-Clara-

„Nech sa páči," povedala čašníčka milo, pričom na stôl položila tri šálky s horúcou čokoládou. Brooke sa jej poďakovala úsmevom, pričom ja som hľadela niekam do prázdna, na druhý koniec veľkej haly hotela. Síce...skôr to tu pôsobilo, akoby sme boli vo veľkej horskej chate. Všade kam ste sa pozreli bolo prekrásne naleštené drevo, jasné svetlá, pohodlné kreslá a sedačky, či modro-zelené koberce. Vyzeralo to tu k svetu, to bez debaty. Milý personál, ktorý sa na každého usmieval, alebo turisti unesení z krásy naokolo nás.

„Ani som sa neopýtala, koľko stojí jedna noc tu?"

„Nelám si hlavu. Je to na mňa," odvetil Maxim. Viac sa Brooke ani nespýtala. Aj tak jej mohlo byť jedno, koľko sa platí. Mihnutím oka vyberie kreditku a všetko bude zafinancované. Nie, nemyslela som to v zlom. Len som vždy premýšľala, ako sa asi s podobným vedomým žije. No keď som si spomenula na problémy, ktoré má s rodičmi, nemala som jej čo závidieť. Vôbec nie. „Otec s mamou sem chodia tak často, že ich tu personál už pozná. Stačí ak poviem, že som ich syn a znesú nám ešte aj modré z neba."

„Nezaložíme si nejaký klub milionárov?"

„Ja predsa nie som milionár. Peniaze mojich rodičov mi tak celkom nepatria."

„Okej..." povedala Brooke s úsmevom. „Dobrý postreh. Takže premýšľaš podobne, ako ja." Nemyslela som si, žeby sa oni dvaja vedeli takto rozprávať. Brooke bola Brooke a Maxim zas typ, ktorý ak nemusel, nehovoril. Aj počas celej cesty sem bolo skoro neustále ticho. Ja som samozrejme mlčala a oni dvaja kvôli mne tiež.

Rovnako nezúčastnene som sa tvárila aj teraz. Nechala som, aby sa rozprávali a ja som si akosi hľadela svojho. Nemalo cenu sa púšťať do rozhovorov. Nie, keď mi pri každom slove napadlo všetko, čo som včera povedala Roderickovi. Nemala som mu vravieť, aby mi nevolal. Chcela som od neho pokoj, to áno, ale...nebola tu záruka, že to vydržím, hoci pôjde len o dnešok. Budem zaspávať na cudzom mieste a možno práve jeho hlas by bolo niečo, čo by mi pomohlo spať. Lebo posledné dni to bola v tomto smere veľmi veľká bieda.

„Pokoj," povedal zrazu Maxim a pravú ruku mi položil na koleno. „Mojej mami sa nemáš absolútne prečo báť. Teší sa na teba." Ale ja som sa tak celkom netešila na ňu. Netušila som, čo od toho stretnutia očakávať. Hlavne ak s ňou vraj budem sama, lebo on a Brooke, pôjde dnes s jeho strýkom. Absolútne som tomu nerozumela, no Maxim mi nechcel zbytočne veľa prezradiť.

„Možno ak by si povedal, načo je toto celé dobré, bola by som pokojnejšia."

„Nebola, ver mi." Usmial sa, čo som mu ale nemohla opätovať. Radšej som sa lepšie oprela v mäkučkom kresle, s príjemne teplou šálkou v rukách. Izby tu mali krásne. Síce sme sa boli len zložiť a potom sme prišli sem dole, vyzeralo to tam k svetu. Krémové tapety, červené koberce, krásne lustre a pohodlné manželské postele. Na jednej izbe, ešte k tomu dve. Čiže s Brooke budeme mať dosť miesta, aby sme sa rozťahovali.

Keď som odvrátila pohľad od Maxima, dal sa do rozhovoru s Brooke. Priveľmi som ich pritom nepočúvala a radšej sa dívala, ako za oknami stále sneží. Aspoň to mi robilo radosť. Pohľad, ako bola krajina okolo nás pochovaná pod bielym závojom, ktorý všetko robil tak krásne čistým a jednoduchým. To bolo to, čo som teraz potrebovala. Niečo úplne jednoduché, čo mi zároveň vnieslo aspoň trocha pokoja do srdca. A keď tu nič iné nebolo, musel stačiť sneh.

Bola som nervózna, to bez debaty, ale keď Maximovi zavolal strýko a povedal, aby šli aj s Brooke von a našli ho už niekde pri jazere, spanikárila som. Mala som tu zostať úplne sama a počkať na Maximovu mama, ktorú som ešte v živote nevidela. Ona ma však podľa jeho slov spozná hneď, takže si nemám robiť starosti. Brooke si vzala so sebou Oriona, za čo som jej bola vďačná. Nechcela som ho teraz strážiť.

