-Clara-

Najprv niekto klopal. Alebo skôr trieskal do dverí, akoby nebolo zajtrajška. Hlava mi stále trešťala a oči sa mi otvárali neskutočne ťažko. Preto som sa viac ani nepokúšala. Iba som sa otočila chrbtom ku dverám a chcela spať ďalej. To však nešlo, keď niekto vošiel dovnútra a posadil sa na kraj postele. Počula som ozvenu svojho mena, ale nereagovala som. Všetko priveľmi bolelo. A hlavne pocit, ako mi neznáma ruka pristála na pleci a pomykala so mnou.

„Clara..." Dostala som zo seba niečo nezrozumiteľné, čo muselo stačiť, ako odpoveď. „Pila si z tej vodky?"

„Neviem." Nespomínala som si absolútne na nič. Viem, že som bola hore uprostred noci, dvakrát som vracala, ale nič viac. No cítila som sa celkom pokojne. Nič ma priveľmi netrápilo. Ani fakt, že osoba sediaca pri mne, je pravdepodobne pán Morisson.

„Vieš, koľko je hodín?" Pokývala som hlavou. Odkiaľ by som to akože mala vedieť? „Pol siedmej večer. Spala si celý deň." Možno aj áno. Nemala som absolútne poňatia, čo sa mohlo okolo mňa diať. No stále som bola príšerne unavená a chcela som spať. Aspoň vtedy som necítila nič. Nič z toho, čo sa stalo včera na cintoríne. Nemyslela som na Vranu, ktorý sa priznal ku všetkému. Zabil mi brata. Nie priamo, ale zabil ho.

„Prečo ste vlastne tu?"

„Tvoj otec musel odísť kvôli práci ešte ráno do Calgary a vzal so sebou aj tvoju mamu. Vrátia sa asi až zajtra." Prikývla som. To som vážne všetko prespala? Celý deň som bola sama doma a ani som o tom nevedela? „Nedvíhala si mi, tak som radšej prišiel." Z hotela to nemal ďaleko. Prvotne som nechápala, prečo nezostal u nás, ako na Vďakyvzdanie, ale zjavne to bolo lepšie. Neviem, ale stále som nechápala, načo bola celá tá psychiatria dobrá. Myslel si, že koná dobre a pritom mi ublížil ešte viac.

„Som v poriadku." Pomaly som sa posadila. Celé telo ma neskutočne bolelo, až to nebolo asi ani možné. Bola som so silami v koncoch dokonca bez toho, aby som čo i len vyliezla z postele. „Kedy ideme späť do Oregonu? Zajtra, alebo pozajtra?" Bolo mi to vlastne jedno. Chcela som proste preč. Dúfala som, že ak ma od toho miesta budú deliť stovky kilometrov, nejako mi odľahne.

„Pozajtra stačí. Zajtra sa zbalíš, rozlúčiš s rodičmi a skoro ráno potom vyrazíme, hej?"

„Ako chcete. Mne je to jedno." Jemu som možno prišla, že som sa vrátila do čierneho sveta, ale moja myseľ sa ešte stále nedokázala rozhodnúť. Bolo mi dobre, ale zároveň nebolo. Chcela som sa smiať, ale do očí sa mi tlačili slzy. Zrazu existovala rovnováha, o ktorú som nestála. Chcela som naplno patriť do jedného, či druhého sveta. A nie sa potkýnať medzi nimi.

„Čo sa deje? Vyzeráš príšerne." Aj som sa príšerne cítila. Rozlámaná na kúsky. „Dlho sme sa nerozprávali."

„Myslíte bez toho, aby mi žilami kolovali sedatíva?" Vyčítavo som na neho pozrela, ale to mi nič neprinieslo. Nech som to ja vnímala hocijak, jeho úmysly boli dobré. Chcel si byť istý, že si neublížim. Akurát ma štvalo, že nik nebral ohľady na moje názory a nik ma nevypočul. „Nechcem aby sme o tom hovorili. Stalo sa a zmeniť to nevieme."

