Londýn je nádherný. Úplne úžasne a naplno ma fascinuje. Skladá na kolená a ihneď opäť hore. Zamilovala som sa a nikdy odtiaľ nechcem odísť. Milujem jeho hluk, jeho nedokonalosť, ale aj dokonalosť zároveň, milujem preplnené ulice, kričiacich ľudí, vytrubujúce autá, londýnske autobusy, červené telefónne búdky a hlavne, milujem tú spokojnosť, ktorá mnou aj napriek všetkému prúdi.

Druhá noc v Noahovom byte bola pokojná. Po návrate od modeliek som chvíľami spracovávala, čo som si vypočula, ale nakoniec som to zavrhla, nechala tak, možno som len zle počula. Nesmiem si pripustiť, že tu nie som vítaná, ináč začnem robiť chyby a Noah si veľmi rýchle rozmyslí, či urobil dobre.

Ráno som všetkým pripravila na raňajky palacinky, ale spali, tak som jedla sama v opustenej kuchyni. Som zvyknutá na samotu, takže mi to zo začiatku neprekážalo. Ale neskôr sa dostavil pocit smútku, pretože ja už predsa nechcem byť viac sama.

Počkala som, kým sa niekto zobudí a prvou na rane bola Mable. Pravdepodobne ju vyhnal plný močový mechúr, jej jediné prekliatie, ako s obľubou rozpráva.

Naložila som jej plný tanier a sedela pri nej, dokiaľ nedojedla všetko. Rukou si nevyberane otrela ústa a spokojne vypila pohár pomarančového džúsu. Pochválila ma a viedli sme tichú debatu, ako sa mi zatiaľ darí. Uvedomila som si, že ju mám naozaj rada, bola vždy ku mne milá, až na tie jej prehnané prejavy náklonnosti, na ktoré som si ja iba postupne zvykala. O hodnú chvíľu neskôr sa k nám pridali aj Noah so Stevenom a nevedeli si vynachváliť môj ranný výtvor.

„Brácho, mal si pravdu. Aisha by nám mala dokonca aj variť," povedal so smiechom Steven. Noah pravdepodobne stihol vytrúbiť aj moje snahy v kuchyni, len dúfam, že ten mini prehrešok si nechal pre seba.

Akoby mi v tom momente čítal myšlienky, pozrel sa mojím smerom a žmurkol. Sakra, musí byť tak dokonalý?

„Ja nemôžem namietať. Takto parádne som sa nenaraňajkovala snáď aj roky. Ai je jednoducho skvelá. Fakt, kde si ju našiel?" Mable sa zapojila do hovoru, aj keď bolo na nej vidieť, že by sa najradšej vrátila späť do postele. Tehotenstvo na ňu doliehalo viac, ako si chcela a dokázala pripustiť. Plánovala nakupovať, kávičkovať, sprevádzať nás na prehliadkach, ale ako sama povedala, je nejako príliš unavená a naviac, netuší z čoho. Akonáhle to vyslovila, uštedrila jednu vzduchom chladenú Stevenovi do ramena.

Obávala som sa, či Noah prezradí naše malé tajomstvo, ale on zaryto mlčal. Steven po ňom pokukoval, tušila som, že sa určite dohodli, aby sa ani jeden nepreriekol.

„Ako som už toľkokrát povedal, je to tajomstvo. Aj keď ma zabiješ, nič ti nepoviem," so smiechom povedal, jej výraz tváre nepripúšťal nič iné.

„Ai, objednal som ťa na jednu špeciálnu prehliadku."

„Prosím?" Dnes som predsa mala mať voľno.

Pohľad, ktorý som na neho uprela, hovoril za všetko. „Ale nie pracovnú, trdlo. Jedna úžasná vyhliadka tu v meste. Len je potrebné sa tam nahlásiť vopred a rezervovať si čas prehliadky. Tak som to samozrejme urobil za teba, ty si mala veľa povinností."

Steven sa uchechtol a vybral z chladničky ďalšiu krabicu pomarančového džúsu. „Povinnosti?" Otvoril uzáver a chystal sa naliať nám všetkým ďalšiu chutnú dávku.

„Steven!" Vyrušil ho Noah varovným hlasom.

