-Clara-

„Máš všetko?" opýtala sa Brooke, zatvárajúc mi kufor. Chcela som sa zbaliť bez drámy a plaču, ale nešlo to. Nemohla som veriť, čo otec urobil. Hovorila som mu, že nechcem ísť domov a on...on po mňa prišiel nasilu. Možno, ak by sa nestal ten incident s tabletkami, ale takto... „Clara?"

„Vôbec ma to nezaujíma," zašepkala som jednou rukou hladkajúc Oriona. Ísť domov bola tá posledná vec, na ktorú som mala nervy. Nechcela som byť v blízkosti Andyho a po tomto celom ani s otcom. Lebo ako to bude? Oni dvaja pôjdu do práce, Andrew do školy, alebo zas utečie a ja budem doma celé dni osamote. Nebudem tam mať nikoho, na koho som si natoľko zvykla a bez koho som si svoj deň predstavovala ťažko. Brooke, Maxim...Roderick...všetci zostanú tu, stovky kilometrov ďaleko. Práve teraz. Teraz, keď som mu konečne povedala, že ho ľúbim a keď sme sa skoro pobozkali.

„Viem, že sa na otca určite hneváš, ale nerob mu to celé ešte ťažšie. Andrew mu robí určite dosť veľa starostí, tak neprilievaj do ohňa ešte aj ty."

„Nerobím to schválne, len...len..." Nedokázala som svoje myšlienky sformulovať do slov, ktorým by Brooke rozumela. A preto som len mávla rukou nad celou vecou a siahla po kabáte. Noc síce strávime u dvojičiek, ale čo potom? Čaká nás opäť dlhá cesta a príjazd domov nebude potešujúci ani trocha. Lebo hoci som to tam milovala, oveľa radšej by som zostala tu. Tam som nemala zrazu akoby nič, pričom tu mi na dlaniach aj napriek všetkému ležal celučký svet naraz. Pri otcovom príchode to bolo, akoby sa ten svet rozpadol na maličké kúsky. Bez varovania, alebo niečoho podobného. „Zvládneš to tu sama?"

„Ale hej, neboj sa. Väčšinu času budem zjavne s Reném."

„Už ste našli byt?" Pokývala hlavou, sadajúc si ku mne na posteľ. Orion mi skučal pri nohách, akoby doslova cítil, že sa niečo deje. Nemala som však silu ešte ani na to, aby som ho zodvihla, alebo niečo. A to som...a to som si dnes obliekla bledosivé tepláky, namiesto čiernych. Namiesto spánku, som od rána dopisovala článok, ktorý som sa hodlala večer konečne pridať a keď som zaspala na takú hodinku, prebudila som sa v oveľa lepšom stave. Verila som, že keď sa posnažím, dokážem si tú náladu udržať. No stačil otcov príchod, aby som zabudla na všetko, okrem čiernej. Pritom som natoľko dúfala, že dnešok strávim výhradne s Roderickom. Chcela som, aby to tak bolo. Aby sme tu ležali a rozprávali sa do nekonečna.

„Neviem, ako to bude s našimi cez prázdniny, ale ak sa bude dať, prídem na pár dní, dobre? Alebo ak myslíš, posledné dni by sme mohli stráviť aj v New Yorku."

„Na nový rok má prísť aj Roderick, takže...neviem, čo z toho bude. Vravel, že by chcel, no nie som si istá."

„On chce prísť do Kanady, hej?" opýtala sa so smiechom. „Tak na to som naozaj veľmi zvedavá." Niekde v kútiku duše, som už teraz vedela, že z toho nič nebude. Ale nechcela som to presvedčene hovoriť nahlas, lebo by som zbytočne privolala nešťastie. Toho som mala dosť tak, či tak.

