-Roderick-

„Zomrel už niekedy niekto pre veľký stres z učenia?" opýtal som sa úplne od veci a hodil zošit chémie na druhú stranu izby. Mal som toho už dosť. Ako idiot som od soboty nerobil nič iné, len striedal jeden zošit za druhým a stále som mal pocit, že absolútne nič neviem. Očami som behal po poznámkach, ktoré by aj kocúr naškriabal krajšie, no v hlave mi nezostalo ani slovo. Dokonca ani z angličtiny, na ktorú sme sa učili s Clarou a Brooke spolu. Oni dve odpovedali včera poobede, dnes ráno a predpoludnie boli na skúškach z fotografovania, takže....minimálne Clara už mala pokoj. Brooke iba nedávno šla na skúšku zo španielčiny a ešte ju čakala história umenia, myslím zajtra doobeda.

„Nechceš byť prvý?"

„Ani nie. Neznie to lákavo." Mal som menšie obavy o to, ako Clara vlastne skončila. Na obe skúšky som šiel s ňou, ale ani slovom následne nepovedala, ako dopadla. „Prečo musím mať všetko v jeden deň? Dopekla, skúšky sú celý týždeň, ale ja musím ma všetky tri predmety v jeden deň."

„Budeš to mať rýchlejšie za sebou." Jasné. Ak hneď ráno doseriem chémiu, určite pôjdem na zvyšné dve s veľkou chuťou a pozitívnym myslením. „Angličtina nebola ťažká."

„Lenže ty si na učenie určite nekašľala celý polrok, ako ja." Pozrel som na ňu, ale keď len mykla plecami, s povzdychom som privrel oči. Posledné dni, alebo skôr posledné dva týždne, boli dosť ťažké. Ako pre ňu, tak pre mňa. Stál som na veľmi tenkom ľade, ktorý sa mi mohol pod nohami hocikedy zlomiť a obaja by sme spadli do chladnej vody. Cítil som voči nej veľkú zodpovednosť a asi preto som v niektorých chvíľach nevedel, ako správne reagovať. Bál som sa povedať to, čo som v niektorých chvíľach skutočne cítil a preto som často zostal ticho. „Nechceš sa ísť troška prejsť?"

„Nie."

„Fakt?"

„Povedala som nie." Nie, nevadilo mi, že je takáto a nemá na nič náladu. Mne vadilo, že som s tým nedokázal absolútne nič urobiť. Pri toľkom učení, čo som za posledné dni absolvoval, som si aspoň pri Clare chcel trocha oddýchnuť. Ale skôr mi to prišlo, že som šiel od menšieho problému k väčšiemu. Chcel som niekam ísť, niečo robiť, ale s ňou sa to nedalo. Cez víkend ešte ako-tak, ale posledné dni boli horšie, ako keď sme boli na psychiatrii. „Ak chceš, choď sám."

„Ale ja chcem byť s tebou," oponoval som jej a ľahol si bližšie. Chcel som ju pobozkať, ale keď odvrátila hlavu a pozrela sa radšej do stropu, nasilu som si bozk nevynucoval. Radšej som si zaboril tvár do dlaní a na chvíľu nemyslel na nič. Hlavne nie na učivo, ktorému som absolútne nerozumel. V chémii sa zrazu objavili vzorce, až sa mi z nich točila hlava a to o morskej biológii ani nehovorím. Myslel som, že moje poznámky z pitiev budú stačiť, ale keď som si včera potajme odfotil tie Maximove...zostalo mi zle.

„Prečo nejdeš za Maximom, alebo za niekým iným, ak tomu nerozumieš?"

„Lebo mi na tom absolútne nezáleží, ale nechcem aby to vyzeralo, že som sa vôbec nesnažil." Keď dostanem štvorku, alebo trojku, doma si možno uvedomia, že tu predsa nemám čo hľadať. Ale ak by som neprešiel vôbec, bolo by im jasné, že som to urobil schválne. Prvotne som sa neplánoval učiť vôbec, ale po slovách, ktoré doma padli, som sa to neodvážil urobiť. „Musia doma vidieť, že som urobil aspoň minimum."

„Prečo si im proste nepovedal, že končíš a hotovo?"

„Povedal, ale mama...mama to berie až priveľmi vážne. Veľmi chcela, aby som sa sem dostal a teraz neberie možnosť, žeby som mal skončiť. V mojom veku chcela aj ona strašne ísť na vysokú, ale nemali na to peniaze. Potom spoznala otca, potom som sa narodil ja a peniaze akosi zas neboli."

