-Roderick-

Nespal som celú noc. Dlho sme telefonovali, no najlepšie som sa cítil, keď sme skončili a ja som mal čas si všetko premyslieť. Urovnal som si v hlave slová, ktoré padli a následkom toho som sa nemohol prestať usmievať. Neveril som, že sme to povedali. Alebo skôr, že som sa jej to tak na rovinu opýtal. Bože, kam som dal v tej chvíli rozum? Ako som sa jej mohol niečo také len tak opýtať? No...asi som urobil istým spôsobom dobre. Dostal som odpoveď, v ktorú som dúfal. A po prvé...po prvé v živote som si bol úplne istý, že tie slová boli skutočne pravdivé. Nie, ako keď mi ich hovorila Lucy, alebo niektorá pred ňou. Tomuto sa nepodobalo absolútne nič z toho. Hlavne asi v smere, že som aj ja ľúbil ju.

Napriek tomu, že som zostal hore až do rána, nemal som ani ten najmenší problém vstať. Práve naopak, tešil som sa, keď svitlo na nový deň. Dnes som vyučovanie nemal, čiže som mohol byť celý deň s Clarou. A o to mi vlastne aj išlo. Ak nikam nepôjdeme, budeme u nej v izbe, alebo tu u mňa. No budeme spolu, to postačí. Osprchovaný a oblečený som bol v rekordnom čase, no moje nadšenie z celého dňa opadlo, keď som vyšiel na chodbu a uvidel Maxima, ako tiež zatvára dvere. Keby Hunter nespí, poriadne by som nimi tresol, ale takto som ich potichu zatvoril a pobral sa, akoby nič.

„Dobré ráno aj tebe," zatiahol so svojou milovanou ruštinou. Chcel som ho ignorovať úplne, ale zas tak hnusný som byť nedokázal, tak som mu aspoň kývol hlavou. „Nahnevaný hneď od rána?"

„Vidím, že máš zas jednu z tých svojich nálad." Radšej som si zastrčil ruky do vreciek na teplákoch a pobral sa dole. Ani som moc nebol hladný, no chcel som si dať kávu. A možno vychytiť moment, kedy Clara príde. Napokon povedala, že dnes na vyučovanie nepôjde, čiže...možno by som mohol mať na ňu šťastie.

„Inak, gratulujem k novému vzťahu. Musíš byť konečne radosťou bez seba." V momente som sa za ním obzrel a nadvihol obočie. Odkiaľ o tom dopekla počul? Nedajbože mu už Clara dala vedieť?

„Clara ťa už informovala?"

„Nemusela. Bol som večer v kúpeľni a počul som vás telefonovať." Pokojne som vydýchol. Takže ma počul, ako sa jej na rovinu pýtam, či ma ľúbi. Dokonalé, naozaj. Nič iné som nepotreboval. „Moje slová stále platia. Vlastne, teraz ešte nabrali na vážnosti." Prikývol som a znova sa otočil na odchod. Jeho vyhrážky som k životu skutočne nepotreboval. Nie, keď mi bolo doteraz vrcholne dobre a tešil som sa na nový deň, ako už dávno nie.

Vedel som, že ide za mnou, no nepočkal som na neho. Ani on by to neurobil. A ak aj áno, po minulom vystúpení si to nezaslúži. Ešte stále som si od vtedy nepremyslel, ako ho mám teraz vlastne brať. Jeho správanie ma miatlo viac, ako som si v ten deň pripustil. Až keď som sa nad tým celým zamyslel, mi došlo mnoho vecí. Vecí, o ktorých ale nestálo zato dvakrát premýšľať. Zjavne to takto medzi nami malo byť. Nikdy sme sa nemuseli a aj doteraz to ako-tak fungovalo vďaka mne a moje snahe. Tá ale prišla ku koncu. K definitívnemu koncu.

