Kráčam rýchlo cez vyľudnené mesto, je takmer poludnie a slnko pečie, ako by mu za to niekto platil. Z ciest a chodníkov naokolo sála neskutočná horúčava, ale mňa to v tej chvíli vôbec netrápi, myslím na úplne iné veci.

Po čele mi steká kvapka potu, ktorú si bezmyšlienkovito utriem a pokračujem v ceste. O chvíľku by som už mala doraziť do kaviarne, v ktorej ma už všetci isto čakajú.

Do pekla, vôbec som si nestihla pohovoriť s dievčatami osamote. Už dlho sme spolu niečo nepodnikli, a to všetko len preto, lebo sa ukrývam ako také ranené zviera a bojím sa, že odhalenie mojej skutočnej práce bude mať za následok stratu mojich blízkych. Som zbabelá. Ako tak kráčam a nesledujem dianie okolo seba, v hlave sa mi neustále premietajú tie hlúpe spomienky na dnešné predpoludnie, kedy ma Ed zahnal do kúta a prinútil pre neho tancovať. Pane bože, v hlave sa mi rozkrúti neskutočný kolotoč, pretože som naozaj zúfalá a nevládzem to už ani zastaviť.

Už keď som pred niekoľkými rokmi nastupovala do jeho baru ako pomocná sila, už vtedy som sa zaprisahala, že nikdy nebudem tancovať. On to, sakra, vedel. Sľúbil mi to. Prisahal, že nikdy nebudem tancovať. A ako ľahko svoj sľub porušil. Pre neho to boli len prázdne slová. A ja som bola taká hlúpa, že som im verila. Spoliehala som sa na ne.

Vidím pred očami jeho úsmev, ktorým spečatil našu dohodu na pol roka, a ako sa veselým krokom pobral sadnúť si na svoju stoličku. Doslova oslavoval a ja som proti tomu nevedela namietať. Nebojovala som. Neprotestovala. Jednoducho som kapitulovala. Tupo som zízala na jeho radosť a v očiach mu zazrela ešte niečo, no kým som to stihla analyzovať, vypoklonkoval ma zo svojej kancelárie.

Zastanem pred kaviarňou, zhlboka sa nadýchnem a snažím sa upokojiť svoje opäť nabudené nervy. Moje kamarátky na mne nesmú spoznať to šialené trápenie, ktoré ma sužuje. Po silnom a hlavne hlasnom výdychu, ktorý priláka pozornosť okoloidúceho, otvorím dvere a namierim si to priamo dozadu, kde väčšinou všetci sedávame.

„Ahojte," nesmelo prehovorím a zdvihnem pohľad na dievčatá. Jedna moja časť si čiastočne vydýchne, že chalani tú ešte nie sú. Potom si však všimnem ich pohľad. „Dievčatá, ospravedlňujem sa, že idem tak neskoro," pokračujem plynule a sypem si popol na hlavu. Nepatrne sa obzriem okolo seba, ale nikoho známeho nevidím. Leila s Emou naďalej na mňa pozerajú, čakám na ich reakciu, ktorá určite nebude príjemná. Koľkokrát som už meškala?

„To neviem Aisha, či ti to tentoraz odpustíme. Poslednú dobu na nás pekne kašleš," odsekne nepríjemne Ema. Ouč, to zabolelo, ale má pravdu. Kvôli tej zasranej práci nemám čas na svojich priateľov, nieto ešte sama na seba. Ďalším dôležitým bodom je ale aj moja snaha ju utajiť, ako sa len bude dať.

„Ospravedlňujem sa, ale nerobím to úmyselne. Len je toho na mňa poslednú dobu strašne moc," snažím sa im to nejako vysvetliť. Stále tam stojím, ešte som sa ani nepokúsila posadiť, len bezradne pozerám raz na jednu, raz na druhú kamarátku. Všimnem si, ako na mňa Ema hľadí, akoby som jej bytostne ubližovala už len tým, že pri nej stojím. Rada by som im to vysvetlila, ale hlavne tak, aby som nemusela hovoriť o svojej práci.

