Automaticky nakrájam cibuľu a pridám ju už k roztopenému maslu. Na drevenej podložke si ďalej nakrájam čerstvé paradajky, pridám aj tie sušené, mám ich rada. Zo skrine, ktorá je vedľa chladničky, vyberiem nejakú paradajkovú omáčku a hneď na nej skontrolujem dátum spotreby. Nie som si istá, či si niečo také Noah vôbec všíma. Ja na rozdiel od neho si ale všímam, ako je dobre zásobený a popri práci rozmýšľam, čo s tým všetkým bude, keď pôjdeme preč.

Keď je cibuľka krásne dozlatista opečená, pridám postupne paradajky a po chvíli restovania dolievam paradajkovú omáčku. Niekoľko drahocenných minút hľadám nejaké korenie, ktorým by som to ešte vylepšila, ale nachádzam len soľ. Ten chlap tu nemá bazalku?

Stíšim plyn, aby mi to neprihorelo a do veľkého hrnca napúšťam vodu, osolím ju a dám ju variť tiež. Teraz, keď mám všetko pripravené, vyberiem z chladničky syr a postrúham ho na tenké pásiky. Neviem čo s rukami, občas sa mi trošku zachvejú a mám strach, že si postrúham aj prsty.

Potrebujem zamestnať telo aj hlavu, a preto som si vybrala varenie. Zo všetkých činností, ktoré mi núkal, som nakoniec ostala tu, v jeho byte. Ukrytá pred ním a hlavne pred svetom. Bála som sa ísť s Noahom do jeho firmy, bojím sa stretnutia s ostatnými, nie som na to ešte úplne pripravená. Mohla som ísť do posilňovne tu v komplexe a vybiť si zlosť, frustráciu a všetky trápenia, napríklad do boxovacieho mechu, ale ruky potrebujem a musia vyzerať pekne. Mohla som ísť ku kaderníčke, ktorú by mi Noah dohodil, ale tam by som len zbytočne premýšľala nad všetkým, čo ma trápi.

Vybrala som si ostať a po niekoľkých minútach, ktoré som strávila prehliadkou jeho obrovského bytu, som sa ocitla v kuchyni a rozhodla sa nám uvariť. Je pravda, že po tak výdatnom obede je vôbec otázne, či niečo do seba dostaneme, ale myslím tiež na to, že Noah je chlap ako sa patrí, a teda do večera istotne vyhladne. Pri odchode mi sľúbil, že sa bude ponáhľať, ale stihol ma aj ubezpečiť, že Ed nevie, kde býva a nie je to verejne dostupná informácia. Taktiež spomenul niečo v tom zmysle, že predsa on sa o mňa postará a nemám sa čoho báť.

Do nášho odchodu ostáva už iba niekoľko dní a nechcem tu byť zatvorená dvadsaťštyri hodín denne. Toto si naozaj nezaslúžim. No stále, keď moja myseľ zablúdi k správe, ktorá ma tak vyľakala a vykoľajila, znova sa objaví vnútorná nervozita a strach mi zviera hrdlo, zaleje ma studený pot a bojím sa čo i len nadýchnuť, či ma kdesi nezapočuje.

13:25 Neznáme číslo: Mňa sa len tak ľahko nezbavíš, nezabúdaj. Tvrdo trestám odchod. Prečo myslíš, že tvoja matka ešte neodišla? Pamätaj, mám oči všade!!!

Musím trpieť istou formou sebatrýznenia, pretože si opäť správu prečítam a rozmýšľam, ako sa dostal k môjmu číslu. Niet pochýb, že je to Eduardo, moju matku nespomenul náhodou. Ten človek si vie zistiť hádam všetko, na čo si len ukáže.

Omáčka je hotová, s vareškou si trošičku naberiem a ochutnám. Chýba mi tam tá bazalka, ale do večera ju nestihnem vypestovať. Voda na cestoviny už vrie, tak ich tam vložím a opatrne premiešam. Konám ako robot, nepozastavujem sa nad ničím. Kým sa cestoviny uvaria, ostávam stáť pri ostrovčeku a neprítomne hľadím.

