-Clara-

Moment, kedy mi polícia povedala, že Andy je mŕtvy, bol ten najhorší v celom mojom živote. To som si aspoň do dnešného večera myslela. Do doby, kým som nezdvihla sestre mobil a ona mi nepovedala slová, ktoré mi okamžite nahnali slzy do očí. Srdce sa mi zlomilo na milióny kúskov a svet sa rozpadol na tak drobné čiastočky, že ich nebolo možné cestou do Portlandu pozbierať a znova zložiť do jedného celku. Zjavne preto som Brooke pílila nervy svojim neprestajným plačom, pričom aj na jej tvári pohrával skľúčený výraz plný strachu.

Bola som oblečená v priebehu niekoľkých minút a potom som s Roderickom za chrbtom zbehla dole, akoby za nami horelo. Tam som narazila do Brooke, ktorá sa práve vracala a keď som jej povedala čo sa deje, v momente išla so mnou. S tým, že Roderick zostal na internáte. Nechcela som, aby šiel s nami. Iba by mi brnkla na nervy a vypytoval sa, čo celý tento cirkus znamená. Brooke som ale nič vysvetľovať nemusela. Stačilo, keď som jej povedala Austinovo meno a viac vedieť nepotrebovala.

„Už tam budeme," povedala potichu, pevne zvierajúc volant. So zaslzenými očami som hľadela na cestu, po ktorej sa naokolo nás stále zjavovalo viac a viac áut. V roztrasených rukách som zvierala mobil, pripravená zavolať Claire, aby mi povedala kam mám ísť. Veľmi som sa však bála opäť počuť jej hlas. „Pokoj." Keď som sa však pozrela na ňu, mala od pokoja zjavne ďalej, ako ja.

Trvalo dlhé minúty, kým sme sa vymotali z hustej premávky a odbočili smerom na nemocnicu. Chvíľami som mala pocit, že sa už nedokážem ani nadýchnuť. Celá som sa triasla, bola mi neskutočná zima... Modlila som sa, aby sme už boli na mieste čím skôr. Nedokázala som pomaly obsedieť na mieste a pritom tu nebolo nič, čo by som mohla v tej chvíli urobiť. To, čo sa stane ďalej, už nebolo na mne.

Nemocnica sa pred nami zjavila v priebehu niekoľkých ďalších minút. Celá veľká budova žiarila, doslova nás k sebe volala, hoci ja by som bola radšej zomrela, ako išla dnu a znova si vypočula niečo, čo ma položí na kolená. Už som po tom všetkom, čo sa dialo počas prázdnin nemohla pomyslieť na ďalšie zlé správy. Nemala som silu prijať ich. A hlavne nie, ak išlo o Austina, na ktorého som bola naviazaná úplne najviac.

„Claire, už sme tu...kam mám ísť?" Hlas sa mi triasol natoľko, že som sama sebe sotva rozumela.

„Poďte na pohotovosť. Prídem tam." To bolo celé. Položila som, vystúpila a nečakajúc na Brooke sa rozbehla cez parkovisko. Tá ma však aj napriek dosť veľkému snehu dobehla bez väčšieho problému. Mala som chvíľu pocit, že nás možno nikam ani nepustia, ale keď sa medzi všetkým personálom a ľuďmi, objavila aj moja sestra, trocha mi odľahlo. Bolo to maličké svetlo v tej obrovskej tme, ktorá sa rozprestierala všade naokolo mňa.

„Povedz mi konečne prosím ťa niečo...hocičo..."

„Poď." Nič viac nepovedala, len ma vzala za ruku a kývla Brooke na pozdrav. Tvárila sa pritom skoro identicky, ako ona. Oči mala plné strachu, div sa jej v nich neleskli slzy, ako v mojich. „Neviem, či už u neho polícia skončila, ale..."

„Čo je vlastne s ním? Nič si mi do telefónu nepovedala."

„Ja viem, ja viem. Možno som ti nemala tak nerozvážne volať, ale vyľakala som sa. Keď za mnou prišla vrchná s tým, že je Austin na pohotovosti, ja som...ja som nevedela, čo robiť. Pustila som všetko z rúk a bežala sem. Tebe som volala z výťahu, keď som vedela ešte skutočne len minimum." Jediné, čo mi povedala bolo, že mal Austin nehodu. Nič viac, lebo nič viac nevedela. Preto som sa tak vyľakala a bežala sem. Keby mi povie, že mu nič vážne nie je, prišla by som zajtra, ale takto...

„Ale bude v poriadku, nie?" Pozrela som na ňu plná nedeje, ale nedostala som odpoveď, ktorú som chcela. „Claire?"

„Neviem...asi...asi áno." To, ako ma viedla za sebou, ako neisto sa vyjadrovala, ako sa bála...to všetko som zrazu tak dokonale chápala. Darmo som ja úplne šalela, to ona je jeho dvojča. Jej sa to týka oveľa viac, ako mňa. Vždy mali medzi sebou to puto, tak čo musela cítiť teraz? „Čo som zistila, je väčšinou len poudieraný a v šoku. Bolo tam podozrenie na zlomené rebrá, čo sa ale nepotvrdilo." Cestou k daným dverám sme stretli kadekoho, niektorým lekárom sa Claire zbežne pozdravila, ale keď sme dorazili, ani jedna z nás akosi nenabrala odvahu, aby vošla, alebo zaklopala.

