-Roderick-

„Nechceš ísť s nami?" opýtala sa Brooke, keď sa s Reném obliekali. Ja som však len pokýval hlavou. Nemohol som odísť. Dlho som pri Clare síce nebol, ale...nemohol som odísť. „Roderick...bolo by to lepšie."

„Nie, zostanem." Nemalo cenu dúfať, že ma k nej dnes ešte pustia. Už bolo neskoro, pričom skoro celé poobede ma od nej jej otec držal ďalej. Nie, žeby ma od nej vyhodil s krikom, ale nebolo to pekné. Hlavne slová, ktoré mi adresoval. Bola veľká provokácia, keď mi Clara vyznala lásku pred ním, ale nečakal som, že natoľko stratí nervy. No z druhej strany som ho plne chápal. „Uvidíme sa zajtra."

„Tak Šťastné a Veselé."

„Aj vám," odvetil som a sklonil hlavu. Jediný, kto tu okrem mňa ešte zostal, bol Austin, ktorý sa prechádzal niekde po chodbách. Tiež nechcel odísť, hoci ho zjavne už nepustia priamo na oddelenie. Najviac ma štvalo, že ma od nej delili smiešne sklenené dvere, cez ktoré som sa nemohol dostať. Boli zamknuté a za nimi sedela recepčná, či kto.

Mlčky som sa pozeral, ako odišli a hoci som chcel byť sám, nebolo to napokon príjemné. Bol Štedrý večer a celá nemocnica akoby vymrela. Bolo tu oveľa tichšie, než by som čakal. Ľutoval som každého, kto tu dnes musel byť. Bez rodiny, bez priateľov a bez všetkého, čo tento večer obnášal. Mne samému bolo smutno, že nie som doma s rodičmi. Chcel som...chcel som vziať Molly k nám, aby tam nebola sama, len s ostatnými vtákmi, ale...asi až na budúci rok.

„Takže...Roderick," oslovil ma Austin. Ani som si nevšimol, kedy sa objavil. „Nemal si doma problémy, že si sa rozhodol prísť?"

„Nie, rodičia to v konečnom dôsledku pochopili." Sťažka vydýchol a posadil sa vedľa mňa. Rozhodne nevyzeral ako vtedy, keď sme sa po prvé stretli. Tváril sa tak neskutočne zničene, pod očami mal tmavé kruhy a nešlo nepostrehnúť, ako sa mu trasú ruky. Bol zjavne s nervami v koncoch, ale zároveň si nesmel dovoliť teraz padnúť na kolená a plakať. „Musel som prísť."

„Jasné, ak spolu chodíte...je to tvoja nepísaná povinnosť." Prikývol som a zaťal ruky v päsť. Nešlo prepočuť, ako zdôraznil, že spolu chodíme. Clara to zjavne nepovedala nikomu, preto som tu bol zrazu za toho zlého. Ak ešte chlapca nikdy nemala a hlavne...hlavne ak je chorá, nedivím sa, že ma vnímajú ako hrozbu. Nikto z nich ma poriadne nepozná, nemajú mi prečo veriť a hlavne asi nie v tomto období. „Nebudem mať na teba žiadne drsné reči. To, že ak jej zlomíš srdce, ja tebe krk, hádam vieš."

„Samozrejme." Uškrnul som sa a pozrel na neho. On sa však nezasmial. Myslel...myslel to vážne. „Pozri, Austin...nemám dôvod, aby som jej nejako ubližoval. Hlavne nie, ak..."

„Povedala ti to ona, či Brooke?"

„To je trocha komplikované." Nechcel som mu to vysvetľovať, ale jeho slová ma viac uistili v tom, že je všetko tak, ako som si posledné hodiny myslel. Neboli to len prázdne myšlienky bez pointy. Všetko bolo zrazu priveľmi reálne, keď sme sedeli len kúsok od vchodu na psychiatriu. Zrazu nič z toho neboli len slová na internete. Keď som jej dnes pozeral do očí, bolo to priveľmi viditeľné. Oči mala plné bolesti, ale keď ma uvidela, predsa v nich bolo to, čo stále. To maličké svetielko šťastia. „Aký je s ňou život? Tušil som aj doteraz, že niečo nie je v poriadku, ale keď mám zrazu diagnózu pred sebou..."

