-Roderick-

„Kam si sa vyparil? Dokonca ani Hunter mi to nevedel povedať, keď som ťa hľadala v izbe." Slabučko som sa pousmial nad jej slovami, pričom všade okolo mňa divoké vlny narážali do skál. Sedel som tu už približne hodinu v očakávaní krásneho západu slnka. Včera som sa ho nedočkal, tak možno dnes.

„Musel som odísť. Niekam na čerstvý vzduch." V sobotu večer som uskutočnil jeden telefonát a v pondelok ráno som už aj so spoločnosťou bol na ceste niekam do neznáma. Zbalil som si do batoha pár vecí, sadol do auta a vydal sa na otvorené cesty, vedúce všetkými smermi. Nemal som cieľ. Ten vybral až Cory. „Neviem, kedy sa vrátim. Skoro to zjavne nebude." Dnes bola streda a skôr ako v nedeľu, som sa nikam nechystal. Nemalo cenu vracať sa tam. Nikto na mňa nečakal.

„Povedz mi, kde si."

„Radšej nie. Ver mi, Brooke. Takto to bude lepšie." Nebude, ale čo som mal robiť? Späť som ísť nemohol. Nie za Clarou. Nie po tom, čo mi povedala v piatok. Stále som jej slová počul v hlave, dookola som si ich prehrával a ubližoval som tak samému sebe. Darmo som si myslel, že viem do čoho sa púšťam. Vysvitlo, že som nemal ani najmenšie poňatie. „Akceptuj, že som musel na chvíľu odísť. Nehovor mi, že tam priveľmi niekomu chýbam."

„To nehovorím." Samozrejme, že nie. Dokázal by som sa vsadiť, že o mne Clara nepovedala od piatka ani pol slova. Rovnako, ako mi nenapísala a ani nezavolala. Viem, že som to po nej priveľmi čakať nemohol, ale padlo by to dobre. Keby sa mi aspoň pokúsi vysvetliť, ako to celé myslela. Alebo skôr prečo mi to hovorila, Chápal som kam smeruje, po rozhovore s pánom Morissonom o to lepšie, ale nedokázal som to spracovať. Dívala sa mi pritom priamo do očí a mňa to zasiahlo silnejšie, ako zjavne čakala. Natoľko som bol do nej zaľúbený a predsa neexistovalo nič, čím by som ju zachránil.

Keď som v noci čítal tie články a dával si dokopy dve a dve, videl som to všetko priveľmi svetlo. Nahováral som si, aký nápomocný jej budem a ako spolu všetko zvládneme. Lenže jej depresia a odmietanie celkovej komunikácie mi úplne zviazali ruky. Cítil som už počas skúškového, že sa niečo deje, ale skutočne ma to zasiahlo až keď bola v Rusku. Nevolala mi tak často, ako predtým. Zvykol som si zaspávať po našich dokonalých telefonátoch a zrazu sa to celé vyparilo. Zjavne som jej neviem ako nechýbal. Hlavne, ak tam mala Maxima. No najhoršie asi bolo lúčenie, keď som odchádzal do Charlestonu. To sa akoby nevedela dočkať, kedy nasadnem do auta a nechám ju na pokoji. Pobozkala ma, akoby sa nič nebolo dialo, ale ja som to napätie cítil. A rovnako to potom vyzeralo aj celý týždeň. Nezavolala mi a keď som volal ja, ani nezdvihla mobil. Sotva mi odpisovala na správy a niekoľkokrát ich iba otvorila, bez nejakej spätnej väzby.

Toto je láska? Dopekla, toto je to, o čom hovorí celý poondiaty svet a nad čím sa všetci tak rozplývajú? Čo je krásne na pocite úplnej beznádeje? Mám byť rád keď vidím, ako mi ju berie choroba, o ktorej som donedávna skoro nič nevedel? Keď som šiel do Kanady a ležal s ňou na psychiatrii...už vtedy som si mal uvedomiť, ako to celé dopadne. Nemal som dovoliť, aby sme sa pobozkali a aby sme si nechali urobiť to tetovanie. Lebo zakaždým keď som sa za uplynulé dni pozrel na svoj ľavý prostredník, ma na ňom desil ten prekliaty ihličnan. Pripomínal mi jej oči a to poobede, kedy sme boli v lese a ona ma fotila.

