-Roderick-

Čakal som, že po tých dňoch, kedy sme neboli spolu niečo povie, no keď sa neozvala, ja som zvolil rovnakú taktiku. Šťastie, že som na chodbe nabehol do Brooke. Aspoň som takto dostal chvíľu, kedy sme mohli byť spolu a hlavne osamote. A hoci Clara radšej mlčala, mne úplne stačil pocit, že je zas pri mne. To ma upokojilo aj napriek všetkému, čo sa mi premávalo hlavou. Lebo odkedy prišla z domu, bola iná. Niečo sa stalo, ale mne o tom odmietala povedať.

„Hovorila som ti, že nemôžem teraz byť s tebou."

„Ja som to už nevydržal," zašepkal som jej, zatiaľ čo sa ku mne pomaly otočila tvárou. V skoro úplnej tme, ktorú prebíjalo len vonkajšie osvetlenie, som jej však z tváre nevyčítal nič. Určite bola však smutnejšia, než keď som ju videl naposledy. To už som poznal na jej hlase. „Daj mi aspoň pár minút. Je mega ťažké držať sa od teba ďalej niekoľko dní za sebou, keď si doslova na dosah ruky."

„Ale prečo? Dopekla, Roderick, vysvetli mi to." Mykol som plecami. Čo to bolo? Dalo sa to vôbec nejako pomenovať? Išlo o zvláštne pocity, ktoré boli až priveľmi plné mätúcich emócií. Zjavne by som mohol odprisahať, že som nič podobné ešte v živote necítil. So žiadnym dievčaťom. Ani s Lucy, ktorá bola moja posledná. Láska to ale byť nemohla. Nie, to určite nie. Láska predsa nemá byť plná strachu a neistoty. Láska má byť krásna, plná úsmevom a radosti. A toto sa tomu nepodobalo ani náhodou.

„Lebo keď neviem čo je s tebou a keď sa na vlastné oči nepresvedčím, že si v poriadku, idem zošalieť. Hlavne od pondelňajšej noci. Skoro sme sa tam vonku pobozkali a..."

„Nie, to sem prosím neťahaj. Predsa sme si to vysvetlili." Nečakane rýchlo sa mi vymanila z objatia a posadila sa. Načiahla sa za niečím na parapete a jej tvár po chvíľke osvetlila hrejivá žltá žiara svetelnej reťaze. „Nehovor mi, že nad tým stále premýšľaš." Premýšľal som. V noci, keď som ležal v posteli a díval sa do stropu, toto bola scéna, ktorá sa mi premietala pred očami. Moment, kedy som bol plne zahľadení na jej pery, ktoré som chcel viac, ako čokoľvek iné.

„Keď ide o teba, neviem na čo mám myslieť skôr," priznal som napokon a tiež sa posadil. „Jediné čo viem je, že ťa mám plnú hlavu a neviem proti tomu urobiť absolútne nič." Pokývala hlavou a privrela oči. Doslova, akoby to bolelo. Akoby jej moje slová ublížili. A to mi zmysel nedávalo. Veď som jej práve povedal, že na ňu myslím nonstop. A to bola dobrá vec, nie?

„Mal by si ísť, Roderick. Mrzí ma to."

„Nie. Rob hocičo, len ma neposielaj preč." Posunul som sa k nej bližšie a pravou rukou ju pohladil po líci. Celá sa triasla, no od zimy to zjavne nebolo. „Clara...povedz mi prosím, čo sa deje. Prosím." Na chvíľu to vyzeralo, že sa premôže a začne hovoriť, no napokon si len zahryzla do spodnej pery a odvrátila hlavu. Neskryla tak ale slzy, ktoré jej stiekli po lícach. Na vlastné oči som videla ako sa kvôli mne a mojej prítomnosti strápi, no nebol som schopný sa postaviť a odísť. Iba som tam sedel a díval sa na ňu. Chcel som jej nejako pomôcť, objať ju, ale to by zjavne nezniesla. Popravde som sa bál, že ak sa jej nedotknem maximálne opatrne, spôsobím jej neskutočnú bolesť.

„Neverím ti, jasné? Neverím ti dostatočne na to, aby si počul pravdu a s tým nič nenarobíš," dostala napokon zo seba chladne. Pozrela pritom von oknom, za ktorým sa sypal sneh. Jej natoľko vytúžený sneh. „Prepáč."

„V pohode. Nič sa...nič sa predsa nedeje."