„Toto nie je odpoveď, v akú som dúfal. Alebo akú som od teba čakal." Jasné, že nie. Ani ja som nechápala, prečo som sa vyjadrila práve takto. Nesedelo to k tomu, ako som videla svet za iných okolností. Mala by som ho viniť z toho, čo sa stalo, z toho v akom stave som teraz, ale nemala som silu na zbytočnú nenávisť. Rovnako, ako som si zlosť nevybila ani včera. Neil...Vrana...ako ho mám dopekla volať? A hlavne prečo k nemu necítim väčší hnev? Priznal sa, že kvôli nemu je Andy mŕtvy...a ja som ho nedokázala nenávidieť. Nešla som na políciu. Prečo?

„Chcela by som byť sama, keby vám to nevadí."

„Neviem, či je to dobrý nápad."

„Nezabijem sa," povedala som tak presvedčivo, ako sa len dalo. „Sľubujem." Hľadela som mu pri týchto slovách priamo do očí, ale zjavne to priveľmi nestačilo. Smiešne ale bolo, že sa ma natoľko držal hlavne preto, aby som zostala nažive. Ak chcem, mám právo zomrieť. Ide o môj život. Môžem si s ním robiť, čo sa mi len zachce.

„Prečo chceš byť sama?"

„Lebo posledné dni sa okolo mňa stále niekto motal. Nemala som chvíľu pokoja a keď sa vrátim do školy, bude to o tom istom. Musím byť chvíľu len sama so sebou." Nie, žeby som si na prítomnosť priateľov a dvojičiek sťažovala, ale...bolo to komplikované. Asi každý občas potrebuje byť úplne osamote. Niekto proste viac, niekto menej. Lebo hoci mi bolo s Roderickom dobre, bolo toho naraz akosi veľa. Stále sa pri mne niekto striedal, tak je hádam normálne, že chcem byť chvíľu sama. „Prosím vás."

„Dobre, ale neskôr mi ešte zavoláš, hej? A keby sa čokoľvek dialo, ozvi sa tiež." Vďačne som prikývla a predtým, akoby odišiel, som ho objala. Nehnevala som sa, to ani náhodou. Na neho som sa poriadne hnevať nedokázala. Iba vďaka jeho pomoci som bola stále nažive. Možno to veľakrát nebolo žiadne požehnanie, ale zas...niekedy to prinieslo dobré chvíle.

***

Hneď, ako prázdny dom naplnil zvuk zvončeka mi bolo jasné, koho nájdem za dverami. A ani som sa nemýlila. Nie, pri pohľade do ľadových očí, ktoré však neboli tak plné hnevu, ako včera. S tmavými vlasmi sa mu pohrával chladný vietor, pričom on sa v koženej bunde opieral o rám. Z miery ma ale vyviedol úškrn, do ktorého boli skrútené jeho pery.

„Nie si prekvapená, že som tu?"

„Ani nie. Keď niekto zvonil, vedela som, že si to ty." Nemal kto iný prísť. Za rodičmi by v tomto období nikto na návštevu len tak neprišiel a keby je to znova pán Morisson, nezvonil by. Mal od otca kľúč. „Chceš ísť dnu, alebo prečo si tu?" Tiež som sa oprela a založila si ruky na hrudi. Mala som v pláne zavolať Roderickovi, ale zrazu som stratila všetok záujem.

„Nechceš sa prejsť?"

„V ktorej temnej uličke ma chceš podrezať?"

„Môžeš si vybrať," odvetil tajomne a žmurkol na mňa. Chcela som byť sama, ale prečo by som mu aj povedala nie? Možno sa dozviem niečo zaujímavé. A ak nie, možno ho začnem konečne nenávidieť. Lebo doteraz to nešlo. Ani teraz, keď stál len kúsok odo mňa, som voči nemu necítila absolútne nič. „Riskneš to?"

„Daj mi chvíľku." Zavrela som mu pred nosom skôr, akoby namietol. Vybehla som hore a rýchlo sa poobliekala. Oriona som brať pre istotu nechcela, takže som mu dala jesť a piť, aby mu nič nechýbalo, kým sa vrátim. Mobil som si s menším váhaním strčila do vrecka nohavíc, natiahla si na strapatú hlavu čiapku a potom zišla späť dole. Vzala som si čižmy, kabát, zhasla svetlá a mohla som ísť. Z háčiku pri dverách som si ešte zvesila kľúče a následne vykročila do zimy, kde Vrana vytrvalo čakal.