Ten, kto skutočne ako prvý vošiel, bola napokon Brooke. Prešmykla sa popri mne a bez toho, aby čo i len zaklopala vošla. V momente sa na nás pozreli okrem Austina aj dvaja policajti, ktorých si však ona priveľmi nevšímala. Poprosili ju, aby ich nechala dokončiť prácu, pričom ona ale podišla k Austinovi, sadla si a objala ho. Videla som na jeho tvári, nakoľko ho to prekvapilo, ale objatie jej opätoval. Pozrel na chvíľu na mňa s Claire, no potom si k sebe Brooke pevne privinul a privrel oči. Prišlo mi to zvláštne, ale...popravde som si niečo málo všimla už v Kanade počas sviatkov.

„Som v pohode," povedal jej potichu a pohladil ju po chrbte. Zjavne Brooke nechcela políciu viac zdržiavať, lebo sa po chvíľke od Austina odtiahla, pobozkala ho na čelo a potom tak rýchlo, ako vošla, aj vyšla von a stratila sa na chodbe medzi personálom.

Chcela som ísť za ňou, uistiť sa, že je všetko v poriadku, ale keď polícia odišla v priebehu dvoch minút, zostala som. Claire však medzitým urgentne odvolali späť na oddelenie, čiže som tam vo dverách zostala postávať sama. So stále zaslzenými očami som sa dívala, ako sa muži zákona ešte opýtali poslednú otázku, zapísali si bratovu odpoveď a potom odišli. Keď však prechádzali okolo mňa, sklonila som hlavu, len aby sa mi zbytočne neobjavili spomienky na Andyho. Nemohla som si pomôcť, ale ak som odvtedy videla policajné auto, vždy som si spomenula, ako mi to celé prišli povedať.

„Poď," povedal Austin, sotva sme už zostali len my dvaja. Bála som sa, čo bude keď prídem, ale vyzeral v poriadku. Viac menej teda. Bez slova navyše som prišla až k nemu a posadila sa na kraj postele. Stále som premáhala slzy a hlavne teraz, pri pohľade do jeho stále vydesenej tváre. „Veľmi ma mrzí, ak som ťa vyplašil. Ver mi, že som nemal v pláne dnes skončiť tu. A hlavne s rozbitým autom, na opravu ktorého nemám." Auto? Čo mi je dopekla po rozbitom aute? Na niečom podobnom, mi už menej ani záležať nemohlo. Jediné, čo bolo podstatné bol čisto fakt, že on je zväčša v poriadku.

„Čo sa vlastne stalo?" Opatrne som ho vzala za pravú ruku, zápästie ktorej mal poriadne napevno obviazané.

„Akože mám v tom trocha chaos aj ja sám, ale...šiel som proste domov z práce. Zostal som trocha dlhšie, aby som dorobil jeden z projektov, na ktorom spolupracujem ešte s dvoma chalanmi." Na chvíľu sa odmlčal a posadil sa lepšie, pričom ale skrivil tvár do bolestivej grimasy a ľavou rukou sa chytil za brucho. „Cestu domov poznám už aj so zaviazanými očami, veď tadiaľ chodím pravidelne dvakrát denne. Tak som šiel aj teraz, unavený po celom dni, premýšľal som, že ti potom z domu zavolám a dohodneme sa, kedy prídem a vtedy mi nejaký idiot vbehol do cesty. Šiel som na hlavne, bez debaty som mal prednosť. Lenže on nebrzdil, ani nič. Vybehol rovno predo mňa a ja som už nestihol reagovať."

„Prečo sadajú za volant ľudia, ktorí nevedia, čo majú v premávke robiť?"

„On by možno aj vedel, keby nie je opitý." Neveriacky som na neho vytreštila oči, načo on však iba prikývol a pohladil ma po líci. „Bolo mi to jasné hneď na mieste. Pomohol som mu von z auta, no keď som z neho zacítil alkohol, chcel som ho prefackať rovno na mieste. Prisahám, že kedy sme tam sami, keby sa nejaká mladá rodina nepristavila na pomoc, pustil by som sa do neho, hoci riadne krvácal z rany na čele a bol na tom celkovo o dosť horšie, ako ja." Asi čakal, že sa nejako vyjadrím, ale na toto som nemala proste slov. Už tak som dnes sotva žila a keď som teraz počula, čo ma skoro pripravilo o brata...

Dlho som na neho len mlčky hľadela, ale napokon som sa zmohla len na objatie. Mala som však pocit, že v tej chvíli znamenalo viac, ako slová. Tými by som mu nedokázala povedať, nakoľko ho ľúbim a nakoľko som sa o neho bála. Keď som sa však k nemu pritúlila a pevne ho objala, nebolo treba nič hovoriť. To je na objatiach to najkrajšie. Povedia ľuďom aj bez slov, čo pre vás znamenajú. Skvelá pomoc pre ľudí ako ja, ktorý sa veľmi často nevedia vyjadriť ohľadne svojich citov.