Pokračoval, akoby sa nič nedialo a smial sa vlastnému vtipu.

„Ale no tak. Nechajte už toho. Veď sa na ňu pozrite." Obaja sa ako na povel otočili a zahľadeli priamo na mňa. Bola som rozrušená a isto červená od hlavy až po päty. Zmätene som potočila hlavou a vybrala sa späť do svojej izby.

Na polceste ma zastavil. „Ai, prepáč. On to tak nemyslel."

„A ako to myslel? Som tvoja asistentka a hneď mám s tebou spávať? Alebo ako to mám chápať? Povedz mi." Nedala som sa len tak ľahko učičíkať. Nikdy som takéto rečičky nemala rada, za svoj krátky život som si toho vypočula už dosť. Hlavne v Lily, kedy si bohatí páni naozaj nedávali servítky pred ústa len preto, lebo mávali zelenými bankovkami pre očami a mysleli si, že na mňa to platí. Zaplavili ma spomienky ako nejaká prílivová vlna, silno a prudko ma zasiahli a nekontrolovane spúšťali reakcie môjho tela.

Oči mi zaplavili slzy, keď sa jeho paže ovinuli okolo môjho útleho tela a ja som mu zmáčala super voňavé tričko. „Ale no tak, pokoj. Vieš dobre, že to tak nemyslel. On je jednoducho debil."

„Kretén," pomedzi vzlyky som s jemným uchechtnutím pritakala.

„No vidíš. Sama ho už niekoľko dní poznáš. Aj keď si myslí niečo, my mu to s radosťou vyvrátime. Však?" zodvihol dlaňami moju slzami zmáčanú tvár a zahľadel sa mi do očí. Tmavé, hlboké a akoby bez dna, pozorovali tie moje a hľadali odpovede. Ale čo v nich mohol nájsť? Sama som na to nepoznala odpoveď, pretože Noah bol kus chlapa, kvôli ktorému sa oplatí risknúť, prejsť cez svoje dlhé roky vystavané bariéry, zbúrať ochranné múry a pustiť sa do neznámeho.

Palcami mi zotrel zvyšky slaných pozostatkov a pousmial sa. Nečakal na odpoveď a možno ju ani sám nechcel počuť. Pred odchodom z bytu mi podal papier, na ktorom bolo krásnym písmom napísaných niekoľko adries. Vytušil môj zmätok, a tak tam dopísal niekoľko slov. Vyhliadka 14:15, reštaurácia a náš byt. Do ruky mi strčil nejakú zlatú kartu a skontroloval baterku v mobile. So slovami, kedykoľvek mi zavolaj, ma prepustil zo svojich spárov.

Pred bytovým komplexom som sa poriadne nadýchla toho mestského vzduchu naplneného výparmi z neskutočného množstva áut, usmiala sa a vybrala sa tam, kam ma tiahlo srdce. Niekoľko ulíc som šla len pešo a obzerala sa, robila fotky do mobilu a čítala nápisy. Páčil sa mi ruch okolo, ľudia sa prechádzali, telefonovali, kričali na seba, zazrela som aj nejaké verejné hádky, ale aj miestnych umelcov. Keby mi dal Noah nejakú hotovosť, isto by som im prispela.

Neviem presne v ktorej časti Londýna som sa nachádzala, ale momentálne som to neriešila. Len veľmi okrajovo som vnímala ten strach a nervozitu, ktorá ma sprevádzala zakaždým, keď som vyšla niekam sama. U nás v meste som si na to už zvykla a svoje zaužívané tradície nemenila, preto som nebola už taká ostražitá. Tu som však bola cudzinec. Nik na mňa nehľadel, nik si ma nevšímal, nik ma nepoznal. A toho som hodlala využiť. Niekde hlboko vo mne však stále nehasla pamiatka na výhražnú správu od Eduarda, či slová od nikoho na letisku a nútili ma sa neustále obzerať. Pokoj, vravela som si mnohokrát, nikto ma predsa nesleduje.

Ako prvé som zvolila reštauráciu, keď ma už nohy začali pobolievať a môj žalúdok si vyžiadal naplnenie. V mobile som zapla GPS a vyhľadala adresu, ktorú mi napísal Noah a zistila, že je to iba polhodina peši. Neváhala som a vybrala sa pomocou hlasu v ústrety obedu.