Rovnako, ako moja trpezlivosť voči škole. Včera na chémii som si definitívne povedal, že končím. Predtým sme mali morskú biológiu, ktorej teória mi tiež posledné dni robila problémy, ale chémia ma dorazila úplne. Už tak som tam šiel s nechuťou a nieto ešte, keď sme preberali učivo, v ktorom som nechápal ani jednej jedinej čiarke. Angličtina sa tiahla v rovnakom duchu a preto som si povedal dosť. Keď prídem domov, sadnem si s rodičmi a poviem im, ako som sa rozhodol. Na polročné skúšky ešte zjavne pôjdem, ale potom by som rád skončil. Do konca semestra sa mi to ťahať ešte nechcelo. No otázka bola, čo potom. Myslel som, že sa vrátim domov a s Corym sa pustíme do práce, ktorú sme vždy chceli, ale zrazu...zrazu to nešlo.

„Roderick!" V momente som sa otočil za známym hlasom. Maxim si šiel zapáliť, čiže som ho už nemal v pätách, no zato som dostal ako spoločnosť Brooke. „Aspoň nebudem musieť jesť sama."

„Idem si len po kávu, ale ak myslíš, urobím ti spoločnosť." Usmiala sa, no mala unavený pohľad a celkovo pôsobila, ako keby má za sebou niečo náročné. No pýtať som sa nechcel.

„Budú to rýchle raňajky, lebo za polhodinu mám fotenie, takže tak. Hoci sama sa tam budem dosť nudiť."

„Clara sa večer ešte rozhodovala, či príde, ale povedala napokon, že jej to za to nestojí." Keď sme vošli do veľkej jedálne, okrem nás tam sedeli len dvaja ďalší ľudia. Všetci čo mohli, ešte spali. Iba ja som bol zjavne hore, aj keď som nemusel a mal som možnosť spať celý deň. „Ty si vedela, že ide do Portlandu?"

„Písala mi z vlaku." Prikývol som. No mne vedieť nedala, až keď som ju prosil o to, aby sa ozvala. „Chcela určite napísať aj tebe, len..."

„Nie, v pohode. Vysvetlili sme si to." Ani nie, no keď sa dnes ukáže, určite sa jej na to nebudem pýtať. Nie po slovách, ktoré padli večer. „Nespomínala ti, kedy dnes príde?" Pokývala hlavou, no vyhýbala sa očnému kontaktu, akoby niečo chcela zatajiť. Už-už som sa chcel spýtať, či je všetko v poriadku, no keď Brooke nadšene zatlieskala nad čokoládovými koláčikmi, nechcel som jej kaziť náladu. Radšej som si jeden ku káve vzal aj ja a spolu s ňou si sadol k jednému z veľkých okien. Slabučko snežilo, ale nebolo to nič v porovnaní s veľkými vločkami, ktoré padali počas noci. Novú posteľ som mal dokonale oproti oknu, takže som sa mohol dívať. V svetle pouličných lámp a nekončiacom tichu, bol sneh úplne magický. Dovolil som si dokonca povedať, že som pri tom pohľade máličko zmenil názor na celú zimu. Nebola až taká zlá. Mala svoje krásy, hoci ja som nebol zvyknutý ich vídať.

„Máš na víkend už nejaké plány?" Pozrel som od okna k nej a pokýval som hlavou. Kým Clara nepovie, či pôjdeme na pobrežie, nechcel som plánovať nič iné. Možno, ak by túto možnosť zamietla. A ak aj nie, pokojný víkend by ma asi nezabil. Mohol by som aspoň pomaly začať premýšľať, čo poviem našim.

„Ty?"

„S Reném ešte stále hľadáme pre neho vhodný byt. Všetko, čo by sa mu páčilo, je buď za nehorázne vysokú cenu, alebo susedia, či celé okolie nestojí za veľa. Doteraz som si nikdy nemyslela, že je tak náročné nájsť si byt." Reného som stretol len raz, asi tak mesiac dozadu, no úplne to stačilo. Už len z ich privítania mi bolo jasné, že Brooke ho berie ako svojho otca. Osobne som s jej rodičmi nemal dočinenia, ale podľa toho, aké peklo jej robili zo života, som sa ani nedivil, nakoľko Reného zbožňovala. „Tak ak nemáš plány a ja nebudem mať čas, môžeš za mňa zabaviť Claru." Netušil som, čo sa skrýva za jej úškrnom, ale keď som takmer v rovnakom momente pocítil niečie ruky okolo pliec, ani som nemal chuť to riešiť. Radšej som zaklonil hlavu a pozrel sa do očí, ktoré mi počas včerajšieho dňa natoľko chýbali. Boli síce smutné a unavené, ale...boli to oči skrývajúce tajomný les, do ktorého som sa zamiloval.