„Čo sa medzi vami stalo, keď som odišla? S Clarou sa absolútne nedá hovoriť, tak aspoň ty by si ma mohol zoznámiť so situáciou."

„Čo sa stalo?" opýtal som sa posmešne a zatvoril na chvíľku oči. Vzduch tu bol o toľko čistejší, ako v meste. „Odkedy som s ňou bol u pána Morissona viem, že môže hocikedy premýšľať nad samovraždou. Ale keď mi to celé povedala do očí...dopekla Brooke, do čoho som sa to dostal? Ako jej mám pomôcť, ak ja a moja láska voči nej nie sú dostatočné, aby sa o nič podobné nepokúsila? Povedala, že radšej by ma nikdy nepobozkala, ak by ma tak ušetrila bolesti." To som si nedokázal ani predstaviť. Nechcel som poznať svet bez nej po mojom boku. Ja viem, že to bolo trápenie od samého začiatku, ale čo ak...čo ak by sa stal zázrak? Nezaslúžili by sme si ho? Alebo minimálne ona?

„Ja viem, že ti to nepadlo dobre, ale svojim chovaním si jej len potvrdil, že urobila chybu, keď si ťa k sebe pustila až tak blízko."

„Čo?"

„Dlho váhala, či ti niečo povie. Či sa ti prizná. A váhala práve pre svoju chorobu lebo vedela, že ty to s ňou nebudeš zvládať. Nie si typ, ktorý ona k sebe potrebuje." Ľavú ruku som zovrel v päsť a zaklonil som hlavu. Zrazu mi však nestačil ani všetok vzduch sveta. Mal som pocit, že sa každú chvíľu zadusím a pritom to nebola pravda. Ale to čo som cítil...ťažko by som to slovami popísal. V živote mi nebolo takto mizerne. „Snažil si sa, čo je veľmi obdivuhodné. Ale povedzme si úprimne...bude jej bez teba lepšie."

„Nehovor mi, aby som sa s ňou rozišiel. Brooke, prosím ťa..."

„A čo chceš robiť? Nasilu ju pri sebe neudržíš, to podľa  mňa dobre vieš aj ty sám." Bolo mi to viac ako jasné. Ale nemohol som jej povedať zbohom. Chcel som s ňou zažiť ešte toľko vecí, konečne si vybudovať normálny vzťah a teraz bolo všetko v troskách. Najhoršie však bolo, že som nemal ani poňatia, kde som urobil chybu. Predsa som sa o ňu zaujímal, snažil som sa jej pomáhať a všetko. Zašiel som s ňou k psychiatrovi, strávil som Vianoce a Nový rok na psychiatrii...čo viac som mohol urobiť? „Ja viem, že ju ľúbiš a viem, že ona ľúbi teba, ale vy dvaja sa nikdy nepochopíte natoľko, aby jeden z vás netrpel."

„Po prvé v živote som sa skutočne zamiloval, tak sa ma nesnaž presvedčiť, že to bola iba jedna obrovská chyba. Musí existovať spôsob, ako jej pomôcť, alebo...alebo...ja neviem, Brooke. Neviem čo mám robiť." Výhoda mojej osamotenosti bola v tom, že som mohol kričať pokojne z plných pľúc. Včera počas dňa sa tu motalo pár ľudí, ale dnes som tu bol sám. Na samom severozápade Oregonu, niekde v blízkosti miesta, kde sa rieka Columbia vlieva do Tichého oceánu. Sedel som na dlhočiznom rade veľkých skál, ktoré viedli až do vody, pod ktorou sa s prichádzajúcimi vlnami strácali a potom znova objavovali. Bol tu pokoj a to stačilo. Výhľad na niečo, čo som miloval celý svoj život, len prispel k dobru.

„To neviem ani ja." Zhlboka som nabral vzduch do pľúc a vo vrecku nahmatal kľúčenku. Stále som ju mal pri sebe. Odo dňa, kedy mi ju dala. „Si niekde pri oceáne, že? Počujem vlny."

„Aspoň tu je pokoj." Na mape by ste toto miesto našli pod názvom South Jetty Columbia River. Neviem, ako Coryho napadlo, aby sme zamierili práve sem, ale trafil presne do čierneho. Potreboval som niečo, čo aspoň minimálne utíši moje myšlienky. A šum oceánu poslúžil skvelo. Keď som privrel oči a odmyslel si zimu, bol som doma. „Asi pôjdem. Mal by som sa vrátiť skôr, ako bude tma." Cesta do mestečka Astoria, kde sme sa ubytovali potrvá len polhodinku, ale nemal som záujem sa niekde motať po tme. Hlavne, ak to tu nepoznám.

