„Sakra!" skríknem pod návalom bolesti, ktorá ochromí moju ľavú ruku. Pravou rýchlo púšťam ostrý nôž prudko na dosku, z ktorej sa odráža a následne padá na podlahu. Sledujem jeho smer dopadu a v poslednej sekunde uskočím pred ostrým hrotom. Kvôli hlasnému zacinkaniu nepočujem buchnutie dverí, a keď sa za mojím chrbtom ozve Noah s vystrašeným povzdychom a otázkou, „čo sa ti to, kurva, stalo?", poskočím znova, uzol ledabolo uviazaný nad mojimi prsiami povoľuje a uterák dáva zbohom môjmu nahému telu. Za necelú sekundu je na zemi a ja ostávam prekvapene stáť, s ústami dokorán, krvácajúcim palcom a pohľadom upretým do tmavých očí.

Noah stojí, zjavne prekvapený a čaká na moju reakciu, ktorá nie a nie prísť.

Po prvé, ja a moja šikovnosť nie sme dobré kamarátky a nikdy sme si nerozumeli. Po druhé, uterák si leží naďalej na zemi a vpíja sa do neho po kvapkách moja drahocenná krv. Po tretie, v chodbe stojí nádherný muž, ktorý ma pozoruje, ako pred ním stojím úplne nahá a v rozpakoch.

Kto sa prvý spamätá?

Nečakám, kým sa moje vnútorné ja už konečne spamätá a utekám, až sa mi za zadkom práši, späť do svojej izby. Zdravou, krvou nepoškvrnenou, rukou schmatnem oblečenie pripravené na posteli a trielim do kúpeľne. Ruku si ihneď namočím pod tečúcu vodu, zmývam tým tie odporné krvavé stopy, ktoré mi spôsobujú mierne záchvevy v žalúdku a zároveň si chladím ranu, ktorá nepríjemne štípe.

Cez zurčanie vody nepočujem, ako mi vytrvalo vyklopkáva na dvere, a až keď zastavím kohútik, rozoznávam aj slová. „Ai, si v poriadku? Čo sa stalo? Môžem ísť za tebou?" Nejasne si uvedomujem zmysel slov, ktoré mi len veľmi pomaly dochádzajú až do mozgu. Vďaka nezmeniteľnému kovovému zápachu krvi je mi totiž odrazu na zvracanie a len ťažko sa premáham, aby som nevyvrátila aj to jediné, čo som dnes jedla.

„Nie, počkaj chvíľku," zakričím, keď je akosi dlho ticho. Poobzerám sa a ruku si rýchlo obviažem do snehobieleho uteráku, a až následne si oblečiem tričko a nemotorne navliekam nohavice. Spodné prádlo momentálne neriešim, pretože Noah vie byť tak neodbytný.

„Idem dnu," oznamuje mi pokojným hlasom a už aj otvorí dvere. Pozrie sa na mňa, vidím mierne obavy v jeho pohľade a rýchlymi krokmi pristúpi priamo predo mňa. „Čo sa ti stalo?"

„Ja,... som sa nesústredila a porezala sa." Priznám porazene, zvesím hlavu a hľadím na jeho ruky, ktoré pomaly odmotávajú ten spletenec, čo som urobila z uteráka. Keď sa konečne dopracuje k mojej ruke, krv sa púšťa znova.

„Šikovná," konštatuje s miernym úsmevom a opäť sa pohneme k umývadlu. „Ešte raz ti to umyjem, vyčistím a zalepím. Dnes si asi dovarila. Škoda, tešil som sa." A tak ako povie, tak aj urobí. Pri čistení sa hrám na hrdinku a nevydám ani hláska, aj keď vo vnútri kričím ako o život. Riadne to štípe. Chcem sa pozrieť na tú ranu, ale môj žalúdok opäť protestuje, a tak radšej skúmam biely strop, všímam si detaily lustra a skontrolujem všetky rohy, či tu nemám nejakých spoločníkov.

Noah robí všetko precízne, a keď konečne zalepí môj prst takmer celý, dovolím si zhlboka sa nadýchnuť. Pozriem sa na neho a úsmevom mu poďakujem. „Hádam, že to zvládnem dovariť," poviem mierne pobavene a na roztrasených nohách prejdem popri ňom až k dverám, kde sa otočím. „Nie si hladný?"

Neviem odkiaľ beriem toľkú istotu, že to zvládnem, no vrátim sa do kuchyne, kde je všetok neporiadok poprataný a vraciam sa k príprave. Počujem, ako potichu prejde späť a ostáva stáť niekde za mnou. Opatrne chytím nôž a neobviazanými prstami krájam kúsok mäsa. Som síce o čosi pomalšia, ale teraz mi to nevadí.

„Dáš si niečo na pitie?" ozve sa po chvíli a zo skrinky vedľa mňa vyberie dva poháre.

„Čo si dáš ty?" Nie som si istá, či je správne v túto chvíľu niečo piť, ale utíšiť tie myšlienky hádam nejako môžem.

