-Clara-

Zaviedla som policajtov do obývačky, ale nesadli si, akoby som bola očakávala. Obaja sa dívali všade možne, len nie na mňa, ako keby premáhali nervozitu. Tušila som, z akého dôvodu sú tu, ale...dúfala som, že Andyho privedú so sebou. No zjavne ho vzali na policajnú stanicu a musia po neho prísť rodičia. Preto s nimi potrebujú hovoriť a moja prítomnosť im zjavne nie je a ani nebude dostačujúca.

„Viete, rodičia sú v práci, ale ak treba ísť po brata na stanicu, môžem im zavolať."

„Slečna Hoganová..."

„Clara." Nebolo mi príjemné, keď ma oslovoval tak formálne.

„Clara..." Čakala som na pokračovanie, ktoré však tak skoro neprišlo. Vydesene som prechádzala pohľadom od jedného k druhému, skúmala ich tváre, ale vo chvíli, kedy si zložili z hláv čiapky, mi prebehol mráz po chrbte. „Rodičia nemusia chodiť po brata na stanicu."

„Tak potom? Čo sa deje?"

„Telo tvojho brata Andrewa sa našlo dnes nadránom v starom sklade na okraji mesta. Vyzerá to, že sa úmyselne predávkoval kokaínom, ktorý sa u neho našiel." Privrela som oči. Nedochádzalo mi, čo práve poručík Ward povedal. Nie, jeho slová nedávali ani ten najmenší zmysel.

„Čo to hovoríte? Nie...nie..." Zacúvala som k sedačke, aby som sa posadila, ale minula som ju a padla zadkom rovno na zem. Obaja ku mne okamžite pristúpili, ale zodvihla som ruky, aby sa viac nepribližovali. Neschopná sa vôbec nadýchnuť, som na nich hľadela. Nedokázala som sa ani rozplakať. Mala som zjavne cítiť bolesť, alebo niečo podobné, lenže ja som necítila nič. Absolútne nič. Iba to, ako sa celá trasiem a ako splašene mi bije srdce. „To nemôže byť pravda. Nie on, nie...prosím..."

„Veľmi ma to mrzí, ale už mu nebolo pomoci. Vzal si pravdepodobne priveľkú dávku drogy, stratil vedomie a v tejto zime..." Nechcela som, aby pokračoval. Nemohla som počúvať, ako opisuje smrť môjho malého brata. Nie bez toho, aby som sa rozkričala na celý dom, až som ich oboch prvotriedne vydesila. Mykli sa, ale poručík Ward sa aj tak pokúsil objať ma. Keď sa však jeho ruka dotkla mojej, stiahla som sa a rozkričala ešte viac. Konečne mi po lícach stiekli slzy, ktoré doslova pálili. „Clara, prosím..." Zaborila som si ruky do vlasov, obzerajúc sa zmätene okolo seba. Toto sa proste nemohlo diať. Nie mne, nie našej rodine...nie môjmu bratovi.

„Mám zavolať jej rodičov?" opýtal sa potichu jeho kolega. Ja som automaticky pokývala hlavou, lenže moje slovo tu nezavážilo ani trocha. Po chvíľke som počula telefonát, zjavne s otcom. Číslo bolo vylepené na chladničke, odkiaľ si ho zjavne opísal. Poručík Ward zostal kľačať pri mne, pričom som chvíľami naozaj netušila, či má zmysel znova kričať, alebo sa plne poddať slzám a nechať bolesť, nech okolo mňa uzavrie nejaký začarovaný kruh.

Všetko sa dialo úplne spomalene. Iba som sedela na koberci v obývačke počas celej doby, ako sa policajti potichu zhovárali a ako prišli domov rodičia. Keď ma uvideli na zemi, mysleli si, že sa niečo deje so mnou, lenže pravda bola oveľa krutejšia. Ako v zlom sne som videla obrazy, kedy mama s plačom padla na kolená a otec šmaril pohár z linky na zem. Neschopná chvíľami dýchať som na vlastné oči sledovala bolesť a beznádej svojich milovaných rodičov, keď im došlo, čo tie slová znamenali. Andy bol preč. Odišiel a my ho už nikdy neuvidíme prejsť dverami späť do domu. Ja som...ja som bola posledná z rodiny, kto s ním hovoril. Pane Bože, keby ho nenechám odísť, mohol ešte žiť. Mohol byť tu s nami a pokojne by sme sa mohli aj hádať. Ale bola by som si istá, že je v poriadku.