„Ľúbim ťa, krpec," zašepkal bozkávajúc ma na vrch hlavy. Dúfala som, že už plakať nebudem, ale keď som si oprela hlavu o jeho hruď a privrela oči, slzy mi automaticky stiekli po lícach. Hrôza z toho, že mi Claire volala, vo mne ešte stále pretrvávala, hoci som už vedela, že sa nič vážne nestalo. No mohlo sa. Už sme tu nemuseli sedieť, už som ho nikdy v živote nemusela vidieť, či objať a...to ma neskutočne desilo. Viac, akoby niekto možno chápal. „Neplač, hlavne prosím ťa neplač. A nie kvôli mne. Nič sa nestalo, Clara. Som tu a nikam nejdem, hej? Sľubujem."

„Neviem...neviem, čo by som robila bez teba."

„Ani to vedieť nemusíš," odvetil potichu, pričom ale počuteľne potláčal slzy. „Neopustím ťa. A určite nie takto náhle, to ti prisahám, hoci nad tým nemám absolútne žiadnu moc." Nemal mi to hovoriť. Nikdy mi nemal podobné veci hovoriť, keď ja som nad smrťou premýšľala tak sakra často. Pre neho to bola ďaleká budúcnosť, pričom ja som sa na tomto svete niekedy nevidela už ani trebárs o pol roka, či o mesiac.

Natoľko som mu v tej chvíli chcela povedať, že nevládzem. Že neviem čo robiť, že som stratená a unavená. Ale nevyšlo zo mňa jediné slovo. Iba som ticho plakala a držala sa ho, akoby to niečo malo zmeniť. No akurát som tým ubližovala sebe, ale aj jemu. Ak sa zabijem, zničí ho to. Odmalička ma miluje, vždy ma rozmaznával, dával na mňa pozor, bol mi tou najväčšiu oporou a ak ho tu nechám len preto, že som nezvládla to, čo mi osud nadelil...nevýslovne mu ublížim. A to nechcem. Nechcem zlomiť srdce niekomu, koho zbožňujem najviac na celom svete. V kom vidím osobu, na ktorú som nekonečne hrdá a komu by som pokojne zniesla modré z neba.

„Dúfam, že takto veľmi neplačeš kvôli mne," povedal po veľmi dlhej a hlavne bolestivej chvíli ticha. Mala som doslova pocit, že sa tam zadusím, chcela som kričať, niečo rozbiť, no nič z toho som urobiť nemohla. „Clara..." Chcel sa odo mňa odtiahnuť a pozrieť sa mi do tváre, ale to som mu nemohla dovoliť. Nie, žeby som vyzerala neviem ako zle. To mi bolo jedno. Ale bála som sa, že mi z tváre vyčíta to všetko, nad čím som premýšľala. Preto som sa k nemu pritúlila ešte viac, úplne som sa schovala v jeho náruči, ktorá aspoň na chvíľu dokázala upokojiť chaos okolo mňa. Nie úplne, ale bola to pomoc, za ktorú som bola vďačná.

Ani neviem, koľko sme takto presedeli. Možno aj hodinu, počas ktorej som ja skrátka nedokázala prestať plakať. A Austin na to absolútne nič nehovoril. Robil len to, čo vedel, že ako jediné troška pomôže. Trocha mi to pripomínalo noc po ústnych maturitách. V živote som predtým nebola tak hlboko, ako vtedy a keby Austin nepríde v tej dobe domov, aby bol so mnou...ja neviem, čo by som robila. Či by som tú noc prežila. Toľko som počas nej plakala, že som si okrem toho spomínala na veľmi málo detailov. Viem akurát toľko, že ma našiel oblečenú sedieť vo vani plnej studenej vody, ktorá...ktorá nebola tak úplne priezračná, akoby mala byť. Krvi v nej bolo máličko, ale predsa. Viem, že som si cestou zo školy kúpila dva balíky cigariet a do dvoch hodín ich potom na skalách obe spálila. Ľavé predlaktie som mala v príšernom stave. Našli by ste na ňom pokojne aj dvadsať popálenín, pričom na niektorých som si dala skutočne záležať. Večer som si potom napustila vaňu a keď som videla chrasty, ktoré sa mi na daných miestach vytvorili, všetkých som sa chcela zbaviť. A neprestala som do doby, kým mi z tých najväčších rán netiekla krv.

Dodnes o tom okrem nás nikto iný nevie. Proste som nezvládla všetok ten stres, ktorý sa okolo mňa odohrával. Zmaturovala som, ale toto boli následky, ktorým som musela čeliť. A o ktorých sa nikdy nikto nesmie dozvedieť. Nebolo to tak dávno, pokojne by sa to mohlo hocikedy zopakovať, ale aj tak som o tom odmietala hovoriť. S hocikým. Ani s Austinom som o tom odvtedy nehovorila. Dal mi sľub, že to zostane medzi nami a hlavne mi pomohol celú záležitosť ututlať.

„Sľúb mi, že pôjdeš zajtra za pánom Morissonom, dobre?"