Keď som sa však konečne odhodlala na to, aby som vstala a zišla dole, bolo mi ešte horšie. Dúfala som, že objatie od Brooke nejako pomôže a dodá mi silu na celú cestu, no popravde som sa len viac rozplakala a odmietala som sa pohnúť. Nikdy som si nemyslela, že sa mi bude myšlienka na domov takto hnusiť, ale...stalo sa. Nedokázala som jej povedať ani pol slova, pričom ona sa ma snažila utíšiť všetkým možným, čo jej prišlo na um. Ja som však v jej slovách nič pozitívne vidieť nedokázala. A hlavne nie v momente, kedy som si vzala Oriona a zišla som dole. Roderick bol späť skôr, akoby som sa nazdala a s malým mrmlaním, mi pomohol s kufrom. Áno, bol ťažký, ale ak sa už ponúkol, že pomôže, mohol si odpustiť reči okolo toho.

„Toto si odlož a otvor až na Vianoce," povedal zrazu, sotva som už mala veci v aute a otec sa rozhodol zoznámiť s Brooke. Jedným očkom som ich sledovala, ale keď mi Roderick podal malú čiernu škatuľku, bola som zmätená. „Dobre?"

„Prekvapuje ma, že si na darček myslel tak skoro."

„Včera som mal akosi veľa voľného času." Opatrne som si škatuľku vzala a strčila si ju do vrecka na kabáte. Zároveň som v ňom však nahmatala niečo, čo som mu chcela dať ešte po návrate, ale potom som si povedala, že to dostane na Vianoce. Dúfala som však, že budem mať aspoň čas tú maličkosť nejako zabaliť, alebo tak.

„Aj ja mám niečo, akurát...nie v tak peknom balení." Pevne som studený kov zovrela v dlani a ruku vytiahla. Odkedy sme sa začali viac vídať, mi pomerne často kradol kľúč od izby, aby sa kochal kľúčenkou, ktorú som na nej mala. Bol to darček od Austina, pár dní pred odchodom. Vraj, aby som mala Kanadu vždy so sebou. Krásne žiarivý javorový list ktorý mal v sebe vyrytú podobu štátu, v strede ktorého bol vsadený červený kamienok, podobný rubínu. Mala som tú kľúčenku veľmi rada a preto ma natoľko tešilo, že padla do oka aj Roderickovi. „Keď som bola doma, nemohla som si odpustiť návštevu obchodíku, odkiaľ pochádza tá moja." Kľúčenku som mu opatrne vložila do pravej dlane, čakajúc na jeho reakciu.

„Vyzerá ako tvoja."

„Viem, nakoľko sa ti páčila, tak som si povedala, žeby si mal mať vlastnú. Hlavne pre časy, keď nebudeme spolu. Ako teraz napríklad."

„Ďakujem." Hoci bol jeho úsmev to najkrajšie, čo mi mohol na oplátku dať, priala by som si, aby to radšej neurobil. Nie, ak som počula za chrbtom otca, ktorý už bol určite nedočkavý. Nechcela som však od Rodericka preč. Nie potom, čo sme sa skoro pobozkali. Bolo to rovnaké ako počas noci, keď som prišla. Chcela som ho pobozkať a keby nepríde otec, tentoraz by sa to už skutočne stalo. Nič nám nestálo v ceste, chceli sme to obaja. Bolo to tak skutočné a pritom ako nedosiahnuteľný sen. „Nechcem, aby si išla."

„Ani ja nechcem ísť. Nie bez teba."

„Prídem, predsa som ti to sľúbil." Kľúčenku si schoval do vrecka a objal ma. Pred otcom to asi nebol dobrý krok, lenže som nechcela absolútne nič iné, ako ho cítiť pri sebe. Nikdy som sa nemala na neho tak naviazať a predsa sa stalo. Preto som teraz natoľko trpela. Nebola som na nič podobné zvyknutá a keď som to konečne vo svojom živote mala, nedokázala som pomyslieť, žeby sa veci vrátili do starých koľají. „Dovtedy vydržíme, dobre? A keď prídem...no...mohli by sme sa dostať k tej puse, čo ty nato?"