„Počula som, že tu niekto povedal moje meno." S úsmevom pozrela na Brooke, ale potom pozrela späť na mňa. Stiahla si z hlavy čapicu a hodila ju na stôl. Ak teraz prišla, musela sa vonku stretnúť s Maximom. Ani by som sa nedivil, keby ten prekliaty Rus vie, kedy príde a schválne ju ide čakať. „Hádam si ma neohovárala, Brooke."

„Ja? Kdeže." Mávla rukou, podávajúc Clare koláčik, ktorý bez váhania prijala. „Iba som hovorila Roderickovi, že budem cez víkend hľadať s Reném byt a preto ti môže namiesto mňa robiť spoločnosť."

„Asi nebudem proti." Pozrela mi pritom rovno do očí, zjavne aby ma presvedčila o pravdivosti svojich slov. Pozorne som sa na ňu zahľadel, ale... Bola ako chodiaca záhada. Ako kniha, v ktorej som nedokázal čítať, hoci som sa veľmi snažil. Usmiala sa, keď som na ňu hľadel dlhšie, ale bol to úsmev, ako už veľa iných predtým. Bez radosti a bez pozitívnej emócie. Mal za úlohu len odpútať pozornosť. „Pôjdem si na pár hodín pospať, lebo u dvojičiek to veľmi nebolo možné a potom...ak myslíš, príď za mnou. Môžeme si pozrieť Hru o Tróny, alebo Mediciovcov."

„Napíš, keď sa zobudíš."

„Napíšem." Dúfal som, že ešte chvíľku zostane, ale keď vstala, nezdržiaval som ju. Páčil sa mi však moment, kedy sa ku mne ešte sklonila a pobozkala ma do vlasov. Pokojne tu, kde na nás videla Brooke, ktorá sa so sklonenou hlavou usmiala. „Tak zatiaľ." Podarilo sa mi ešte na chvíľu chytiť jej ruku, no potom som ju nechal ísť, hľadiac za ňou, kým sa mi nestratila z dohľadu.

„Kroť troška tie zaľúbené pohľady," napomenula ma Brooke uštipačne.

„Neviem, o čom to hovoríš," odsekol som okamžite so smiechom a odpil si z kávy. Skoro mi však zabehlo, keď sa vo dverách zjavil celý vysmiaty Maxim. Až priveľmi dobre som vedel, kto stojí za jeho širokánskym úsmevom. Nech už sa Clary držal pre akékoľvek dôvody, prehral. Jedna nula, ty ruský bastard.

***

„Nespíš ešte?" opýtala sa Clara potichu. Nespal som, ale pokojne by som mohol. Odkedy som prišiel za ňou, som už nikdy v živote nechcel preč. Ona sa opierala o stenu, pričom ja som ležal opretý o jej hruď. Navrhol som jej, že sa môžeme vymeniť, ale nechcela o tom ani počuť. A v momente, kedy sa mi zas začala hrať s vlasmi, už ani ja. Radšej som si so spokojným výrazom prezeral prsteň hada na jej pravom prostredníku. „Aby sa z toho nestala nejaká rutina, alebo niečo."

„To hádam nie. Ešte by si si začala nahovárať, že si nudná a preto pri tebe stále zaspím."

„Ja si otvorene priznám, že ako človek som nudná. Nemám s tým problém." S úsmevom som zaklonil hlavu presne ako ráno a bohužiaľ som videl presne ten istý obraz. Tešila sa, že som tu, ale bola smutná zároveň. Ten odveký problém, na koreň ktorého som nedokázal prísť. Čo také mohla skrývať, že ju stále niečo ťažilo? „Myslím to vážne, nesmej sa." Brnkla mi po nose a vyplazila jazyk. Končekmi prstov som ju pohladil po líci, ale neodvážil som sa urobiť vec, ktorú som natoľko chcel. Počas noci v aute povedala, že pusu si necháme na inokedy. A to inokedy, ešte zjavne neprišlo.