Niekde na pozadí som počula Orionov štekot, ale čo ma aspoň trocha vtiahlo do reality, bol príchod dvojičiek. Toľko som na nich čakala a prišli práve teraz. Otec sedel s mamou medzi kuchyňou a obývačkou, kolega poručíka Warda kľačal pri nich a on sa rozprával s dvojičkami. Nevidela som na nich od sĺz jasne, ale neunikol mi moment, kedy Austin pevne objal Claire, aby sa nezrútila. Zrazu každý mal pri sebe niekoho, len ja som tam sedela úplne sama. Ja, ktorá som mala na jeho smrti ten najväčší podiel. Bola som posledná, ktorá s ním mala možnosť hovoriť, vedela som, že utiekol a videla som predtým slzy v jeho očiach. No nepovedala som nikomu ani slovo. Ja som to dopustila. Nechala som smrť, aby mi vzala brata, ktorého som aj napriek všetkej nenávisti, ľúbila rovnako ako Austina, či Claire. Koniec koncov...boli sme predsa súrodenci.

Svet naokolo pre mňa prestal v nasledujúcich minútach existovať úplne. Možno mi zatiaľ niekto niečo hovoril, alebo bol pri mne, ale ja som o tom absolútne nevedela. A pritom som sa dívala priamo pred seba, na biely koberec, kde som stále sedela. Spoznávala som náš domov, ale bolo tu ohľadne neho niečo zvláštne. Vznášala sa v ňom smrť, ktorá si však prišla pre zlú osobu. Mala si vziať mňa. To ja som ju natoľko volala. Prečo si zobrala Andyho? Pomýlila sa. Nevykonala...nevykonala svoju prácu správne. Tentoraz nie.

***

Prvá osoba, ktorú som po dlhých hodinách pri sebe dokázala naplno vnímať, bol pán Morisson. Na chvíľu sa mi podarilo prestať plakať a mohla som sa jasne pozrieť na celé svoje okolie. Na dvojičky usadené v kresle a Oriona schúleného pod stolíkom v obývačke. Pán Morisson sedel pri mne na sedačke a mama...mama s otcom museli odísť na požiadanie polície do nemocnice, aby identifikovali telo.

Rozhovory naokolo som počula až pridobre, no pritom sa mi pred očami prehrávala scéna z predvčerajšieho rána. Z rána, kedy som ho videla naposledy a kedy som ho nechala odísť. Nechala som ho, aby zomrel osamote, v zime, v nejakom prašivom sklade, keď doma sme sa o neho všetci báli. Vysvitlo, že keď sa včera nevrátil, otec volal na políciu a tá ho hľadala celú noc, až do dnešného rána. Mňa sa nikto nič nepýtal preto, lebo ich o to otec poprosil. Vysvetlil im, že...že som v skratke totálny psychopat a ak mi povedia jedno zlé slovo, pôjdem sa zabiť tiež. Nepovedal to samozrejme takto, ale toto jeho slová v podstate znamenali. Aspoň pre mňa.

„Je to moja vina," zašepkala som. Prvotne som si myslela, že ma nikto nepočul, ale mýlila som sa. Všetci zrazu pozreli mojim smerom a venovali mi až priveľa pozornosti. „Stalo sa to kvôli mne. Všetko."

„Nie, to nehovor," povedal Austin. Nespomínala som si, kedy naposledy takto plakal. Asi, keď sme boli ešte deti. „Nikdy v živote už nič podobné nepovedz, jasné?"

Lenže to bola pravda. Nikto nemal na jeho smrti taký podiel viny, ako ja. Či už bola jeho rebélia skutočne preto, že sa mu kvôli mne málo venovali, alebo za tým bolo niečo viac...mohla som za to ja. Nemala som si nechávať pre seba, čo sa stalo v to ráno. Tie slzy...tie prekliaty slzy v jeho očiach boli posledným výkrikom o pomoc. Lenže to som pochopila až dnes, keď mi povedali, že je mŕtvy. Prečo som len nebežala za ním? Mohla som ho zastaviť. Mohla som ho zachrániť. Jeho život bol v mojich rukách a ja som ho len tak pustila, nechala som vietor, aby ho odvial do zeme smrti a chladu.

