„Ja toho Stevena prerazím, kriste!"

„Počkaj, urobili sme niečo zlé?"

„On si naozaj myslí, že máme súkromné lietadlo? Prepáč, to nepatrí ani za mak tebe, ty za jeho rozmary nemôžeš." Snaží sa ma upokojiť, ale vidím ten jeho nahnevaný výraz, prižmúrené oči zamerané na displej jeho mobilu položeného na zemi a ako si tlačí prsty o spánky v snahe uvoľniť napätie.

Nerozumiem celkom dobre jeho momentálnemu výbuchu, asi som nejako mimo diania. Sedíme obaja v mojej izbe pri otvorenom kufri a spoločnými silami balíme všetko, čo moje skromné ja potrebuje. Zbytočne sa nepýta, nerozoberá môj výber, občas ma pochváli za kúsky, ktoré schytí do ruky, ale v podstatnej miere nehodnotí a ani sa nezdá byť nejako vytočený za množstvo, ktoré mu prechádza cez ruky.

„Je problém v tom, koľko tých vecí mám?" Snažím sa zistiť, o čo tu ide. Sama dobre viem, že sme na moje veci minuli viac než dosť a v živote som ani toľko nového oblečenia nemala. Keby na mňa toľko tí dvaja netlačili, stačí mi príručná batožina. No na druhú stranu viem, že budem musieť nejako vyzerať a reprezentovať, ak nechcem úplne pohorieť.

„Ale nie, vôbec. Skôr sa čudujem, že nemáš toho oveľa viac. Keď ťa dobalíme, môžeš pre zmenu pomôcť ty mne a uvidíš, čo tým myslím." Žmurkne na mňa. Práve schytí do ruky papierovú tašku z toho úžasného obchodíku s luxusným prádlom, a tak ju rýchlo schmatnem a uložím ju sama. Doslova ju skryjem pod kopu, ktorá si už spokojne oddychuje v kufri.

„Počkaj, počkaj. Čo to predo mnou tajíš?" Snaží sa dostať k tej taške. Som však rýchlejšia, presuniem sa pred neho, aby na ňu nedosiahol, ale opäť zavíta medzi nás moja nešikovnosť, keď sa nedopatrením šmyknem o tašku na zemi a letím voľným pádom priamo na neho.

Okamih, kedy do seba narazíme, by mohol byť pokojne sfilmovaný aj ako veľký tresk. Zotrvačnosťou a silou môjho pádu na neho, letíme pekne k zemi, kde sa na neho už úplne rozvalím a moje vlasy prikryjú tú dokonalú tvár. Niekoľko sekúnd ležíme bez pohnutia, je počuť len naše prerývané dychy a uprene si hľadíme navzájom do očí. Iskričky, ktoré sú v tých jeho, má lákajú, akoby mi spievali nejakú omamnú pieseň. Skoro ako nejaké sirény. Lenže ja si nesmiem dovoliť im podľahnúť. Nie teraz, nie takto a nie s Noahom.

Konečne začne pracovať aj môj mozog a urýchlene sa štverám späť na nohy, no Noah ma ešte skontroluje a s obavami na mňa hľadí naďalej.

„Som v poriadku," ubezpečím ho a usmejem sa. Žasnem nad tým, aký je tento muž pozorný a dáva na mňa pozor. Keď som si niekedy o ňom myslela, že je to nejaký starý zbohatlík, najradšej by som odvolala všetky svoje myšlienky.

„Okej, takže kde sme to skončili? Ou, áno. Čo to predo mnou ukrývaš?" Lišiacky sa na mňa znova usmeje, jeho hravá nálada je späť a ja si mierne vydýchnem.

Preskočíme moje malé faux pas a vrátim sa ku kufru. „To ťa nemusí zaujímať," poviem, no usmejem sa, aby si nemyslel o mne niečo zlé. Sama neviem, prečo mi tak veľmi záleží na jeho názore, ale niekde hlboko vo mne prevláda pocit, ako nechcem nič pokaziť v rámci nášho vzťahu šéf – asistentka. Túto prácu nielenže potrebujem, ale aj chcem.

