zvyšky adrenalínu z prehliadky. No teraz začínam v sebe pociťovať obrovské záchvevy neskutočnej únavy a kolená sa mi mierne podlomia.

„Och, Aisha. Čo sa deje?" Ako prvá si ma všíma Kono a podoprie ma. Zakrútim hlavou, snažím sa utriediť si myšlienky. Odrazu je v mojej hlave čudne prázdno a všetko okolo seba vnímam akoby z diaľky. Hlasy ku mne doliehajú v ozvenách, tváre sa mihajú pred očami a ja nimi len márne klipkám v snahe vidieť niečo viac. Rukami sa podopriem o bar, no aj tie sa vzdávajú a nebyť Kono, nosom pobozkám mokré drevo.

„Poď, ty už máš na dnes dosť. My ju odvezieme," povie niekto. Len v mrákotách si uvedomujem, ako ma niekto ďalší podoprie a ja unavene zvesím hlavu. Jednu moju ruku si prevesí cez rameno a ako kráčame, nohy ledva ťahám za sebou. S posledných síl sa snažím vydržať.

„Teraz, nepozerá sa!"

Ideme cez bar, ale nie k dverám, odkiaľ sme prišli. Mierime k toaletám, no ani tam sa nezastavujeme. O mierny kúsok nadvihnem hlavu, je to pre mňa ale nadľudský výkon a vidím nejaké tmavé dvere.

„Podrž ju, ja ich otvorím."

„Je tak ťažká!"

„Nesťažuj sa! Ty si to ani nechcela urobiť, tak niečo vydrž."

Všetko sa deje ako v spomalenom filme. Dlhé, krásne opálené nohy v čiernych legínach a vysokých opätkoch pristúpia pred tie dvere a odrazu ma mierne ovanie chladný vzduch, keď sa poodchýlia. Opäť sa pohneme a ja rezignovane zatváram oči.

Čo sa to so mnou deje? Kde mám kabelku? Mobil a svoje veci? Stihne mi preblesknúť mysľou skôr, ako na chvíľu strácam vedomie. Dopadom  na tvrdú zem sa na chvíľu vraciam späť, ale nedokážem sa ani pohnúť. Ešte chvíľu vnímam, celým mojím vnútrom sa snažím zachytiť, čo sa len dá a možno pohnúť rukou, či otvoriť ústa. Nič nefunguje. Cítim sa ako uväznená vo vlastnom tele. Chcem sa pohnúť, zakričať, ale nedokážem si ani uvedomiť, či vôbec hýbem končatinami. V ušiach mi ešte dlho znejú akési slová, ktorých významu spočiatku nerozumiem.

Už nemám žiadne sily a opúšťam svoje telo. Pred posledným vedomým nádychom si konečne uvedomím, čo som naozaj počula.

Ty špina, ja presne viem, kto si. Ja chcem to, čo máš ty a on mi pomôže! On nezabúda! Štetka si a ňou aj ostaneš!