Zostala som teda úplne sama, medzi kopou cudzích ľudí, ktorí si behali hore-dole a tešili sa z tohto krásneho miesta. Jazero Crater Lake sa podľa všetkého radí na ôsme miesto, v rebríčku najhlbších jazier na svete. Pričom jazero ako také vzniklo po sopečnej činnosti sopky Mount Mazama. Pri vstupe do hotela bola veľká informačná ceduľa, kde boli do dreva vyryté nejaké informácie o tomto mieste.

„Clara?" V momente som odtrhla zrak od okna a pozrela sa za hlasom. Iba kúsoček odo mňa postávala veľmi pekná mladá žena, odetá v čiernom. Od hlavy, až po päty. Havranie vlasy jej v jemných vlnách padali na plecia a oči, ktoré som dôverne spoznávala, v sebe aj napriek jej smutnému výrazu skrývali aspoň trocha radosti. Bez pochýb to bola Maximova mama. Ak pre nič iné, jej oči o tom svedčili. Vyzerali presne ako tie jeho. „Pokojne ma oslovuj Valeria. Nepotrpím si na nejaké formality."

„Veľmi ma teší." Netrúfala som si odhadnúť, koľko asi má rokov. Lebo ak bol Maxim rovnako starý ako ja, musela mať nad štyridsať. Alebo aspoň tých štyridsať. Jej krásna bledá tvár však vyzerala tak mlado. Skutočne, ako tvár nejakej dokonale namaľovanej ruskej bábiky. „Prepáčte, že na vás tak zazerám, ale ste strašne krásna." Nalíčená bola skutočne len minimálne, až na pery, ktoré hrali do tmavej vínovej, rovnako ako jej nechty. Elegantný kabát po kolená, či čižmy z tej najhladšie vyzerajúcej kože, akú som kedy videla. Okrem očí sa však na ňu Maxim priveľmi nepodobal. Ešte tak možno farbou vlasov, pokiaľ jeho otec nemal čierne.

„Ďakujem." Kútiky úst zdvihla do úsmevu a následne sa posadila ku mne. Stále som ju pozorne sledovala, pokúšala sa nejako rozlúštiť výraz jej tváre, ale bolo to ťažké. Z jednej stránky vyzerala ako otvorená kniha, v ktorej sa dá listovať bez väčších problémov, ale...pôsobila trocha odmerane. Akoby sa v skutočnosti so mnou ani priveľmi nechcela rozprávať. „Maxim mi o tebe počas prázdnin čo-to povedal. Vraj si skvele rozumiete."

„Áno, dalo by sa to tak povedať." V podstate to bola pravda. Hoci náš vzťah ani tak nebol o tom, že sme sa neustále neviem koľko rozprávali. My sme si rozumeli aj bez slov, ak na to prišlo. Len tým, že sme sa jeden na druhého pozreli. On vedel...vedel oveľa viac, ako dával najavo.

„Povedal ti, prečo sa s tebou chcem stretnúť?" Pokývala som hlavou. Valeria najprv na chvíľu sklonila hlavu, no potom sa s pokusom o úsmev opäť pozrela na mňa, zjavne pripravená mi všetko objasniť. „Hovorí ti niečo lekársky termín Bipolárna afektívna porucha, však?"

„Áno," priznala som tak ticho, až som to skoro prepočula aj ja sama. Pevne som zovrela opierku kresla, o ktorú som sa oprela a naklonila sa k nej bližšie. Nechcela som, aby nás niekto počul.

„Diagnostikovali mi ju, keď som mala osemnásť. Tesne pred maturitou, čo nebolo práve najlepšie obdobie. Depresie som mala už dlhší čas predtým, ale, že ide o niečo vážnejšie, som si priznala, až keď som v tej dobe utiekla z domu. Ale nie len tak hocikde. Rovno do najväčšieho kasína v Moskve, kde som prehrala väčšinu úspor svojich rodičov. Po dlhých týždňoch som bola konečne v nálade, aby som vyšla do sveta a keď som uzrela svetlá kasína, nemohla som odolať. Dokonca som si veľmi naivne myslela, že sa mi podarí prehrané peniaze dostať späť bitkou, ale..." So smiechom sa odmlčala, pričom ja som ani tak netušila, čo si o tom myslieť. Maximova mama sa mi práve priznala, že...že trpí rovnakou chorobu ako ja? Pane Bože... „Keď potom po mňa naši prišli na policajnú stanicu, nedokázala som im povedať, čo sa so mnou stalo. Nemala som ani poňatia. Porozprávali sme sa a keď som konečne súhlasila s odbornou pomocou...vieš..."

„Nemusíte o tom hovoriť, ak nechcete." Videla som, nakoľko sa trápi. Očami hľadala každý oporný bod v miestnosti, no akosi sa nemala čoho chytiť. Presne ako pred chvíľou ja.

„Robím to kvôli tebe. Aby si vedela, že nie si na nič sama, aj keď si to možno veľmi časti myslíš."

„Depresia či mánia?" Dúfala som, že pochopí aj bez viacerých slov. Možno som sa vlastne pýtala zbytočne. Jej výraz a farba, v ktorej bola zahalená hovorila asi za všetko.