„Však ja sa to nejako dozviem." Nezbedne na mňa ukazuje prstom.

„Prečo sa hneváš na Stevena?" Vrátim sa späť k pôvodnej téme.

„Pretože ten magor, čo má mozog v gatiach, berie tú svoju krásku so sebou a ver mi, že na jej veci nestačí ani prívesný vozík."

Mám chuť sa zasmiať, no neviem, či by to bolo na mieste. „A keď sa smiem opýtať, ona už pre teba nepracuje?"

Noah sa začne akosi zvláštne ošívať, rukou si vojde do vlasov a ešte viac ich postrapatí.

„Necháp ma zle, Ai. Mám to totiž v pracovnej zmluve, v jednej klauzule. No na moju obranu ti musím povedať, že sú s tým oboznámené dopredu."

„O čo ide?" Poslednýkrát sa pozrie do otvoreného kufra, kým zameria svoju pozornosť na mňa.

„Má výpoveď." Povie to pokojným hlasom a sleduje moju reakciu.

Neviem však, čo odo mňa očakáva, ale keď vidí ten pokoj, s akým som túto informáciu prijala, usmeje sa.

„Aj tak tomu nerozumiem. Ty si jej dal výpoveď, pretože je tehotná? To sa smie?"

„Bystrá. Ďalší bod pre teba. Máš pravdu, nesmie. Ale ona nedostala výpoveď preto, lebo otehotnela, ale pre porušenie pracovnej zmluvy. A ona ju porušila práve týmto spôsobom. Takže, koniec koncov je to celkom diskutabilné, no každá z nich pozná podmienky. Mable však neprotestovala."

„Nie je to tak trochu aj Stevenova chyba?" Pousmejem sa nad koncom otázky, vypálilo to v celku zaujímavo.

„Áno, ale jeho si nemôžem dovoliť vyhodiť. Máš pravdu, Ai. Preto si tu ty, aby si mi pomohla. Steven bude hlavou niekde inde a ja si nemôžem dovoliť stratiť svojho asistenta. Ak by sa to malo zvrtnúť, či nebodaj sa niečo pokazilo, nemaj obavy, u mňa budeš mať prácu naďalej. Aj keby ste si mali úlohy podeliť."

Ostávam zaseknutá v pohybe, jeho slová ma úprimne dostali a dojali zároveň. Neviem, ako mu mám vôbec poďakovať, a či toho budem niekedy schopná.

„Ďakujem, Noah. Neviem, či ti niekedy budem môcť dostatočne poďakovať, ale teraz sa na viac nezmôžem. Rozcítil si ma." Na dôvažok svojich slov potiahnem nosom, a k tomu všetkému sa páru sĺz stihlo nečakane dostať aj do mojich očí, no našťastie ich stíham zadržať.

„Ale no tak, Ai. Je to pre mňa potešenie. Tak poďme ťa šup, šup dobaliť. Čas sa nám kráti." Vidieť na ňom, že je nejaký nesvoj, asi sme sa prekvapili a rozcítili obaja navzájom.

Keď o takmer dve hodiny neskôr zatvárame jeho štvrtý kufor, mám naozaj dosť. Ja som sa s prehľadom pobalila do dvoch a aj to som mala obavy, čo mi povie na množstvo kúpených vecí. A tie topánky? Bolo ich tak veľa, ale on ani nepípol. Keď však vidím to obrovské množstvo, ktoré sme spoločnými silami pobalili jemu, začínam si myslieť, že je so mnou niečo zle. A to povedal na Stevenovu frajerku, že jej by nestačil prívesný vozík. Koľko kufrov bude mať ona?