„Dávaj si na seba prosím ťa pozor."

„Ty tiež." Položil som. Nebolo mi jasné ani to, načo som jej volal. Čakal som, že mi povie niečo o Clare? Nie, to zjavne nie. No potreboval som zjavne počuť známy hlas. A Brooke bola jediná možnosť. S našimi som volať nemohol. Sotva som zvládol tých päť minút, ktoré ma mama dnes ráno trápila. S otcom sa sem až priveľmi chystali a ja som sa tomu snažil hocijak zabrániť. Teraz by som ich tu nezniesol ani omylom.

Chvíľku som ešte počkal, kým sa obloha nad mojou hlavou konečne nezačala sfarbovať. Chladný vietor mi bozkával líca, pričom nebo naberalo stále sýtejšie odtiene žltej a oranžovej. Tá sa odrážala od rozbúrenej hladiny oceánu, ktorého vody boli v tomto ročnom období vražednej studené. A pritom u mňa doma, by ste sa do nich v pohode vrhli a stále by ste cítili ich príjemné teplo, so slnkom vysoko nad hlavou ako bonus. Keď mi Cory volal, že chce niekedy v blízkej dobe prísť, mal som sto chutí mu povedať, že prídem ja. Keby mám toľko peňazí, kúpil by som si letenku a šiel domov. Surfoval by som, kým by ma spánok nepremohol rovno na doske, niekde v strede oceánu. Utopil by som svoju beznádej v známych vodách a potom ráno opäť stúpil na pevninu plný novej energie a chuti do života.

Pravda bola, že som pomaly nespoznával samého seba. Nikdy som sa nenechal niečím takto rozladil. Oklepal som sa a šiel som ďalej. Bez smútku a trápenia. No teraz sa mi to všetko zarezávalo až do kostí a nútilo kričať. Bezmocnosť sa vo mne divoko metala zo strany na stranu, ale ja som nemal ako zasiahnuť. Mohol som len ticho trpieť a hľadať odpovede, ktoré zjavne nikdy nenájdem. Z celej lásky, mi zostali len oči pre plač. Doslova. V prvom momente som si nevšimol, ako mi slzy stiekli po lícach, až keď stále prichádzali ďalšie a zastreli mi pohľad na divokú hladinu. Srdce som mal na márne kúsky a to medzi nami ešte ani nepadli slová, že sa skutočne rozchádzame.

***

„Začínal som si myslieť, že sa ani neukážeš," predniesol Cory, sotva som zavrel dvere na izbe. Ubytovali sme sa na poschodí celkom sympatického hotelu Astoria Riverwalk Inn, z ktorého sme mali dobrý výhľad. Priamo na prístav plný malých lodí a jácht, za ktorými sa v tme týčil masívny železný most Megler Bridge. Nemohol som si v tomto smere sťažovať, lebo za pomerne dobrú cenu, sme vychytali skvelú izbu. „Ani mobil si mi nedvíhal..."

„Veď som hovoril, že sa vrátim." Zjavne som však až priveľmi pôsobil ako niekto, kto by sa najradšej rovno hodil do mrznúcej vody oceánu. Z časti to tak možno aj bolo. Necítil by som sa síce ako doma, ale...

Stiahol som si čapicu z hlavy, zhodil kabát s topánkami a tiež som sa vyvalil na svoju posteľ. Na dnes som toho mal dosť a to som vlastne ani nič moc nerobil. Dokopy som za volantom sedel iba niečo vyše hodiny. Škoda, že v tomto prípade cesta nebola dlhšia. Sotva som sa vymotal z mesta, vzal som to cestou rovno cez vody Youngs Bay z oboch strán. A sťažovať som si nemohol ani potom. Prešiel som mestečkom Warrenton a potom ma čakala iba krásna otvorená príroda. Jemnou hmlou zahalené hlboké lesy, ktoré ma neraz donútili aby som sa pozrel na svoj ľavý prostredník. Všetko mi ju tu pripomínalo. Išlo o miesta, ktoré boli ako vytvorené pre ňu a nie pre mňa. Dokonca aj tie skaly pri oceáne, na ktorých som sedel...necítil som to tak, žeby som sem patril. Nebola to tá časť oceánu, ktorá mi bola blízka. Táto bola priveľmi chladná, obklopená prírodou takého typu, ktorá si moje srdce nezískala nikdy.

