23. Kto je Lexi?

Jednanie sa predĺži do neskorých večerných hodín a keď sa konečne vezieme taxíkom domov, unavene si uložím hlavu na jeho plece.

„Povieš mi to niekedy?"

Niekoľko dní ma nahlodáva tá istá otázka, ktorá ostala nezodpovedaná. Po ďalšom mojom faux pas sme sa k jadru veci vôbec nedostali. Steven dostal vynadané, Mable sa usmievala od ucha k uchu, no nič mi neprezradila. Evidentne to bol ich ďalší plán, ako nás dať dohromady, no nevyšiel. Ale tá otázka je stále niekde tam. Zjaví sa, nahlodá moju myseľ a nenechá ju voľnú. Každá moja čiastočka túži poznať pravdu a v snoch ma dokonca máta neznáma žena, ktorá na mňa prehovára. Som si viac než istá, že je to Lexi.

„Čo tým myslíš?" opýta sa zhrubnutým hlasom, asi aj jeho premáha únava.

„Kto je Lexi?"

Stuhne, vidím ako očami zamrká, keď zodvihnem pohľad.

„Ai,..." začne.

„Noah, ak sa na to necítiš, nemusíš mi to hovoriť. V podstate mi aj tak do toho nič nie je. Len si ma vydesil a popravde, odvtedy na to myslím."

Otočí sa na mňa a zahľadí sa mi priamo do očí. Sledujem tiene na jeho tvári, ktoré sa po nej presúvajú zakaždým, čo prejdeme okolo pouličného osvetlenia. Je tak krásny, tvár mu zdobí jemné strnisko, po ktorom sa mu rozhodnem prejsť. Prstami poláskam pokožku blízko pier, až ich pootvorí. Zatvorí oči a necháva ma prevziať aspoň na malú chvíľu kontrolu nad jeho telom. Pomaly mu prejdem po spodnej pere, až nahlas vzdychne. Opíšem okraj aj tej hornej a chvíľami sa premáham, aby som sa nenaklonila a neokúsila ich tými mojimi.

Keď odtiahnem ruku a prinútim sa spomaliť môj dych, pričom mi srdce splašene bije, naša dôverná chvíľka je preč a Noah otvára oči, v ktorých má podivný lesk.

„Je to moja minulosť, Ai." Vzdychne. „Niečo, čo by som najradšej vymazal zo svojho života. Každý deň bojujem s jej tieňmi a ver mi, niekedy sú tak blízko. Ale," hlboký nádych, „ešte nie som pripravený, aby si počula celú pravdu."

„Prečo?"

„Lebo odídeš."

*

Niekoľko dní prebehne ako cez kopirák. Ráno všetci vstaneme, pripravím nám raňajky a neskôr, keď máme všetci plné bruchá, odchádzame do práce. Mable ostáva niekedy doma, je jej dosť zle a vracia naozaj všetko, čo do seba dostane a inokedy ide s nami do firmy, kde mi s radosťou robieva spoločnosť.

So Stevenom som viedla rozhovor na tému diár, no on sa len usmieval. Vôbec mu neprekáža, že tak skoro preberám za neho takmer všetku prácu. On je skôr rád.

Každé ráno vediem mini poradu v zasadačke za prítomnosti Tracy, ktorá deň odo dňa je so mnou stále spokojnejšia a spokojnejšia. Mám tú ženskú rada, vie byť taká rázna, keď chce. Už mnohokrát ma vzala na obed, keď môj šéf zabudol aj na to posledné, čím je jedlo. Niekedy mám naozaj pocit, že sa správa ako moja matka a to je len o niekoľko rokov odo mňa staršia. Moje city sa však k nej prehlbujú každým dňom.

Niekoľko dní som osamote trávila vo svojej malej miestnosti a pripravovala si plán nasledujúcej prehliadky, ktorá bude priamo v Londýne už o niekoľko dní. Priestor sme mali vybratý, mala to byť budova, ktorú Noah plánuje kúpiť. Aspoň ju vyskúšame skôr, ako podpíšu akýkoľvek papier.

