-Clara-

Viete, čo je najhoršie? Ten pocit prázdnoty a zúfalstva, ktorý sa vo vás usídli, sotva zmiznú posledné zvyšky sĺz. Nenávidela som ten pocit najviac na svete a predsa som ho zažívala tak často. Aj teraz. S očami upretými niekam do prázdna, som sa v zime opierala o kapotu auta. Chvíľami som okolie ani nevnímala. Nie autá, jazdiace na neďalekej diaľnici, ani obraz mesta, ktorý vykúkal spoza stromom. Svah dole bol strmý a nás od neho delil múrik, po ktorom som minule počas noci chodila. Teraz by to však nešlo. Nejaký pohyb si vyžadoval až priveľa sily.

„Cigaretu?" opýtal sa tichý hlas vedľa mňa. Pokývala som však hlavou. Načo by mi bola? Zapáliť a uhasiť ju, si vyžadovalo priveľké úsilie. „Zmrzlinu?"

„Nič." Bolo veľmi zle, ak ma nenadchla už ani zmrzlina. Zjavne preto som sa aj spakovala a odišla z internátu niekam von. Nechcela som, aby ma tam Brooke našla v takomto stave. Vyzeralo to tak, že pôjdem sama, no keď na mňa niekto zatrúbil pri parkovisku, hneď sa mi naskytla spoločnosť. „Je mi zle."

„To dôjde pri pohľade na teba asi každému."

„Myslíš?" Bolo zbytočné sa pýtať. Hlavne ak som bola tak unavená, že som sotva stála na nohách. Keby nemám odvoz, asi by som ďaleko nedošla. Lebo posledné tri noci na internáte som nespala skoro vôbec. Iba som sa dívala do stropu, von oknom, alebo do mobilu. Po dvoch týždňoch som predvčerom okolo polnoci zavítala konečne aj do mailovej schránky, kam mi chodila pošta z blogu, no nič tak prevratné sa tam nenašlo. Okrem jedného mailu teda. Netušila som od koho je, lebo odosielateľ sa dole nepodpísal, no...jeho slová padli dobre.

„Ahoj. Ako vidím, iba málo ľudí si dalo doteraz tú námahu, aby ti napísalo. Rád by som sa k nim pridal. Pravda, že som čítal ešte iba tvoj prvý článok, ale...pomohol mi vo veci, ktorá bola pre mňa veľmi dôležitá. A za to by som sa rád poďakoval. Nie, žeby som bol typ, ktorý číta pomedzi riadky a hľadá skryté významy, ale tvoje slová vo mne niečo zanechali. Takže klobúk dole, si naozaj veľmi dobrá v radení neznámym ľuďom.

Tiež som začal teraz chodiť na vysokú, no poviem ti toľko, že som zostal vrcholne sklamaný. Neviem ako ty, ale ja som veľmi oľutoval, že som sa na to dal. Ale iba z jednej stránky samozrejme. Prinieslo to so sebou aj niečo dobré, to bez debaty. Hádam sa na celú vec pozeráš podobnými očami aj ty. Baba ako ty musí byť pre profesorov požehnaním, ak samozrejme študuješ niečo, čo sa týka písania (veľmi silno dúfam, že áno).

No nič...aj táto krátka správa ma stála veľa úsilia, ale možno sa ešte niekedy v budúcnu ozvem. Veľmi ti držím palce čo sa blogovania týka, ale samozrejme aj ohľadne tej školy. Ešte raz teda ďakujem a...maj sa...Kanadský lev. (ver alebo nie, správu som napísal skoro dva mesiace dozadu, ale odvahu poslať ju, som nabral až teraz. Ale zas...lepšie neskôr, ako nikdy, nie? Názor som samozrejme nezmenil. Vďaka tebe som tam, kde som. Díky.)"