„Asi mohli." Keby ho pobozkám teraz, otec by mi urobil zo života peklo. Mal by tisíce otázok, na ktoré by som mu správne aj tak nedokázala odpovedať a dobiedzal by celú cestu domov. „Ľúbim ťa."

„Aj ja teba," zašepkal, aby som ho počula len ja a pohladil ma po chrbte. „Ľúbim ťa, nech nás delí od seba akákoľvek vzdialenosť. Zvládneme to, neboj sa. Budeme si volať, písať...pokojne aj celé dni a noci." Prikývla som, opierajúc si hlavu o jeho ľavé rameno. Naveky som chcela zostať tu, v zime a snehu, v jeho objatí. Lebo aj keď mi bolo zle a svet nedával zmysel, pri ňom som to cítila o niečo menej.

„Musím čakať do Vianoc, kým otvorím tvoj darček?"

„Mohla by si. Napísal som ti k nemu malý odkaz a ak by si ho čítala na Vianoce, malo by to ten skutočný efekt." Slabučko som sa pousmiala, aj keď na mňa otec zakričal, aby sme konečne išli. Neopúšťala som ho predsa naveky. Ak nepríde do Kanady, uvidíme sa znova tu. Bude to...bude to v poriadku. „Poslúchneš ma?"

„Áno." Boli sme pod dozorom, ale nemohla som si odpustiť bozk na líce predtým, akoby som od neho odstúpila. Chcela som si čo najviac zapamätať jeho vôňu a všetko, čo s ním súviselo. V ťažkých chvíľach budú spomienky to jediné, čo budem mať. A bude to musieť stačiť. „Zavolaj mi pred spaním."

„Dobre." Usmial sa, pričom ale nastal rovnaký problém, ako skoro stále. Chytili sme sa za ruky a odmietali sme sa pustiť. Cúvla som k autu až na dĺžku našich vystretých rúk a ďalej to nešlo. Týmto všetkým som dávala otcovi jasné podnety, aby nás začal podozrievať, ale v tej chvíli mi to bolo absolútne jedno. Kým som videla Roderickovu tvár, všetko bolo v rámci možností v poriadku. Svet sa rozpadal o niečo pomalšie a moja myseľ bola tiež o niečo pokojnejšia. „Šťastnú cestu."

Ťažko sa mi od neho odvracalo, ale bolo to nevyhnutné. Bez sĺz navyše som ešte objala Brooke, povedala jej pár slov a potom už radšej išla k autu. Otec so založenými rukami krútil hlavou, akoby sa dialo neviem čo, pričom pohľadom doslova zabíjal Rodericka. Čo ma skutočne mrzelo bol fakt, že som sa nemohla rozlúčiť s Maximom. Volala som mu, ale mal vypnutý mobil, tak som mu len nechala odkaz. Premýšľala som, že sa zastavíme ešte u pána Morissona, ale...toľko lúčenia by som zjavne neustála. Chcela som sa s ním v pondelok porozprávať o dosť vážnych témach, ale zjavne budú musieť počkať, až kým sa vrátim. Ak, sa teda ešte vrátim...

Keď som si však sadla vedľa otca a on naštartoval, natisli sa mi slzy do očí. Brooke a Roderickovi som zakývala s menším úsmevom, ale sotva sme sa pohli a internát sa mi stratil z dohľadu, viac som slzy nezadržiavala. Nechala som ich, aby mi stiekli po lícach a aby mi niektoré ďalšie olízal Orion, ktorý sa mi vrtel v náručí. Akoby ani on nechcel preč. Mal to tu zjavne rád, lebo sa vždy našiel niekto, kto ho hladkal a rozmaznával. A presne to si zaslúžil.

„Zlatko, ja viem, že sa na mňa zjavne hneváš, ale..."