„Dobre." Na internáte bude aj tak priveľmi rušno. A Roderick bol zrazu ten posledný, komu som chcela čeliť. Nemala by som na neho dosť sily. Alebo som skôr dosť sily mať nechcela. Na jeho večné otázky, dobiedzanie a tak...veď viete, čo myslím. „Veľmi ťa ľúbim, braček." Pomaly som sa od neho odtiahla, pozrela mu do zaslzených očí a pobozkala ho na líce. Bol viac menej v poriadku. A okrem toho, nezáležalo absolútne na ničom inom. Aspoň v tej chvíli nie.

***

„Prídem okolo obeda a ak vás nenájdem oboch zalezených v posteli, beda vám," pohrozila Claire, sotva sme pomohli Austinovi sadnúť do taxíku. Nemyslela som si, že ho v noci pustia, ale toľko sa prosil lekárom a aj Claire, že sa nad ním akosi zľutovali. Podľa všetkého tu zostávať nemusel, akurát nie je zvykom, aby pacienti chodili domov uprostred noci. „Jasné?"

„Samozrejme drahá," odvetil jej sladko k čomu ale prihodil úškrn, ktorý som milovala. Po niekoľkých pokusoch som sa dovolala aj Brooke, ktorá sa vrátila na internát. Znela rozladene, ale...tušila som prečo. Cez telefón by ale bolo zbytočné, keby sa pustíme do reči na túto tému. „Na slovo ťa poslúchneme."

„Týka sa to hlavne teda. Pri tabletkách máš pekne napísané, čo si kedy vezmeš, tak sa podľa toho riaď a hlavne oddychuj."

„Upokoj sa už, všetko je v poriadku." Po asi dvoch hodinách, čo som bola výhradne pri Austinovi, som sa akosi upokojila. Plne som si uvedomila, že už žiadne nebezpečenstvo nehrozí a hlavne, že jemu sa už teraz nič nestane. Claire však ešte stále mala na tvári svoj ustarostený výraz a iba slepý by prehliadol, ako pevne držala Austinovu ruku.

„Skúsil by si byť na mojom mieste, keď mi povedali, že sa niečo stalo. Ja som cítila, že je niečo blbo, ale nedokázala som prísť na to, čo sa deje. No bol to taký ten nepríjemný pocit, ktorý už nechcem nikdy viac zažiť."

„Neboj sa, tak skoro za volant nesadnem," uistil ju s krásnym úsmevom, no potom sa pustili. Nechceli sme zbytočne taxikára zdržiavať.

„Dávajte na seba prosím pozor. Viac infarktových stavov nechcem dnes zažiť."

„Áno, áno, aj my ťa ľúbime," pritakal brat, zavrel dvere na taxíku a obaja sme jej zamávali, pred čím by sme sa pohli. Austin povedal vodičovi adresu a zvyšok už bol na ňom. My sme len potichu sedeli vzadu, pričom minimálne ja som zvádzala boj sama so sebou a svojou únavou. Keď sme ešte sedeli na pohotovosti a objímali sa, skoro som pri ňom zaspala. Možno, ak by nebol naokolo taký hluk, aj by sa tak stalo. Takto som ale musela vydržať, kým nás taxikár nevyložil a nevyšli sme hore do bytu. Austinovi sa pre narazené rebrá vystupovalo dosť ťažko a ani chôdza ako taká, nebola nič moc, ale pomaly sme to zvládli.

„Clara...poď sem, prosím."

„Myslela som, že už spíš," povedala som do ticha, sotva som nazrela do izby. Troška trvalo, kým sa Austin vyzliekol, lebo ho bolel ešte aj ten najmenší pohyb, no aj tak sme sa vadili o tom, či si dá lieky, ktoré mu predpísali, alebo nie. Napokon som však vyhrala. Po prvé som nechcela jeho bolestivé vzdychy počúvať zakaždým, keď sa chce otočiť a za druhé...za druhé asi ani nebolo. „Čo by si potreboval?"

„Poď sem." Pobúchal po druhej polovici veľkej postele, kde by sme sa pokojne vyspali aj traja. Keď som sem za nimi prišla pred pár rokmi úplne po prvé, jeho posteľ bola asi to najlepšie, čo som z celého výletu mala. Podišla som k nej teda aj teraz, hoci som v tme skoro zakopla ja ani neviem o čo. Napokon som však bez ujmy na zdraví klesla na jej kraj. „Bližšie." Pokývala som hlavou, ale napokon som si k nemu ľahla, lebo práve o to mu išlo.

„Môže byť?"

„Dokonalé. Teraz už môžeme spať."

„Ja som si už ustlala na sedačke," zaprotestovala som potichu, ale popravde som nemala chuť ísť sa uložiť tam. Táto posteľ bola bez debaty pohodlnejšia. Bola som neskutočne unavená zo všetkého, bolela ma hlava, ale zrazu spánok neprichádzal. Austin ma vzal za ruku, ako keď sme boli deti a liezla som mu do postele počas búrky, lebo som sa bála, ale nepomáhalo ani to. On zaspal raz-dva, ale ja som sa dlhé hodiny pozerala do stropu a potichu plakala. Zaspala som až tesne pred úsvitom, keď sa dnu už vkrádalo jemné denné svetlo.