„Ona to tak nemyslela," snaží sa ma upokojiť Leila, pretože na mojej tvári badať mierne sklamanie. Pousmeje sa na mňa a naznačí, nech si k nej prisadnem. Váham niekoľko sekúnd, počas ktorých je totálne ticho.

„Ale myslela," ohradí sa Ema, no ak si myslím, že tým to končí, mýlim sa. „Keď ti človek volá, vôbec to neberieš. Kedy naposledy si s nami išla nakupovať, na obed alebo do kina? Vlastne, kedy si s nami bola niekedy večer von? Pff, nemusíš vôbec premýšľať, pretože ja ti to poviem. Je to už tak dlho, až pochybujem, že si ešte naša kamarátka. Vôbec ťa nezaujímame," a v tej chvíli mi vyčíta snáď úplne všetko. No po dnešnom rozhovore s Eduardom na toto naozaj nemám náladu a obávam sa, že urobím niečo fakt zlé.

„Dosť, Ema," skríknem na ňu, pretože nielen že neznesiem to obviňovanie, ale jej pohľad ma tak páli, až mám pocit, že vidí úplne pod povrch. „Vy sa snáď zaujímate? Viete čím si prechádzam a čo ma trápi? Nie! Staráte sa len o seba. Voláte mi len, keď si chcete posťažovať alebo pochváliť sa, koho ste ulovili, ale vôbec nikoho nezaujímajú moje pocity. Tak mi tu teraz nič nevyčítaj. Na toto fakt nemám náladu," chystám sa odísť, no ešte sa na ne pozriem. „Nikdy som vám nič nevyčítala, pretože každá z nás je iná, jedinečná." A po týchto slovách opúšťam definitívne kaviareň a mierim ani neviem kam.

V žilách mi prúdi toľko adrenalínu, že v prvých sekundách si ani nevšimnem, že do niekoho vrazím. S tichým prepáč, však pokračujem ďalej. Ulice sú takto na obed vyľudnené, každý sa skrýva pred horúcim slnkom a len mne sa môže stať to, že si tu niekoho nevšimnem. V nose mi však ostáva príjemný závan jeho kolínskej a s hrôzou si uvedomím, že to musí byť riadne drahá voda. Som jednoducho nesmierne šikovná. Ešte som niečo také necítila, chalani od nás si na seba lejú len lacné veci.

„Aisha, počkaj!" skríkne na mňa Leila. Prevrátim očami a pomaly sa na ňu otočím. „Ema je len podráždená. Rozišiel sa s ňou Patrik," snaží sa o úsmev, keď obhajuje našu spoločnú kamarátku a jej nedávny výstup voči mne.

„A je to tu zase. Ona. Ona. Ona. Počúvali ste ma tam vôbec? Prečo sa všetko musí točiť len okolo Emy? Ona si prechádza rozchodom a my musíme okolo nej chodiť po špičkách? A čo môj rozchod pred niekoľkými rokmi? Pamätáš sa s akými slovami ma odbila?" povzdychnem si, pretože je toho už na mňa veľa. Nik netuší, s čím sa práve musím vo svojej hlave vysporiadať, ale zároveň si uvedomujem, že je to všetko len a len moja chyba.

„Prepáč Leila. Nechcem byť nepríjemná na teba, lebo ty si tu vždy pre mňa bola, ale na toto už vážne nemám silu." Pohladím ju po vlasoch, venujem smutný úsmev a pokračujem v ceste. Už sa na ňu neobzriem, hoci ju počujem ešte za sebou kričať. Trhá mi žily, že jej takto ubližujem, pretože viem, že ona vždy pri mne stála. Aj v tých najťažších chvíľach. Práve v takýchto okamihoch si dokážem predstaviť, že práve jej by som prezradila svoje toľko rokov skrývané tajomstvo.

