Sedel a premýšľal ako vlastne sa objavil v tejto neuveriteľne veľkej a prekrásnej záhrade maľujúcej jeho sny potom, ako od únavy zatvoril oči. Pamätal si len svetlo a plač a slová ktoré volali nejaké meno. Meno, ktoré bolo jeho?

Znovu nevedel odpoveď. Vzdychol a dotkol sa šnúrky, Srdcovníka, tak ju volal. A opäť zacítil prúdenie čoho si teplého medzi jeho prstami. Niečo tak hrejivého, že dokázal zavrieť na chvíľu oči a len jestvovať. Vtedy sa vždy usmieval, nevedel inak. Poznal strach a radosť ale toto nevedel čo je zač, táto emócia, no mal ju rád.

Bolo to niečo čo jednoducho nechcel pomenovať len tak. Chcel aby to bolo niečo špeciálne. A tak to často v svojich dlhých monológoch opisoval ako spev vtákov, rosa na tráve či mäkká sladkastá vôňa rozličných kvetov čo nachádzal v záhrade. Nikdy tomu však pevný, tuhý ani húževnatý názov nedal.

Po dňoch, rokoch či inom ohraničení času, mu nadišiel čas spánku. Vždy to zistil vtedy, keď tulipány zatvárali svoje koruny a škovranky leteli o k najvyššiemu stromu, Dubu.

Prebehol cez chodníček machu bosými nohami a hlasným chichotaním. Bežal ku lavičke tak rýchlo, že si myslel, že letí spolu s vetrom hrajúcim sa s lístim. Zapieral sa mu do chrbta a zdalo sa mu, že si pospevuje.  Posadil sa, sklonil a uložil sa na lavičku, pod hlavu makovú si dal rúčky. Zaspal ako keď kvapka padne z jesennej pavučiny.

Ihneď mysľou preletel cez šíri svet a ďaleké galaxie až ku veľmi veľkému Javoru knísajúcemu sa vo vetre čo dunivo pláchol v jeho korune. Ten čas si akoby pamätal. Stál tu predsa už raz pod týmto stromom, bolo to však v sne alebo naozaj?

Dotkol sa hrude aby našiel odpoveď. Žiadnu šnúrku však necítil. Prečo? Čo sa to deje?
Začal cítiť strach. Chcel sa vrátiť do raja menom Čakáreň či Záhrada. Ale začul volanie hlasu, ten ho ešte väčšmi vyľakal. Predsa, nečakal, že tu nie je sám.

Otočil sa a uvidel osobu. Mala dlhé vlasy a krehké črty tváre. Chlapča sa začudovalo, nikdy takéto čudo nevidel.