S Gregom som dohodla všetky detaily ochranky, najal novým chlapov a chcel ich hodiť rovno do vody, aby sa naučili plávať, tak je to vraj najlepšie. Spolu sme preverili ich minulosť, dal mi prístupy na rôzne webové stránky, kde si človek za mierny poplatok vie vypátrať takmer nemožné. Boli čistí ako ľalia. Možno som tak trošku využila situáciu a možno sa to už dlhšie vo mne zbieralo, ale pristihla som sa pri tom, ako do vyhľadávača ťukám jeho meno.

Nič.

Hlasno som vtedy vydýchla, spokojná s výsledkom.

Samuela som zasvätila do detailov a hodiny na telefóne sme trávili debatami, čo, kde a ako zavesí, zoradí, nastaví. Staral sa o vybavenie priestorov, konečné ozvučenie a samozrejme asi najdôležitejšiu časť vo svete modelingu, osvetlenie. Niekoľkokrát som so Stevenom zašla skontrolovať prípravy, miestnosť museli technici mierne prerobiť a dostavať mólo. Zoznámil ma s niektorými z nich, ktorí prestavovali hlavnú miestnosť. Boli to samí milí chlapíci a ženská spoločnosť im akosi vôbec neprekážala.

John, na to, že to bol chlap ako hora a ja som ho zo začiatku odhadla veľmi zle, zabezpečil na túto veľkolepú akciu catering, aký sme si snáď asi ani nezaslúžili. Vybojoval a zabezpečil exkluzívnu zmluvu s najlepšou reštauráciou v okolí, ktorá tieto služby poskytovala. Teraz nám mohli závidieť ostatné firmy, kam sme to dotiahli. John potreboval zabezpečiť ešte personál, ktorý by vyhovoval jeho požiadavkám, nechcel nikoho z tej reštaurácie. Všetko klapalo ako hodinky a my sme boli nadmieru spokojní. Raz sa k nám pridal aj Noah a potvrdil mi moje domnienky o tom, že vybral dokonalé priestory a po úspešnej prehliadke pravdepodobne podpíšu papiere.

Dnes je ďalší deň, kedy som na poschodí takmer sama a zavretá vo svojej malej miestnosti. Púšťam si jednu a tú istú skladbu dookola, nejako ma očarila. Do toho si chvíľami aj pospevujem a rytmicky sa hýbem vo svojom kresle. Jeden by sa potešil, keby ma takto videl.

Tracy odcestovala s niektorými modelkami mimo Londýn, M so Stevenom sa pobrali na obed, a tak nejako podvedome tuším, že som tu so svojím šéfom sama. Posledné dni sa mi stráni a vyhýba sa. Mám také tušenie, že je to kvôli jeho malému priznaniu cestou späť z jednania. Ja som sa však rozhodla do toho viac nezasahovať a nechávam tomu voľný priebeh.

Keď za ním zájdem, aby mi podpísal nejaké materiály, sedí za stolom a silno búši do klávesnice. Vôbec mi nevenuje pozornosť, opäť. Smutne zvesím plecia a sadnem si na stoličku pred jeho stolom.

„Prečo sme na tú prehliadku nešli aj my?"

Odpovedá, „pretože je to malá vec, pre ktorú by sa nám neoplatilo cestovať," a ani nezdvihne pohľad od obrazovky.

Otvorím diár, aj keď je to celkom zbytočné, nakoľko jeho program poznám naspamäť na niekoľko dní vopred. „Dnes máš ešte jednu obchodnú večeru. Potrebuješ ma na nej?" opýtam sa a tvárim sa naďalej, že študujem popisky pri jednotlivých časoch. Akoby som to ani nebola ja. Čoho sa vlastne bojím? Jeho nezáujmu?

„Nie, máš nejaké plány?" Konečne sa na mňa pozrie. Jeho oči sú podliate krvou, má ich mierne opuchnuté a dole sú krásne podčiarknuté tmavými kruhmi. Zdá sa, že nespal niekoľko nocí.

