Morrigan:

Ráno som sa zobudila do bieleho Vianočného rána. Ticho v izbe rušilo len praskanie dreva a šišiek v kozube. Ticho som sa usmiala a šla som sa obliecť. Zo skrinky na nočnom stolíku som vytiahla červenú stuhu. Chvíľu som ticho stála s kúskom látky v ruke. Červená. Jack bude v zelenom. Naozaj chcem tú stuhu? Ale... Nie. Stuhu som stisla v dlani, otvorila som dvere a vybehla som na chodbu.
Dnes budem zelená.

›‹›‹›‹

"Ránko, Kedgeree!" zakričala som, keď som vbehla do foyera a zamierila som krížom cez halu.
"Veselé Vianočné zvesti, slečna Morrigan!" odkričal mi Kedge, zavalený kopou papierov a ozdôb.
Frank, tak ako každý rok, šramotil v kabinete s ozdobami.
"Frank?!" zakričala som do tmavej miestnosti.
"Áno slečna?" upíri trpaslík sa ku mne otočil, celý zamotaný do farebných svetielok. Podržala som stuhu vo vzduchu.
"Nemáš niečo viac... zelené?"

›‹›‹›‹

O pár minút som už klopala na dvere do Jackovej izby. Otvoril mi, a keď zbadal zelenú stuhu v mojich vlasoch, objal ma.
"Veď ja som vedel, že dostaneš rozum."
"To nebol rozum. Skôr pomätenie mysle." zamrmlala som, vyhla som sa jeho perám a ticho si gratulujúc som vošla dnu. Jack si odkašľal a trošku vykoľajene si prehrabol vlasy.
"Takže... Uhm... Čo máš dnes na pláne?"
"No... Rozmýšľala som, či by sme nevzali Hawthorna a Cadence korčuľovať, len neviem, či hotel požičiava korčule." povedala som, keď sme si sadli na posteľ. Jack sa zamyslel.
"Neviem. Prečo sa nespýtaš Jupitera?"
"Vidíš, to ma nenapadlo. Poďme. Viem kde je." povedala som, chytila som ho za ruku a vytiahla som ho na chodbu a do výťahu.

›‹›‹›‹

Keď sme prišli na deviate poschodie, dvere Čmuduarskeho Salónika boli pootvorené. Dala som si ukazovák na pery a s Jackom sme sa ticho priblížili. Zrazu sme rýchlo otvorili dvere. Na gauči sedeli... Ehm... Teda... Chanda sedela na gauči a Jupiter stál dva metre od nej. Jack zachytil môj pohľad. Silno som mu stisla ruku a zahryzla som si do pery, snažiac sa zadržať výbuch smiechu. Nakoniec som to nevydržala, ale včas som smiech pretavila do kašľa.
"Mog, ehm... Čo... Hm... Čo potrebujete?" spýtal sa Jupiter. Jack sklonil hlavu aby zakryl úsmev, no potom hlavu znova zdvihol a s vážnou tvárou povedal:
"Len sme sa chceli spýtať, či hotel požičiava korčule."
"Hm... áno. Zájdite za Kedgereem. Kľúče máte." odpovedal mu Jupiter. Jack ma chytil za ruku a druhou otvoril dvere. Najprv akoby trochu zaváhal, no potom sa otočil späť.
"A nabudúce, Strýko Jove, choďte niekde do súkromia. Kazíte reputáciu."
Nenápadne som sa vytratila z dverí, zakrývajúc si rukou ústa. Vo výťahu som na Jacka počkala. Keď vošiel, pokrútila som hlavou.
"To čo malo byť?!"
Prehrabol si vlasy a pokrčil plecami.
"Niekto im to musel povedať."
Stlačila som tlačidlo a dvere za zavreli.
"My sme reputáciu včera tiež veľmi nezlepšili..."
Pokrútil hlavou.
"Práveže naopak."
Zdvihla som obočie. Dal mi pusu na čelo a vyšiel z výťahu.
"Nerieš, tento druh biznisu ti nejde."

›‹›‹›‹

"Neviem sa korčuľovať!"
Cadencin hlas sa rozliehal v studenom vzduchu.
"Ani ja-a!" zakričala som spolu s Jackom a Hawthornom, keď sme skočili cez celú šírku ľadovej plochy trojitý rittberger.
"Áno, a ja som stará hus!" zakričala späť Mesmeristka.
"Choď a nejako ju presvedč, aby to skúsila." povedala som Hawthornovi, ktorý sa hneď vybral smerom ku Cadence, sediacej na brehu. Niečo jej povedal. Chvíľu sa hádali, potom si Cadence obula korčule a po ceste k nám urobila štyri otočky.
"No, a konečne môžme naozaj začať." poznamenal Jack a postavil sa na pravý okraj jazera. Rozbehol sa a s prehľadom nás všetkých troch preskočil. Hawthorne šiel a urobil salto. Cadence šla a urobila dve.
"No počkajte!" povedala som ja. Vytvorila som ohnivý kruh a skočila som salto vzad rovno cezeň.
Takto sme sa predbiehali celé doobedie.