„Pre každého je nudné niečo iné."

„Pre teba moje knihy, že?"

„Napríklad," uznal som. „Ale nie je nič zlé na tom, že ty ich máš natoľko rada. Príjemne sa mi na teba pozerá, keď ich držíš v rukách, alebo keď sa motáš v kníhkupectve." K pozeraniu nejakého seriálu sme sa napokon ani nedostali. Keď som prišiel, vzal som Oriona trocha von a následne sa už nikomu nechcelo vstať a ísť po notebook na stole. Tak sme tu len tak posedávali a buď sme niečo trepali do vetra, alebo vládlo ticho. Príjemné ticho, aby som bol presný.

„Nenahneváš sa, ak na pobrežie nepôjdeme? Vieš, posledné dni boli ťažšie, akoby sa tebe možno zdalo a...necítim sa nato. Som unavená, rada by som si oddýchla." Opatrne som ju pobozkal na hánky pravej ruky a potom sa od nej odtiahol, aby som sa posadil. Chcel som sa jej pozerať do tváre, hoci som netušil, čo poviem.

„Pokojne môžeme zostať tu, ak ti to bude viac vyhovovať. Nemysli si prosím, že stále musí byť po mojom." Pevne som ju vzal za obe ruky, aby som možno dodal svojim slovám plnohodnotný zmysel. „Môžeme si spolu pospať, ak by si chcela." Pousmiala sa, no bolo to rovnaké, ako dole v jedálni. Úsmev, ktorý nešiel od srdca a ktorý mi mal len zalepiť oči. O nič viac nešlo. O chabý pokus, ktorý na mňa však už neplatil.

„Čo ťa to včera prosím ťa popadlo? Opýtal si sa ma to tak na rovinu...akoby o nič nešlo." Veľmi silno som dúfal, že sa tejto téme dnes vyhneme. Odpoveď som nemal ani sám pre seba, tak čo som mal povedať jej?

„Odkedy si prišla z Kanady sa snažím prísť na to, čo vlastne medzi nami je. Možno som na to mohol ísť inak, ale takto mi to prišlo najjednoduchšie. Takže prepáč, ak som pokazil romantický nádych celej chvíle." Uškrnul som sa, pričom ona ale pustila moje ruky. Chvíľu na mňa len nesmelo hľadel, akoby sa radšej prepadla pod zem, než tu sedela, ale potom... Naklonila sa ku mne a oprela si čelo o moje. Naposledy sme takto blízko k sebe boli v aute a aj tam som mal čo robiť, aby som sa jej v momente nevrhol na pery. Ani teraz to nebolo o nič iné. „Clara..."

Už-už som čakal na moment, kedy sa to stane. Kedy medzi sebou zmažeme aj túto medzeru a plne sa oddáme láske, ktorá medzi nami vznikla. Ruky som zaťal v päsť a keď sa ku mne ešte o máličko priblížila, privrel som oči. Chcel som si to celé plne vychutnať, nemyslieť na svet okolo, ale...niekto zaklopal. Okamžite som sa strhol, otvoril som oči a s divoko búšiacim srdcom pozrel na dvere. Clara mi venovala jeden rýchly ospravedlňujúci pohľad, než zliezla z postele a išla sa pozrieť, kto vyrušuje. Ja som ale zostal sedieť ako omráčený. Zrazu sa mi točil celý svet, ktorý sa len pár sekúnd dozadu skoro úplne zmenil. Už sa to mohlo stať, mohol som ju po prvé pobozkať. Práve tu a práve teraz som mohol mať to, čo som posledné dni chcel úplne najviac.

„Otec?" opýtala sa Clara šokovane. Potriasol som hlavou, aby sa mi v nej všetko urovnalo, ale keď som vo dverách uvidel vysokého hnedovlasého muža s hustým strniskom, nebolo mi všetko jedno. Hlavne nie pri pohľade, ktorý vrhol mojim smerom. „Čo tu prosím ťa robíš? Stalo sa niečo doma?"