Chcela som mu odpísať hneď, aby som nezabudla, no akosi som nemohla dať dokopy nič, čo by dávalo zmysel. Radšej som si to chcela nechať odležať v hlave. Teraz som mala vážnejšie problémy, ako nejaký mail. Snažila som sa držať pokope všetko, čo sa dalo. A verte mi, bolo to skoro nad moje sily. Včera večer ma Brooke našla plakať. Prišla celá nadšená, že nám zohnala novú príchuť zmrzliny, no smiech ju prešiel hneď, ako ma našla oblečenú sedieť vo vani, pričom mi na hlavu tiekla doslova ľadová voda. Neviem čo ma to popadlo. Bol to zjavne nejaký pokus o obranu pred...pred čím? Pred mojou mysľou, ktorá veľmi ťažko rozoznávala skutočnosť od výmyslov? Asi áno.

Nemusíš mi hovoriť kde si, len mi povedz, či si v poriadku.

Keď mi zavibroval mobil, nemyslela som, že správa bude práve od nej. Od Rodericka však byť nemohla. Tomu som od rána neodpísala a včera som ho poprosila, aby mi dal trocha voľnosti a nechal ma teraz pár dní. Nemohla som s ním byť. Nemohla som ho počúvať, ako trepe piate cez deviate, keď ja som niektoré chvíle nevládala ani dýchať.

Som s Maximom, neboj sa.

On bol ten, ktorý si ma bez debaty vzal na krk, aj keď nemal na to dôvod. Videl ako sa tvárim, no posadil ma do auta a išli sme na rovnaké miesto, ako minule v noci. Akurát, že bolo ešte len poobede a cigarety nechcel teraz ani jeden z nás. Ťažko sa mi pritom odhadovalo, či aj jeho mohlo niečo trápiť. Možno som si to len nahovárala, lebo som ja sama videla svet spoza čierneho závoja. A možno ho skutočne niečo trápilo.

„Neviem, čo bude s tým výletom zajtra. Nemôžem ti garantovať, že..."

„Na ten výlet pôjdeme. A pôjde s nami aj Brooke." Ani neviem po akej dlhej dobe, som zodvihla hlavu z jeho pleca a pozrela do jeho smaragdových očí. „Už som sa s ňou dohodol."

„Nič mi nespomínala."

„Poprosil som ju o to." Čo také zvláštne mal na pláne, že s nami pôjde ešte aj Brooke? „Ideme potom na celý víkend. Vrátime sa až v nedeľu večer." Aj toto bola novinka. Jeden deň by som ešte možno zvládla, ale dva dni a jednu noc...to som si už istá nebola ani trocha. Skôr som sa obávala, že toľko nevydržím. Pán Morisson mi v takéto dni hovorieval, že som ako porcelánová bábika. No mal asi pravdu. Nebolo treba veľa, aby som sa rozbila na márne kúsky.

„Neviem, či..."

„Okrem otcovho brata, príde aj moja mama." Niečo sa mu pri týchto slovách mihlo v očiach. Akurát som nepostrehla, o čo išlo. Smútok zjavne nie, ale... „Hovoril som jej o tebe a rada by sa zoznámila."

„V takomto stave s ňou asi veľa nenahovorím." No maličká zvedavosť tam bola. A hlavne preto, že ma pred ňou Maxim spomínal. Prečo to akože robil? Nemal nič zaujímavejšie, o čom by mohol hovoriť, alebo ako? „Bude zo mňa skôr sklamaná."

„Ver mi, to určite nebude." Len letmo, ale usmial sa a objal ma okolo pása. „Nepôjdeme? Je mi zima." Prikývla som a hoci som sa usmiať nedokázala, dúfala som, že vidí vďaku v mojich vyplakaných očiach. Lebo nech som potrebovala hocičo...objať, vypočuť, alebo len niekoho, kto pri mne bol, nikdy nenamietal a hlavne sa nepýtal. Bolo to, akoby sa ani nezaujímal, prečo sa takto chovám. Akoby to mal totálne v paži.

Cesta späť na internát prebehla v tichosti. Obaja sme mlčali a nehralo ani rádio. Nezniesla som nejaké iné zvuky, ako ten, ktorý vydával motor. To príjemné tichučké pradenie, zatiaľ čo my sme posedávali na kožených sedadlách a v  teple. Dúfala som, že udržím slzy, čo sa mi ale nepodarilo. Pri jednom jedinom pohľade na Maxima som sa znova rozplakala, akoby sa stalo neviem čo. A to som si myslela, že na dnes som dosiahla limit. Zjavne ale nie.