„Prosím ťa, mlč." Do Portlandu to bola síce len hodina, ale mne sa zdala nekonečná. Eugene sme nechali za sebou pomerne rýchlo a keď sa pred nami ukázala len prázdna cesta, lemovaná z oboch strán lesmi, prepadlo ma zjavne najväčšie zúfalstvo. Bola som preč od všetkého, čo mi posledné mesiace robilo aspoň malú radosť. „Prečo ma berieš domov nasilu? Povedala som ti, že chcem zostať. Je mi tam dobre, otec."

„Pozri sa mi do očí a povedz mi, koľko tabletiek si si vzala predvčerom." Otočil hlavu mojim smerom a pevnejšie stisol volant, až mu obeleli hánky.

„Jednu," odsekla som hnusne, hľadiac priamo na neho. Mal radšej dávať pozor na cestu a nie ma tu podozrievať z klamstva. „A ak mi neveríš, ja s tým nič nenarobím." Nepotrebovala som mu niečo dokazovať. Ak si myslí, že som v nemocnici skončila úmyselne, nech v tej domnienke zostane aj naďalej. Za tie roky som sa podobné obvinenia akosi naučila ignorovať skoro úplne. Neraz, keď som prišla domov o niečo neskôr, ma aj s mamou podozrievali, že som bola hore na skalách a chcela sa zabiť. Oni veľmi dobre vedeli, že mi tá myšlienka behá po rozume a preto sa ma snažili niekedy až priveľmi držať nakrátko.

„Čo ten vodičský? Premýšľala si nad tým, ako som ti v septembri povedal?"

„Samozrejme, nemám nič lepšie na práci, len sa zaoberať niečím takýmto." Vážne si po všetkých tých rokoch myslel, že je dobrý nápad dať mi do rúk auto? Naozaj? „Chceš, aby som mala vodičský? Chceš, aby som v tom najhoršom sadla do auta a zabila sa, poprípade, aby som tak zabila niekoho iného?"

„Clara!" zvrieskol, až som sa mykla. Provokovala som ho, ale iba z dôvodu, aby mi dal pokoj. Hoci som ho nekonečne ľúbila a on ľúbil mňa, odkedy začali so mnou problémy, nerozumeli si už natoľko. A to ma niekedy skutočne mrzelo, lebo predtým bol náš vzťah neskutočne krásny a závideniahodný. „Jedna tabletka? Skutočne?"

„Ver čomu chceš." V tej chvíli mi nemohol byť viac ukradnutý. Zjavne preto som si odsunula sedadlo čo najviac dozadu a vyložila si nohy na palubnú dosku. Orion na mňa vyvaľoval oči, akoby som robila neviem aké kúzla, ale bolo rozkošné pozerať sa, ako pri mne pomaličky zaspáva. Ešte ani po toľko čase, ma nikdy neomrzel pohľad do jeho čiernych očí. Pripomínali mi ten deň v lese, keď som sa mu rozhodla dať šancu. A urobila som sakra dobre, lebo odvtedy som si ho úplne zamilovala. A hoci som nedodržala slovo ohľadne tých terapií, na ktoré mi ho v prvom rade kúpili, mohlo mi to byť jedno.

Portland nás privítal s dosť nepekným počasím. Už pár kilometrov pred mestom husto snežilo, ale keď sme sa dostali do spleti ulíc, bolo to ešte horšie. Veľmi fučalo a všetky autá sa tým pádom tiahli ako slimáky. Už-už sa mi chcelo z toho plakať, keď sa pred nami konečne objavila známa bytovka, pred ktorou sme zastavili. Nechápala som, načo musíme noc tráviť u dvojičiek, ale keď otec zastavil, nedomáhala som sa odpovede. Radšej som vystúpila aj s Orionom a išla zvoniť, nech mi tvoria čím skôr. Áno, chovala som sa ako urazené decko, ale...to som v podstate aj bola.