„Nie je to ľahké, ale sú aj oveľa, oveľa ťažšie choroby. Musíš mať hlavne veľmi veľa trpezlivosti a lásky, keď jej je najhoršie. A to je v jej prípade pomerne často. Z veľkej časti u nej prevládajú depresie, už od samého začiatku."

„Preto nosí stále čiernu?"

„Je to jej spôsob ako povedať svetu naokolo, aby sa šiel niekam strčiť." Teraz sa aspoň pousmial. Pozorne som ho sledoval, ako sa predklonil a lakťami sa zaprel do kolien. Chvíľu sa len díval pred seba, akoby mi ešte chcel niečo povedať, ale napokon si len schoval tvár do dlaní. Bol poriadne zničený, to bez debaty.

„Nechceš ísť domov trocha si pospať? Nič v zlom, ale vyzeráš príšerne."

„Možno keby viem spať, tak nad tým aj pouvažujem. No keď sa vcítiš do mojej kože, pochopíš, že to nejde len tak." Mne nikto o problémoch so spánkom hovoriť nemusel. Mal som priveľmi dobré skúsenosti. „Ale možno máš pravdu. Aj tak tu sedím zbytočne." Za Clarou ho už aj tak nepustia a čo som počul, ani jeho mama priveľmi nechcela spoločnosť. Chcela smútiť osamote, čo bolo vlastne pochopiteľné. Prišla o najmladšieho syna...ani ja by som na jej mieste nechcel ľudí, ktorí by sa mi snažili nahovoriť, že to bude dobré. Nič nebude v tomto smere už nikdy dobré. Ak niekto zomrie a hlavne ak je to takýmto spôsobom, ako to môže byť dobré? Nemôže.

„Veď keby niečo, dám vedieť." Vďačne prikývol, ale doslova sa bolelo pozerať, ako odchádza. Ja som však bol zrazu o máličko pokojnejší. Bude to osamote asi dlhá noc, ale čo už? K nim domov som sa tlačiť nechcel a na hotel som peniaze nemal. Jasné, Brooke sa ponúkla, že mi zaplatí izbu, ale o tom som nechcel ani počuť.

Presedel som na chodbe asi aj dobré dve hodiny, počas ktorých som iba nemo pozeral do steny a občas venoval pozornosť personálu, ktorý prešiel okolo. Chvíľami som si myslel, že ma niekto pošle preč, ale nik sa pri mne nepristavil, ani nič podobné. Chvíľu som sa prechádzal hore-dole, potom som zavolal našim a poprial im Šťastné a Vianoce a napokon som sa zas usadil a obzeral som si žltú stužku na mojom ľavom zápästí.

Napokon som sa pokúsil urobiť si nejako pohodlie, ale bolo to nemožné. Na stoličky som si položil kabát, aby neboli priveľmi tvrdé, ale keď som si ľahol, mal som pocit, že sa viac ani nepostavím. Bol som však natoľko unavený, že som v tej krkolomnej polohe zostal. Ruky som si založil pod hlavu a keď ma ani takto nik nešiel vyhadzovať, zavrel som oči. Smiešne, že doma v príjemne mäkkej posteli som nedokázal poriadne spať, ale tu, na tvrdých stoličkách psychiatrie, som si to predstaviť dokázal až priveľmi dobre. Lety a čakanie hore-dole, ma ale poriadne unavilo.

***

„Roderick..." V momente som sa strhol a otvoril oči. Nemal som poňatia, či som skutočne spal, alebo čo, no minimálne poslednú hodinu som si nepamätal. Alebo som si nemal čo pamätať, lebo sa absolútne nič nedialo. „Naozaj tu chceš byť celú noc?" Nado mnou sa skláňal pán Morisson, ktorý bol zjavne doteraz pri Clare. V momente som sa posadil, hoci ma natoľko seklo v krížoch, až som bolestne privrel oči. Spať na stoličkách nebol ten najlepší nápad, aký som kedy dostal.

„Nemohol by som byť pri nej?" opýtal som sa v nádeji, žeby možno pristúpil. Dúfal som však márne, lebo nesúhlasne pokýval hlavou. Teraz, keď som sa na neho pozeral a keď som ho predtým počul hovoriť s lekármi...zjavne nešlo len tak o obyčajného rodinného priateľa. „Kto vlastne ste?"

„Záleží od toho, koľko vieš."

„Všetko." Silné slovo, ale vysvetľovanie by zabralo priveľa energie, ktorú som nemal.