„Červené víno." Ukáže mi fľašu. Nie som znalec, a tak iba prikývnem. Kým dám pripraviť mäso, Noah nalieva do pohárov červený mok.

Večeru dokončujem v tichosti, Noah sa po chvíli vyparil do svojej kancelárie a nechal ma osamote. Pred očami mám neustále obraz z pred niekoľkých minút a určite sa aj riadne červenám. Toto som kolosálne pokašľala. Na plnej čiare som pokazila aj to málo, čo medzi nami bolo. Odkedy sa vrátil z kúpeľne, neprehovoril takmer ani slovo, ak nerátam tú otázku, či si s ním vypijem. Nie som si istá, či mám ešte prácu aj naďalej, budem si to musieť nejako zistiť pri večeri.

Takmer o hodinu nám prestieram na obrovský stôl, dnes som nechcela jesť za pultom. Vyberiem všetko potrebné a položím na stôl aj načatú fľašu vína. Bosými nohami opatrne našliapujem na chladnú podlahu, keď sa vyberiem po neho.

Ticho zaklopem a čakám. Počujem tlmený hovor, a tak opatrne otvorím dvere a naznačím mu, že večera je hotová. Usmeje sa a postaví, príde ku mne a zapraví mi neposlušný pramienok vlasov naspäť za ucho. Toto gesto vo mne vyvolá mierne zimomriavky a plná rozpakov sa zadívam do jeho očí. Akoby aj jeho samotného prekvapilo, čo práve urobil, na čo rozpačito zloží ruku a zároveň ukončuje hovor. „Hádam aj prejdeme do tej kuchyne." Podpichne ma.

„Obdivujem, že si takúto dobrotu dokázala uvariť aj so zranenou rukou," povie do trápneho ticha, ktoré medzi nami panuje na môj vkus až veľmi dlho. Nie som na to zvyknutá, pretože sme si doteraz celkom pekne rozumeli. Pochváli ma, čo mi vženie úsmev na pery.

„Som veľmi rada, že ti chutí. A toto?" ukážem na svoj obviazaný prst. „To nič nie je. Myslím, že na noc si to odlepím a zajtra už to bude len nepríjemná spomienka."

„Niečo z toho však príjemné bude." Skonštatuje s veľkým úsmevom.

Chvíľu mi trvá, kým si dám dve a dve dokopy, a keď konečne pochopím význam jeho narážky, on sa schuti zasmeje a ja sa červenám isto až za ušami. Hanbím sa ako malé dieťa a mám chuť si dlaňami zakryť celú tvár. Tak na toto tak rýchlo nezabudne.

„Musíš mi to pripomínať?"

„Tebe nie, ale ja na to budem rád spomínať. Takto krásne mi ešte nik nevaril. Aj keď mi je úprimne ľúto tvojho zranenia." Naoko sa zatvári kajúcne, ale vidím, ako mu trhá kútikmi pier.

„Noah, prosím. Nepripomínaj mi to. Budem ti vďačná, keď sa k tomu nebudeme vracať. Trápnejšiu situáciu som snáď ešte nezažila."

Zvyšok večere prebehne už bez zbytočných pripomienok na moju nahotu, či totálnu nešikovnosť. Pre svoje vlastné dobro už odmietnem víno a nepije už ani on. Dohodneme sa na zajtrajšok, kedy už Noah nepôjde do práce a pomôže mi pripraviť si všetko podstatné. Keď doletíme do Londýna, večer ma čaká zoznámenie s partnermi na mieste a v sobotu ma chystá predstaviť tunajším modelkám. Do prehliadky chce, aby som ovládala aspoň ich mená a zvyky. Nevyžaduje odo mňa poznať ich detailný program, chce len, aby som mala všeobecný rozhľad.

Celkom sa obávam toho, čo všetko ma čaká a neminie, môj večný spoločník sa hlási do služby, ale tak isto s ním ruka v ruke kráča aj isté odhodlanie. A to ma poháňa vpred. Toto zvládnem. Niekoľko dní som ako vymenená, lomcuje mnou množstvo emócií a zažívam búrku pocitov. No niekde tam, kdesi na konci tunela vidím jasné svetlo v podobe nového života. Príležitosť, ktorá sa mi naskytla, nesmiem premrhať. S myšlienkou na krajší a lepší začiatok sa oddávam blahodarnému spánku.

*

Či je to mnou, alebo prostredím, netuším. Jedno však viem. Pozerám na mobil, ktorý mi ukazuje niečo po druhej ráno a moje vedomé ja nespí. Po tom úžasnom zážitku, ktorý si neustále prehrávam v hlave, akosi moja myseľ nedokáže vypnúť a obávam sa toho najhoršieho.

Noah nevyzeral, žeby sa chystal ma prepustiť, žeby si to nebodaj rozmyslel. Skôr by som mohla povedať, že bol celkom pobavený. Keď tak nad tým dlhšie uvažujem, polonahú ma už videl a teraz dostal bonusový darček k sviatku, ktorý ani nemá. Ja som sa akosi poponáhľala s obdarovaním.