„Prepáč, ale nedokázali sme ho odhovoriť," povedala Claire, sotva ma pustila do bytu. Mali tu príjemné teplo a dokonca zapálenú vonnú sviečku, ktorá až priveľmi voňala škoricou, ako samotné Vianoce. Divila som sa, že tú vôňu Austin strpel. Doma robil neustále drahoty, ak niekto pálil vonnú sviečku a teraz si neďaleko nej v pohode vysedával a robil niečo na notebooku.

„Nechcem ísť domov. Nie, ak vy dvaja ešte zostanete tu a ja tam budem sama." Keby ideme všetci, nepoviem ani slovo. Takto som sa ale nemala na čo tešiť, lebo celé dni nebudem mať komu povedať pol slova. „Andrew a jeho problémy, ma absolútne nezaujímajú."

„Ja viem," priznala skleslo a vzala si odo mňa Oriona. Ja som si skopla členkové čižmy z nôh a zavesila kabát. Otec už dupotal hore schodmi a kým ho Claire čakal vo dverách, ja som sa hodila na sedačku k bratovi. Nakukla som do jeho práce, ktorá ale bola pre moje chápanie moc. Dizajn stránky na pravej strane ani nie, ale keď som uvidela ten jeho milovaný programovací jazyk s všemožnými kódmi, radšej som odvrátila zrak. Austin sa na mne aspoň dobre zasmial a následne mi vtisol bozk do vlasov.

„Nemohla by som zostať tu u vás?" opýtala som sa v nádeji na kladnú odpoveď. Austin na mňa ľútostivo pozrel, ale napokon pokýval hlavou. Dobre vedel, že stavať sa otcovi, je hlúposť. Iba ja som si myslela, že prerazím hlavou tehlový múr. „Nikdy som si nemyslela, že sa mi bude návrat domov takto hnusiť." Rovnako, ako som si nikdy nemyslela, že si nájdem niekoho, kto ma bude ľúbiť. A hoci celú pravdu nevedel, práve on bol najhlavnejší dôvod, ktorý ma nútil zostať.

„Má s tým niečo aj ten chlapec? Ako sa to len volá...Roderick?"

„Áno," priznala som potichu. Urobila som dobre, keď som Austinovi v tomto smere povedala všetko, ale nemala som ani poňatia ako povedať to, čo sa udialo posledné dva dni. Sama som to ťažko spracovávala. „Potom ti všetko porozprávam, ale sľúb mi, že sa nebudeš hnevať."

„Čo si urobila?" V momente na mňa pozrel vyplašene, akoby som práve povedala neviem čo. „Clara..."

„Upokoj sa, prosím. Nič také sa nestalo." Zatiaľ. V tomto smere je asi dobre, že sme sa nepobozkali. Nemusela som to pred nikým tajiť a nemusela som to ani nikomu hovoriť. Mohla som akurát premýšľať, aký by to asi bol pocit, kedy otec príde o niečo neskôr. Už som mohla mať za sebou prvú pusu, na ktorú som toľko čakala. „Akurát si neviem predstaviť, že budeme bez seba tak dlho. Dva týždne boli ťažké a čo teraz toto?"

„Som rád, že si si našla kamarátov a ľudí, s ktorými si rozumieš, ale ako vidím, podobné lúčenia ti v živote naozaj nechýbali." Určite videl, aká som z toho zničená. A takisto to musel vidieť otec, ktorý na nás pozeral z dverí. Postával vedľa Claire aj s mojim kufrom, ktorý radšej nenechal v aute. Človek nikdy nevie, čo sa počas noci stane.