*

Vchádzame do letiskovej haly, kde je na môj vkus príliš veľa ľudí. Je ale nutné podotknúť, že je piatkové popoludnie a väčšina z nich práve dnes vyráža na svoje cesty, presne tak ako my. Zmocňuje sa ma nervozita a pojašene sa rozhliadam okolo seba. Kŕčovito zvieram svoj batoh v snahe nestratiť ho. Niekoľko okoloidúcich do mňa aj vrazí, čo mi vháňa mierne obavy do tváre. Panika sa chystá prevziať kontrolu nad mojím telom, srdce sa mi začína rozbiehať do čudesného cvalu a pľúca pomaly nestíhajú prijímať kyslík. Všetko si všíma pozorný Noah a keď pristúpi ku mne a s upokojujúcim úsmevom ma pohladí po tvári, vypúšťam kúsok z toho nezmyselného strachu von.

Našu maličkú intímnu chvíľu, ktorá mi tak isto vženie aj červeň do líc, si všíma práve prichádzajúci Steven a so širokým úsmevom pobúcha Noaha po chrbte v takom tom čisto chlapskom objatí.

„Niečo mi ušlo za tých pár hodín? Čau kamoš!" pýta sa a hľadí pritom skúmavo na mňa.

„Nič, čo by malo teba zaujímať." Odsekne mu Noah, všímam si však jeho tajné žmurknutie. Aká to komunikácia medzi nimi prebieha?

Moju pozornosť však zaujme mierny rozruch neďaleko nás, počuť jasot a cvakanie fotoaparátov, výkriky a rôzne druhy vzdychov.

„Už je tu?"

„Bola si odskočiť. Prišli sme spolu, ale vieš, ženské veci. Ja tomu nejako nerozumiem, ale vraj je to normálne. Cez deň ide aj stokrát."

Pointa ich rozhovoru mi akosi uniká, ale keď sa spoza davu vynorí vysoká, nádherná žena, všetko mi odrazu vyfučí z hlavy a ja ostávam stáť doslova s otvorenými ústami a len hľadím na jej dokonalo ladné pohyby, akými sa vznáša naším smerom. Kolieska v hlave zapadnú na svoje miesto a niet pochýb, že priamo predo mnou zastaví Mable.

„Ahoj, ty musíš byť Aisha. Som Mable, teší ma." Milo prehovorí, tvár jej rozjasní nádherný úsmev, ktorý je naviac úprimný a bez zbytočného otáľania ma objíme.

Keď sa odtiahne, uštedrí mi dve pusy na rozhorúčené líca a ja sa konečne spamätám. „Ehm, áno som. Aj mňa teší." Odkašlem si.

„Je rozkošná, naozaj. Kde si ju našiel?" S otázkou sa otočí na Noaha. Ten však neprehovorí, Steven si odkašle, rukou si zakrýva ústa a ja? Stojím, tupo na nich všetkých hľadím, pretože mi pravdepodobne až teraz dochádza, že nik nevie, odkiaľ vlastne som, len tí dvaja muži v perfektne padnúcich oblekoch, akoby sme šli už teraz na nejakú prehliadku. Oproti nim vyzerám ako pokazený tovar na vrátenie. Mable naďalej stojí pri mne a obzerá si ma. Mám pocit, že hodnotí.

„No poď, drahá. Kým sa tí dvaja spamätajú, my pôjdeme zatiaľ na kávu." Žmurkne a schytí ma za ruku a už aj ťahá od nich.

Keď sedíme v letiskovej kaviarni, nestíham sa diviť, s akou otvorenosťou so mnou komunikuje. Čakala som všetko, ale určite nie tú úprimnosť a priateľské chovanie, ktoré voči mne praktikuje. Mám dojem, že zo mňa opadá aj ďalší kúsok z toho obrovského stresu a strachu z neprijatia do kolektívu. Medzi nami dvoma to môže fungovať. Vypijeme kávu, pomaly už dopíjame vodu, keď sa k nám pridajú aj Noah so Stevenom. Majú dobrú náladu a večne vtipkujú, navzájom sa doťahujú. Medzi Mable a Noahom nevidím žiadnu nevraživosť, či dokonca výčitky. Všetci traja spolu pôsobia ako zohratá partia a pohľad na nich ma dokonale upokojuje.