Cítila som na chrbte jeho prenikavý pohľad, kým som zamkýnala, ale snažila som sa, aby si nevšimol moje váhanie. Pritom som sa však vôbec necítila pri ňom dobre. Nešlo o strach...bol to proste zvláštny pocit. Pocit, že robím niečo, čo by som nemala. Dávno mal sedieť na polícii a rozprávať, čo všetko vyviedol. Nemala som s ním ísť von a hlavne nie večer. No ja som išla. Riskovala som, akoby sa mi nemohlo absolútne nič stať. A možno ani nemohlo.

„Tak? Kam to ideme?" spýtala som sa, sotva sme sa ocitli v strede mesta. Nezdalo sa, žeby sme mali konkrétny cieľ. Iba sme sa motali poloprázdnymi ulicami. „Vrana..."

„Myslíš si, že ma tak môžeš volať?" Pozrel na mňa, ale nedalo by sa povedať, žeby sa hneval, alebo ja neviem čo. Skôr skúšal, či sa ho nebojím a koľko si voči nemu dovolím. Sám včera hovoril, že hranice sú tenké, tak prečo ich neotestovať. „Hm?"

„Pozri, budem ťa volať, ako sa mi len zachce." Prekvapene nadvihol obočie, ale potom sa usmial. A nedalo by sa povedať, žeby mu úsmev nepristal. Skôr naopak. Urobil jeho tvár ešte krajšou, hoci v sebe skrýval toľko zlého. Mal by hniť za mrežami, hoci sme boli skoro rovnako starí. „Mám otázku. Prepadol si v škole, že si ešte len teraz štvrták?"

„Dvakrát. Ani neviem, prečo sa stále pokúšam o tú hlúpu maturitu." Takže bol starší, ako ja. Pokúsila som sa zaloviť v spomienkach na strednú, ale na neho som si nespomínala. Blúdila som plnými chodbami, ale jeho tvár v tom dave proste nebola. Len tváre, ktoré som už nikdy nechcela vidieť. Tváre, ktoré ma z časti dostali až sem. „Nespomínaš si na mňa?"

„Lebo ty na mňa hej?"

„Nie." S úsmevom som nad ním pokývala hlavou. Pár minút dozadu sme minuli mamine kvetinárstvo. Chcela som jej tie prvé dva týždne, čo som bola doma chodiť pomáhať, ale...viete, čo sa všetko dialo. Nebola som schopná sa ani postaviť z postele, alebo otvoriť knihu. Nieto ešte komunikovať s jej zákazníkmi. To by ma asi bolo zabilo. „Tá tvoja choroba...čo to je vlastne? Andy nikdy nič konkrétne nepovedal. Len, že ti niečo je."

„Nechceš to vedieť. A ak áno, internet ti ponúka veľa zdrojov." Prečo by som mu o tom mala hovoriť? Prečo jemu? Nič si o mne nezaslúži vedieť. Absolútne nič. Zabil mi brata a aj teraz ma len oberá o čas. „Ja ti nič hovoriť nebudem."

„Nemáš to jedno? Aj tak ťa podrežem v uličke, ktorú si vyberieš."

„Hej, netlač na mňa. Ešte som si nevybrala." Vyplazila som mu jazyk, na čo zareagoval presne tak, ako som čakala. Smiechom. Akoby to nebol rovnaký chlapec, ktorý bol včera na cintoríne. Možno ho natoľko pokojným robili drogy, ale to som vedieť popravde nechcela. Stačilo, že sa nechoval ako totálny asociál. „Radšej mi povedz, kam ideme. Nemá cenu, aby sme sa motali len tak v zime."

„Snažím sa ti vyliať srdce ohľadne svojho ťažkého života a ty mi to týmto absolútne neuľahčuješ. Proste kráčaj vedľa mňa a niekam sa dostaneme. Ponáhľaš sa niekam?"

„Prečo máš pocit, že mám záujem o tvoj životný príbeh?" Prešli sme cez cestu, ktorá nás napokon zaviedla až k štúdiu, kde som si robila tetovanie. Keď som teraz pozrela na svoj ľavý prostredník, vynímala sa na ňom vlnka, ktorá mi pripomínala len a len jednu osobu. Mala som mu asi zavolať skôr, ako som šla von. Takto bude zbytočne nervózny.

„Nemáš?"