„V tom prípade jej psychiater." Nemyslel som si, že sa len tak posadí vedľa mňa. Zjavne si každý vzal za úlohu, aby ma preveril aspoň trocha. Akoby som skutočne mal byť pre Claru nejaká hrozba, alebo ja neviem. „Povedala ti to?"

„Nie tak celkom. Je to zložité." Vo vrecku na svetri som našiel kľúčenku a pevne ju zovrel v dlani. Prišiel som, ale zdalo sa mi, že nebudem mať ani poriadne šancu, aby som jej povedal viac ako pár slov. Zajtra sa zas ukáže jej otec a ak ma pri nej nájde, zjavne ma vyhodí na chodbu pokojne aj za vlasy. „Dokedy tu musí zostať?"

„Uvidíme. Záleží od mnohých vecí." Už minule som z jeho pohľadu, či správania usúdil, že si budú blízki, ale teraz to bolo vidno ešte viac. Mal ten podobný výraz plný beznádeje, ako Austin, či z časti aj Brooke. Všetci boli tak plní beznádeje. „Mal by si ísť niekam inam, ako strašiť tu."

„Pán Morisson..." Obaja sme v momente pozreli na mladú recepčnú, ktorá stála v otvorených dverách. „Mohla by som s vami prebrať ešte niečo?" Kývol jej, aby podišla bližšie. Mladučká plavovlasá dievčina, ktorá zjavne nedávno skončila vysokú. Mala pekné modré, až sivé oči a milý úsmev, hoci pracovala na takomto mieste.

„Počkaj ma pri aute, Roderick," povedal pán Morisson a potom aj s dievčaťom odišli o kúsok ďalej. Zostali chrbtom ako ku schodisku, ktorým by som mal zísť, ale aj k otvoreným dverám na oddelenie. Nechcel som odísť, to v žiadnom prípade. To proste neprichádzalo do úvahy.

Skutočný zámer jeho slov som však pochopil, keď sa ešte o kúsok vzdialili a on sa obzrel ponad plece. Dvere boli otvorené a on zabával jedinú osobu, ktorá mi bránila vo vstupe. Urobil mi nehorázne veľkú službu. Viac som teda nečakal. Schmatol som kabát, batoh aj tašku s notebookom a pomaly sa vybral daným smerom. Mieril som ku dverám na schodisko, až do poslednej chvíle, kedy som prešiel dverami na oddelenie. Pridal som do kroku a po chvíľke som sa bezpečne stratil za rohom.

Bál som sa, že do niekoho nabehnem a asi preto som sa doslova rozbehol až na koniec chodby. V dosť veľkom šere som zašmátral po kľučke a dnu do izby vpadol, akoby ma naháňala samotná smrť. Až som sa pri svojej šikovnosti potkol o vlastné nohy a buchol si pravé koleno. Potichu som zanadával a ešte zo zeme sa načiahol za kľučkou, aby som zavrel. Jediné svetlo sem prenikalo zvonka, ale aj to mi stačilo, aby som si všimol ten nechápavá výraz, ktorý Clara pri pohľade na mňa mala.

„Mám sa pýtať?"

„Nemusíš," odvetil som zadýchane a vyškriabal sa na nohy. Pozbieral som si veci a následnej ich položil do veľkého kresla pod oknom. „Pán Morisson zamestnal recepčnú, takže som mal šancu vkradnúť sa. Ale ak ma chytia...neviem, ako by som skončil." Bez reakcie navyše si zas ľahla a zapozerala sa do stropu. Netušil som, čo za sračky jej to dali, ale nebola v pohode. Ani náhodou. Skôr, akoby jej bol ukradnutý celý svet, vrátane všetkých ľudí.

Chvíľu som počúval, či niekto nejde po chodbe, ale mali ich tu zjavne počas noci na háku. Hlavne v dnešný večer. Preto som sa nemusel schovávať pod posteľ, ani nič podobné. Len som si vyzliekol sveter, skopol topánky z nôh a ľahol si vedľa nej. Ani som nemusel poprosiť, aby mi urobila miesto. Z jej strany to bola samozrejmosť, ktorá mi natlačila úsmev na tvár. Žeby, žeby predsa neboli tohtoročné Vianoce až tak zlé?