Omáčku pomaly nalejem na vrtuľky, pridám syr a všetko dokopy premiešam. Kuchyňou sa šíri príjemná vôňa, ktorá podráždi aj moje chuťové kanáliky a po dlhšom uvažovaní si kúsok cestovín naberiem. Posypem zostatkom syra, vezmem tanier, vidličku a sadnem si k vyvýšenému pultu.

*

Preberiem sa na jemné buchnutie dverí. V rýchlosti sa posadím a zisťujem, kde to vlastne som. Musela som asi zaspať, kým som sedela na gauči. Pretriem si unavené oči a pohľadom zablúdim na mobil. Je niečo po šiestej a v hlave rýchlo prepočítavam, koľko som vlastne spala.

„Prepáč, zobudil som ťa? A čo tu tak vonia? Ty si varila?" pýta sa ma otázku za otázkou a ja na neho len nemo hľadím. Ešte som sa poriadne neprebrala a nie som pripravená na jeho intenzívny pohľad, ktorým ma prepaľuje. Rýchlo sa teda skontrolujem, keď stále stojí na mieste bez pohnutia a díva sa na moju hruď. Sakra, pri tom mojom divokom spánku sa mi musela rozopnúť blúzka. Som odhalená takmer až k nohaviciach. Rýchlo si spojím obe polky a postavím sa.

„Prepáč, musela sa mi rozopnúť."

Spamätá sa a obdarí ma milým úsmevom. Na jeho tvári badám únavu z celého dňa, napriek tomu je však krásny, tak mužsky nádherný. Uvedomím si tok svojich myšlienok a potrasiem hlavou v snahe si ju prečistiť.

„Naberiem ti? Uvarila som cestoviny s paradajkovou omáčkou. Na ten dnešný obed sa to nechytá, ale potrebovala som sa nejako odreagovať," poviem mu pravdu. Pomaly si zapínam gombík za gombíkom, kým si on odkladá sako.

„Blázniš? Domácu stravu som nemal roky. Jasné, že si dám."

Prejdem do kuchyne a vyberiem čistý tanier, na ktorý mu naložím poriadnu porciu a celé mu to ešte zohrejem. Viem, že to isto nebude tak dobré, ako čerstvé, ale aj snaha sa počíta.

Sedí a vidličkou si naberá sústo a ja ho bezostyšne pozorujem. Vychutnávam si pohľad na jeho tvár, keď otvorí pusu a vkladá si do nej vidličku, ako prežúva a nakoniec to všetko prehltne. Dokonalá súhra.

„Videla si už svoju izbu?" Pýta sa popri jedení.

„Ehm, nie. Po pravde som to tu len preletela. Nechcela som sa ti hrabať v súkromí."

„No tak to si milá, Ai, ale budeš tu so mnou bývať niekoľko dní a najbližších niekoľko mesiacov spolu strávime na cestách. O akomsi súkromí si môžeme nechať snívať pekné sny. Mimochodom, tie cestoviny sú božské, ďakujem. Aj zajtra mi navaríš?" Žmurkne a vstane od stola.

Postupne mi ukáže celý byt a nakoniec otvorí dvere do hosťovskej izby, ktorá sa na najbližšie noci stáva mojou. Vo vnútri ma už čaká môj kufor. Vojde so mnou dnu a zavedie ma ešte do samostatnej kúpeľne.

„Aby si mala to súkromie," prehovorí zhrubnutým hlasom. Obzerám sa a cítim sa ako v raji. Neviem, či mu budem schopná niekedy dostatočne poďakovať za to všetko.

„Oh, Noah. Ani neviem, ako sa ti odvďačím. Toto všetko, je prekrásne a taký luxus. Nie som na to zvyknutá, naozaj. Ďakujem."

Zahľadím sa do jeho očí, ktoré sa na mňa usmievajú a obdarujem ho dvoma bozkami na líca. V tej chvíli mi to príde ako dokonalé poďakovanie a odtiahnem sa. Je zaskočený, ale hneď to ukrýva za úsmev od ucha k uchu.

„Tak ako sa dohodneme s tými topánkami? Pôjdeš zajtra so Stevenom cez obed na nákupy?"

Mám taký pocit, že sa pokúša túto chvíľku nejakým spôsobom zahovoriť, a tak pristúpim na jeho hru. Vrátim sa opäť do izby, nasleduje ma a začnem vybaľovať kufor.

