Morrigan:

Boli sme niekde v Eldrichi. Jack sa navigoval podľa zoznamu na lístku. Ulička, námestie a vzápätí sme boli zasa niekde preč. Ulička, námestie, cesta, chodník, ulička, ďalšia ulička a potom....
"Počkaj."
Povedal Jack chytajúc ma za plecia. Vošli sme na ďalšie námestie.
"Ja... Ty... Jack tak dlho som tu nebola!"
Zasmial sa.
"Ja viem. Ale keď som o tom Jupiterovi písal, zakaždým som ťa mal 'nechať trochu zabehať' vo všetkom, čo sa dialo. Tak čo? Ideme dnu?" Spýtal sa a bez odpovede sa vybral hore schodmi do Múzea ukradnutých okamihov.

Vošla som do haly, kde sa tak dávno konal Hrôzostrašný jarmok. Telá boli preč, no výjavy ostali. Naokolo boli desiatky vecí, strojov a prírodných úkazov. Vyzeralo to hrozne. Chcela som to upratať, ale nevedela som, ako začať.
'Ale jasné, že vieš!' pomyslela som si pohla som prstami. Jack si sadol na lavičku pri jedinej guli a potichu si zložil klapku. Vedel, že sa chcem sústrediť. Nehlučne som si spievala.
"Rozbresku dieťa, veselé milé..." zrazu som vedela, čo robiť. Dielo Matildy Lachanceovej mi samo pomáhalo opraviť, čo som napáchala. Čarosila ma viedla. Nevedela som ako, a polovica vecí sa dostala do svojich sklenených komôr. Stačilo ich zavrieť! Naraz som opravila sklené časti, čriepky sa zbierali z podlahy a všetky sa dostali na svoje miesto. Chvíľu všetko cinkalo ako zvončeky, no potom ten zvuk ustal.
Zostala som stáť uprostred opravených gúľ. Jack na mňa len nemo pozeral a oči mu žiarili obdivom. Vstal a neveriacky potriasol hlavou. Podišiel ku mne. Pozrela som sa mu priamo do dvoch jasných, čokoládovohnedých očí. Prvý krát po neskutočne dlhom čase som sa na neho pozrela inak. Nepozrela som na neho ako na bojového spolupracovníka, veľmi schopného Svedka, najbližšieho priateľa, alebo najlepšieho Crowa. Prvý raz po stovkách spolu strávených dní som sa na neho pozrela ako na chlapca. Obaja sme tam stáli, ako zamrznutí v čase a pozerali sme si do očí. Keď som si to uvedomila, niečo sa vo mne po dlhom čase zlomilo a zneistela som. Jedna moja časť chcela Jacka objať, len aby videla jeho reakciu. Ďalšia chcela povedať niečo drzé alebo uštipačné. Iná chcela takto ostať navždy. Nakoniec som uhla pohľadom a zadívala som sa na zem.
"Jack ja... ja len..."
"Si unavená." Poznamenal a pohladil ma po pleci.
"Poď. Ideme domov." Povedal ticho. Jeho hlas mal starostlivý podtón. Prikývla som a ešte stále upierajúc zrak do zeme som vykročila za ním.

›‹›‹›‹

Bolo už po polnoci. Ležala som v posteli a rozmýšľala som. Niečo sa určite zmenilo. Predstavila som si Jackov úsmev, iskru v jeho hnedých očiach, lesklé čierne vlasy a spomenula som si na moment, keď som ho prvý krát v živote uvidela na fotke v Jupiterovej pracovni. Potom som si v hlave premietla všetko, čo sme odvtedy prežili. Najprv šok, keď som ho prvý krát stretla, potom podvod s tieňmi, hádku tri dni pred Vianocami a výjav na chodbe, keď som mu pomohla utrieť mlieko. Prišli na rad moje prvé ničneverské Vianoce. Vianočný súboj a hádka zelená versus červená, brokolicová čiapka, moja stuha a Jackov hlas.
'Vyhrali všetci!'
Potom Vianočné ráno, sánkovačka a snehová bitka, Estráda, na ktorú sa Jack dobrovoľne prišiel pozrieť. Čarometrový únos a môj návrat na stanicu Pavučinovej linky. Ďalej som si spomenula na Čiernu poštu a na Čarotepecké skutky, ktoré s Jack s Jupiterom našiel. Spomenula som si aj na druhé Vianoce v Ničneveri a na Jupiterovych dvadsať Vianočných piesní. Na červeno-zelený súboj a na to, čo bolo po ňom. Na drzú pohľadnicu, ktorú mi Jack poslal, keď som si zranila nohu, na misie, na ktoré začal chodiť, keď na Ničneverskom bazári hľadali Prázdnomor. Na Frankov galavečer, na zelenooký prízrak, ktorý nás tam obkľúčil a na to, ako sa Jack vracal zo školy domov, aby som v hoteli nebola sama.
Potom som si spomenula, čo sa dialo tento rok. Hotel, bitky v Gobleji, Tommy a Clarie.
Potom my myšlienky len tak blúdili. Spomenula som si na večierok v hoteli Laurent. Bude zajtra. Chanda vravela, že sa tým nemám zaťažovať, že ona niečo vymyslí. Ticho som vzdychla.

To som teda zvedavá.