„Väčšinou depresia. Trpela som ňou celých deväť mesiacov, keď som čakala Maxima. Lieky, ktoré som dovtedy užívala nie sú veľmi vhodné pre tehotné ženy a tie, ktoré som dostala ako náhradu priveľmi nepomáhali." Pomaly mi začalo do seba všetko zapadať. To, ako sa ku mne Maxim choval, ako sa nikdy nič nepýtal... Celý svoj život videl, čo táto choroba robí s človekom a preto poznal moje príznaky. „Od prvej chvíle keď som zistila, že som tehotná, mi dochádzalo, že moje dieťa môže trpieť rovnako, ako ja. Možno ešte horšie. Ak sa bipolárna porucha zdedí, je tu veľmi vysoká pravdepodobnosť rôznych iných duševných chorôb, ktoré sa počas života môžu postupne vyvíjať."

„Takže Maxim..."

„Nie, nie. Maxim sa narodil pod šťastnou hviezdou. Bipolárna porucha ho obišla a hoci nejaké tie výkyvy nálad tam občas sú, zvláda to bez liekov a bez psychiatra, či psychológa. Od svojich ôsmych rokov absolvoval veľa vyšetrení, no musela som si byť na sto percent istá, že môj syn sa nebude trápiť počas celého života. Veľa sme sa kvôli tomu hádali, kým konečne pochopil, že to všetko myslím v dobrom." Slzy...v jej očiach sa bez pochýb zaleskli slzy, na ktoré som sa nepotrebovala pýtať. Boli to slzy vďačnosti, že Maxim sa s týmto nemusí trápiť celý svoj život. Nikomu by som niečo takéto neželala a rozhodne nie chlapcovi, ako Maxim.

„Preto sa ma nikdy nič nepýtal. Videl, ako mi je, ale nepadla žiadna otázka. Nechcel dôvod, lebo ho poznal."

„Je to veľmi múdry a všímavý chlapec, Clara. Navyše ja som mu slúžila ako príklad celý jeho život." Bolo ťažké počúvať ako o tom hovorí. Hlavne, keď zašla do niektorých detailov. Ja som jej na oplátku povedala o svojom spôsobe obliekania, ohľadne bielej a bledomodrej a až na túto časť, sme sa dokonale zhodli. Preto sme boli teraz obe v čiernej. Toto bol spôsob, akým sme svetu hovorili, že niečo nie je v poriadku. Bol to skutočne ten najmenej nápadný spôsob, ale...pre mňa to znamenalo veľa. Viac, ako by možno niekto zdravý pochopil.

***

„Mohla by som jednu osobnejšiu otázku?" Pomaly sme sa vonku prechádzali už aj tri hodiny, počas ktorých som toho nahovorila za posledné týždne určite najviac. Prišlo mi, že pri Valerii nemám čo tajiť. Za celý môj život úplne najlepšie vedela, čím prechádzam a čo sa mi odohráva v hlave. „Premýšľali ste niekedy nad...nad..."

„Nad samovraždou?" Prikývla som. Nemohla som sa jej to len tak opýtať. To by bolo vrcholne hlúpe. Keď to však ona vyslovila s neuveriteľnou ľahkosťou, zahanbene som sklonila hlavu. Nemala som znova načínať túto tému. S nikým. Ani s ňou. Ak som o tom chcela uvažovať, mala som tak urobiť vo svojej hlave. „Samozrejme, že áno. Raz dokonca počas tehotenstva, za čo sa do dnešného dňa nenávidím."

„Vie o tom Maxim?"

„Určite áno. Prvotne nechcel ísť na vysokú. A hlavne nie do Oregonu, ktorý je tak ďaleko. Nechápala som, prečo by zostával na Hawaii, keď to tam nemá vôbec rád, ale robil to kvôli mne. Bál sa nechať ma doma len s jeho otcom. Radšej nasilu chcel, aby sme sa presťahovali všetci do Ruska a mohol ísť na vysokú tam." Bože, ako som mala na podobné slová reagovať? Už takto som mala chvíľami problém udržať slzy. Keď som si porovnala ju a seba, bolo mi jedine do plaču. Zatiaľ čo ja som hľadala čo najľahšiu cestu z tohto života, vedľa seba som mala neskutočne silnú ženu, ktorá si aj napriek všetkému vybudovala rodinu a v rámci možností skvelý život.

„Prečo má Rusko tak rád, keď tam nevyrastal?" Niekoľkokrát sa za posledné hodiny usmiala, no to sa s týmto úsmevom nedalo porovnať ani prinajmenšom. Bol krásny, úprimný a mňa dokázal zahriať pri srdci.