„Poznám ľudí ako ty. Ľudí, ktorí musia neustále hovoriť, trepať do vetra a potom...potom prezradia všetko. Preto ti nemôžem nič povedať, ani keby som ako veľmi chcela." Lenže nechcela. Tu bol kameň úrazu. Sama povedala, že mi nemôže veriť. A ak to tak brala, ako ju presvedčím o opaku? Veď mi ani nedá šancu.

„Prečo mám pocit, že sa znova ocitáme tam, kde pred dvoma mesiacmi?" Mal som sto chutí sa postaviť a proste odísť. Lepšie, ako keby sa mám na ňu v takomto stave pozerať. Trápilo ma to oveľa viac, akoby malo. „Vravela si, že toto celé medzi nami bude na skúšobnú dobu. Nebodaj vypršala?"

„Nemáš ani poňatia, čo sa deje, tak prosím...veľmi ťa prosím, nerob tu podobné scény. Len mi daj teraz pokoj."

„Nemám poňatia, lebo mi to nedovolíš, Clara." Cez slzy, ale zasmiala sa a pokývala hlavou. Naozaj ku mne hovorila s poslednými zvyškami síl. „Pôjdem, ak mi sľúbiš, že si zajtra pohovoríme."

„Skoro ráno odchádzame." Výborne. Tak ja si nezaslúžim ani pol slova, pričom s Maximom odíde niekam na celý víkend. Niekedy by som veľmi rád vedel, čo má ten chlapec a ja nie. Prečo jemu povie áno na všetko, s čím príde? „Ak ti nezodvihnem mobil, nerob si starosti. Nechaj si všetko na pondelok."

„Nemám ti volať?" Pokývala hlavou. Konečne sa na mňa pozrela, no možno by bolo lepšie, ak by to neurobila. Kým som nevidel jej oči, nejako som sa s týmto celým vyrovnal. No už to nešlo. Dal by som všetko, všetko na celom svete, aby som jej pomohol a uľavil jej od bolesti. „Ako chceš." Usmiať som sa nemohol. Nemalo cenu sa tváriť, že mi to neubližovalo.

Dúfal som však, že ešte niečo povie. Pár slov, aby ma uistila, že sa to celé medzi nami práve nepokazilo. Ona však mlčala a pozerala na mňa, akoby ma očami odháňala. A tak som poslúchol. Nechcel som jej tu byť na príťaž. Iba som sa k nej pomaličky naklonil a vtisol jej pusu na líce. To bolo maximum, čo som mohol urobiť. Zhlboka som sa pritom nadýchol jej sladkej vône, ktorá ma vyprevadila von z izby. Dlho som ešte držal ruku na kľučke, ale vrátiť som sa nemohol. Nemal som tam zrazu čo robiť.

***

„Ako dopekla človek vie, či je zamilovaný?" opýtal som sa Coryho po dlhšom váhaní. Sobota sa vliekla až priveľmi pomaly. Kým som a zobudil, Maxim aj s dievčatami už boli preč. A na moju smolu niekam odišli aj Hunter s Josephom, čiže som zostal úplne osamotený. Aspoň som si však vyšiel von. Napadlo viac snehu, než by som bol čakal a preto som využil šancu. Poriadne som sa naobliekal a vydal sa do skoro prázdnych ulíc mesta. „Cory..."

„Pripadám ti ako niekto, kto by to mohol vedieť?" Asi nie. On nebol ako ja, keď prišlo na dievčatá. Zatiaľ čo ja som ich striedal ako sa dalo, on mal iba jeden vzťah, ktorý vydržal mesiac. Ak vôbec toľko. Priveľmi v tej dobe dievča nechcel, no keďže po ňom tá baba natoľko išla, skúsil to. Veľmi rýchlo s tým však aj skoncoval a odvtedy podobné záležitosti akosi ani neriešil.

„Som stratený." To som myslel tak akosi na všetko. Od včerajšieho večera nemalo svoj zmysel vôbec nič. Ako som zavrel za Clarou dvere, hlavou sa mi toho premávalo ešte viac, než dovtedy. A udržalo ma to hore aj počas celej noci. Toľko som premýšľal, až mi z toho prišlo zle a nezaspal som, až niekedy nad ránom.

„Ide o rovnaké dievča, ako minule?"