Krátko predtým, než vypnem svoj mobil, si prečítam nádherné správy od mojich priateľov, ktoré mi vženú slzy do očí. Naozaj mi budú chýbať. Je to presne tak, ako sa hovorí. Človek si neuvedomí, čo má, kým o to nepríde. Viem, že ja o nich neprichádzam, je to skôr v takom prenesenom význame, avšak neuvidím ich dlhú dobu a nikdy by som nepovedala, že mi budú tak chýbať. Dokonca aj Ema, ktorá v posledných týždňoch dokázala len zbytočne vyrývať. Teraz už však viem, čo všetko bolo za tým. Pred dvoma dňami mi poslala Leila správu, kde mi to všetko objasnila. Ema sa zamilovala do Troya, ale ten šiel oči nechať na mne. Hádam som im teraz už uvoľnila miesto na ich lásku.

Cestu do lietadla takmer nevnímam, moje vnútro je natoľko zamestnané spracovávaním faktu, ako ma jedna horúca dlaň na mojom chrbte posúva vpred. Všade vládne však čulý ruch, ľudia okolo nás prechádzajú, zhovárajú sa nahlas a do mojich uší sa dostávajú čriepky ich rozhovorov.

Keď prejdeme poslednou kontrolou a usadíme sa všetci opäť do VIP sektorov, čaká na nás menší drink pred cestou. Ja ten svoj odmietnem, no oni si s radosťou dajú. Mable má nealkoholický, nie som si celkom istá, ako to obsluha vedela, keďže na nej nie je nič poznať. Pripijú si na úspešnú spoluprácu a aby všetko dobre dopadlo.

Toto má byť podľa Noahových slov jeho najväčší projekt, podpísal zmluvu so svetoznámou značkou, a preto má aj mierne obavy, aby to všetko dobre dopadlo. A o to, aby sa nič nepokašľalo, sa máme starať hlavne my so Stevenom. Je to pre mňa obrovská výzva, ktorú nesmiem pokaziť.

Keď si nakoniec zapínam pásy a hľadím na milú letušku, ktorá každého naviguje, čo a ako má robiť, teplo jeho dlane cítim naďalej. Zanecháva vo mne zvláštne pocity. Na jednej strane túžim po tom, aby sa ma takto dotýkal častejšie, no na tej druhej si odmietam pripustiť, že na to vôbec myslím. Takéto uvažovanie mi môže len ublížiť, jednoducho nesmiem podľahnúť hriešnym predstavám, ktoré si cestu do môjho podvedomia stále hľadajú

Pozriem sa ešte von cez malé okienko a sledujem obsluhu, ako nakladá naše batožiny. Teraz by som sa aj vsadila, že polovicu priestoru na nich určeného, zaberajú len tie naše obrovské kufre.

Keď to všetko okolo mňa utícha, no von zaburácajú motory, zavriem oči a chcem sa pripraviť na svoj prvý let a štart vôbec. Ale jedna vec mi nedá pokoja. Dych mi poskočí, srdce sa rozbúcha intenzívnejšie, dlane zovriem o čosi silnejšie a vzadu na krku pocítim náznak studeného potu. Rozhliadnem sa okolo seba. Moji spoločníci sedia pri mne, diskutujú a nič si nevšímajú. Len ja sa okolo seba obzerám ako ranená laň, hľadám tú osobu, ušami sa snažím zachytiť ten hlas. Rozoznať slová. Rozpamätať sa.

Áno. Presne tak to bolo. Pred posledným odbavením, ešte skôr, ako sme prešli do VIP sektorov. Tá jediná veta vo mne vyvolá triašku a dlaňami si zakryjem tvár. Slzy sa tlačia na povrch a moje ustráchané ja sa vracia. Netuším, kto to povedal, jedno viem isto. Patrilo to mne.

Pred ním sa neschováš, nezabúdaj!