„Moja maminka bola Slovinka, ale otec bol hrdý Rus. Preto sme žili v Rusku, kde som spoznala Alexandra, Maximovho otca, s ktorým sme zatúžili po ráznej zmene. Možno to urobil kvôli mne, možno len tak náhodne, ale kúpil nám dom na Hawaii. Moskva bola pre nás zrazu priveľmi rušná a keď sme prišli do Kawela Bay, obom nám došlo, že toto je miesto, kde chceme založiť rodinu. A tak sa onedlho narodil Maxim. Hoci sme zostali žiť na Hawaii, obaja sme ho viedli k tomu, aby si vážil svoj skutočný pôvod. Často sme ho brávali do Ruska či už len tak na výlet, alebo za starými rodičmi. Neskôr Alexander kúpil veľkú chatu v horách, kde trávime skoro každú zimu a časom...časom Maxim sám dospel k tomu, že Rusko je jeho skutočný domov."

„Nie je nič krajšie, ako keď človek miluje či už svoju rodnú krajinu, alebo svoj skutočný pôvod." O tomto by som mohla hovoriť aj hodiny, lebo moja láska pre Kanadu nemala konca kraja. Ani keby som mohla, nikdy by som sa nechcela narodiť inde. Možno to boli odvážne slová, ale dovolila som si tvrdiť, že nech navštívim akýkoľvek kus Zeme, žiadny nebudem milovať viac, ako svoju rodnú Kanadu.

„Čo Maximov otec? Ako toto celé zobral?"

„Najprv kričal. Tak hlasno, že na to hádam nezabudnem nikdy v živote. Potom od zlosti, že som mu to nepovedala rozbil stoličkou zrkadlo a napokon som ho tri dni nevidela."

„Čo robil tie tri dni?" Na chvíľu sme zastali a obe sa zapozerali na veľké jazero. Z každej strany sa naokolo nás tiahli kopce a vrchy, schované pod snehovou pokrývkou. Z jazera sa pritom týčil menší ostrov, na ktorom vraj bola akási malá chata, ktorú si človek mohol prenajať na pár dní. Dúfala som, že možno niekde zazrieme aj našu slávnu trojku, ale nenabehli sme do nikoho známeho. Boli sme len my dve.

„Myslela by si si, že sa šiel niekam opíjať, alebo ma podviedol s nejakou štetkou, však?" Zahanbene, ale prikývla som. „Tiež som si to myslela. Po troch dňoch mi však zazvonil pri dverách s knihami, papiermi a informáciami, aké som o svojej chorobe nikdy v živote nepočula. Všetko mi tam odrecitoval ako básničku a keď sa mu konečne podarilo ma svojou snahou rozplakať, kľakol si, vytiahol prsteň a požiadal ma o ruku."

„Teda..."

„Odmietla som ho." Prekvapene som na ňu pozrela a skutočne úprimne sa usmiala. Jej smiech bol krásny. Rovnako krásny, ako ona, ak nie ešte krajší. „Samozrejme, že sa urazil, ale dovolil mi, aby som mu to celé vysvetlila. Veľmi dlho sme sa v ten večer rozprávali a kým sme si išli ľahnúť, ani jeden z nás netušil, čo je o celej bipolárnej poruche pravda a čo lož."

„Ale nakoniec ste sa aj tak vzali."

„Áno, lebo bol neodbytný. Veľmi dobre chápal, čo život s niekým ako ja bude znamenať, ale nevzdal sa ma. A do dnešného dňa sa ani raz nevyjadril tak, žeby svoje rozhodnutie ľutoval." V ich vzťahu bolo dozaista veľa bolesti a sĺz, ale znelo to, akoby mi hovorila nejakú rozprávku, so zaručeným šťastným koncom. „Samozrejme, že sme sa niekedy hádali, ale Alexander mi nikdy nedal pocítiť, žeby som za to mohla ja. Vždy vzal vinu na seba, aj keď nič zlé nepovedal a hádka sa strhla pre moju depresívnu náladu."

Čo by sa stalo, keby sa priznám Roderickovi? Zachoval by sa rovnako? Určite by ho to nahnevalo, hlavne moje dlhé mlčanie v tomto smere, ale...odpustil by mi niekedy? Dal by si vôbec námahu, aby môj problém pochopil? Lebo jeho povaha...bola taká divoká. Ako vody rozbúreného oceánu, ktorý sa neustále menil a nemal žiadne istoty. Ako som mohla veriť niekomu takému?

„Premýšľaš, ako to povedať Roderickovi?" V momente som sa strhla a pozrela na ňu. „Maxim mi hovoril, že ste sa nejako zblížili. Veľmi toho chlapca nepoznám, ale...možno by si to mala risknúť."

„Ja neviem. My dvaja, naše povahy, naše osobnosti...to proste nejde dokopy. Ani keby sa ako snažíme." Ako kamarátstvo možno áno, lenže...začínalo tam byť niečo viac. Ako z jeho strany, tak z mojej. Keď sme sa v pondelok skoro pobozkali, chcela som to. Bez ohľadu na to, čo by sa stalo potom. Chcela som ho pobozkať. A rovnako som to chcela urobiť aj včera, keď bol za mnou. Keď mi pred odchodom dával pusu na líce, chcela som mu vziať tvár do dlaní a bozkávať ho tak dlho, ako by som len vládala. „Ak by som mu to povedala, všetko by sa skončilo."