„Popravde, ani nie. Možno neskôr. Alebo inokedy." Jasné, akoby sme sa my dvaja mali ešte niekedy po mojom odchode späť do Oregonu stretnúť. Keď prídem na jar, hádam sa nebude motať okolo nášho domu a pozývať ma von. „Povedz mi, kam ideme, alebo sa otočím a pôjdem domov."

„Na most," sykol v skratke. Bola to veľmi strohá odpoveď, ale stačila mi. Už som mala aspoň poňatia, kde sa ocitneme. Ďalej som teda mohla po jeho boku kráčať o niečo pokojnejšie. Mlčky sme sledovali nočný život okolo nás a ja som potichu počítala, koľko ľudí sme stretli. Veľa ich nebolo. Iba desať a k tomu sedem, či osem áut. Väčšina ľudí už bola doma so svojimi rodinami a v ich spoločnosti zabúdali na stresujúci deň v práci. Iba ja som sa motala chladom, v spoločnosti vraha.

Mesto nás napokon zaviedlo až na svoj okraj, kde sme sa zrazu ocitli sami. Neďaleko boli svetlá a hluk diaľnice, ku ktorým sme ale nesmerovali. My sme išli opačnou stranou. Smerom k starému drevenému mostu, po ktorom ešte stále denne premávali autá. Dva roky dozadu ho opravovali a dali mu aj nový náter. Z tmavohnedej, sa zrazu stala biela, ktorá počas zasnežených dní úplne splývala v krajinou. Most bol ale krásny a chodila som k nemu pomerne často.

„Ako sa ti inak študuje v Oregone?"

„Nič moc. Som sklamaná, že som sa tam natoľko hrabala." Bolo mi zle, len som si spomenula, že sa musím vrátiť. Na internát ma to aj ťahalo, ale do školy ako takej ani náhodou. Nemala som silu všetko riešiť. A hlavne, ak behom dvoch týždňov budeme mať polročné skúšky. „Ak sa ti podarí zmaturovať, nechoď na vysokú. Je to hlúposť."

„Nehrozí." Prišli sme na most. Na chvíľu som zastala a započúvala sa do šumenia vody. Potok pod našimi nohami tiekol oveľa zbesilejšie, ako som si spomínala. Nebola som tu nejako od jari, ale pritom som nemala pocit, že sa tu niečo zmenilo. Vzduch bol rovnaký, čistý a plný tajomna. Nad krajinou sa vznášala tenká vrstva hmly, ale obloha bola tak prekrásne čistá. Svetlá mesta sme nechali za sebou a tak nič nerušilo divadlo nad našimi hlavami. Mliečnu cestu som síce nevidela, ale hviezdy žiarili neskutočne krásne.

„Pozri..." povedala som a ukázala nad nás. Bolo to priveľmi krásne na to, aby som sa kochala iba ja sama. Možno si nezaslúžil vidieť to nebeské divadlo, ale... „Nádhera." Počula som toľko príbehov o tom, ako sa zosnulí spomedzi hviezd na nás pozerajú, no v tej chvíli som nedokázala na nič podobné myslieť. Zrazu som na podobné reči neverila. Ten kto zomrel, bol proste preč. Nepozeral sa na svet z neba, ani zo žiadneho iného miesta. Pre neho sa proste všetko skončilo. Bodka.

„Moja sestra milovala pozorovať hviezdy. Bola nimi posadnutá už od doby, keď bola malá," povedal potichu a prešiel ku mne. Ja som stále držala zaklonenú hlavu, akoby som tu bola sama. Pritom som však cítila, ako mi vo vačku vibruje mobil. A bola som si istá, že mi volá Roderick. Nezdvihla som. Počkala som, kým to vzdal a potom mu napísala, že zavolám neskôr. Ani o slovo viac. Nemohla som teraz počuť jeho hlas. Ani náhodou. „Pár rokov som ju už nevidel. Netuším, kde môže byť."

„Pohádali ste sa?"