***

„Kde je mama?" opýtala sa Claire, sotva otec zavrel za sebou dvere. S minimálnym pohybom som ležala na sedačke už asi štyri hodiny. Pán Morisson ma držal za ruku, ale to bolo všetko, čo som dokázala vnímať. Austin sa ma pritom niečo pýtal, ale jeho slová nedávali absolútne žiadny význam. Jediné, čomu som rozumela, boli jeho slzy. „Ocko?"

„Musela zostať v nemocnici. Keď ho...keď sme išli tam..."

„Prišlo jej zle?" Prikývol, premáhajúc slzy. „Ale bude v poriadku, však?" Znova len prikývol a prijal objatie svojej najstaršej dcéry. Za iných okolností by to bolo objatie plné lásky a šťastia, ale teraz sa to zmenilo v niečo, čo som radšej ani vidieť nechcela. Nie, keď jediné, čo som cítila, bola bolesť, ktorou sme tu prechádzali všetci. Otec bol ešte viac na dne, ako posledné dni. Už keď po mňa prišiel, vyzeral s nervami v koncoch, ale teraz to bolo stokrát horšie. Sotva stál na nohách, nemal dosť síl ani na to, aby poriadne objal Claire. Iba pri nej stál so spustenými rukami a tvár mal zaborenú v jej vlasoch, aby sme nevideli jeho slzy.

„Poď, sadni si," povedala mu nežne, ale chvíľu trvalo, kým ju poslúchol. Pomohla mu ku kreslu, kde doteraz sedela ona, lenže otec sa rozhodol ísť ku mne. Ja som si však nedokázala predstaviť, žeby ma teraz mal objať, alebo niečo podobné. Nezniesla som skoro žiadny dotyk. A hlavne som sa nevládala posadiť. Bála som sa, že ak sa pohnem, zlomím sa na rovnaké kúsočky, na aké bolo rozpadnuté moje srdce.

„Povedali, že...že...nevzal si toho toľko, aby zomrel. Nepredávkoval sa."

„Tak čo sa stalo?" spýtal sa Austin takmer bez hlasu. „Dozvieme sa to vôbec niekedy?" Koľko smrtí zostalo na celom svete neobjasnených? Ľudia zomreli, ale nikto sa nikdy nedozvedel, ako sa to presne stalo. Príbuzní sa museli zmieriť s tým, že ich milovaná osoba odišla na večnosť a nikdy sa k nim nevráti.

„Pri nadmernom užití môže vzniknúť veľa komplikácií," prehovoril napokon pán Morisson a pohladil mi hánky ľavej ruky, za ktorú ma držal. „No ak nezomrel priamo na predávkovanie, musel stratiť vedomie a ak človek leží niekde na zemi v tejto zime, dlho bez pomoci nevydrží. Hlavne počas noci, keď mrzne." Nie, nemal to povedať. Nemal povedať, že môjho brata nezabili drogy, kvôli ktorým sa toto celé začalo, ale, že to urobila zima ako taká. Bolo by ľahšie myslieť si, že sa zabil úmyselne a nie, že to bola vlastne hlúpa nehoda.

„Doktorka...doktorka povedala, toto isté." Pozrela som na otca, ktorý ešte stále bojoval so slzami. „Extrémne podchladenie a z toho vyplývajúca zástava srdca."

Nemohla som tie slová počúvať. Chcela som zostať v domnienke, že zomrel, lebo sa predávkoval. Možnosť, že ak by ho našli skôr, mohol ešte žiť, som si nemohla pripustiť. Nie bez ešte väčšej bolesti a ďalšej vlny výčitiek. Už takto som mala problém existovať, natoľko ma to ťažilo. O tomto svet stále hovorí keď sa povie, že človek netuší čo má, kým to nestratí. O ľuďoch, ktorí z nášho života odídu nečakane a nad všetkým zostane visieť opar neznáma. Lebo kto nám teraz povie, čo za všetkým skutočne bolo? Kto sa dopátra až ku skutočnej pravde?