„To nevieš, kým to neurobíš. Ani ja som netušila, čo sa stane, keď sa Alexandrovi priznám." Založila si ruky do vreciek a pokynula mi, aby sme išli pomaly ďalej. Už sme mierili späť k hotelu, ale vôbec sme sa nenáhlili. Bola tu zima, ale pokoj. Mohli sme sa rozprávať bez toho, aby nás rušil hluk, alebo aby nás niekto počul. „Ako toho chlapca berieš? Ako kamaráta, alebo..."

„Neviem. Myslela som si, že sme iba kamaráti, ale zjavne je tam niečo viac." A možno som si to len namýšľala. Roderick mi sám hovoril, že už mal niekoľko dievčat, s ktorými to nikdy nemyslel vážne. Tak ako som si mohla byť istá, že jeho snaha nie je aj teraz len z nudy, alebo zo zábavy? Nehovorím...naše priateľstvo je určite skutočné, o tom som nemala prečo pochybovať. Ale čo ak ten pokus o pusu, to ako prišiel za mnou, alebo tie pusy na líce boli len zo zábavy? Nikdy v živote som nemala vzťah, nikto o mňa v tomto smere ešte nestál, tak ako by som mohla vedieť, čo čakať?

„Musíte si pohovoriť. Osamote, niekde na neutrálnej pôde."

„Nie," povedala som bez váhania. „Nemôžem mu to povedať. Nie teraz." Mohla by som o tom ale niekde napísať. Keď som objavila ten mail od nejakého čitateľa, nevšímala som si meno odosielateľa. Ale keď som sa k tej správe včera v noci vrátila, hneď mi bolo jasné, kto ju napísal. Bol to Roderick. Neexistovalo, aby mailová adresa r.tyrell1996 patrila niekomu inému. To by bola priveľká náhoda a ja som na náhody neverila. Mail písal chlapec, uviedol tam, že začal práve chodiť na vysokú a celkovo...aj to číslo by sedelo na rok jeho narodenia. Asi.

Chcela som sa spýtať Brooke, či mu o mojom blogu povedala, ale ešte som to odkladala. Netušila som, ako zareagujem, ak mi povie pravdu. Roderick nemal odkiaľ vedieť, že ten blog píšem ja, no ak sa tam bude motať... Možno by som mohla dať dokopy poriadne dlhý článok, na tému bipolárnej poruchy. Možno by to niekoho zaujímalo. Človek nikdy nevie, čím si druhý prechádzajú a čo ak niekomu pomôžem? Alebo niekomu tým otvorím oči? Napríklad...napríklad Roderickovi. Ak by si dal tú námahu a prečítal si všetko, čo napíšem, prijal by moje slová následnej možno o niečo lepšie. Všetko zjavne bude záležať od toho, ako dobre ho na pravdu pripravím.

„Nečakaj priveľmi dlho. Mohla by si všetko ešte viac skomplikovať."

Bohužiaľ som jej nemala ako odpovedať. Mala pravdu, iba som to nahlas nedokázala priznať. A preto sme sa k hotelu vrátili v tichosti. Motala sa tam kopa ľudí, no moje oči si aj tak okamžite našli Maxima. Aj s Orionom na rukách postával v snehu a usmieval sa na nás. Jeho mama mu úsmev opätovala, ale mne bolo po všetkom, čo som sa dozvedela ešte horšie. Už som sa na neho nemohla pozrieť rovnako, ako pred pár hodinami. Vedomie, že mohol dopadnúť rovnako ako ja... Nebolo, vôbec mi to nebolo jedno, lebo chlapec ako on, si v živote nič zlé nezaslúžil.

„Maxim," oslovila ho Valeria láskyplne a v momente k nemu vykročila.

„Maminka..." Ten spôsob, akým to povedal, bol nádherný. Či už kvôli tomu láskavému tónu, alebo tej krásnej čistej ruštine, bez štipky amerického prízvuku. Bola vyslovene radosť pozerať sa, ako ju objal a pobozkal ju na líce. „Mali ste sa s Clarou dobre?"

„Samozrejme. Ďakujem, že si ju priviedol." Obaja sa na mňa pozreli maximálne tajomne, až som na chvíľu netušila, čo si o tom myslieť. Ale zjavne to mysleli v dobrom. Aspoň mi to tak prišlo. Maxim mi týmto výletom nechcel zle. Skôr naopak. Jeho mama mala byť spôsob akým mi oznámil, že o všetkom vie.

***

„Nepôjdeš so mnou dole? Aspoň na chvíľku." Pokývala som hlavou. Nemala som chuť sa ani pohnúť a nieto ešte chodiť dole, kde je kopa ľudí a veľa hluku. Chcela som byť sama. Aby som premýšľala nad dneškom a aby som zavolala Austinovi. Nechal mi tak pred hodinou správu, aby som sa mu ozvala hneď, ako to pôjde. Vraj...vraj je to niečo dôležité. „Alebo chceš, aby som zostala?"