„Dalo by sa povedať. Keď sa naši rozviedli, zostal som žiť s ňou. Vzala si ma na starosť, aby som nemusel ísť do detského domova. Naši rodičia za veľa nestáli. Ani jeden z nich." Predsa sa rozhodol, že mi o svojom živote niečo povie, aj keď ja som o to priveľmi nestála. No ak mu odľahne, nech sa vyrozpráva. Možno si pod náporom toho celého uvedomí, čo vlastne urobil. „V tej dobe som začal predávať drogy. Chcel som sestre pomôcť s peniazmi, ale namiesto toho, aby som jej povedal pravdu, som jej tvrdil, že vypomáham v autoservise. V autách som sa vyznal už odmalička."

„Drogy vynášali lepšie, ako hocijaká práca, čo?"

„Áno," odvetil bez váhania. Cítila som, ako na mňa neprestajne hľadí, lenže ja som nemala chuť odtrhnúť oči od oblohy. Bola priveľmi pokojná. „Popri škole som si nič lepšie nedokázal nájsť." Vydýchla som chladný vzduch a na neho pozrela v momente, kedy si líhal rovno na cestu. Nechápala som, čo to dopekla robí, ale ani moje zmätené pohľady ho nezaujímali. Proste si ľahol a privrel oči, akoby sa chystal spať. Priamo tu a teraz.

„Čo keď pôjde auto?" spýtala som sa neisto. Okolo nás však bolo také ticho, až bolo ťažké uveriť, že týmto úsekom denne prejde desiatka áut. Boli sme akoby na samom konci sveta. Na mieste, kde končí realita a začínajú iba tie najkrajšie sny.

„Tak ma prejde. Včera si sa predsa pýtala, prečo si smrť nevzala radšej mňa. Možno príde dnes v noci, aby svoje konanie aspoň z časti napravila." Tajomne sa pousmial, ale pritom mi pokynul rukou, aby som sa pridala. Pobúchal po asfalte tesne vedľa seba. „Netešila by si sa?"

„Nechcem vidieť tvoje vnútornosti, ďakujem pekne." Privrela som oči. Bola som tak hrozne unavená. Zo sveta, zo života a z problémov, ktoré existovali a pritom neexistovali zároveň. Hľadala som v nekončiacom chaose záchytný bod, ale žiadny okolo mňa nebol. Iba veci, ktoré ma sťahovali ešte hlbšie do priepasti.

„No poď, ľahni si."

„Moc zima." Lakťami som sa oprela o drevené zábradlie a radšej sa zapozerala dole, na divoké vody. Občas pokoj rušil práve tok rieky. Ale to bol ten príjemný podnet, rozbíjajúci nekonečné ticho. Zhlboka som sa nadýchla, znova privrela oči a naklonila sa cez zábradlie. Most nebol vysoký, nepadla by som veľkú. Raz som však už premýšľala, že sa vrhnem dole do potoka. Z tohto miesta som už raz telefonovala a prosila pána Morissona, aby mi prišiel pomôcť. V dobe, kedy som skončila v nemocnici. Veľmi som mu v ten deň plakala do telefónu. Mala som pocit, že zomriem, kým príde. Úzkosť mi proste prerástla cez hlavu. Nič viac, nič menej. Bola som so silami v koncoch.

„Poď," zopakoval potichu. Srdce mi divoko búšilo, ruky som zatínala v päsť, ale nič nepomáhalo. Aj napriek tomu, že som sem chodila často, veľakrát ma spomienky na ten deň dohnali k slzám. „Clara..." Striasla som sa, pri počutí svojho mena z jeho úst. Bol to blázon, taký neskutočný blázon, ale predsa som tu s ním bola. A bola som tu z vlastne vôle.

Ustúpila som od zábradlia. Všetko príšerne bolelo, dokonca klesnúť na zem. Bola strašne chladná a tvrdá, ale keď som si na ňu ľahla celá a zapozerala sa nad nás, okolie sa úplne stratilo. Vnímala som Vranu tesne vedľa seba, ako si pospevuje nejakú tichú melódiu, no nerozumela som mu ani slovo. Sústredila som sa iba na dýchanie, aby som ani náhodou nepodľahla panike. Nič sa koniec koncov nedialo. Nebola som v ohrození.

„Jedna osobnejšia otázka. Ak nechceš, neodpovedaj," zamrmlal zrazu do ticha, sotva prestal spievať. „Andy hovoril, že si chcela zabiť. Pravda, alebo lož?"