Pokúsila som sa posadiť, čo ale bolo skoro nad moje sily. Do očí sa mi opätovne natisli slzy a z hrdla sa mi vydral bolestivý vzdych. Mala som toho dosť aj bez podobnej tragédie. Sotva som vedela, čo so sebou posledné dni a teraz ešte niečo takéto? Dopekla, to mi fakt nezostáva nič iné, ako sa konečne zabiť? Nedá sa tá bolesť zastaviť nejako inak? Všimla som si, ako pozorne sledoval pán Morisson každý môj pohyb, ale napokon som sa odtiahla ešte aj od neho. Musela som byť na chvíľku sama. Úplne sama, hoci mi to zjavne nikto priveľmi nechcel dovoliť. Nato sa až moc báli, čo by som mohla urobiť.

„Idem hore," zamrmlala som napokon a postavila sa. Išlo to ťažšie, než som si prvotne myslela, ale vstala som. Počkala som, kým si toho všimol aj Orion a podišiel ku mne. Chvíľu som len naprázdno zatínala päste a hľadela do kuchyne, ale potom som urobila krok ku schodom. Bol váhavý, ale nasledoval ho ďalší a potom ďalší. Prišla som až ku schodom, odkiaľ som však už ďalej ísť nemohla. Tu, práve tu na týchto schodoch som stála, keď sme na seba kričali, že sa nenávidíme. Odtiaľto som mu hodila balíček kokaínu, ktorý toto peklo doma odštartoval.

Pevne som zovrela drevené zábradlie, vystúpila na prvý schod, kde som však s krikom klesla k zemi. Pocit neskutočnej viny ma od rána úplne dusil. A predsa som nikomu nepovedala, čo sa v to ráno stalo. Nepriznala som sa, že som ho nechala ísť v domnienke, že sa znova vráti. Lenže on sa už nikdy nevráti. Je preč, zomrel...

Netuším, kto mi napokon pomohol hore do izby. Podľa známeho parfumu to asi bola Claire, ale nemohla som si byť istá. Miatol ma celý svet, na ktorý som cez slzy a bolesť poriadne nevidel. Neboli zrazu obrysy predmetov v našom dome. Nebol ani náš dom. Len nekonečná bolesť a temnota, ktorá sa natoľko líšila od tej, ktorá ma sprevádzala životom. Táto bola oveľa nebezpečnejšia, plná neutíchajúce kriku, ktorý mi opakoval moje zlyhanie.

***

„Aká bola noc?"

„Nanič, asi ako pre každého. No asi hodinu dozadu konečne zaspala," povedal pán Morisson potichu mojej sestre. Nespala som, len som držala zatvorené oči, aby som oklamala vlastnú myseľ. Tá kričala celú noc, privádzala ma do šialenstva, ktoré som svetu ale neukazovala. Navonok som iba nehybne ležala v posteli, akoby sa nič nedialo. Vo vnútri som však musela znášať obrovské krvácajúce rany, ktoré boleli, akoby do nich niekto sypal soľ. „Čo váš otec?"

„Od včera sa z obývačky ani nepohol. Snažila som sa ho presvedčiť, aby si šiel ľahnúť, ale neposlúchol ma. Austin našťastie spí, bola som ho pozrieť."

„A ty?"

„Niečo málo som spala aj ja, ale nedalo by sa povedať, žeby to pomohlo." Bolo by priveľmi jednoduché, keby spánok pomáhal na všetky životné ťažkosti. Áno, človek vtedy nevníma svet, nevníma bolesť, ale keď sa zobudí, všetko sa vráti do starých koľají. Preto som nechcela zaspať. Po prebudení by som tomu musela čeliť odznova a na to som si netrúfala.

Pán Morisson bol pri mne počas celej noci, ale nedalo by sa povedať, že to nejako pomohlo. Chvíľami som sa odhodlávala, že mu poviem pravdu, čo ale bolo v konečnom dôsledku nemožné. Iba sme na seba mlčky pozerali. To bolo celé. Prišla mi počas dňa, ale aj noci kopa správ od Rodericka, ktorý bol už strachom určite bez seba, ale odpovede sa nedočkal. Nevládala som vziať do rúk mobil a niečo napísať. A rovnako ani Maximovi, či Brooke.

