A raz sa im podarilo vystúpiť na vrchol tejto hory, bolo to obdobie kedy obaja rodiča boli v harmónii a ich vzťah jeden druhým doplňoval. I radovali sa v kruhu ako spolu dokázali prejsť tak namáhavú cestu.

Dievčatko sa už pomaly učilo krokom, tými ktoré bude aj ono raz kráčať podobnou horou ako je táto. Jeho rodičia sa mu snažili dať všetko do hlavy, ich prežitky, bolesti či city. Povedali mu aké je to milovať, aké je to smútiť, čo je to bolesť. Dievčatku do hlávky tieto názvy vošli, no nerozumelo im. Pýta sa čoraz viac, ale stále dostáva len malé odpovede bez skúsenosti. Len slová bez obrazu. No naučili ho aj to, čo k životu treba, láske k samej sebe, dôvere v skutkoch čo robí, vážiť si seba samú a hlavne vedomosť o tom že každý má svoju vlastnú hodnotu a aj to že každý vie to a iný zase tamto.

Tak prešiel čas. Rodičia s láskou odprevadili v pravú chvíľu svoju dcéru na rázcestie kde aj ich rodičia kedysi dávno zaviedli. Bolelo ich, že z domu na hore odchádza ich jediné práve šťastie, ich dcérka.

Tak tam stáli a dívali sa na to ako ich dieťa zavrelo oči a prenieslo sa do záhrady kde každý musel začať...