„Vyhovuje mi to. Prosím, pozrieš mi veci a zhodnotíš, čo všetko ešte zajtra dokúpime?" pýtam sa, zatiaľ čo vybaľujem jednu vec za druhou. Dávam však pozor, aby som ani prstom nezavadila o papierovú tašku, ktorá ukrýva spodné prádlo.

Touto zábavkou si krátime večer, a keď sa konečne dohodneme na zozname, čím všetkým sa zajtra ešte zásobím, opúšťa ma a necháva napospas noci. Unavene si prejdem po tvári, vyberiem si sprchu, namiesto obrovskej vane a neskôr padám do postele totálne vyčerpaná.

*

Skúšam si už siedme topánky a tých šesť predchádzajúcich je postavených na úhľadnej kope na sebe, hneď vedľa pokladne. Ten blázon sa doslova vyžíva v mučení, ktorým ma podrobuje už prinajmenšom hodinu.

On niečo vyberie, ja vyskúšam a pre jeho dokonalý pocit sa prejdem po celom obchode, aby videl, ako mi sedia, ako v nich chodím a vlním bokmi. To sú doslova jeho slová.

Aj teraz mám na nohách nejaké lodičky od návrhára, ktorého meno neviem ani správne vysloviť, na čo sa predavačky na mňa zahľadia pohľadom, ktorý vraždí a prechádzam presne popri ňom, len aby videl, ako vlním tými svojimi bokmi. Pri tej predstave sa pousmejem, pretože viem, že Steven sa stane o niekoľko mesiacov otcom a tá rola mi k nemu zatiaľ absolútne nesedí. Nepoznám však tú vyvolenú, ktorá mu porodí dieťa, ale zo slov, ktoré na jej osobu občas adresuje, vytuším jeho úprimnú náklonnosť. Cítim, že to nebolo len poblúznenie, či čisto fyzická vec.

„Nepotrebuješ sa vrátiť do práce?" Tentoraz prejdem na inú taktiku, pretože nerozumiem, načo mi bude sedem párov lodičiek. Sakra, veď mi nedovolil obuť žiadne tenisky.

„Chceš sa ma už zbaviť?" Prekukne ma hneď, je to chytrák.

O tridsať minút neskôr a po presviedčaní, že to naozaj zvládnem aj sama, Steven odchádza a mne necháva zlatú kreditku. Pri pokladni je naskladaných už jedenásť krabíc, ku ktorým ja hravo pridám ešte štyri s pohodlnejšou obuvou. Cestou von s prázdnymi rukami uvažujem, ako toto všetko chcú dostať do lietadla. Keď k tomu prirátame naše osobné batožiny, budeme potrebovať prinajmenšom celé lietadlo len pre nás. V obchode som ochotnej predavačke nechala aj adresu, kam má všetko poslať.

Mojou ďalšou zastávkou je opäť obchod so spoločenským oblečením a ku šatám si dokupujem zbierku nových blúzok a nohavíc, tentoraz nepohrdnem ani rôznymi sukňami. Predavačka mi k nim pribalí aj krásne pančušky, za čo jej so žiarivým úsmevom poďakujem. Aj tu opäť nechávam adresu, aké jednoduché je to so zlatou kreditkou.

Chvíľu uvažujem a trápim sa pre svoje svedomie, ale nakoniec si uvedomím, že to oni to takto chcú a ja konám vlastne na ich želanie. Napokon opäť vstúpim do obchodu s krásnym prádlom a kochám sa výstavnými kúskami. Neodolám a svoju mizivú zbierku si rozšírim o nejakú tu čipku a jemný hodváb. Vyberiem si aj krásny župan, ktorým sa vždy môžem zahaliť a neodolateľné ružové papučky. Toto je jediný výstrelok, ktorý patrí iba mne.

Noah povedal, že si môžem zaobstarať viac voľnejšieho oblečenia, ale ja na to nevidím dôvod. Ak mi bude niečo chýbať, kúpim si to pohodlne aj v inom meste.