„Čo tu robím? To sa naozaj pýtaš po niečom takom, čo sa predvčerom stalo?" Zliezol som z Clarinej postele, ale bližšie som sa neodvážil pristúpiť. Z jej otca išiel ten zdravý rešpekt, ktorý by človek mal mať pred otcom svojej priateľky. „A ty si?" opýtal sa zrazu mňa a prešiel okolo Clary s úplnou ľahkosťou.

„Roderick Tyrell. Veľmi ma teší, pán Hogan." Vystrel som k nemu ruku, ale žeby mal až tak pevný stisk, to som nečakal. Bol však poriadne vysoký, niečo ako Austin. „Som Clarin...kamarát." Bolo bezpečné použiť práve toto slovo. Stále som bol nesvoj pre bozk, ktorý medzi nami skoro padol, ale pred jej otcom som sa snažil zachovať chladnú hlavu. Nesmel na mne vidieť, že som rozklepaný, ako konár vo vetre.

„Ocko, prečo si tu?"

„Keď si ma nechcela počúvnuť inak, musel som pre teba prísť. Ideš so mnou domov." Obaja sme na neho vytreštili oči, akoby práve povedal ja ani neviem čo. Pustil mi ruku a ja som automaticky urobil krok ku Clare. Akoby som tým mohol zmeniť rozhodnutie jej otca, ktorý vyzeral byť skalopevne presvedčený. „Ver mi, bude to tak najlepšie. Pre všetkých z nás."

„Ale...ja...ja teraz nemôžem odísť. Ešte mám dva týždne školu a..." Pokýval hlavou, akoby jej slová nič nezavážili. Vyzeral vystresovane, čo asi malo veľký vplyv na jeho správanie. „Nikam s tebou nepôjdem. Zostanem tu ešte dva týždne a potom prídem s dvojičkami."

„Clara, ja som s tebou neprišiel diskutovať. Zbalíš sa, rozlúčiš sa s kamarátmi a ideme. Noc strávime v Portlande." Postrehol som, ako sa Clara načiahla za mojou rukou. Radšej som ju však skryl za chrbát. Nebolo by správne, keby jej otca teraz hneváme. Už takto vyzeral s nervami úplne v koncoch. A priveľmi som sa s jeho pravačkou nemal chuť zoznámiť. „Poďme." Hlavou kývol smerom k šatníku, aby ju troška popohnal. Clara sa však ani nehla. Iba vraždila otca pohľadom, ktorý som doteraz u nej ešte nikdy nevidel. A už nikdy som ani nechcel. V tom pohľade bolo toľko krivdy a bolesti, až z toho bolo nepríjemne aj mne samotnému.

„Mohol by si aspoň počkať v aute? Nechcem, aby si mi tu stepoval za chrbtom," dostala napokon zo seba a odišla do šatníka. „A len aby bolo jasné, kým sa Brooke nevráti, nikam nejdem. Takže ak na ňu musíme čakať do polnoci, počkáme." Asi by nebolo od veci, ak by som jej dal vedieť, čo sa deje. Kým sa bude Clara baliť, zavolám jej.

„Počkám teda dole." Pozorne som sledoval jej otca, ako odišiel a zavrel za sebou dvere. Keď bol zrazu preč, akoby tu nikdy ani nebol a toto celé sa nám obom len zdalo. Clara sa po chvíľke vrátila zo šatníka. Bez kufra, bez vecí...bez všetkého, len klesla na kraj postele a sklonila hlavu. Zrazu som cítil okolo nás to neskutočné napätie, ktoré nemalo konca kraja. A ktoré hlavne nemalo absolútne žiadny význam. Niekoľko minút dozadu sme sa skoro pobozkali a teraz...

„Asi nemám na výber," zašepkala so slzami a konečne pozrela na mňa. Nemal som však k celej veci priveľmi čo povedať. Samému mi z toho bolo nanič. Takto spolu nebudeme vyše mesiaca, čo je sakra dlhý čas. Sotva sme vydržali dva týždne, nie päť, či koľko nás čaká teraz. Jedno mi však bolo jasné takmer okamžite. Kým sa ona bude baliť, musím rýchlo niečo vybaviť. Dúfal som, že na písanie odkazu k vianočnému darčeku budem mať viac času, ale takto...takto som bol nútený zbúchať niečo dokopy za rekordný čas.