***

„Obaja ste na smiech. Ten, ktorý by mal oddychovať a spať, sa hrabe v projektoch a tá, ktorá mala dávno sedieť v škole, ešte stále spí." Nespala som, už dobrú hodinu som vedela o všetkom, čo sa deje, ale nechcelo sa mi otvárať oči. Preto som nereagovala ani na tieto slová od Claire, ktorá nedávno prišla. Nespalo sa mi moc dobre, to som musela priznať. „Mám ti ten notebook vziať, aby si ma poslúchol?"

„Som rád, že prežil včerajší večer v nepoškodenom stave. Keby sa rozbije, môžem robiť kopu práce odznova a ver mi, že to by som si radšej prial, aby som rovno umrel."

„Len si prosím nemysli, že sa tak rýchlo vrátiš do práce. Minimálne dva týždne zostaneš doma." Väčšinou ma bavilo počúvať, ako si jeden druhého doberajú a súperia o to, kto je to dominantnejšie dvojča. Ale teraz to tak nebolo. Teraz ma priveľmi bolela hlava a cítila som sa ako posledný úbožiak. Už niekoľko hodín dozadu, som si mala vziať lieky, ale keďže som ich tu nemala, zjavne som sa cítila natoľko zle aj pre tento detail. „A mám pocit, že aj projekty môžu pár dní počkať."

„Prosím vás..." povedala som potichu a konečne sa k nim otočila. Stačil zjavne jediný pohľad, aby pochopili zmysel tých dvoch slov. Nie, žeby som chcela byť hnusná a robila drámu, ale nevládala som ich počúvať. Oči ma neskutočne štípali, v hlave mi otrasne trešťalo a bolel ešte aj ten najmenší pohyb. Pritom ma čakala ešte aj vyše hodinová cesta vlakom späť.

„Koľko si spala?" spýtala sa Claire ustarostene. „Nevyzeráš vôbec dobre."

„Veľa nie. Nedokázala som zaspať a ani potom to nebola žiadna výhra." Prehrabla som si vlasy a síce ťažko, no posadila som sa. Troška ma potešilo, že brat vyzeral lepšie, ako včera večer. „Koľko je hodín? Musím stihnúť vlak." Pritom nebolo nič horšie ako pomyslenie, že budem musieť vstať z postele a niekam ísť. Nechcela som byť na očiach a už vôbec nie vo vlaku, kde budem obklopená cudzincami z každej strany.

„Stihneš. Máš ešte dve hodiny." Prikývla som a nejakou nadpozemskou silou, sa vyštverala z postele. Dotackala som sa až do kúpeľne, kde som za sebou zabuchla dvere, zhodila oblečenie a vliezla do sprchy. Prišlo mi to ako najlepšie riešenie a ako niečo, čo ma možno trocha preberie. Najprv som pustila studenú vodu, ktorú som však veľmi rýchlo vymenila za doslova horúcu. Kúpeľňu som naplnila teplou parou, zaklonila som hlavu a nechala kvapôčky, aby pomohli môjmu ubolenému telu. Dávala som do sprchy všetku svoju nádej, ktorú som ešte mala, ale nepomáhala.

Claire chcela následne, aby som niečo zjedla, ale to mi prišlo nemožné. Hodinu som sa trápila aj so šálkou čaju, ktorý úplne vychladol, kým som ho konečne vypila. Bolo to, akoby sa so mnou točila celá kuchyňa a svet sa rozpadal na márne kúsky, ktoré odnášal vietor. Vynakladala som možnú aj nemožnú silu, aby som neplakala pred nimi. Nechcela som im ešte aj ja prirábať problémy. Mali toho dosť. Stále som na nich videla smútok a bolesť z Andyho smrti, z toho celého, čo sa stalo včera a ja som tým pádom nemala právo, im prikladať ešte viac.

„Keď budeš na internáte, alebo u pána Morissona, zavolaj mi, dobre?" spýtal sa Austin, sotva som sa obula a šla si obliecť kabát. Claire si šla po dlhej službe ľahnúť a tak sme zostali len my dvaja. „Hlavne prosím nevešaj natoľko hlavu." Pri pohľade na neho, mi do očí zas nabehli slzy. Cítila som sa strašne, oveľa horšie ako včera, keď som celý deň preležala v posteli. Tam som aspoň mala svoje súkromie, nikto na mňa nevidel a mohla som plakať, koľko sa mi len zachcelo. No včera som ešte aspoň cítila bolesť, či smútok. Dnes už tomu tak nebolo. Pomaly som necítila skoro nič.

„Mala by som ísť, aby som stihla vlak v pohode."

„Dávaj si pozor." Čím skôr som už chcela byť preč, ale keď si ma ešte raz vtiahol do objatia, nenamietala som. Dávala som pozor, aby som mu neublížila, keď som si oprela hlavu o jeho hruď a privrela oči. Zhlboka som sa nadýchla jeho vône, ktorá mi často pripomenula pekné chvíle, ktoré nezatieňovala depresia. „Ľúbim ťa," zašepkal a vtisol mi pusu na vrch hlavy. Ľavou rukou mi pritom zablúdil do vlasov a privinul si ma k sebe ešte pevnejšie. Akoby ma ani nechcel nikam pustiť.