›‹›‹›‹

"Toto bol ten najlepší Vianočný zápas!" vyhlásila som, keď sme s Jackom peši kráčali z Námestia odvahy. Štuchla som ho lakťom a nenápadne som kývla hlavou dozadu. Jack si zastrčil za ucho neposlušnú ofinu a tým zamaskoval pohľad za seba. Jupiter si vykračoval ruka v ruke s Chandou. Jack sa uškrnul.
"Strýko Jove mieri vysoko."
Pretočila som oči.
"Ty máš akurát čo vravieť!"
Zodvihol obočie a pohľad zabodol do zeme. Chytila som ho za ruku.
"V Ničneveri nikdy nikto nezažije všetko. Pretože život tu prináša každý deň nové kuriozity." povedala som. Jack znova zdvihol hlavu, stisol mi ruku a s pohľadom upretým niekde pre seba poznamenal:
"Áno. Napríklad, kto by to bol povedal, že tento rok nebudú Vianočné cukríky fialové, ale modré?"

›‹›‹›‹

Po Vianočnej večeri sme všetci sedeli v salóniku pre zamestnancov, len tak sme sa povaľovali a všetci naokolo sa rozprávali. Ja s Jackom sme ticho polo-sedeli, polo-ležali na dvojmiestnej pohovke držiac toho druhého za ruku.
"Morrigan?" ozval sa potichu Jack a ja som zdvihla hlavu.
"Hm?"
Podal mi biely balíček. Zdvihla som obočie.
"Vzdušná pošta?"
Potriasol hlavou. Pomaly som otvorila baliaci papier.

MÚZEUM UKRADNUTÝCH OKAMIHOV
Dielo Mathildy Lachanceovej
Informácie: John Arjuna Korrapati
Redaktorská úprava: Holliday Wuová

Prekvapene som pozerala na knižku vo svojich rukách. Na zadnej strane bola prilepená obálka. V nej bol strieborný kľúč a papierik.

Ja, Georgia Quinnová týmto oficiálne prehlasujem Čarotepecký skutok, zvaný Múzeum ukradnutých okamihov, za právoplatný dedičský majetok Čarotepky Morrigan Odelle Crowovej.

"Jack, ty si...?"
Ticho sa usmial a prikývol.
"To kôli tomuto si chodil preč?"
Znova prikývol.
"A ja som si myslela, že..."
"Prepáč. Viem, kde si si myslela, že chodím."
Z vrecka som vytiahla krabičku z tyrkysového riečneho skla. Podala som mu ju a otvorila som knižku. Nechcela som len tak čakať na jeho reakciu.

Venujem Morrigan Crowovej. Čarotepke, ktorá mi zmenila život.
Ďakujem za to rozliate mlieko.

Usmiala som sa a začala som otáčať strany. Samé známe mená. Najprv ľudia ako Decima Kokorová, Odbuoy Jemmity, Ezra Squall, Rastaban Tarazed, Brilliance Amadeová, Griselda Polarisová, alebo Owain Binks. Neskôr aj Henry Milmay, Hawthorne Swift, alebo Cadence Blackburnová. Zavrela som knižku a otočila som sa k Jackovi. Krabičku odomňa držal v ruke. V nej sa ako hologram prehrávali obrázky. Na všetkých sme boli niekde spolu. Goblejská knižnica, foyer, lagúna, spolok, bar, aj včerajší večer.
"Sú to moje spomienky." povedala som potichu. Jack sa len otočil ku mne. V očiach sa mu zračila otázka.
"Vyrábala som to už dlhšie. Vlastne ešte predtým, než odišiel Jupiter. Vidíš?" ukázala som na hologram, zobrazujúci nás dvoch hore na schodoch. Bol to deň, kedy mi dal čiernu poštu.
"Nikdy som si neuvedomil, ako veľa sme toho spolu prežili." povedal Jack a zahľadel sa mi hlboko do očí. Po chvíli odvrátil zrak. Chytila som ho za ruku.
"Jack... Čo sa deje?"
Pokrútil hlavou a kývol na ostatných.
"Ja len... Ja len, že nie sme sami."
Naklonila som sa k nemu.
"Veď tu nikto taký nie je."
Pokrčil plecami a ešte viac zmenšil vzdialenosť medzi nami.
"Vlastne máš pravdu."
Trochu som sa pousmiala. "Ja viem."
"Ľúbim ťa." povedal.
"Aj ja ťa ľúbim." zašepkala som a zatvorila som oči...
"Ehm, ehm, ehm..." ozval sa Jupiter. Okamžite som sa od Jacka odtiahla a sklonila som hlavu.
"A vy mi tu budete vykladať niečo o reputácii!" pokračoval North. Zachytila som Jackov pohľad. V očiach mu hrali iskričky. Naraz sme sa na Jupitera otočili.
"Nerieš, tento biznis ti nejde."
Jupiter zdvihol obočie a otvoril ústa. Po chvíli prehovoril:
"Kto by to už len povedal, že sa vy dvaja, spiknete proti mne!"
Usmiala som sa a vyhlásila som:
"My."

Tak toto je náš príbeh.
Možno tajomný ako Nič, a never.
Silný ako Čaro a tepec.
Nebezpečný ako Prázdno a mor.
Ale predsa.
Sme Crowovci.
Navždy.