Som rozhodnutá si v jeho prítomnosti dávať väčší pozor na svoje oblečenie, inej cesty niet. Ak si chcem zachovať aspoň kúsok zdravého rozumu, nejakému bližšiemu kontaktu s ním sa budem musieť vyvarovať.

Spala som iba niekoľko hodín, no moje telo vraví niečo iné. Ja sama by som spať ešte chcela, no neviem. Ako sa mám pripraviť na to všetko, čo ma čaká, ak si neoddýchnem? Toto samo o sebe nemá cenu. Len ležím a tupo hľadím do stropu.

Už od detstva som trpela takýmito stavmi. Čo si pamätám, vždy to bolo tak. Chystala sa nejaká zmena, na ktorú som nebola pripravená, niečo dôležité v mojom živote, vždy som bola natoľko vystresovaná, že som nedokázala ani len oka zažmúriť. Teraz som síce pospala niekoľko hodín, ale tomu vďačím asi ešte stresu zo samotného poranenia, ktorý ma vyčerpal natoľko, aby som aspoň trochu oddýchla.

Nateraz to však vzdávam, ruším svoju snahu a postavím sa z postele. Najtichšie, ako to len ide, sa vyberiem do kuchyne a niečo malé si plánujem zobnúť. Všade panuje príjemné prítmie a moje opatrné kroky sprevádza dokonalé ticho. Okná neprepúšťajú ruch ulice, a tak si vie obyvateľ tohto bytu dokonale oddýchnuť. Až na mňa.

Vyberiem si pohár a naplním ho čistou vodou, pomaly sa napijem. Je tu poriadok, takže musel popratať, kým som ja uložila svoje unavené telo do postele.

„Nemôžeš spať?"

„Pane bože, Noah! Ty naozaj chceš, aby som dostala infarkt. Dnes je to už druhýkrát," počastujem ho. Dnes sa mi stará o pravidelné šoky pre moje srdce, keďže som ho vôbec nevidela a ani nepočula. Pohár, čo držím v ruke mi len tak-tak, že nespadne. Odrazu stojí za mnou a obzerá si ma v tej tme, čo nás obklopuje. Mám na sebe iba voľné tričko. Podvedome si preložím ruky na hrudi a nohy pritiahnem bližšie k sebe.

„Omyl, dnes je predsa už nový deň."

Prejde okolo mňa a sám si napúšťa pohár čistej vody. Naďalej stojíme v tichosti, pomaly si upíja vody a hľadí do priestoru pred nami. Snažím sa ako najviac viem na neho nečumieť, ale ide to veľmi ťažko, pretože je hneď vedľa mňa, má na sebe len pyžamové nohavice a celý vrch svojho výstavného tela ako z magazínu, má odhalený. Do nosa mi udrie jeho omamná vôňa, ktorá pošteklí moje zmysly a vyvolá vo mne menšiu triašku. Mimovoľne sa oprie o dosku a prekríži si nohu cez nohu, rukami sa zaprie.

„Tak čo bude s tým spánkom?" pýta sa uvoľnene, akoby sme nestáli o tretej ráno ako dvaja blázni v tichej kuchyni.

„Ja už nemôžem. Neviem. Som príliš nervózna."

„Bojíš sa niečoho?" pozrie sa na mňa.

„Netuším. Hádam letu, všetkého nového. Tvojich modeliek. Novej práce. Ako to budem zvládať. Či mám všetko,..."

„Počkaj, stoj, stoj. To je trochu veľa na mňa. Ai, ničoho sa báť nemusíš. Budeš pracovať predsa pre mňa, nie pre nejakého diktátora. Pred letom si môžeš dať súkromný pokec so Stevenom, on ti všetko vysvetlí a neboj, nenadržiava mi. My dvaja sa vieme aj krásne pohádať a počastovať sa nadávkami všetkých druhov."

Niečo v jeho výraze, ktorý mi ponúkne, či v tom jemnom úsmeve, ktorý mu zdobí tvár, ma príjemne upokojuje a moje telo odrazu vláčnie pod ťarchou únavy. Nie som napätá, nemám strach a stres, a teda zákonite prichádza únava. Zívnem si, čo neujde jeho dokonalej pozornosti.

„No poď, si príliš unavená a o niekoľko hodín to celé vypukne, bude toho na teba naozaj veľa, musíš si odpočinúť."

Jemne mi zloží ruky z hrude, pohľad nespúšťa z očí a dlaňou ma uchopí za tú moju. Pomalým tempom sa presunieme do mojej izby, kde mi pomôže do postele, zoberie prikrývku a zahalí moje polonahé telo. Dáva pozor, aby sa nepozrel tam, kde by nemal. Bozkom na čelo sa so mnou lúči a nehlučne odchádza. Ostávam opantaná jeho zmyselnou vôňou, ktorá tu po ňom ostala a netrvá dlho, kým sa opäť oddám spánku.