„Ty a Brooke...čo to včera bolo?" spýtala som sa, prebíjajúc bolestivé ticho.

„Ale nič. Zatiaľ teda nič." Pozrela som mu do tváre, na ktorej ale bol neurčitý výraz. Nedokázala som odhadnúť, čo sa mohlo za tými slovami skrývať. „Boli sme párkrát vonku a tak."

„Páči sa ti?" Lišiacky sa uškrnul, ale napokon prikývol. Prisahala by som, že hlavu sklonil preto, aby som nevidela, ako sa červená. Ale bolo to roztomilé. Po niekom ako Jordan, by sa pri Brooke cítil ako v siedmom nebi. Boli by krásny pár, ktorému by som dopriala nekonečné šťastie. Obaja to mali v tomto smere doteraz hektické a keby sú spolu šťastní...

„Nevadí ti to?" Pokývala som hlavou, vtisla mu pusu na líce a išla sa obliecť. Musela som na vzduch, lebo toho bolo priveľa. Lúčilo sa mi ťažko, ale keby som mala zostať, v slzách by som tu pred ním padla na kolená a už sa dnes možno ani nepostavila. Teraz som si však hodila na seba kabát a vyšla do zimy. Mráz ma pobozkal na líca, ktoré skoro celú noc máčali slzy a vietor mi do očí nahnal nové. Pri pohľade na mesto, na zaneprázdnených ľudí, ktorí vedeli kam smerujú a čo budú robiť, mi bolo nevýslovne zle. Všetci vedeli, čo vo svojom živote robia, či kam smerujú. Iba ja som sa cítila úplne mimo scény, bez nejakej možnosti návratu do hry. Stála som pomimo a bezradne sa prizerala životu ako takému, ktorý mne súdený zjavne nebol.

***

Trvalo mi skoro dve hodiny, kým som od stanice prišla na druhý koniec mesta. Premýšľala som, či predsa nepôjdem na internát, ale nedokázala som to. Chvíľu som stála na križovatke, prehodnocovala svoje možnosti, ale keď som si spomenula, čo všetko ma tam čaká, vybrala som sa opačným smerom. Bola som priveľmi unavená a potrebovala som miesto, kde sa ku mne nedostane vonkajší svet. A také miesto som poznala len jedno jediné. Malý domček na kraji mesta, v ktorom žije jediný človek, ktorého som teraz chcela mať okolo seba.

Keď som však prišla a zastala pred dverami, zaváhala som. Vedľa známeho auta, som videl zaparkované aj nejaké ďalšie. Určite tu ešte niekoho mal a ja budem zas iba prekážať, presne ako aj minule. Chvíľu som myslela, že odídem a prídem až v pondelok, ale napokon som zaklopala. Mesto pomaly pohlcovala tma a zima sa stále stupňovala. To ale nebolo nič negatívne, skôr naopak. Bolo to niečo, čo ma mierne upokojilo a čo mi dovolilo voľne dýchať. Teda až do doby, kým sa dvere skutočne neotvorili. V momente ma striaslo, ale na druhej strane som cítila neskutočnú úľavu.

„Ahoj," povedal pán Morisson neisto. Videl to, už po pár sekundách videl, že je niečo naozaj seriózne zle. „Poď ďalej." To som už nezaváhala. Vošla som dnu, do teplého domu a zavrela za sebou dvere. Videla som, ako neisto si ma prezerá a asi preto som ho objala. Alebo možno pre niečo iné. Možno som to skrátka potrebovala.

„Som unavená."

„Ja viem." Nemusel sa pýtať, ako to myslím. On to už vedel. „A ani sa ti nečudujem." Nechcela som plakať, ale keď ma pohladil po chrbte, slzy sa mi udržať nepodarilo. A pritom na plač tu miesto nebolo. Nie, keď som sa pozrela smerom k sedačke a na nej som uvidela sedieť akéhosi chalana, iba o pár rokov staršieho, ako ja. Nemala som sem prísť vyrušovať.

„Mohla by som tu zostať? Neviem...neviem kam mám ísť."

„Samozrejme. Mám ešte dve sedenia, ty si zatiaľ pokojne ľahni a oddýchni si." Nechcela som ho zdržiavať v práci a preto som si poutierala slzy a vyzliekla si kabát. Keď som si však vyzúvala topánky, bolo zvláštne, že sa mi okolo nôh nemotal Orion. Bez neho som nechodila skoro vôbec.

Keď som prechádzala okolo sedačky, pozrela som na chlapca, ktorý sa slabučko usmial. Ja som však len sklonila hlavu a zamierila do spálne svojho psychiatra. Tam som za sebou zavrela dvere a vyvalila som sa na posteľ. K hrudi som si pritiahla jeden z veľkých vankúšov a aby som nikoho nerušila svojim krikom, do druhého som zaborila tvár a rozkričala sa až potom. V mysli som behala od jednej osoby k druhej, bola som si vedomá, žeby som sa mala ozvať ako bratovi, tak Roderickovi, ale to bolo mimo mojich síl. Nechcela som, aby o mne niekto vedel. Bolo by lepšie, keby sa prepadnem pod zem.