„Tak...lepšie, keď som tu, nie?" opýtal som sa potichu, berúc ju za ruku. Nie, žeby som dúfal v zázrak, ale aspoň si ju neodtiahla a nemala námietky. Ak som privrel oči a vnímal len ju, akoby sme neboli na psychiatrii. Ale proste späť na internáte, u nej alebo u mňa na izbe. To bol oveľa prijateľnejší scenár. „Mám ťa pozdraviť od mojich rodičov. Volal som s nimi asi hodinu dozadu."

„Nehnevajú sa, že si odišiel?" Z chrbta sa razom prevalila na bok, mne priamo do náruče. „Nemusel si." Ale áno, musel. Po prvé v živote som skutočne počúvol srdce namiesto rozumu a urobil som zjavne správne. Takto, keď som ležal pri nej a keď som si ju k sebe pevne privinul, dávalo všetko dokonalý zmysel. Všetky kúsky do seba perfektne zapadli, vytvárajúc jasný obraz, ktorého hlavným námetom sme boli len a len my dvaja.

„Nemusel, ale chcel som." Keby zostanem doma, nikomu by som tým nepomohol. Motal by som sa po dome ako klbko nervov, ktoré nevie čo so sebou. Otca by som vytočil do nepríčetnosti a pokazil by som mame sviatky ešte viac, ako svojim odchodom. Takto si môžu urobiť romantické Vianoce, na ktoré posledných dvadsať rokov možnosť nemali. „Pomyslenie, žeby si bola na všetko sama, mi nedovolilo zostať doma na zadku, ani keby ako veľmi chcem."

„Kedy si naposledy spal?" Prstami pravej ruky mi zablúdila do vlasov, presne ako keď sme spali v aute. Ležali sme tesne pri sebe, držali sa za ruky a ona sa mi hrala s vlasmi. To bola hádam tá najkrajšia noc, akú som doteraz s niekým prežil. A išlo to dokonca aj bez sexu, či pusy.

„V lietadle, ale možno chvíľku aj tu na chodbe. Ľahol som si na stoličky a zrazu neviem čo bolo." Spokojne som privrel oči a bradu si oprel o vrch jej hlavy. O koľko krajšie by toto celé bolo, keby sme u nej doma? V jej izbe, zalezení v jej veľkej posteli a pozeráme film, či jeden z našich seriálov? Ja som si pobyt v Kanade predstavoval nejako tak. Dúfal som, že sa jej pred dverami objavím aj s nejakou peknou kyticou kvetov, že ma predsa nahovorí na to korčuľovanie na ľade a, že mi ukáže krásy svojho domova. Keď som povedal, že prídem, mojim zámerom bolo, aby som ju spoznal v prostredí, ktoré miluje najviac. „No tešil som sa, kedy si ľahnem k tebe. Vieš, čo som minule povedal, nie?"

„Že už nechceš spať inde, ako vedľa mňa."

„To stále platí." Vtisol som jej bozk do vlasov a pohladil ju po chrbte. Od doby, čo sme sa naposledy videli, sa jej toho v živote udialo toľko, ale mne sa v tej chvíli zdala rovnaká, ako bola počas tej noci v aute. Možno to bolo mojim objatím, možno nejakými liekmi, ale bola tak uvoľnená a pokojná. Neplakala, nepýtala sa ma, prečo sa to muselo stať...absolútne sa nepodala na Austina v tomto smere, ktorý bol s nervami v koncoch.

„Si tu, dvadsiateho štvrtého decembra ležíš so mnou na psychiatrii a nič sa nepýtaš. Koľko toho vieš?" Zodvihla hlavu, aby sme si hľadeli do očí, čo ale nebol zjavne priveľmi dobrý nápad. Ako vždy, bola to jedna búrka, voči druhej. Zelená proti modrej. Oceán, proti pevnine.

„Viem dosť na to, aby som sa ťa v tomto stave nič nepýtal."

„Ale predsa si tu..."

„Som. A aj tu zostanem." Nemal som poňatia, do čoho sa púšťam a čo ma to bude stáť, ale v jednom som mal jasno, už niekoľko týždňov. Chcem ju vo svojom živote a po tomto všetkom chcem, aby medzi nami bolo viac, ako priateľstvo. Strach tam z mojej strany samozrejme bol, príšerne som sa bál, ale nemohol som vycúvať. Nie bez toho, aby som ublížil ako sebe, tak jej. Kým som sedel poobede na chodbe, našiel som si ešte pár článkov, v ktorých sa zamerali práve na depresívne epizódy bipolárnej poruchy. Nič z tých slov nebolo povzbudivé. Išlo k krutú pravdu, ktorá ma nepredstaviteľne desila. Povedzte mi, čo je horšie, ako keď je vaša myseľ, váš najväčší nepriateľ? Nemáte sa pred ňou kam schovať, nemôžete ju umlčať...