„Nie, pokojne choď. Mne tu bude fajn."

„Maximova mama je skutočne veľmi milá žena." Večeru sme mali všetci spolu, takže ju Brooke mohla spoznať. A ja som zas mala tú česť so strýkom Stanom, ktorého ruský prízvuk bol tak výrazný, že mu človek niekedy sotva rozumel. Ale bol to skvelý človek, ktorý toho vedel o fotografovaní neúrekom. Povedal, že nás s Brooke zajtra ráno vezme von, aby sme nafotili východ slnka. Budeme si musieť privstať, ale určite to bude stáť za to. „A hlavne neskutočne krásna. Povedala by som, že má sotva dvadsaťpäť."

„Tiež som si to hovorila." Z krásne teplej postele som sledovala, ako sa Brooke pripravuje, ale...zjavne ani jej sa nejako extra nechcelo. Valeria jej však pri večeri povedala, aby prišla. Chcela si s ňou zjavne v pokoji pohovoriť. A za to som jej bola vďačná. Možno Brooke vysvetlí veci, na ktoré som ja nemala doposiaľ silu. Predsa len má toho odžité oveľa viac, ako ja. „Brooke..."

„Prosím?"

„Povedala si...povedala si Roderickovi niečo o čom, že si píšem blog?" Zjavne som vetu sformulovala zle. Roderick podľa mňa netušil, že som tie veci písala ja. Keby áno, oslovil by ma v správe menom. Ale neurobil to. „Prišiel mi od neho mail."

„Nie tak priamo. Volal mi, keď ste boli pohádaní a ja som nemala akosi na neho nervy. Tak som mu poslala link na tvoj článok, aby sa možno trocha inšpiroval." Napravila som si vankúš pod hlavou, no aj tak mi nebolo moc dobre. Nedokázala som si nájsť pohodlné miesto, hoci posteľ bola, ako zo samotného neba. „Čo ti písal?"

„Ďakoval mi. Vraj som mu pomohla v niečom, na čom mu skutočne záleží. Rozpísal sa potom ohľadne začiatku vysokej a tak." Nič konkrétne, ale...bolo milé, že napísal, hoci netušil, že som to ja. Podobná podpora by určite znamenala veľa pre každého začiatočníka.

„Zlatý."

„To je všetko, čo k tomu povieš?" Mykla plecami, pričom si ešte upravovala vlasy. Nechcela som jej hovoriť, že jej aj tak budú vyzerať úplne rovnako, už len aby som ju zbytočne nedráždila. Preto som zostala ticho, kým som neostala sama s Orionom, ktorý sa podľa všetkého strýkovi Stanovi veľmi páčil. A mne sa páčilo, ako sa vyvaľoval na bordovom koberci a vyplazoval jazyk. Keď som ale vybrala mobil, aby som zavolala bratovi...popravde som chcela volať úplne inej osobe. Alebo napísať aspoň krátku správu. Túto myšlienku som ale rýchlo zatlačila do úzadia a vytočila číslo osoby, ktorej som chcela prvotne volať.

„Ahoj..." Viac slov ani nebolo treba k tomu, aby som vedela, že sa niečo stalo. Takto Austin neznel skoro nikdy. Nebol unavený, ani zamyslený. Ale vyslovene smutný. „Tak čo? Ako je na výlete?"

„Čo sa stalo?" opýtala som sa hneď na rovinu. Popravde som sa bála, že pôjde o nejaké zlé správy z domu, ktoré mi otec, ani mama nechceli písať. Dnes som s nimi nevolala a tak to nechali na Austinovi.

„Rozišli sme sa." Prisahala by som, že potláčal slzy. Alebo chuť kričať. Jedno z týchto dvoch to bolo určite. „Ešte pred sviatkami sme mali nejaké menšie, či väčšie hádky a preto som si myslel, že ak ju vezmem domov, utrasie sa to. Ja som sa do nej skutočne zaľúbil a ona...ona ma zjavne po celý ten čas vodila za nos a podvádzala."

„Pane Bože..." A to som si myslela, že je Jordan taká hnusná zmija len na nás. Ale asi nie. Asi jej išlo celý čas len a len o to, aby sa s ním zabavila a potom ho poslala kade ľahšie. Suka hnusná.

„Som na seba príšerne nahnevaný. Bol som...bol som tak strašne slepý."

„Nie je to predsa tvoja vina." Chcela som mu povedať, že podobné veci sa stávajú, ale to asi neboli práve vhodné slová. Podobné veci by sa totiž nemali stávať. Ak si raz niekto povie, že chce vzťah s druhou osobou...ja neviem. Ale asi by tam mala byť aspoň nejaká vážnosť. Nikto predsa nechce byť len nejaká hračka, ktorá keď svojho dočasného majiteľa omrzí, tak ju odkopne. „Vieš, že som ju nemala rada, ale mrzí ma to. Hlavne kvôli tebe." Už keď som tam bola na víkend a šla s nami k vodopádom som videla, ako vážne to s ňou myslí. Chcel, aby z ich vzťahu niečo bolo.