„Takže si ten sen o vysokej plní cez teba, čo?" Tak nejako. Nemal som jej to za zlé, to vôbec nie, ale mohla by pochopiť, že ide o môj život. A ak ja nemám na nič z tohto nervy, prečo tu musím na silu zostávať? Akoby som možno nepochodil lepšie, keby si nájdem prácu a mám peniaze. Dobre, možno nie, ale ide o princíp. „U nás s tým nápadom prišiel otec. Vraj ak šla Claire, aby som to skúsila aj ja."

„Nebál sa, že to nebudeš zvládať?"

„Bál, určite sa bál. Lenže...ak sa na to pozrieš, škola je menšie zlo, ako práca. Pochybujem, žeby ma takto niekto zamestnal." Na jednej strane mala vlastne pravdu. Asi žiadny zamestnávateľ by nebol nadšený, keby sa niektorý z jeho zamestnancov tvári takto. Áno, je iné, ak niekto pozná skutočný dôvod, prečo sa takto chová, ale ak nie, mohli by mal všelijaké myšlienky. „Tak som skončila tu. Čo bude ďalej, neviem."

„Pôjdeme cestovať po svete. Necháme školu tak a začneme tu v Amerike. Potom pôjdeme do Európy, do Afriky, môžeme ísť aj na Antarktídu, ak myslíš, potom do Ázie a zakončíme to v Austrálii, kde sa surfuje vraj ešte lepšie, ako u mňa doma."

„Kto nám tieto dobrodružstvá zaplatí, múdra hlava?"

„Vyhráme v lotérii," odvetil som so smiechom a prevalil sa na brucho. Chvíľu som na ňu len s úškrnom pozeral, ale napokon som sa konečne dočkal pusy. „Len potom nie, že precestujeme svet, minieme peniaze a necháš ma, lebo budem chudobný."

„Lebo teraz si nejaký boháč?" opýtala sa a na moje prekvapenie sa usmiala. A nepovedal by som, že nútene. Rozhodne nie vo chvíli, kedy mi vzala tvár do dlaní a pritiahla si ma k sebe pre ďalšiu pusu. Tajne som dúfal, že toto naše povaľovanie sa na posteli skončí práve takto, pričom učivo sa bude váľať niekde zabudnuté na zemi.

***

„Úplne som tam pred nimi pohorel," dostal som zo seba vrcholne nahnevane a prijal objatie. Inak mi bohužiaľ Clara pomôcť nevedela. Nie, keď som chémiu pokazil ako sa len dalo a rovnako som na tom bol aj s morskou biológiou. Opýtali sa ma úplnú banalitu a ja som sa nedokázal vykoktať. Dopekla, mal som porovnať obe pitvy, ktoré sme robili a namiesto toho, aby som začal rozprávať o veciach, ktoré som vedel aj bez učenia, som povedal, ako sa väčšina triedy vrátane mňa pri pitve raje povracala. To bola určite informácia, ktorá skúšajúcich zaujímala. Doslova som videl, ako ma môj profesor, ktorý tam vtedy bol, prebodol pohľadom a najradšej by ma bol zaškrtil. „Vytiahol som si tú najľahšiu otázku, akú som len mohol a začal som hovoriť totálnu kravinu."

„Bolo to až tak zlé?"

„Ešte horšie." Jasné, že sa ma potom pýtali aj na iné veci, no ja som pokazil aj tie. Načo by som sa vyjadroval odborne, ako v knihe a zošite? Nie, ja som im začal rozprávať moje príhody s rajami z pláže, alebo také niečo. A o medúzach radšej ani nehovorím. Nedokázal som dať dokopy dve zmysluplné vety, ktoré by ich presvedčili, že som sa na to celé komplet nevybodol. „Pitvy som úplne pokazil, pričom od toho ľahšie nič ani byť nemohlo a keď som mal ďalej rozprávať o rajách, nedokázal som si spomenúť absolútne na nič. Tak som začal hovoriť o tom, ako raz Cory na jednu stúpil, keď sme sa opití bláznili vo vode a nedávali sme pozor."

„Hovorí sa, že je lepšie niečo povedať, ako byť úplne ticho, ale...mal si zjavne mlčať."

„Už sa nemôžem dočkať, čo zo mňa vypadne na angličtine," povedal som s povzdychom a radšej som Claru objal o niečo tuhšie. Aspoň ona ma celý deň držala nad vodou, ak sa inak kazilo úplne všetko. Darmo som sa snažil, ak moja snaha neprinášala žiadne výsledky. Iba som sa strápnil pred všetkými profesormi, ktorí tam sedeli. „Chcem ísť spať."

„Potom pôjdeme. Zalezieme do mojej postele, zastrieme žalúzie a budeme spať až do zajtra, hm?"