„Hľadáš partnera na samovraždu?" Raz som počula o knihe na tento námet. Už si nespomínam na jej názov, ale v tej dobe ma dosť zaujala. Dvaja mladí ľudia sa dohodnú, že si život vezmú spoločne. Z časti silná myšlienka, lebo...lebo čo je horšie, ako zomrieť osamote? Zjavne nič. „Hej, je to pravda."

„A ty toho partnera hľadáš?"

„Nie." Ak sa raz rozhodnem, nechcem so sebou brať na druhý svet ešte niekoho. Len by som ocenila, kedy...keby nie som osamote. V momente, kedy si budem vedomá, že je koniec, chcem pri sebe niekoho cítiť. Chcem, aby ma niekto držal za ruku, aby mi naklamal, že to bude v poriadku a aby ma vyprevadil smrti do náruče. „Je to komplikované. Nemám ti o svojich plánoch prečo hovoriť." Ani ja sama som nemala jasno, ako sa to udeje. A kedy. Iba, že to raz príde.

„A čo keby som sa chcel pridať?"

„Nie, vymysli si svoju metódu. A urob to, keď nebudem nablízku." Pocítila som, ako sa končeky jeho prstov dotkli tých mojich. Prebehol mi mráz po chrbte, ale neodtiahla som ruku. Nechala som ju pokojne odpočívať na studenom asfalte, zatiaľ čo som v diaľke začula auto. Auto, ktoré mohlo pokojne mieriť na miesto, kde sme ležali my dvaja. „Mali by sme sa postaviť."

„Nepríde sem. Na križovatke odbočí," uistil ma Vrana. Posadila som sa, zatiaľ čo on sa ani nepohol. Pozrela som pred, aj za seba, ale tmu nikde neprerazili predné svetlá auta. A zvuk motora po chvíľke takisto utíchol. Auto odbočilo na križovatke a nás tak nemalo ako ohroziť. V prvej chvíli som sa chcela postaviť tak, či tak, ale zostala som. Ľahla som si späť. „Hovoril som. Sme v bezpečí."

„Ak sa takto rád hráš so smrťou, prečo si jej ešte nedovolil vyhrať?"

„Vždy som mal dôvod, na výhru ja." Za týmito slovami sa mohlo skrývať veľa, veľmi veľa. Nepoznala som ho ale dosť dobre na to, aby som zistila, čo tým skutočne myslel. Rovnako, ako on nepoznal mňa. Dnes v noci sme boli cudzinci, ktorí sa tu spolu ocitli čistou náhodou. Decká, hrajúce sa s ohňom dovtedy, kým sa nespália. Riskovali sme všetko a zároveň nič. Len my dvaja, stratený v nočnom meste, ktorého hluk a stále pokračujúci život, sa k nám nemal ako dostať. „A teraz som našiel zjavne ďalší." Jeho prsty sa opäť obtreli o moje, no teraz som už ruku stiahla. Z rovnakého dôvodu, ako som to robila skoro stále, keď sa ma chcel niekto dotknúť. Nedokázala som zniesť blízkosť inej osoby. Desila som sa toho.

Preto som mala pochyby aj včera, keď sme sa s Roderickom lúčili. Čo bude, keď sa uvidíme v Oregone? Bude to o chvíľu, ale...do tej doby si zas zvyknem, že som bez neho. A keď sa objaví, keď sa na mňa tak neskutočne zaláskovane pozrie... Mnohokrát mi bolo z toho do plaču aj počas týždňa. Bolo mi tak hrozne ľúto, že sa neviem cítiť rovnako. Pritom mi bolo nad slnko jasné, že ho ľúbim a, že ho nechcem stratiť. Ale nedokázala som to ukázať. A nedokázala som to z jeho strany prijať tak, akoby som mala. Bez problémov, s úsmevom a pokojom.

„Čo týmto akože sleduješ? Prečo tu so mnou ležíš?"

„Potreboval som si vyčistiť hlavu. A ty si mi prišla ako vhodná spoločnosť." Dievča, ktorému zabil brat. Pane Bože, prosím čo je toto za iróniu? Prečo sa mi toto v živote deje? Sľúbila som svojmu psychiatrovi, že budem v poriadku, ak ma nechá samú a ja...ja som si prišla ľahnúť na most, uprostred noci a navyše s vrahom môjho brata. Fakt som sa už zbláznila, alebo čo sa to so mnou dopekla deje?