Keď som najedená, opojená pohárom skvelého červeného vína pristúpila k budove Sky Garden, v bruchu mi poletovalo množstvo motýľov. Nevedela som sa dočkať toho, čo pre mňa pripravil. Netušil, čo sa mi páči a ako rada mám vyhliadky, a predsa mi na môj prvý voľný deň zarezervoval práve toto miesto. Pretože ťa má rád, vravelo na mňa moje vnútorné ja, ale ja som tomu akosi nechcela uveriť. Niečo za niečo, stále mi behalo hlavou.

Vystála som krátku radu a vo dverách sa preukázala vstupenkou v mobile. Výťahom sme sa menšia skupinka nechali vyviezť hore, a keď sa jeho dvere otvorili, ostala stáť v nemom úžase. Dokonca som zablokovala aj výstup niekoľkým pasažierom. Predo mnou sa rozprestieralo úžasné divadlo.

Obrovská hala, kde bolo niekoľko stolíkov so stoličkami pripravených pre návštevníkov, aby si pri pozorovaní výhľadu na Londýn mohli aj oddýchnuť. Všade dookola bolo množstvo rastlín a stromov. Človek mal pocit, akoby bol v botanickej záhrade. Všade okolo obrovitánskych okien boli bezpečnostné zábradlia, ktorých som sa pridŕžala. Na sklách boli nalepené nálepky, ktoré pozorovateľom poskytovali náhľad na oporné body mesta. Kde som sa pozrela, všade bola nejaká pamiatka, niečo v skutku úplne historické v meste, ktoré dýchalo aj moderným dizajnom. Miešali sa tu rôzne kultúry.

Chodila som okolo a obkukovala výhľad, ústa otvorené a mobil vo voľnej ruke. Fotila som všetko, na čo som dovidela. Chcela som si uchovať aj inú ako mentálnu pamiatku. Aj strop bol presklený a poskytol mi úžasný výhľad na nebo, ktoré tu a tam pokrývali malé obláčiky. Dnes bol v skutku krásny deň. Na prehliadku som mala presne hodinu, ktorú som dokonale využila.

Po presnej hodinke, aj keď ma nik neskontroloval, som poslušne zišla jedno poschodie pešky a nastúpila do výťahu smerom dole. Pred budovou som sa ešte pozrela opäť hore a urobila poslednú foto.

„Naozaj sa ti to tak páčilo?" pýta sa ma M. Sedíme spolu na veľkom gauči, nohy vyložené na sklenenom stolíku a ja mám v ruke pohár vína, M jablkovú šťavu. Neprítomne prepínam jeden kanál na druhý a rozprávam zážitky z dnešného dňa. Cítim sa ako lev práve vypustený z klietky, všetky novo nájdené pocity a emócie mnou lomcujú a som dokonale nabudená na ďalší výlet. S tým však musím počkať, pretože najbližšie voľno mám až o týždeň. Teraz ma čaká práca, práca a práca. Neskôr zábava.

„Bolo to niečo neskutočné. Dnes som dala len túto vyhliadku, ale som ohromená. Veľmi." Priznám s dokonalým úsmevom cez celú tvár.

„To som rada. Chlapi dnes mali to stretnutie so starým známym, šli ešte niečo nakúpiť, zastavia sa ešte v reštike po ceste a niečo nám donesú."

„A na čo? Ja navarím."

„Okej, volám im."

Svižne sa postavím a zamierim si to do otvorenej kuchyne. Počujem, ako M v obývačke telefonuje a oznamuje, že osobne vybavila kuchárku na dnešnú večeru a smeje sa na niečom, čo už ja nepočujem.

„Vraj ti kúpia zásteru," kričí. Tak už chápem, čo ju tak rozosmialo. Určite si Steven neodpustil nejakú svoju hlúpu poznámku.

Z chladničky vyberiem všetku zeleninu, ktorú tu máme. Z príručnej poličky ryžu a nejaké tie bujóny. Toho nikdy nie je dosť. No a čo, že sa snažím žiť zdravo. Zeleninové rizoto a lá Aisha sa môže začať pripravovať. Pomaly už finišujem, keď k nám zavítajú naši chlapi a bytom sa hneď rozľahne príjemná hudba. Konečne, toto mi chýbalo.