„Dobre." Pobozkal som ju na líce a možno, keby nevyjde von Maxim, usmial by som sa. Jeho spokojný výraz ma však dostal. Neviem, ako dopadol ráno na chémii, lebo som na neho nečakal. Šiel som skôr ako on a keď som vypadol, išli sme sa Clarou trocha prejsť. Alebo ani nie prejsť. Proste sme stáli vonku v zime a objímali sa. Akosi to stačilo k tomu, aby sa mi nechcelo plakať nad vlastnou debilitou. No podarilo sa mi ju dnes aj dvakrát rozosmiať, takže aspoň niečo som dosiahol. A koho vlastne zaujímajú v takom prípade skúšky?

„Poviem ti len toľko, že profesori sa dobre zasmiali, keď si odišiel," povedal Maxim, sotva zastal pri nás. Keby tu nie je Clara, jednu by som mu vrazil, ale takto som nechcel robiť drámu. „Ale snažil si sa. To sa cení."

„Aj teraz sa snažím tváriť, že nemám chuť zbiť ťa."

„Tak sa snaž ešte chvíľku. Mám otázku pre Claru." Mnohokrát som nemal možnosť vidieť na jeho tvári úsmev, ale keď sa usmieval na Claru, vždy to malo v sebe niečo...niečo špeciálne. Niečo, čo chápala zjavne len ona. Akurát ma poriadne iritovalo, keď ma pustila a nechala sa objať od toho ruského pajáca. „Včera som hovoril s mamou a s otcom sa zhodli, že im týždeň navyše v Rusku prospeje. Prázdniny boli také rozlietané. Tak chcem vedieť, či by si nešla s nami?"

„Čo?" dostal som zo seba prekvapene. „Do Ruska? A čo ak už máme nejaké plány?"

„V pohode, teba nikto nevolal," odpísal ma hnusne, ale znova sa usmial, sotva pozrel na Claru. Tá pozerala raz na mňa, raz na neho a zjavne sa nedokázala rozhodnúť, či pristúpiť, alebo nie.

„Lenže ona chodí so mnou, nie s tebou Maxim. Daj si pohov."

„Pokoj, dobre? Niečo som ti minule povedal." Škaredo sme po sebe zazreli, no berúc ohľad na Claru, to u tých pohľadov aj zostalo. Bola na tom zle, nepotrebuje aby sa o ňu hádali aj dementi ako my dvaja. „Dal som jej ponuku. Ako si vyberie, je na nej. No rád by som s ňou aj ja strávil nejaký čas. Ty si s ňou bol celé zimné prázdniny."

„Mohol si aj ty. Nikto ťa z Kanady nevyhadzoval. Otravovať rodičov ale zjavne bolo lepšie, čo?"

„Roderick!" Nechápal som, prečo na mňa Clara tak vybehla. Zjavne som však povedal niečo, čo som nemal, lebo aj Maximov pohľad sa dosť zmenil. Veľmi sa podobal tomu, s ktorým ma minule poslal k zemi. Preto som asi radšej obranársky zodvihol ruky a vycúval. Nestál som o drámu, keď som mal nervy na prasknutie tak, či tak. Radšej som vyšiel von do zimy, nech sa sami dvaja porozprávajú.

Tak do Ruska? Fakt? Kurva vážne?!

***

„Ako si sa rozhodla? Pôjdeš?" opýtal som sa dosť nečakane. Alebo možno ani nie. Clara určite tušila, že na to príde reč. Skôr som sa ale akosi pýtať nechcel. Radšej som si užíval konečne trocha pokoja. Odpoveď z angličtiny som až tak nepohnojil, ale nebola to ani žiadna sláva. Hlavné však bolo, že to mám všetko za sebou.

„Áno." Privrel som oči. Čo iné som mal čakať? Ak niečo navrhne Maxim, nie neexistuje. „Vadí ti to?" Na chvíľu som zodvihol hlavu z jej hrude a pozrel sa jej do očí. Čítať sa v nich však nedalo ani náhodou. Na jednej strane sme tu urobili priveľkú tmu a na druhej sa v nich miešalo posledné dni priveľa pocitov.

„Môj postoj k Maximovi poznáš."

„Chováte sa k sebe ako malé deti," podotkla, prehrabávajúc mi pravou rukou vlasy. Ťažko by sa v tej chvíli hádalo, kto z nás bol viac unavený a celkovo zničený či už pre skúšky, alebo...alebo pre iné dôvody. „Pár dní mimo, mi možno pomôže. Ber to tak, že budeme spolu cez jarné."

„Takže pôjdeš so mnou na Hawaii?" Možno som ju tam chcel dostať až priveľmi nasilu. No do leta je ďaleko a stať sa môže hocičo. Ako medzi nami, tak všeobecne. A ja som skrátka nedokázal od tej predstavy upustiť. Chcel som, aby videla krásy môjho domova a aby si užívala teplo spolu so mnou. Do vody ju zjavne nedostanem, ale...niečo vymyslím. Určite áno.