„Ak by sa naši pýtali, nehovor im to. Ešte ani Claire o tom nevie, len ty." Hoci nešlo o pekné správy, veľmi som si vážila, že mne ich povedal ako prvej. Asi nebolo na škodu, že sme aj napriek všetkému, mali medzi sebou tak pevný vzťah. Mohli sme sa jeden na druhého spoľahnúť absolútne vo všetkom. „Musel som to niekomu povedať."

„Ja viem, že sa teraz zjavne cítiš otrasne, ale prejde to. Ak ťa len takto hnusne využívala, nemáš prečo ľutovať, že to medzi vami skončilo." Načo potom išla k nám na sviatky? Ak vedela, že to medzi nimi nemá vôbec žiadnu budúcnosť, nemala sa tlačiť do našej rodiny a namotávať našich rodičov. „Ty si o nič neprišiel."

„Raz so mnou už takto dievča vybabralo a...nečakal som, že sa to stane zas. Som strašný idiot."

„Nie, nie si." Pre štyrmi rokmi sa mu stalo niečo podobné, to je pravda. Mal dievča asi tak pol roka, ale potom ho začala podvádzať a napokon ho nechala. Lepšie pre neho, lenže...Austin sa z toho obviňoval ešte ďalšie dva mesiace. „Kto to skončil? Ty, či ona?"

„Neviem. Kričali sme po sebe a potom som ju vyhodil so slovami, aby sa viac nevrátila. Nechala si na sedačke kabelku, ktorú som jej potom šmaril von oknom." Zaujímavá predstava, to bez pochýb. Ale dokázala som si predstaviť, ako veľmi ho to vytočilo. Už takto mal určite nervy kvôli Andymu a kvôli mne a keď ešte Jordan priliala benzín do ohňa... Mohol jej tu kabelku pustiť aspoň priamo na hlavu. „Idem sa asi poriadne opiť, aby som na nič z tohto nemyslel. No najprv som ti chcel dať vedieť."

„Ale pi doma, ak je to v ponuke. Nechcem, aby sa ti niečo stalo."

„Neboj sa. Už sa mi chladí vodka, takže nemusím nikam ísť." Nemalo cenu mu hovoriť, aby to neriešil alkoholom. Možno mu to na chvíľu pomôže. Alebo mu bude ráno tak zle, že nebude mať silu myslieť na nejakú Jordan. O čom som vedela, opil sa len raz. Keď zmaturoval. Šli vtedy von celá parta kamarátov a otec ho následne nadránom ťahal domov na chrbte. Bola to jedna z tých nocí, ktoré som prebdela úplne celé, no za ten pohľad to rozhodne stálo. „Čo ty? Ako sa máš?"

„Je to tu prekrásne. Som rada, že som napokon prišla." Zaváhala som, či mu poviem aj o Valerii a všetkom, čo sme dnes spolu preberali. V istom smere mi prišlo, žeby to malo zostať len medzi nami. „Mohli by sme prísť niekedy aj spolu."

„Kedykoľvek krpec. Stačí, ak povieš."

„Nemáš nejaké správy z domu? Dnes ani včera som s nikým nevolala." Nechcela som im prirábať starosti. Iba som napísala, že som v poriadku a idem na víkend mimo mesto. Obaja toho museli mať vyše hlavy, lebo nepadli žiadne námietky, alebo také niečo.

„Nič nové. Hádky na dennom poriadku, ako minulý víkend. Andrew vraj znova ušiel, ale otec ho teraz našiel skôr, ako polícia."

„Ja viem, že to asi nie je pravda, ale...čo ak je to moja vina? Celé roky sa naši sústreďovali na mňa a jeho si natoľko nevšímali. Keby som normálna..."

„Prestaň!" zahriakol ma skôr, než by som dopovedala. Posadila som sa na mäkkej posteli a zapozerala sa von. Znova začalo snežiť, no nešlo o pekné veľké vločky. Iba kopu maličkých, ktoré vietor divoko fúkal na všetky strany. „To, že jemu straší vo veži, nemá s tebou absolútne nič spoločné. Chlapec by si mal vo svojom veku uvedomiť, že sa svet nemôže točiť len okolo neho."

„Pokojne to priznaj. Keby nebolo mňa, mohol život našej rodiny vyzerať úplne inak." Bože, veď naši sa skoro kvôli mne rozviedli. Otec to zo začiatku nevedel znášať. Nie, keď si so mnou odrazu nevedeli rady. Lebo keď som dostala prvé lieky, úplne to so mnou zamávalo. Bola som ako neriadená strela, stále som vyvolávala potýčky a proste štvala proti sebe celú rodinu. A otec to so svojou výbušnou povahou nevydržal. Denne sme sa hádali, niekoľkokrát sme sa dokonca pobili –áno, bila som sa s vlastným otcom- a napokon, keď som skončila na týždeň v nemocnici, rozvod bol na spadnutie. Nechcel to urobiť, ale...ja neviem čo sa mu vtedy odohrávalo v hlave. 