Tentoraz sa vyberiem rovno domov, kde na mňa opäť bude čakať veľké prekvapenie v podobe mojej opitej matky. Je to ako zlý sen, ktorý snáď nikdy neskončí. Kedy sa už uvedomí a prestane? Toľkokrát mi to už sľúbila, že prestane, že sa zamestná poctivo a splatí si svoje dlhy, aby som ja mohla žiť. Ani jedno slovo však nikdy nesplnila. Pije naďalej a možno aj berie drogy, do takej hĺbky som nikdy nebola ochotná ísť. Moja matka je samé prekvapenie.

Kráčam ďalej, hlavu mám zvesenú a uvažujem nad svojou biednou existenciou. Kedy sa môj život takto otočil? Och, presne si spomínam na ten deň, keď som ho spoznala. Človeka, ktorý ma prinútil robiť to, čo robím s takou nechuťou a nevôľou, až by jednému bolo divné, prečo neoblievam každý večer všetkých v bare. Človeka, ktorý sa mi zaprisahal, že nikdy nebudem tancovať, ani sa vyzliekať pre jeho hostí a predsa sa to deje a už o niekoľko dní sa postavím v jeho VIP časti k tyči a niekomu zatancujem. Bože, je mi zle len z pomyslenia na to.

Nikdy som v tejto časti Lily nebola. Po prvé, ma tam ani nepustil a po druhé, som po tom ani netúžila. Hostí, ktorí chodievali do tejto časti, obsluhovali samostatne. Nikdy barmanky nepracovali za spoločným barom, dokonca som ich ani nepoznala. Ten sviniar sa chránil asi zo všetkých smerov a mal to premyslené. Nájsť jeho slabinu bude pre mňa ťažký oriešok, ale musím sa o to aspoň pokúsiť.

Kým nad tým všetkým uvažujem a vo svojej hlave všetko analyzujem, pomaly aj dôjdem k nášmu skromnému bývaniu. Na túto časť mesta sa vzťahujú rôzne historky a povery, ani jedna však nie je pravdivá. Asi snáď len to, že tu bývajú tí horší. Tí, ktorých spoločnosť odsúdila, alebo sa odsúdili samy, ako ja s mamou.

Do toho všetkého nás dostala ona, svojím neustálym pitím a vyrábaním si problémov. Mala som iba šestnásť, keď do nášho bytu priviedla Eduarda a môj život sa otočil o tristošesťdesiat stupňov.

*

Ráno sa prebudím a zamierim si to rovno do kúpeľne. Včerajšia zmena v bare trvala snáď večne a ja ani neviem, kedy som dorazila domov. Mohlo to byť ale asi až na svitaní, pretože aj teraz dokonale cítim tú únavu, ktorá ma ničí. Spala som ledva tri hodiny.

Pohľad do zrkadla hovorí za všetko. Týmto tempom sa zosypem veľmi skoro. Môj jedálniček nezahŕňa ani tri porcie jedla za deň a pitný režim je na tom nejako podobne. Koľkokrát som si hovorila, že to zmením? Že sa začnem o seba starať? A to nehovorím o svojom osobnom živote, ktorý prakticky od tej doby, čo musím pracovať pre Eduarda, neexistuje. Ach, povzdychnem si. Prečo práve môj život musí byť tak posratý? Čo som komu urobila?

Sprcha urobí s mojím telom zázraky a preberie ma natoľko, že sa dokážem vrátiť do izby, hodím na seba niečo ľahké a urobím jasné rozhodnutie. Dnes sa stretnem s chalanmi. Dlžím im to za včerajší spackaný obed, kedy ma Ema vytočila natoľko, že som na nich nedokázala ani len počkať.

Napíšem správu Elliotovi a ešte po očku skontrolujem mamu. Opäť spí, z jej izby vychádza neznesiteľný zápach. Cestou z bytu rozmýšľam, či by som sa nemala presťahovať, aspoň to skúsiť.

Dorazím na miesto stretnutia, ale jeho zatiaľ nikde, tak sa usadím na naše dôverne známe miesto a objednám si životabudič. S prvým dúškom lahodného moku prichádza aj spomínaný a v rýchlosti ma pobozká na pozdrav na obe líčka a sadá si.