Hodiny plynuli veľmi pomaly. Počula som, ako sa pán Morisson rozprával so svojimi pacientmi a aj to, ako obaja odišli a v dome sa napokon krátko po siedmej rozhostilo ticho. Ticho, ktoré mohlo v tej chvíli pokojne aj zabíjať. A ja osobne by som to prijala. Posledné hodiny neboli také zlé, ale rozhodne som si neželala, aby sa opakovali, alebo aby trvali o niečo dlhšie. Chcela som z toho celého proste poznať cestu von. Trvalú cestu von.

„Nespíš?" Okamžite som pokývala hlavou, ktorú som ale nezodvihla z vankúša. To bolo priveľmi namáhavé. „Dáš si niečo na jedenie? Alebo čaj?"

„Nie." Nebola som tu, aby ma obsluhoval. Bola som tu, lebo som nemala kam inam ísť. Žiadne miesto, ktoré by mi poskytlo toľko pokoja, ako jeho dom. A to bolo popravde vrcholne divné. Psychiater by nemal byť niekto, ku komu ide človek s niečím, ako radosť, alebo pokoj. Nie? „Neprekáža, že som tu? Lebo ak myslíte..."

„Absolútne nič sa nedeje, neboj sa. Vždy ti predsa hovorím, že ak niečo potrebuješ, som tu." Hovorí mi to zakaždým, keď sa lúčime. A ja som ho doteraz stále počúvla. Skoro stále. Boli tu aj teraz samozrejme iné možnosti, mohla som sa ísť túlať po meste, alebo sa utiahnuť niekam úplne mimo mesta, ale keď som nechcela riskovať, že si niečo urobím, musela som prísť sem. Ja...naozaj som neručila za to, čo by som bola schopná osamote urobiť.

„Cez noc som bola u dvojičiek. Austin...Austin mal nehodu." Nehovorilo sa mi o tom ľahko, lebo spomienky na včerajšok stále boleli a desili ma, hoci brat bol v poriadku. „Nejaký opitý idiot mu nedal prednosť."

„Je v poriadku?"

„Našťastie." Nemala som ani poňatia, či o tom rodičia vedia, ale ak áno, museli šalieť rovnako, ako ja s Claire. Vzhľadom na to, čím sme si nedávno prešli, musel byť pre nich podobný telefonát horor. „Veľmi som sa zľakla. Keď mi Claire volala, akoby sa zrútil celý svet a už sa nikdy nemal dať dokopy. A keď sme prišli za ním a uvidela som políciu..." Vždy ma to viedlo späť k tomu dňu. K tomu prekliatemu dňu, ktorý zmenil celú našu rodinu.

„Chceš o tom hovoriť?"

„Nie."

„Tak to nerob nasilu." Posunula som sa, aby sa mohol pán Morisson posadiť, hoci ani jeho prítomnosť nič neriešila. Alebo som si to aspoň myslela. Neexistoval na celom svete nikto, kto by mi dokázal teraz pomôcť. Na to som mala silu len ja a...akosi bolo málo aj tej. Presne ako vždy. „Povedz mi radšej, prečo si nemohla ísť späť na internát. Stalo sa niečo?"

„Nechcem vidieť Rodericka." Alebo skôr nechcem, aby sa ma niečo pýtal. Brooke mu zjavne povedala, čo sa deje, ale bude to chcieť určite počuť aj odo mňa. Pritom práve tohto som sa najviac bála. Keď mu ja nebudem schopná vysvetliť, čo sa so mnou deje a on proste nebude chápať. Preto som si nikdy k sebe ľudí moc nepúšťala. Bola som osamelá, ale predchádzala som zbytočnej bolesti. „Sme tam, kde som nechcela, aby sme sa ocitli. Ľúbim ho, o to nejde, ale ja neviem, či s ním viem byť. Som tak hrozne unavená zo všetkého." A on pre mňa v mnohých chvíľach predstavoval len ďalšiu záťaž. Zbytočnú záťaž, ku ktorej...ku ktorej som ale mala už priveľmi silné city. Celé mi to prišlo, ako bludný kruh, bez cesty von. Akoby som zostala uväznená a nebola tu ani najmenšia šanca, aby som unikla.

„Keď ste tu boli, vyzeralo to, že z veľkej časti rozumie čo sa deje a čo sa diať bude. Akurát si nie som istý, do akej miery je to skutočne tak. No to inak, ako časom nezistíš, Clara. Viem, že si teraz nedokážeš ani predstaviť, žeby si sa mu ukázala na oči, ale ak to neurobíš, ak ho nehodíš do hlbokej vody, nikdy sa nenaučí plávať."

„Čo ak sa utopí a mňa stiahne so sebou?"