Aj napriek všetkému prišiel za mnou a doslova s plačom mi povedal, že by ma nikdy skutočne neopustil. Nervy v tom ale zohrali svoje. A hlavne asi zúfalosť, lebo mi nemal ako pomôcť. Nikdy sa netajil tým, že ma má pre niečo najradšej a keď sa zrazu stalo toto a diagnóza bola konečne na papieri...cítil sa, akoby prehral. Jeho milované dievčatko s ním zrazu nedokázalo nájsť spoločnú reč a radšej pred ním utekalo, než aby sa pokúsilo zdôveriť. Tam to obdobie bolo príšerne na nervy a zjavne nikto na neho len tak nezabudne. Hlavne nie ja s otcom.

***

„Nádhera, však?" Prikývla som, ale odtrhnúť oči od toho nebeského divadla bolo nemožné. Sivá obloha, ktorá sa prebúdzala tými najkrajšími odtieňmi oranžovej a chladný vietor pohrávajúci sa so snehom. Odišli sme hodný kus od hotela, aby nás nerušilo absolútne nič. Ocitli sme sa v srdci prekrásnej bielej prírody, medzi hustými borovicami a obrovským jazerom na dosah ruky. Ja som proste nemala slov. „Už neľutuješ, že si prišla?"

„Ani náhodou."

„Mama hovorila, že sa s tebou cítila veľmi príjemne." S menším úsmevom som pozrela na Maxima, ktorý sa však usmieval ako ešte hádam nikdy. A to bol ta krásny pohľad. Teraz, keď som o všetkom vedela, mi prišla jeho prítomnosť v mojom živote ešte čarovnejšia, než doposiaľ. „Aspoň už vieš, prečo som sa nikdy nič nevypytoval a proste sa ti snažil nejako pomôcť. Zjavne to boli chabé pokusy, ale na viac nemám."

„Ja si vážim všetkého, čo si pre mňa kedy urobil. Lebo nemusel si. Nie je tvojou povinnosťou chodiť po svete a hľadať nešťastníkov, ako ja." Na chvíľku pozrel od oblohy na mňa. Čakala som, že niečo povie, ale keď napokon pevne zomkol pery a sklonil hlavu, bolo zbytočné čakať. Nemal čo hovoriť, pretože nemusel. A práve to bolo na našom priateľstve také jedinečné. Nepotrebovali sme slová. Vôbec nie tak často, akoby si iní mysleli. „Tvoja mama je úžasný človek. Toľko si toho prežila a stále je tu, má milujúcu rodinu a vyhliadky do budúcna."

„Keď som odchádzal na vysokú, veľmi som sa bál nechať ju samú s otcom. Nie, žeby som mu neveril, ale...skoro dvadsať rokov som bol denne pri nej, mala vo mne oporu a zrazu som mal odísť preč. Bál som sa, že to nebude zvládať takto dobre." Bál sa, že príde o mamu, ktorú natoľko ľúbi. Rovnako...rovnako ako sa naši báli, že ak odídem, nikdy viac ma neuvidia. Museli počítať s možnosťou, že im raz uprostred noci zazvoní telefón a vypočujú si slová, ktoré ich strašili v najhorších nočných morách. „Aj ty na to myslíš, však? Na deň, kedy sa to celé skončí z tvojej slobodnej vôle."

„Stále viac a viac." Takto otvorene by som to nepovedala hádam ani môjmu psychiatrovi. A to bolo na zaplakanie viac, než som si prvotne uvedomila. Pred Maximom som zrazu ale nemusela tajiť absolútne nič. Bol na rovnaj lodi, ako ja. Ibaže práve on sa snažil držať kormidlo a zabrániť tomu, aby sme sa roztrieštili o skalnaté útesy.

„Ak sa raz rozhodneš, dáš mi vedieť, jasné? Neopováž sa odísť bez toho, aby si mi povedala zbohom."

„Teda...čakala by som, že sa mi pokúsiš nahovoriť, aký je život krásny. Väčšinou je to o tom. O chlácholivých rečiach, ktoré v konečnom dôsledku aj tak nič neznamenajú."

„Život nie je krásny. Život je len tá vrcholne trápna fáza plná bolesti, medzi narodením a smrťou. Nič viac, nič menej." Dúfala som, že sa vyhnem slzám, ale keď som ich uvidela na jeho lícach, nevydržala som to. Nič som však nepovedala. Radšej som vypla zrkadlovku, prevesila si ju cez pravé rameno a objala Maxima. Nemyslela som si, že príde deň, kedy ho uvidím plakať, ale...toto bolo jeho tajomstvo. Tá jeho ľahostajnosť, ktorá bola len maskou. Maskou, ktorú teraz odhodil a konečne mi ukázal svoje pravé ja.