„Aisha, čo sa deje?" spytuje sa mierne prekvapený. To bude asi tým, že som mu do správy napísala, aké je to súrne.

„Po pravde?" hodím po ňom očkom.

Elliot sa usmeje, pretože ma už veľmi dobre pozná a vycíti, že som jednoducho chcela byť s ním. Tento chalan mi asi najviac pripomína normálnosť a jednoduchosť. Je pekný, milý, má charizmu a je až priveľmi láskavý. Zaslúži si niekoho dobrého k sebe. Preto ma udivuje, že sa najviac stretáva s Emou, pretože podľa môjho názoru, ona nie je pre neho.

„Si ma prekukol," poviem mu s úsmevom hollywoodskej hviezdy. „Chcela som ťa len vidieť, keďže, no, vieš, ...." neviem sa ani vykoktať. „Včera to nevyšlo."

„Ehm, Troy bol veľmi sklamaný, keď nám Leila povedala, že si tu už bola a asi sa ani nevrátiš. Aisha, čo sa deje? Mne to môžeš povedať," povie a zahľadí sa na mňa s prosebným pohľadom. Medzitým mu čašníčka donesie jeho kávu a spoločne si priťukneme. Je to taký náš spoločný rituál, keďže nepijeme alkohol, tak si štrngáme aspoň s kávou.

„Mám toho len veľa a Eme sa to nejako nepáčilo. Ja za to nemôžem," snažím sa obraňovať, ale to, ako na mňa Elliot hľadí, mi napovedá, že mi vôbec, aleže vôbec neverí.

„Aisha, klamať môžeš všetkých okolo seba, ale mňa tak ľahko neoklameš. Priveľmi ťa poznám a niekoľko rokov sledujem každú tvoju reakciu. Myslíš, že som si nevšimol, že si nikomu nepovedala, kde pracuješ? Kde bývaš? Počkaj," zdôrazní, ako náhle uvidí, že sa mu chystám skočiť do reči. „Teraz ma nechaj dohovoriť. Aj toto je tvoja obranná poistka. Poznám ťa, ako som už povedal. Vždy, keď sa stočí reč na prácu, bývanie, čo robievaš po večeroch, rýchlo prejdeš na inú tému. Ja som si to všimol, ale Aisha, nezabúdaj, nie som sám. Všetci máme otázky, ale ja na teba nechcem tlačiť. Určite máš dôvod, prečo nám to všetko nepovieš a ja ti rozumiem. U mňa máš vždy pochopenie. Ja mám len úprimnú starosť o teba."

Zadíva sa na naše šálky a mne pomaly dochádza, že ma naozaj príliš dobre pozná a možno by ma ani neodsúdil, ak by vedel všetky detaily mojej nútenej práce. Ale keď ja mám obrovský strach. Bojím sa, že o nich prídem, oni sú moja jediná záchrana, kotva, ktorá ma drží stále pohromade. A ten strach ma dokonale spúta aj tentoraz, a tak naďalej mlčím na túto tému.

„Možno niekedy inokedy, Elliot. Teraz ešte nemôžem," prehovorím po chvíli, kedy ani jeden z nás nevydá ani hláska a užívame si spoločné ticho. Pozrie na mňa vševediacim pohľadom a pokynutím hlavy ma ubezpečí, že je to v poriadku.

Naďalej sedíme a rozprávame sa, čas ubieha akosi prirýchlo. S ním je to ale vždy takto. Mám pocit, akoby bol môj brat, ktorého som nikdy nemala. Rozumieme si v každom smere, sme jeden druhému bútľavou vŕbou. Naozaj ma však mrzí skutočnosť, že medzi nami dvoma nemôže byť nič viac, obaja sme na rovnakej vlne a je medzi nami číre priateľstvo. Kiežby to bolo ináč. Možno by ma on dokázal zachrániť od toho všetkého.