„Ani nie. Chcela som si urobiť ďalší prieskum."

Evidentne ho moja odpoveď zaujme, napriami sa na stoličke a konečne zaklapne tú obrazovku, ktorá nás delila. Len či zbúra aj tú hradbu, ktorú pred nás už dávnejšie postavil, je otázne. „Aký?" Prinúti sa pozrieť do mojich očí. Ja v tých jeho badám len čistý záujem.

„No, tak rada by som zistila, čo sa tu dá ešte pozrieť, vidieť a hlavne zažiť. Neustále sme len tu, alebo u teba doma. Rada by som niekam šla, nakoľko nemám tušenia, kedy odtiaľ chceš odísť."

Mierne ním trhne, všetky ďalšie prejavy však schová pod svoju masku. „Aha. Okej. Tak ja rýchlo vybavím večeru a s prieskumom ti teda môžem pomôcť. O niekoľko dní máme trojdňové okno, teda voľno, ktoré môžeme takto spolu dokonale využiť."

Vyrazí mi tým dych. My dvaja a spolu? Posledné dni sa ledva ku mne priblížil a teraz plánuje so mnou stráviť naše voľno? „My dvaja a spolu?" vyslovím svoje domnienky aj nahlas.

„Áno. Je v tom nejaký problém?"

Usmejem sa, nervózne sa zo sukne snažím odstrániť neviditeľné smietko, kým odpoviem. „Nie," vyjde nakoniec zo mňa priškrteným hlasom.

„To som rád."

Dlhšie to tu už nevydržím a opúšťam jeho kanceláriu. Nechcem, aby to vyzeralo, že u neho trávim väčšinu dňa, aj keď ako jeho asistentke by mi to pred každým prešlo. Vrátim sa späť do svojej kancelárie, kým si sadám do kresla, priťahujem notebook bližšie. Opäť kontrolujem náš program a zistím, že mal sakra pravdu. Máme tri dni voľna. Akoto, že som si to nevšimla? Bola som tak pohrúžená do myšlienok o nás, o ňom samotnom, že tak skvelá informácia mi doslova ušla pred očami. Teraz mám chuť si poskočiť od radosti, ale svoje prejavy zatiaľ krotím. Čo ak sa niečo dovtedy stane?

Stojím pred otvorenou chladničkou a nedokážem sa rozhodnúť, čo si dám. Som tu sama a teraz mi to vonkoncom neprekáža. Potrebujem si utriediť myšlienky, dať sa do kľudu a konečne si naozaj zakázať na neho myslieť nejako ináč, než na svojho šéfa. Podvedome vyberiem fľašu otvoreného vína a do vysokého pohára si nalievam polovicu. Nie je mojím úmyslom sa dnes večer opiť, len mierne popustiť to napätie, ktoré sa posledné dni vo mne hromadí. K vínu si vyberiem obložený chlebík ešte z raňajok a vyberiem sa do obývačky. Usadím sa do pohodlného gauča, pritiahnem si na kolená notebook a popri jedení a pití si niečo vyklikávam do vyhľadávača. Opäť si púšťam nejaké pesničky, aby som vyplnila to ticho okolo.

Keďže som nemala žiaden známy doprovod sem do Noahovho bytu, za pätami mi šliapal Sean. Už pred niekoľkými dňami, kedy sa odo mňa Noah vzdialil, som sa z neho pokúšala niečo dostať, zblížiť sa s ním, ale márna snaha. Tadiaľ cesta nevedie. Urastený svalnatý chlapík ledva otvorí ústa a pozdraví sa mi, nieto aby mi ešte vešal na nos nejaké tajomstvá.

Posledné dni sú pre mňa nevítanou záťažou a aj moje srdce sa zakaždým stiahne v akomsi bolestnom kŕči, keď si spomeniem na svojich kamarátov, ktorých som nechala doma. Doma. Zvláštne slovo, pretože už dlhšiu dobu inštinktívne nazývam domovom práve toto miesto. Ako rada by som sa s nimi pozhovárala, vymenila si naše šialené pozdravy, počula Leilin nezameniteľný smiech, či videla, ako si vlastne vedú.