„Nevieš, do čoho sa púšťaš. Nemáš ani potuchy, čo bude nasledovať."

„Prečítal som pomaly sto článkov. Nejakú predstavu mám." Na moje prekvapenie sa zasmiala. Možno troška silene, ale bol to smiech. „Čo? Neveríš, že ja som niečo dokázal prečítať?" podpichol som ju a pohladil ju po líci. Na tvár jej dopadal modrý kužeľ svetla, ktorý robil jej oči tak krásnymi. Krajšími, ako za denného svetla.

„Neverím, že si myslíš, aké jednoduché to bude. Ale vieš čo? Asi je to takto najlepšie. Skúsenosti sa ti zídu viac, ako prázdne slová z internetu." Povedala to síce chladne, ale...ja neviem, čo na tom bolo tak zvláštne. No nepozerala na mňa, akoby sa hnevala, že to celé zľahčujem. Vždy ma zaujímalo, ako o mne asi premýšľa, ale teraz tomu tak bolo dvojnásobne. A možno by som sa jej aj bol opýtal, keby niekto nezaklope na dvere. V momente sme sa pustili a Clara sa vymotala z môjho objatia. Netušil som v rýchlosti čo robiť, ale napokon som sa zošmykol na zem a zaliezol pod posteľ. Bola tu tma a ak sa návšteva nebude obšmietať dlho, nikto si ma nevšimne.

„Áno?" zakričala Clara, až keď som bol bezpečne pod posteľou a ona si ľahla, akoby nič. Podľa hlasu to bola nejaká žena, ktorá sa s ňou nerozprávala práve nadšene. Ale čo som mal čakať od podobného oddelenia, nie? S Clarou mali menšiu výmenu názorov, ohľadne liekov, ale napokon slečna, či pani odporná vyhrala. Ja som sa bál tam dole dokonca dýchať, aby si ma ešte náhodou nevšimla, alebo niečo.

Zdržala sa napokon aj dobrých desať minút, ale ešte aj keď odišla, som ja pre istotu chvíľu počkal. Na chodbe sa ale znova rozhostilo ticho, takže som nabral odvahu a vyliezol. Clara ležala s očami upretými do stropu, pričom sa jej v nich veľmi jasne leskli slzy. Na mňa sa prvotne ani nepozrela, až keď som sa k nej posadil. Ale aj to len na chvíľu, zjavne aby sa nepovedalo. Mala toho proste dosť, to nešlo prehliadnuť. A možno preto som ju už viac netrápil. Iba som ju pobozkal na čelo a potom sa pobral ku kreslu, kde som mal zložené veci. Vzal som batoh a natlačil ho pod posteľ. Bolo pod ňou dosť miesta, o to nešlo, ale...nebolo lákavé stráviť tam noc. Inú možnosť som však nemal, lebo keby niekto príde a nájdu ma vedľa nej v posteli...

„Čo to robíš?" opýtala sa napokon, keď som prehľadával skrinku pri okne. Okrem jej vecí, som našiel na hornej poličke deku, ktorá ma fakt nemálo potešila. Aspoň mi nebude zima.

„Chystám sa spať."

„Paplón nám akože nestačí?"

„Nie, ja nebudem spať vedľa teba." Znova som si kľakol a poriadne zložil kabát, aby som mal z neho vankúš. Šťastie, že nemocničné postele nie sú nejako extra nízke. Kým bude tma, neuvidí ma nikto. A ak si nastavím budík, aby zvonil pred východom slnka, môžem sa zobudiť a potom ak príde nejaká návšteva, niečo už vymyslím. Najhoršie, čo by sa mohlo stať by bolo, keby ma nájdu ešte kým spím. „Takto to bude bezpečnejšie. V tme ma pod posteľou nikto nenájde."

„Radšej nič nepoviem." Z chrbta sa prevalila na pravý bok, vytiahla si prikrývku až po uši a bez ďalšieho záujmu o mňa zavrela oči. Po lícach jej však stále stekalo pár sĺz, ktoré boleli ešte aj mňa. Nič som však nezmohol. Preto som si zas obliekol sveter, zaviazal šnúrky na topánkach a natiahol si čapicu na hlavu. S ešte jedným pohľadom na Claru, som klesol na kolená a potom vliezol pod posteľ. Napravil som kabát, ľahol si na polovicu deky a druhou som sa zakryl. Nebola tu zima, ale...rozhodne som spal už na lepších miestach.