„Prečo kvôli nej natoľko vešiaš hlavu?" Lebo som bol idiot a veril som v niečo, čo nikdy nemalo budúcnosť. „Ako si sa do nej za tak krátky čas natoľko zamiloval? Nerozumiem tomu. Ty? Roderick, čo také na nej vidíš, že sa jej natoľko držíš?" Toto nikdy nebolo o tom. Mne sa Clara nikdy na prvý pohľad nezapáčila. Nebola spomedzi tých dievčat. Ale bolo tu niečo iné. To niečo, čo som videl, keď držala v rukách knihy, keď sa motala kníhkupectvom a keď sa skrývala za svoju zrkadlovku. To niečo, čo nemalo s bipolárnou poruchou absolútne nič spoločného.

„Nepochopíš, kým nezažiješ. Viac ti k tomu povedať neviem, Cory."

„Nemám záujem, ďakujem pekne." Zložil som si ruky pod hlavu a na chvíľu zavrel oči. Bol som tak hrozne unavený, ale nehrozilo, aby som sa dočkal pokojného spánku. Len som sa prehadzoval zo strany na stranu ako idiot a potom sa pozeral von z okna. Akoby som sa kompletne v tomto smere vrátil k prvým týždňom na internáte. Tie vyzerali veľmi podobne. Trápil som sa počas noci a potom cez deň som nevedel čo so sebou a zaspával som na prednáškach. „A rovnako ani o teba v takejto nálade. Mali by sme sa ísť niekam poriadne opiť, aby si zabudol. Dnes budeš opitý a zajtra ti bude tak zle, že na Claru ani nepomyslíš."

„Ak ti chýba alkohol v krvi, choď si ho doplniť sám. Mňa do baru nedostaneš."

„Prišiel som, aby sme dali dokopy to, čo sa nám nepodarilo počas Vianoc. No ako vidím, ja som zas iba na druhej koľaji. Ak teda vôbec." Zhlboka som sa nadýchol, že niečo odpoviem, ale nedostal som zo seba ani slovo. Nechcel som vyvolávať hádku. Problémov som mal vyše hlavy a sily naopak nedostatok. „Prečo si mi do telefónu nepovedal, že sa niečo takéto deje? Keby to viem..."

„Tak by si tu nebol, ja viem. A nemám ti to za zlé. Ale ak už si tu ocenil by som, keby mi troška pomôžeš."

„Ja nie som na takéto veci. Viem, že z nás dvoch som viac empatický a všetko, no nemôžeš chcieť aby som ti robil nejakého poradcu, alebo psychológa." Veď ja som nežiadal neviem o čo. Chcel som vedieť len čo si o tom celom myslí môj najlepší kamarát. A to myslím nie je veľa. „Neviem ti poradiť."

„V pohode. Vážne." Chcel som mu niečo povedať. Niečo o tom, ako veľmi sa chcem vrátiť domov a vrátiť všetko do starých koľají. Nie, žeby som to chcel hneď všetko zabaliť a utiecť od problémov, ale možno na týždeň či dva by to nebolo zlé riešenie. Oddýchol by som si, nabral by som trocha síl a potom by som mohol myslieť na návrat sem. „No piť ma dnes nedostaneš. Prepáč."

***

„Dopekla...ty čo si si myslel, keď si do tej Kanady letel?" So sklonenou hlavou som sa opieral o zábradlie  a hľadel dole na vodu. Všetko som to Corymu povedal. Absolútne všetko o Clare, čo nás dostalo až sem. Musel som. Nemohol som to držať v sebe a hlavne som nemohol niečo tak dôležité zamlčať pred svojim kamarátom. „Že ju pobozkáš a zrazu sa z tých problémov vyhrabe?"