Vyhľadávač mi medzičasom vyhodí niekoľko rád, čo presne v Londýne nezabudnúť za žiadnych okolností navštíviť. Nemám pri sebe nič viac, a tak sa vraciam opäť do haly, odkiaľ beriem kabelku a rovno z nej aj mobil a zápisník s perom. Na mobile mi svieti prijatá práva.

20:14 Noah: Budem doma o hodinu.

Keď si znova sadám, zapíšem si zopár pamiatok, ktoré stoja za navštívenie a svojimi doteraz nazbieranými skúsenosťami si načrtnem plán. Každý jeden deň, z tých troch, si naplánujem pekne od rána až po deviatu večer. Nehodlám premrhať už ani sekundu zbytočným váhaním. Pomaly dopijem ten kúsok vína, ktorý som si šetrila až keď dojem chlebík. Nejako mi však zachutilo, preto si nalejem ešte kúsok.

Ani neviem, ako ubieha čas, pretože len nezmyselne blúdim po internete, po rôznych stránkach, kde blogeri opisujú zážitky z ciest a v jednom okamihu zacítim potrebu sa s nimi stotožniť. Akoby nejaká moja časť chcela tak isto cestovať a tráviť dni spoznávaním cudzích krajín, opisovaním svojich zážitkov a poskytovaním cenných rád ostatným.

Ako som sa od večne bojazlivej a neustále utiahnutej Aishi dostala až k tomuto?

Noah.

„Niečo som zmeškal?" odrazu prehovorí za mnou a ja náhle púšťam pohár od ľaku, oblejem sa a nešikovne zhadzujem notebook z kolien. Našťastie ho zachytí v poslednej chvíli, čo sa o mojej košeli, poliatej takmer čírou tekutinou, nedá povedať. Väčšinu pohára schytá môj dekolt a cez jemnú látku značne presvitá červeň mojej podprsenky. Jeho oči zablúdia tým smerom presne v momente, keď sa narovnám a vystavím mu tento jedinečný výhľad. Počuteľne sa nadýchne a následne naprázdno prehltne.

Rýchlo vstanem ohromená reakciou svojho tela, tak veľmi mi chýbal ten jeho divoký pohľad a strácam sa v chodbe. V súkromí izby sa prezlečiem a vrátim sa späť práve vo chvíli, keď si Noah napravuje nohavice a nevšimol si, že ho pri tom sledujem. Sakra, tak rada by som zistila, aké to je ho mať v sebe. Akým smerom mi to opäť ubiehajú moje myšlienky?

„V pohode?" zanôti, keď si ma všimne.

Prikývnem a opäť si sadnem, ale teraz na opačný koniec, čo najďalej od neho.

„Niečo si našla?"

Bez slova mu ukážem popísaný zápisník. „Aj niečo povieš?" Zasmeje sa, keď si všíma moju nervozitu. „Vždy som bol za to, že tvoje ústa vyslovia prvú sprostosť, ktorá ti zíde na rozum. No práve mlčíš, tak sa obávam, či sa niečo nestalo."

Keby som mu povedala, čo i len slovkom sa zmienila o tom, čo mi práve beží mysľou, taký vysmiaty by asi nebol. Pokladal by ma za blázna, keď niekoľko dní sa takmer nevidíme, stanovili sme si bez slov určité hranice a ja tu len tak rozmýšľam, aké by to bolo, keby urobil ďalší krok a vzal by si moje telo. Aké by to, kurva, bolo?

O niekoľko minút sa k nám pripoja vysmiati Steven s Mable a prerušia tak dusnú atmosféru medzi nami, kedy sme si len hľadeli do očí a snažili sa z nich vyčítať pravdy. Videl to tam, v jednu sekundu som zahliadla ten moment, kedy spoznal moje ozajstné túžby. Tesne predtým, ako narušili naše súkromie, sa na mňa usmial a žmurkol.

Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top