Mužov čas išiel od toho momentu ako žena odišla, pomalšie. Častokrát si prial aby aj jeho čas už nastal. Aby sa mohol opäť stretnúť so svojou milovanou... Ale nezabúdal ani na svoju dcéru, s podobne horúcim Srdcovníkom ako mal on. Videl ju, raz už s okrúhlym bruchom s mužom ktorý hneve celý kráčal.

Starkému bolo ľúto, že nevaroval dcéru pred takýmito ľuďmi. Ale vlastne... Oni ju varovali. No každé dieťa si potom ako zavrie oči a presunie sa do svojej záhrady, ide svojou cestou. Hoci aj cestou bolesti. Ich rozhodnutie za nich rodičia zmeniť nemôžu...

Raz sa starý muž posadil na verandu a pozeral na okolité hory. Videl už toho mnoho. Cítil toho mnoho... Už... Už by mohol odísť. I zaželal si toto krásne ale zároveň smutné prianie do už spomínaného vetra.

Pomalé zatváranie očí vykonal so slovami: ,,Tento život som prežil nádherne..."

Keď ich otvoril... Bol opäť chlapčaťom, ktoré sedelo v obrovskej záhrade, samo a opäť s novými pocitmi zvedavosti, hravosti a živosti mladej, znovuzrodenej bytosti.