„Rada by som, ale neber to ako finálnu odpoveď." Zas som si len položil hlavu, pričom som ju pevnejšie objal. Páčilo sami takto vylihovať. Písal som rodičom ohľadne skúšok, ale podľa reakcií neboli nadšení. A nemal som sa ani prečo čudovať. Muselo to v ich očiach vyzerať, ako keby sa vôbec neučím. Písal som aj Corymu, ale ten ma akosi radšej odignoroval úplne. Ale ako myslí. Ak podľa neho trucovanie niečo vyrieši, tak prosím. „Prázdniny sú ešte veľmi ďaleko."

„Naozaj si myslíš, že výlet do Ruska s Rusmi, je teraz pre teba to pravé?"

„Chceš úprimne počuť, čo je pre mňa to pravé?" Radšej som pokýval hlavou. Doplo mi, kam táto debata smeruje. Preto som bol rád, keď sa zrazu otvorili dvere a náš pokoj narušila Brooke, vďaka ktorej sa rozštekal aj Orion. Doteraz sme ani nevedeli, že je tu s nami. Asi som ho poriadne unavil, keď som ho naháňal v snehu, kde som skoro spadol aj ja sám. Ale bola to zábava, musím priznať.

„Hádajte, kto dostal zo skúšok samé jednotky?" opýtala sa celá natešená, hádžuc kabát na posteľ. Myslel som, že na nej skončí aj ona, no namiesto toho sa natlačila k nám, akoby sme mali neviem koľko miesta na rozdávanie. „Ako si pochodil ty, múdra hlava?" Bez dovolenia mi rozstrapatila vlasy, nad čím sa pousmiala aj Clara. Mal som rád, keď boli s Brooke takto pokope. Pripomenulo mi to staré časy, keď sa ešte vôbec nemuseli.

„Ja som rád, že ešte žijem. Vyrozprával som im príhody, ako sa trieda povracala pri pitve raje, alebo ako môj kamarát na jednu stúpil, keď sme sa opití bláznili na pláži. Čo myslíš, ako som dopadol?"

„Aspoň si im spestril deň. Správne odrapotané učivo počuli asi od každého, okrem teba." Hnusne mi vyplazila jazyk, na čo som ja Clare vytiahol spod hlavy vankúš a bachol ním Brooke. „Ale prešiel si, nie?" Mykol som plecami. To vedel asi len Najvyšší. No ak mi hneď nepovedali, aby som si zbalil veci a šiel domov, možno sa zľutovali.

„Ty si sa mi nepochválila, Clara. Je to až tak zlé?" Doteraz som sa jej nepýtal, ak mi to sama nepovedala hneď, ale už mi to akosi nedalo. Lebo keď včera vyšla z oboch skúšok, nepovedala ani slovo, ale ani neplakala. Iba ma objala, dostal som pusu a šli sme ďalej.

„Samozrejme, že dostala jednotky. Čakal si od nej niečo iné?" odpovedala napokon Brooke a pozrela na ňu s prekrásnym úsmevom. Klamal by som keby poviem, že túto maličkosť som na nej stále neobdivoval. Kto vie, ako by to s nami dopadlo, keby sa zoznámime inokedy? „Si na ňu dúfam hrdý."

„Samozrejme," odvetil som a našpúlil jej pery pre bozk, ktorého som sa aj dočkal. „Ale som hrdý aj na teba. Akurát pusu ti nedám." Obe sa zasmiali, ale ja som mal v tej chvíli oči len pre Claru. Na to, ako jej bolo celý čas, sa dokázala naučiť na jednotky. Ale čo som sa čudoval? S angličtinou mi skutočne dosť pomohla a ak by ona nespravila skúšky z fotografovania, tak už nikto. Keď mala zrkadlovku v rukách, neexistoval krajší pohľad na Zemi. Aspoň pre moje oči teda nie.

„Máte na večer nejaký program?" Ako na povel, sme s Clarou mykli plecami. Hej, mali sme. Spánok. „Clara, akú farbu má Austin rád? Neviem, čo si mám obliecť."

„Idete von?"

„Vravel, že ma vezme za odmenu na večeru." Austin? Akože ten Austin? Clarin brat a Brooke?

„Daj si tie červené šaty po kolená a vypni si vlasy. To na dievčatách zbožňuje." Radostne sa pousmiala, vtisla Clare pusu na líce a už jej nebolo. „A Brooke...s mejkapom sa moc trápiť nemusíš. Na ten si nepotrpí." Nechápavo som pokrútil hlavou, no odpoveď prišla len v podobe pusy. A poviem vám, že pri jednej sme rozhodne neskončili.