„Myslel som si, že to spolu zvládneme. Bol som na všetko pripravený, vedel som čo na mňa bude čakať, ale...ako to vyzerá, veľmi som sa mýlil. To, s čím som počítal nebola ani štvrtina všetkého, čo sa za posledné týždne udialo." Coryho sa mi podarilo presvedčiť, aby sme namiesto baru išli iba na prechádzku mestom. Červené, modré a tyrkysové svetlá veľkého mosta ma zlákali natoľko, aby som sa znova obliekol a zašiel tam. Hore na most sme síce bez auta prístup nemali, ale úplne stačilo keď sme sa postavili k zábradliu pod ním a pozreli sa dole na vodu. Neustály ruch urobil svoje. „No snažil som sa. Veľmi som sa snažil. Chcel som pre ňu len to najlepšie, zašiel som s ňou k psychiatrovi a krotil sa pri nej najviac, ako to len išlo."

„A myslel si, že to stačí?"

„Zjavne áno," odpovedal som so sklonenou hlavou. Až takto, keď som bol od nej oddelený neviem koľkými kilometrami mi pomaly dochádzalo, aký naivný som bol. To, ako ľahko som vnímal celý život sa stalo mojim kameňom úrazu. Nechal som si láskou zatemniť mozog . Láskou, ktorá možno ani nikdy nebola taká vážna, ako som si myslel. Alebo ako som si želal. Keď som si uvedomil, že k nej niečo cítim bol som šťastný. Cítil som niečo, čo som dovtedy nepoznal a tak som začal veriť. V šťastie, v peknú budúcnosť a rovnakú lásku, akú som ja chcel dať jej. „Som idiot, ja viem. Nechal som si zlomiť srdce a teraz to neviem spracovať."

„Si idiot, ale nie v zlom. Ja...ja sa ti popravde po tom všetko ani nedivím. Mal si už toľko báb, minimálne s troma si sa aj vyspal, tak je zjavne pochopiteľné, že si konečne chcel aj niečo vážnejšie. Máš dvadsať a nikdy si nebol typ, ktorý sám obsedí na zadku. A proste si sa dostal do štádia, kedy ti kamaráti už nestačili a chcel si niečo viac. Nie?" Udivene som k nemu otočil hlavu a usmial sa. Vedel som, že zo seba dostane nejaké slová, ktorými by sa mi aspoň pokúsil pomôcť. Škrípalo to aj medzi nami, ale mali sme sa stále radi a chceli sme tomu druhému pomôcť. „Akurát si si nevybral správne dievča."

„Ale vybral." O tom som pochybnosti nemal. Clara bola dobrou voľbou. Možno ak by sa nestalo to s jej bratom a všetko okolo, zvládli by sme to. Andyho smrť bola veľmi ťažkým zážitkom a nech sa snažila akokoľvek, videl som nakoľko sa z toho viní. Ničilo ju to, hoci nemali neviem aký dobrý vzťah. „Ona bola správny výber. Aspoň tá Clara, ktorú som videl ja."

„Nie skôr, ktorú si chcel vidieť? Roderick, ľudia s podobnými problémami nie sú ľahko zvládnuteľní. Na nich musíš ísť veľmi opatrne a citlivo, musíš sa pokúsiť vžiť do ich kože." Nechápavo som pokýval nad ním hlavou, ale sotva sa naše oči stretli, pochopil som. Ani do jeho situácie som sa nedokázal mnohokrát vcítiť. Nepochopil som, že on nie je typ ako ja, ktorí chce byť stále v centre pozornosti. Neustále som ho niekam so sebou a chalanmi ťahal, aj keď nemal náladu. Ak sa mi nepodarilo pochopiť Coryho, čo som si myslel pri Clare? Jej prípad bol o toľko iný a...vyžadoval si úplne odlišnú povahu, než akou som bol ja. Niekoho ako Maxim. Ten ju chápal, nejakým nevysvetliteľným spôsobom vedel čo potrebuje a preto si tak rozumeli.

„Ľúbim ju, Cory. Naozaj ju ľúbim."

„A preto by si sa mal stiahnuť. Ak je pravda všetko čo si mi povedal, trápi sa pri tebe rovnako, ako sa ty trápiš pri nej. Takýto vzťah nikam nevedie, to ti je určite jasné." Viac ako čokoľvek iné. Inak by som tu dnes nestál. Neodišiel by som, keby si nepotrebujem všetko premyslieť. K tomuto záveru som však dospieť nechcel. Nedokázal som pomyslieť na to, že o ňu prídem. Lebo ak sa rozídeme, nezostaneme ani priatelia. Minimálne ja to určite neunesiem. Nie po tom čím sme prešli, aby sme boli spolu. Nie, ja...ja...ja ju chcem. Aj napriek všetkému ju chcem.