„Ako ti to ide?"

Poskočím si na mieste. Našťastie nedržím žiaden nôž, tentokrát. „Sakra, ty sa snáď pohybuješ ako duch," vytknem mu, otočím sa na neho a keby nebolo linky, padnem na kolená. Je jednoducho dokonalý. Na sebe má tepláky a voľné tričko. Na zahryznutie.

Otočím sa späť k jedlu. „Môžeš servírovať. Ešte niekoľko minút a som hotová."

Všetci spolu večeriame, z obývačky k nám dolieha pomalý gitarový rytmus a mne sa začínajú zatvárať oči. Dnes som toho naozaj stihla mnoho, vysililo ma však najmä to chodenie. Keby som to mala zvládnuť v tých otrasných opätkoch, ktoré mi navrhovala M, asi by som vyšla len pred budovu. Obula som si svoje novučičké tenisky a pokrstila ich priamo na uliciach Londýna. Viečka mi mierne oťažievajú, opriem sa pohodlnejšie do stoličky. Ruky nechávam voľne položené na stole, až mi jedna skĺzne na stehno, kde nahlas čapne. Trochu tým na seba strhnem pozornosť, ale takmer okamžite pokračujú vo svojich rozhovoroch.

Počúvam ich len na pol ucha, v hlave si skôr premietam zážitky posledných hodín. Veľmi ma uchvátil pohľad na rušné mesto, plynúcu rieku a prekvapila ma aj dobrotivosť ľudí. Ak som sa na niečo po ceste opýtala, každý mi ochotne odpovedal. Nestretla som sa s nezáujmom.

Na papierik, ktorý som mala od Noaha, som si načmárala jednotlivé pamiatky, ktoré boli vo forme nálepiek nalepené v Sky Garden. Musela som ich bližšie preskúmať.

Keď mi hlava klesne nabok a mňa to strhne z mierneho driemania, je pre mňa akurát čas ukončiť toto milé posedenie a pobrať sa do postele. Ráno mám prezentáciu svojho programu, budem vystupovať pred viac ako dvadsiatimi ľuďmi a potrebujem byť na to oddýchnutá.

„Si v poriadku?" opýta sa Noah. Pozriem sa jeho smerom, mám neskutočne ťažké telo. Iba prikývnem, nie som schopná ani otvoriť ústa.

„No poď. Pôjdeš si ty pekne ľahnúť." Mierne nadvihnem kútiky, ale akosi nie som schopná žiadneho pohybu. Postaví sa a urobí krok k mojej stoličke, keď mi známy zvuk oznámi prichádzajúcu správu. Nestihnem ta ani pozrieť, keď Noah prudko vydýchne a zanadáva. „Ten skurvysyn!"

Akoby som tušila, že sa niečo stane. Stiesnený pocit počas dňa, jemné zárodky strachu a obáv a nutkavého pocitu obzerania sa. Nepochybujem o tom, že mi píše práve on. Výraz na Noahovej tvári stvrdne a ukáže správu Stevenovi.

„Kámo, toto nevyzerá dobre." Pokrúti hlavou.

„Čo mi píše?" opýtam sa zároveň s otázkou M, „čo sa tu deje?" ktorá akosi zaniká.

Noah mi bráni v tom, aby som sa pozrela na svoj mobil, chce správu hneď vymazať, ale mihnutím oka sa postavím na mierne nestabilné nohy a vytrhávam mu mobil z rúk. Nesmie zabúdať, že som pekelne rýchla.

20:29 Neznáme číslo: Páčila sa ti vyhliadka? Akoto, že ťa tvoj samozvaný záchranca nesprevádzal? Nabudúce si ťa už vezmem! Dlhy sa platia!!!

Vzdávam to. Zvláštny tlak v hlave sa stupňuje, pomaly prestávam počuť, akoby som ležala pod vodou. Zvuk okolia ku mne dolieha akosi pomalšie a zrak vypovedá službu. Posledné, čo vnímam, je tupá bolesť v kolenách.