„Hej. O Claru." Bol som si natoľko istý, že som sa do nej nezaľúbil, ale...čo bolo potom dopekla so mnou? Kedy som sa ja takto zaujímal o nejaké dievča? Nikdy, nikdy v živote. Ešte ani o Brooke som nejavil toľko záujmu a pritom som z nej šiel do kolien hneď prvý deň. No Clara...ako som hovoril, nebola to tá typická kráska, na ktorú letia všetci chalani. No predsa na nej bolo niečo, čo ma k nej natoľko ťahalo. Ten zvláštny pocit ktorý som mal jedine vtedy, ak bola pri mne, alebo keď som počul jej hlas. „S tým dievčaťom niečo je, ale odmieta mi čokoľvek povedať. A ja som taký idiot, že sa jej stále starám do života, pričom ona o to nestojí."

„Čo na nej vidíš, že sa jej natoľko držíš?"

„Ja na nej práveže nevidím absolútne nič." Nie, keď sa na ňu len tak pozriem. Áno, mám rád jej oči, ale inak...inak by sa nedalo povedať, žeby sa mi neviem ako páčila. Nie, ak bola stále od hlavy po päty v čiernej a oči mala červené od plaču, akoby húlila trávu. Nie, keď stále chodila so sklonenou hlavou a nechcela komunikovať. Potom tu ale boli chvíle, ako keď fotila, alebo mala v rukách knihy. To bola skutočne ona. Vtedy som mal možnosť vidieť, kto Clara Hoganová skutočne je. A to boli chvíle, ktoré sa mi vracali znova a znova. „Je to oveľa viac o tom, čo cítim, keď sme spolu. Neviem, ako by som ti to mal vysvetliť, lebo tomu sám poriadne nerozumiem, ale..."

„Chlapče, ty si sa do nej zjavne skutočne buchol." Privrel som oči nad zasneženou krajinou. Zašiel som do parku neďaleko a vyšplhal na kopec, kde sme raz s Maximom pozorovali západ slnka. Mal som odtiaľ skvelý výhľad na mesto, pod snehovou pokrývkou. Síce fúkal chladný vietor, ktorý mi vyštípal líca, ale inak by sa nedalo povedať, že mi počasie nesadlo. Práveže sa mi z nepochopiteľného dôvodu páčilo.

„Cory, láska nemá byť takáto. Láska je predsa krásna, plná úsmevom, smiechu a radosti." Ak je toto láska, nemám záujem. Mal som iné predstavy. Ľudia...ľudia ju opisujú tak nádherne, tak čo je potom toto?

„Ty žiješ v nejakej rozprávke, alebo čo prosím ťa? Kam chodíš na podobné veci?" Mal som chuť celý mobil hodiť do zeme. Natoľko som bol nahnevaný, ale zmätený zároveň. Keby viem kam išli, sadol by som do auta a šiel za nimi. A čo, ak by sa Maxim hneval? Nech sa hnevá. Menej by ma v niektorých chvíľach ten malý ruský bastard ani nemohol zaujímať. Bože, keby vie, ako ma serie, keď nahodí ten debilný úškrn. Hlavne, ak je nablízku Clara, ktorá s ním tak rada trávi čas. „Roderick, dovolím si tvrdiť, že doteraz si zamilovaný nikdy nebol a ty mi tu ideš prednášať, aká má láska byť? Odkiaľ ju máš prosím ťa takto zidealizovanú?"

„Ja...ja neviem. Ale čo má toto byť? Cítim sa, akoby som stál na ľade, ktorý sa mi každú sekundu prelomí pod nohami. Nehovor mi, že toto je láska, o ktorej básni každý." Koľko síl ma stálo, aby sme vôbec začali budovať priateľstvo. A odvtedy to bolo postupne stále horšie a horšie. Posledné dni, hlavne posledné tri týždne som na ňu myslel nonstop. Odkedy som sa prebudil a napísal jej, až kým som večer nepoložil mobil.

„Roderick, ja nie som ten správny človek, na takýto rozhovor. Neviem ti poradiť, lebo Claru nepoznám. A v poslednej dobe mám pocit, že tak celkovo nepoznám ani teba." Akože prosím? „Aj keď si bol doma...akoby si sa nevrátil ty, len niekto, kto sa na teba podobal. Duchom si bol niekde úplne inde." Áno, pravda. Bol som niekde úplne inde. Niekde v zasneženej Kanade vedľa dievčaťa, ktoré malo zjavne veľmi vážne problémy, lenže o moju pomoc proste nestála. Dala mi to včera večer najavo. Mne teda nezostávalo zjavne nič iné, len sa zmieriť s tým, že Brooke a Maxim sú jej bližší, ako ja.