„Čo bude teraz? Pred chvíľou volali policajti, že sa má otec dostaviť na stanicu. Musia ho vypočuť a spísať zápisnicu." Pocítila som, ako sa Claire posadila a pohladila ma po vlasoch. Stálo ma veľa síl, aby som sa nestriasla, alebo sa od nej neodtiahla preč. „No v takomto stave im tam bude nanič. Zbytočne ho budú len trápiť."

„Veľa im nepovie, to je jasné." Nebolo šťastné riešenie, že som sa pohla, lebo hneď obaja stíchli a pocítila som na chrbte ich pohľady. Preto som už nič ďalej nehrala. Pretrela som si ubolené oči a posadila sa. Na svoju spoločnosť som sa ale nepozrela. Hľadela som pred seba, na otvorené dvere, ktoré viedli do tmavej chodby. Dom bol tak hrozne tichý a plný smútku. Bolo to ešte horšie, ako posledné dni, keď som bola doma osamote. „Clara..." oslovil ma pán Morisson opatrne, no ja som nijako nereagovala. Veľmi dobre mi dochádzalo, prečo tu presedel dlhé nočné hodiny. Strážil ma, aby som si niečo neurobila. Hrozba tu bola aj doteraz, ale za včerajšok akoby tisícnásobne vzrástla.

„Mala by si si vziať lieky," povedala Claire a načiahla sa k nočnému stolíku, kde som ich mala schované v zásuvke. Nemo som sa dívala, ako si ich po jednom dáva do pravej dlane a ako prihodila pri pohľade na mňa ešte jednu dávku antidepresív. Ochotne mi zašla aj po pohár vody. Keď mi však lieky podávala, nevzala som si ich. Iba som jej ich vyrazila z dlane a sledovala, ako padli na zem. Určite ma chcela okríknuť, ale v poslednej chvíli sa zdržala a iba porazenecky vzdychla, skláňajúc hlavu. 

Ja som sa vyšplhala z postele, schmatla čiapku zo stola a zamierila ku schodom. Nestarala som sa o to, že mám na sebe len pyžamo, alebo niečo podobné. Všetko bolo nepodstatné. Potrebovala som sa skrátka dostať dole schodmi. Chvíľami som skoro zakopla o vlastné nohy, ale dostala som sa do dočasného cieľa. Zišla som na prízemie domu, kde som našla na sedačke posedávať otca. Nezdalo sa, žeby si ma všimol, hoci pozrel priamo mojim smerom. Mne však ani nenapadlo, aby som sa pristavila. S dupotom za chrbtom, ako za mnou Claire bežala, som sa obula a vyšla von. Bez kabátu, len s čiapkou na hlave. V momente ma ovanula zima a ľadový vietor sa mi obtrel o holé ruky. Počula som sestru, ako na mňa kričí, ale to ma nemohlo zastaviť. Nemala som sa prečo otočiť a vrátiť. 

Bolo zjavne veľmi skoro ráno, lebo mesto ešte bolo prázdne. Na ulici som nenabehla do nikoho, kto by krútil nad tým, že sa v snežnej búrke vonku premávam v teplákoch a tielku. No ja som vedela kam idem, hoci som sa po chvíľke klepala od zimy natoľko, až ma rozbolelo celé telo. Musela som ale dôjsť do kostola, kde tiež čakala zima. Menšia, ale predsa zima. Celá ubolená a zmrznutá som došla až dopredu k soche Panny Márie a padla na kolená. Presne ako predvčerom...vzala som si nezapálený kahanec a jednu zápalku. Ruky sa mi príšerne triasli, ale na druhý pokus, sa mi plamienok zapáliť podarilo. Keď som však malý kahanec dávala na medzi ostatné, na pleciach som pocítila niečo teplé. Môj kabát, ktorý mal so sebou pán Morisson. Nevšimla som si, že šiel po ceste za mnou, ale v momente, kedy som sa už neudržala ani na kolenách a proste som sa zvalila na podlahu pred oltárom, som bola rada, že bol pri mne a pomohol mi zas na nohy. 

Prečo som považovala zapálenie sviečky tu v kostole za tak dôležité? 

Neviem... 

Ja vážne neviem...