„Nič v živote nie je bez rizika, to som ti už vysvetľoval." Sotva badateľne som prikývla a posadila sa. Možno mal pravdu a mala som ísť na internát. Čo dokážem tým, ak sa tu budem schovávať? Absolútne nič, akurát ešte všetko zhorším. Už tak toho bolo dosť, keďže som sa od včera večera absolútne neozvala. „A ak ste sa do toho už raz pustili, nesnaž sa hľadať hneď prvú únikovú cestu. Chápem, že sa bojíš, to je normálne."

„Vo filmoch a v knihách to znie tak krásne. Keď sa dvaja zamilujú, svet je lepším miestom, obaja sú šťastní a plní lásky. Prečo nič z toho necítim?"

„To nie je tvoja chyba."

„A koho?" opýtala som sa nechápavo. „Ja som ten blázon. Samozrejme, že je to moja chyba." Andy si často myslel, že keď ma nazve bláznom, alebo psychopatom, ublíži mi tým. Prvotne to tak bolo, veľmi som sa za to na neho hnevala, ale postupom času, keď to hovoril častejšie, som to brala menej vážne. Teraz by som ale dala všetko, len aby mi tak znova povedal. Aby si na mňa poriadne zakričal, aby ma obvinil z toho, že som si to všetko vymyslela, že to bolo pre pozornosť rodičov...to všetko by som bez slova a s úsmevom zniesla, keby ho môžem znova vidieť.

Bola som ďaleko od domu, nahovárala som si, aby som zabudla a hodila svoju vinu za hlavu, ale to nešlo. Hlavne nie, keď som si spomenula na Vranu. Keď som zavrela oči a videla jeho tvár, jeho ľadové oči, pocit viny sa vždy vrátil a ešte sa znásobil, lebo som neurobila to, čo som mala. Neudala som ho polícii a nepovedala som nikomu, že to on nepriamo môže sa Andyho smrť. Namiesto toho som stále nosila papierik s jeho číslom vo vrecku kabáta a myslela na neho. A niekde v kútiku duše, som si možno želala, aby tu bol.

„Ako vidím, táto debata nikam nevedia." V tom mal zjavne pravdu. Ale často to tak bolo. On sa snažil niečo napraviť a ja som robila záležitosť iba horšou. „Pozri, mám jedno dôležité stretnutie, tak za polhodinu, ale ak myslíš, môžeš tu zostať." Mykla som plecami, hoci som dobre vedela, čo mi týmto chcel povedať. Prekážala som mu tu a bol by najradšej, ak by som vypadla. Alebo...alebo možno nie. Skôr som si to tak vyložila iba ja. Keby chce, aby som odišla, povedal by to priamo, nie?

„Aké stretnutie?"

„S jedným bývalým pacientom. Chodil ku mne dlhé roky, no potom sa odsťahoval niekam do Mexika kvôli svojej manželke. Zostali sme však v kontakte a keď mi nedávno písal, že príde do mesta, dohodli sme si stretnutie." To znelo fajn. Hlavne, ak spolu takto držali kontakt aj po tom, ako sa prestali stretávať. Vlastne to bol aj môj prípad. Lebo aj keď pán Morisson kvôli Jenny odišiel, stále som sa na neho mohla v určitých chvíľach spoľahnúť, hoci to už nebolo také, ako predtým. „Okolo desiatej by som mal byť späť. Možno...možno by si mala za ten čas zavolať Rodericka."

„Dnes nie." Chcela som volať, ale niekoho úplne iného. Nie, nebojte sa, nemala som na mysli Vranu. Ale Maxima. Dúfala som, že bude mať čas, aby prišiel, alebo aby ma niekam vzal. Aj predvčerom to padlo dobre. Boli sme vonku dlho do noci, na prázdnom parkovisku sme len tak sedeli v aute a na internát sa vrátili nejako okolo tretej. Priveľmi sme sa pritom ani nerozprávali. Len sedeli, mlčali a zjavne obaja zvádzali svoj vlastný boj. „Asi radšej zavolám Maximovi."

„Ako myslíš. Hlavne prosím nepremýšľaj nad žiadnou hlúposťou." Podarilo sa mi pousmiať nad jeho slovami, ale to bolo všetko. Potom až do doby, kým skutočne neodišiel, som zostala mlčať a držala sa stranou. Videla som, s akou nechuťou ma tu necháva samú, ale bolo dobre, že aj napriek tomu išiel. Ja som nemala právo mu kaziť plány, ani nič podobné. Dnes som tu byť nemala, takže som to nemohla brať tak, žeby sa na mňa vykašľal, alebo niečo. Skôr ma tešilo, keď som v dome osamela a mohla som sa voľne pohybovať. Zapálila som si v obývačke sviečky, ktoré stále boli na stolíku a potom...potom sa pobrala na miesto, kde sa malo skrývať niečo, čo som potrebovala. V izbe vedľa, kde som minule spala, bola veľká skriňa, ktorej obsah bol teraz pre mňa veľmi, veľmi lákavý. Sotva som ju otvorila, ma na poličkách uvítalo veľké množstvo krabičiek od najrôznejších liekov, ale...to čo som skutočne hľadala, bolo schované v najspodnejšej zásuvke, kde by niečo podobné, hľadal asi málokto. Teda až na mňa.