***

Brooke sa so mnou ani nesnažila hovoriť. Keď videla, v akom stave som prišla späť, iba ma hneď vo dverách objala a potom zbytočne neotravovala. Mala nejaký sloh na španielčinu, takže sa musela plne venovať tomu. A ja som bola rada. Úplne mi vyhovovalo bez slova ležať medzi vankúšmi, pod chlpatou tmavosivou dekou. Počasie sa postupne k večeru zhoršilo, ale...dočkala som sa. Najprv začalo pršať, no potom sa dážď veľmi rýchlo premenil na drobné snehové vločky. Prvotne sa topili, no keď začali padať o niečo väčšie a zjavne klesla aj teplota, chodníky sa začali strácať pod bielou prikrývkou.

„Maxim ti už hovoril, že idem s vami?"

„Hej," zamrmlala som a pozrela od okna na ňu. Jeho strýko sa profesionálne venuje fotografovaniu, čo je hlavný dôvod, prečo nás vraj berie obe. Zmysel to malo, to určite áno. Ak nie inde, aspoň tam nech mám dobré známky.

„Bude to fajn, neboj sa. Určite sa naučíme niečo nové a zaujímavé."

„Vieš, kam vlastne ideme?"

„Národný park Crater Lake. Skoro tri hodiny južne odtiaľto." Nikdy som ešte o tom mieste nepočula. Znelo to ale zaujímavo. Národné parky som mala stále rada. Skrývali v sebe veľa krásy a hlavne pokoja. „Na fotkách vyzerá to miesto ako splnený sen. Predovšetkým ak teraz nasneží, bude to tam ako z rozprávky." Škoda, že ma priveľmi nelákalo pozrieť sa na fotky. Radšej som sa chcela nechať prekvapiť. Možno to bude mať na mňa nejaké liečivé účinky. Aspoň trošičku.

„Budeme tam vraj celý víkend." S úsmevom prikývla a pozrela od notebooku ku mne. Síce jej úsmev vydržal, ale...jej oči hovorili za všetko. Trápilo ju, čo sa so mnou deje. A práve to som nechcela. Nemala som záujem o to, kaziť niekomu život, lebo neviem čo so sebou. Bolo to voči nim...voči nej nespravodlivé. Akoby jej nebolo teraz lepšie, keby tu má normálnu spolubývajúcu, ktorá sa netvári, ako keby jej niekto zbúral celý svet.

„Idem asi na večeru...som hladná a od rána som poriadne ani nejedla. Pridáš sa?"

„Nemám chuť, prepáč."

„Ale ak by boli koláčiky, prinesiem ti?" Dokonca aj nad tým som pokývala hlavou. Videla som, že chcela ešte niečo povedať, no napokon sa len usmiala , vzala si mobil a pobrala sa. Dokázala som jej povedať len toľko, aby vypla svetlo, nech tu mám tmu. Orion sa prvotne trocha zľakol, no keď si poštekal, zas sa upokojil a zjavne ľahol späť do pelechu. Ja som sa ešte lepšie zabalila do deky a otočila sa čelom k oknu. Chcela som vidieť iba toľko, ako sneh poletuje v žiare pouličného osvetlenia. Niečo tak obyčajné v sebe skrývalo pokoj, ktorý som tak zúfalo hľadala. 

Plaču som sa vyhla, no keď sa po chvíli otvorili dvere, privrela som oči. Nesedelo mi, žeby sa Brooke vrátila tak skoro, ale zjavne to nebola ona. Nepadlo totiž ani slovo. Niekto, komu sa Orion zjavne potešil, sa len pobral smerom k posteli, na ktorej som bola schúlená a ľahol si ku mne. Bez slova, bez opýtania, alebo niečoho iného. Len sa posunul až úplne ku mne a prehodil si cezo mňa ruku. Prvá reakcia bola, aby som ju zo seba striasla, ale...neurobila som to. Radšej som sa ani nepohla. Dokonca ani v momente, kedy som pocítila jeho pery na mojom líci a jeho vôňa ma udrela po nose.