Niekde tak blízko a predsa ďaleko, tam, kam sme sa mohli dostať len s veľkým prianím v srdci, tak presne tam bola veľká záhrada. Nemala snáď ani konca ani kraja. Kam sa človek pozrel, všade boli len krásne rozkvitnuté hlávky kvetov každej farby. Nesmelo rieknem, že uprostred tejto oázy bola drevená lavička. Avšak na to, že všetko tu bolo tak nádherné, pestré a žiarilo čerstvosťou, táto lavička tu bola ako mesiac na oblohe. Sama.

Na nej sedel malý chlapec, také obyčajné malé hnedovlasé chlapča s jasnými žiarivými očami galaxii, ktoré boli také lesklé, že by ste milióny hviezd v jeho kukaňách napočítali. V rukách držalo oranžový lístok Javora. Zvláštne však bolo, že v celej tejto záhrade takýto strom nerástol...

Chlapec rád skúmal zákutia záhrady ale často premýšľal prečo tu je sám. Nech sa však pohol tam či onam, vždy našiel niečo čo ho fascinovalo a napomohlo mu zabudnúť na to, že chcel nájsť hranice či steny domu tejto záhrady a aj ľudí s ktorým by sa mohol porozprávať.

Mohol sa cítiť sám, poviete si. Avšak necítil sa tak lebo mal niečo, čo ho od pocitu samoty vždy držalo na míle ďaleko. Bolo to malé lanko vychádzajúce zo stredu jeho hrude. Nijako ho neobmedzovalo, ak sa ho nedotýkal stávalo sa neviditeľným. No vždy keď sa ho dotkol, obmotalo sa mu okolo prstov a začalo hriať. Cítil vtedy buchot bubnov, dupot sloních nôh či trepot vtáčích krídel. Cítil bitie srdca. Bolo však jeho?