„Nechceš sa držať za ruky?" opýtal som sa po dobrej polhodine. Počítal som s tým, že ešte aj tak nespí. A preto som vytrčil ruku spod postele a na moje prekvapenie, ju po chvíľke našla tá jej. „Inak, Šťast...nie...Vianoce."

„Vianoce?" opýtala sa nechápavo.

„Šťastné a Veselé je trocha od veci," priznal som zahanbene. Pane Bože, prečo som nedržal jazyk za zubami? „Tak iba Vianoce."

„Spi už radšej." S úsmevom som trocha vyštveral von, pobozkal ju na hánky a potom si zas našiel aspoň trocha pohodlné miesto. Myslel som, že budem dnes zaspávať inak, ale nemal som si na čo sťažovať. Bol som pri nej a na tom záležalo úplne najviac.

***

Prebudenie bolo pestré. Budík mi nezvonil, takže podnet na ktorý som sa zobudil, mi skoro navodil infarkt. Niekto ma za nohu potiahol von spod postele a keď som sa snažil zistiť o čo ide, buchol som si do nej hlavu. Počítal som so všetkým, ale žeby sa nado mnou skláňal rovno Clarin otec... V momente som obranársky zodvihol ruky, aby ma ešte náhodou neudrel, alebo ja neviem čo. A pritom hodinky na stene ukazovali sotva pol siedmej. Načo tu bol dopekla tak skoro?

„TY!" sykol zlostne a tak hlasno, až sa v momente zobudila aj Clara. „Čo tu dopekla robíš?!"

„Prosím vás, nekričte," dostal som zo seba stále rozospato a pretrel si oči. Pozrel som na Claru, ktorá však bola rovnako mimo, ako ja. Nespal som vedľa nej, ale toto celé malo svoj efekt a oddýchol som si viac, ako vo vlastnej posteli. Stačilo, že sme sa držali za ruky. „Ja vám všetko vysvetlím, pán Hogan."

„Nie som zvedavý na tvoje reči! Vypadni od mojej dcéry!" Pomaly som sa postavil na nohy, ale nemal som v pláne ísť nikam. Rozhodne nie preto, že ma vyhadzuje. Ani ma poriadne nepozná, nedal mi šancu predstaviť sa, takže nemá právo, aby ma takto vyhadzoval. Teoreticky má, ale...

„Nemohli by sme sa proste úplne normálne zoznámiť a uzavrieť túto drámu? Nie som tu, aby som vaše dcére nejako ublížil." Snažil som sa mu dívať do očí ktoré však boli plné hnevu. Nechcel mať so mnou absolútne nič spoločného. Urobil by som dobre, keby vypadnem, ale nemohol som sa nechať tak ľahko zastrašiť.

„Vypadni!" precedil pomedzi zuby. Už-už som si myslel, že ma doslova vyhodí, keď sa Clara postavila z postele a vzala ho za ruku. Mňa v momente prestal riešiť a otočil sa radšej k nej. „Clara, načo je toto dobré? Keby ho tu v noci niekto nájde, mala by si neskutočné problémy."

„Ale nenašli ho," povedala pokojným hlasom. Vyzerala horšie, ako včera, to bez debaty. Ale aspoň k nej sa jej otec vedel správať pokojne. „Tak prosím nekrič a nelákaj pozornosť. Chcem, aby tu so mnou bol." Obaja ako na povel pozreli na mňa, pričom ich pohľady sa natoľko líšili. V jej očiach bola láska, ale jej otec ma stále vyháňal. Neveril mi a nechcel mi dať šancu. Bol som pre neho automaticky hrozbou, ktorú bolo treba odstrániť. 

„Nie, v žiadnom prípade. Musí odísť." Znova sa postavil, s očami stále pevne upnutými na mne. Nešťastne som vydýchol, ale napokon som sa podvolil, aby neboli ďalšie problémy. Pomaly som si pozbieral veci, ale kým by skutočne došlo k tomu, žeby ma vyhodil, proste odišiel a nechal nás osamote. Nechápavo som pozrel na dvere, potom na Claru, ale napokon som len klesol do kresla a schoval si tvár do dlaní.