Cestou k nemu domov ešte nakúpim čerstvé potraviny, nie som si totiž istá, kto mu to robí. V obchode už nestrácam čas, chcem mu opäť niečo navariť. Ku komplexu sa nechám odviezť taxíkom a podvedome sa stále obzerám, hľadám a dávam pozor, či nezahliadnem Eda. Jeho však nikde nevidím, ale viem, som si dokonca na sto percentne istá, že on sa tak ľahko nevzdá. Koniec koncov mi to aj sám napísal.

V kuchyni zložím nákup a ešte predtým, než sa pustím do prípravy jedla, si dám rýchlu sprchu. Potrebujem zo seba zmyť peripetie z dneška a aj obavy z nadchádzajúceho letu. Zajtra odchádzame. Už o niekoľko hodín sa mi zmení život a ja dostávam novú šancu. Mám možnosť všetko hodiť za hlavu, vydať sa cestou nepoznanou a zmeniť všetko, čo som doteraz poznala. Musím si priznať, že okrem obrovských obáv, pociťujem aj nesmiernu radosť. Po mnohých rokoch v službách moderného otrokára, sa môžem slobodne nadýchnuť a ochutnať svet. Zažiť jeho krásy, využiť všetky ponúkané príležitosti a konečne si niečo aj užiť.

Poslednú myšlienku nechávam plynúť spolu s odtekajúcou vodou a zamotám svoje oddýchnuté telo do huňatého uteráka. Na toto by som si dokázala veľmi rýchlo zvyknúť.

Oblečenie nechávam na posteli, lebo keď skontrolujem čas, zisťujem, že mám pár hodín k dobru. Skôr ako o šiestej sa sem isto nedovalí, a tak nebude mať šancu ma takto zahliadnuť. V kuchyni vybalím všetko na obrovskú pracovnú dosku a snažím sa tomu nájsť miesto. Nechávam tam iba to, čo budem potrebovať na svoj dnešný výtvor. V obchode som sa rozhodla pre čínu, kúpila som preto zmes zeleniny a korenia práve pre túto fajnotku.

Pripravím si panvicu, do ktorej nalejem olej a pokrájanú cibuľku. Tej mám za dva dni neúrekom. Hrniec naplním vodou, pridám soľ a dávam zohriať. Balíček s cestovinami si položím neďaleko. Pri krájaní mäsa sa moja myseľ opäť ocitá v hlbokých vodách minulosti, ktorá ma sužuje a momentálne mi nedá voľne dýchať.

Eduardo je silný protivník, tým som si viac než istá. Za tie roky som toho videla mnoho, a keby len videla. Vždy som pred ním mala obrovský rešpekt, čo sa však z môjho správania za posledné dni nedalo vyčítať, no kdesi hlboko v mojom vnútri driemala aj levica, ktorá sa drala na povrch, pretože som istou časťou svojho ja tušila, že ten bastard má na mňa akýsi druh slabosti. Ináč by som si nikdy nedovolila mu nejako odporovať.

Vyjednávanie s ním nebolo nikdy jednoduché, on vždy hral podľa svojich pravidiel, ktoré som nikdy dokonale neovládala. Nevedela som preto vytušiť jeho následný krok. Aj teraz sa utápam v myšlienkach na neho, na jeho niekoľkonásobné výbuchy zlosti, ktorých som bola svedkom a po odhalených ramenách, mi prebehne vlna zimomriavok.

Trýznim samú seba a v konečnom dôsledku sa všetko pre mňa stáva len horším. Zrak sa mi zahmlí po prudkom návale emócií zo strachu z neho, z obávaného Garciu. Musím s tým už konečne prestať, pretože si ubližujem a nie som schopná dokonale vnímať tú obrovskú príležitosť, ktorá sa mi naskytla.

Ten večer, kedy som tancovala svoj prvý a zároveň už aj posledný tanec, sa obrátil môj život naruby. Vstúpil doň Noah a ponúkol mi zmenu. Šancu na nový život. A ja ju proste nesmiem premrhať. Som si vedomá toho, že tu zanechávam skutočných a zároveň aj mojich jediných priateľov, za ktorými budem každý deň smútiť, ale aj moju, aj keď hroznú a alkoholom opojenú, no aj tak moju matku. Pri predstave, čo sa s ňou môže bez mojej prítomnosti stať, nedávam pozor a stane sa niekoľko vecí naraz.