***

Austinovi sa podarilo presvedčiť otca, aby sa po dlhej ceste vyspal v jeho posteli, pričom on si ustlal na gauči. Ja som mala k dispozícii druhú polovicu sestrinej postele, ktorá išla niekam von s kamarátkami, takže som tu už hodinu ležala v tme sama. S Roderickom sme volali spolu asi hodinu, pričom som sa konečne dovolala aj Maximovi. Povedala som mu, ako sa veci majú a skoro som sa nevyhla ani slzám. Bolo mi ľúto, že sme sa nemohli poriadne rozlúčiť. Preto ma aj prekvapilo, keď mi zazvonil mobil a na displeji svietilo znova jeho meno. Chvíľu som váhala, ale napokon som zodvihla.

„Claire mi minule dala ich adresu, kedy náhodou niečo, tak...ak by si mohla prísť dole."

„Počkaj, ty si akože tu?" V momente som sa posadila a prehrabla si vlasy. „Tu dole?"

„Áno," odvetil so smiechom a položil. Viac som však ani nepotrebovala. Radšej som chmatla sveter z opierky stoličky a čiapku, bežala som sa obuť a pre kabát, pričom som musela dávať pozor, aby som nezobudila Austina. Vravel, že ešte bude pracovať, ale napokon zaspal skôr, akoby vôbec zapol notebook.

Schody som brala takmer po dvoch, až som na prízemí skoro spadla na nos. Zábradlie ma ale pridržalo a dokonca mi poskytlo skvelú možnosť, aby som sa od neho odrazila a hneď rozvalila dvere. A hoci to bolo prekvapenie, Maxim tam skutočne stál, opretý o svoje krásne autíčko a s cigaretou v ruke. Stále husto snežilo, čo mu však zjavne vôbec neprekážalo. Aj napriek treskúcej zime čakal na mňa, kedy sa ukážem.

„Nemohol som ťa nechať len tak odísť." Cigaretu v momente hodil na zem a jej zvyšky zašliapol do veľkého snehu. Potom bez nejakého váhania podišiel ku mne a sotva som rozprestrela ruky, ma objal. Takým tým spôsobom, ktorý ovládal len on. Bolo to oveľa iné, ako s Roderickom, čo som mala natoľko rada. „Musel som poobede vypadnúť niekam mimo a vypol som si aj mobil. Nemyslel som si, žeby si ma potrebovala."

„Tiež som nič z tohto nemala v pláne." Hlavu som si oprela o jeho rameno a privrela na chvíľku oči. Bola príšerná zima, lenže mi to v tej chvíli nemalo prečo vadiť. Celé poobede ma štvalo, že som sa s ním nemohla rozlúčiť a teraz bol tu. Prišiel až sem, aby so mnou bol nejakú tú chvíľu. „Ale nemám zjavne na výber. Tie tabletky boli posledná kvapka v pohári."

„Ale veď to nebola tvoja vina. Nemohla si tušiť, aká bude reakcia na nové tabletky."

„Nie, ale otec to tak nevidí. Myslí si, že som si ich vzala neviem koľko a preto som skončila na pohotovosti." Mrzelo ma, že mi neverí. Alebo mi možno aj veril, len sa tváril, že nie. Bol na nervy z toho, čo sa deje doma a ja som ešte prirábala problémy, bez ktorých by sme sa pokojne zaobišli. „Je to zamotané."

„Ani nie, len určite zaváži aj všetko, čo sa naokolo deje. Či už v tvojom, alebo jeho živote." Prikývla som a objala ho ešte pevnejšie. Aj on mi bude chýbať. Hlavne naše nočné jazdy, počas ktorých som sa nemusela konečne na nič hrať. Pri ňom som bola sama sebou a to bola vec, ktorú som občas potrebovala úplne najviac. Pokoj, kedy som sa mohla s ním rozprávať úplne o všetkom, alebo som mohla mlčať aj hodiny. A on by nepovedal jedno zlé slovo, lebo presne vie, čo je vo veci. „Bude to v poriadku, len potrebujete zas nájsť spoločnú reč. Cesta domov je dlhá, budete mať čas na rozhovor."

„Práve teraz nemám chuť mu povedať ani slovo."

„To ti verím." Pohladil ma po chrbte a postrčil k autu. Pozrela som na okná bytu za ktorými bola tma a potom poslúchla Maxima. Nasadli sme do vyhriateho autíčka, ktorého kožené sedadlo ma privítalo ako vždy. Už som na to miesto vedľa neho akosi patrila. Hneď ako naštartoval, som otočila hlavu jeho smerom a potom sa kochala pohľadom, s akou ľahkosťou vedie auto po ceste. Sledovať niekoho pri šoférovaní bolo o niečom úplne inom, ako keď som si predstavila, žeby som sedela na jeho mieste. Či už pre svoje samovražedné myšlienky, alebo tak celkovo...netrúfala som si na nič podobné, ako vodičský. Nie je to pre každého a ja zjavne patrím do kategórie, ktorá za volant nikdy nesadne.

„Čo budeš robiť cez prázdniny?"

„Ideme do Ruska, na čo sa mega teším. Dlho som nebol doma." Usmiala som sa. Naozaj úprimne som sa usmiala, lebo som si spomenula na slová, ktoré povedala jeho mama. O tom, ako miluje Rusko a ako ho berie za svoj domov. Popravde, dokázala som si ho oveľa lepšie predstaviť niekde v Rusku, ako na Hawaii. „Popravde...rád by som tam zobral aj teba. Mama by sa potešila. Veľmi si to stretnutie s tebou užila. Nestretla za tie roky priveľa ľudí s jej diagnózou a keď mohla hovoriť s tebou...videl som to šťastie v jej očiach."

„Je to naozaj úžasná a silná žena." Priala by som si byť ako ona. Mať v sebe toľko sily, aby som to dotiahla až tak ďaleko, ako ona. Aby som mala milujúceho a chápajúceho manžela, syna ako Maxim a tak celkovo aspoň z časti šťastný život. Po inom som netúžila. Len po úplnom pokoji a veciach, ktoré sú pre iných bežné. „Ale to Rusko asi nebude možné. Naši ma len tak nepustia a aj keby áno..."

„Neplatila by si ani cent. Máme veľkú chatu, kde mi aj tak stále chýba spoločnosť. Preto mi napadlo, či by si neprišla." Kam som sa to dostala? Ako som sa ocitla medzi ľuďmi ako on a Brooke, ktorých rodiny majú toľko peňazí, súkromné lietadlá, chaty vo svete a peniaze na cestovanie, kedy si len zmyslia? „S Brooke si už letela, tak by si skúsila aj otcove lietadlo. Pilotuje ho sám."

„To vážne?" Nadšene prikývol a sotva zastal na semaforoch, pozrel na mňa. V tom chabom svetle mal oči skôr sivé, ako zelené. Ale boli krásne, to bez debaty. Rovnako ako jeho úsmev, ktorý okrem mňa asi veľa ľudí nevidelo. Z časti bol vlastne ako ja. Utiahnutý, no ak našiel niekoho, s kým si rozumel, dokázal sa uvoľniť a byť sám sebou. Rovnako, ako keď vtedy ráno plakal pri Crater Lake. Veľmi silno som pochybovala, že okrem rodičov niekedy pred niekým ronil slzy. 

„Nejaké tie základy viem už aj ja, ale školu pre pilotov takýchto malých lietadiel si pôjdem robiť až cez leto. Potom ťa vezmem na výlet medzi oblaky."

„Pôjdeme hľadať koniec dúhy?" Odvaha mu rozhodne nechýbala. Keď som ho po prvé uvidela s Roderickom, vyzeral tak utiahnuto, no teraz...chvíľami bol ako vymenený. Ale len v tom dobrom, samozrejme. Aspoň som mala možnosť spoznať rôzne stránky jeho osobnosti, ktorá bola vo chvíľach ako táto vrcholne zaujímavá a plná nečakaných zvratov, ktoré mi však vyčarili úsmev.