-Clara-

„Mami, mohla by som jednu otázku?" opýtala som sa hneď, ako som nabehla do kuchyne. Skoro som na schodoch spadla, ale mala som naponáhlo. Snežilo tak krásne, že som sa chcela v momente vyrútiť von a fotiť, ale...nemohla som nájsť svoj objektív, s ktorým sa mi najviac oplatilo robiť makro fotografie snehových vločiek. Zo štyroch objektívov som si v septembri vzala do Oregonu len dva, ale...teraz som zrazu tie, čo zostali doma nemohla nájsť. „Keď si upratovala v mojej izbe, odložila si mi objektívy niekam inam?"

„Nie zlatko, prečo by som to robila?"

„Nie sú na svojom mieste." Vždy som ich mala v spodnej zásuvke písacieho stola, pekne uložené v samostatných taškách, aby sa im nič nestalo. Ale zrazu boli preč a nenašla som ich vôbec nikde. „Prešla som všetky zásuvky, ale akoby sa prepadli pod zem."

„Si si istá, že si ich nedala pred odchodom niekam inam?"

„Na sto percent. Prečo by som ich dávala inam?" Vždy boli na tom jednom mieste, aby som ich nemusela hľadať hore-dole. A zrazu boli preč. Bolo to, akoby ste vyše tisíc dolárov len tak vyhodili von oknom.

„Skús sa opýtať ocka, alebo Andyho. Možno oni budú vedieť." Andrew! On sa mi predsa vyhrážal, že mi prevráti izbu hore nohami. Tak prečo by ich nemohol vziať? Čo ak to bola nejaká jeho hlúpa cesta, ako sa mi pomstiť?

„Okej, skúsim sa opýtať Andyho." Vybehla som späť na poschodie a s Orionom v pätách podišla k jeho dverám. Spoza nich dunela hudba, ktorú ale rušili akési divné zvuky. Nedokázala by som povedať, ako čo to presne znelo, ale...sotva som vošla, pochopila som. Andy kľačal na podlahe, v rohu pri posteli a malým kladivom búchal do drevenej laty, aby zapadla späť na miesto. Kvôli hlasnej hudbe si ma nevšimol, takže som za sebou zavrela, podišla k notebooku na stole a vypla tú škriekanicu, ktorá sa snažila zjavne byť nejaký tvrdý metal, alebo ja ani neviem čo.

„Hej!" zakričal takmer okamžite a pozrel mojim smerom. S prekríženými rukami som ho sledovala, až kým nehodil kladivo na posteľ a nevstal na nohy. Takmer okamžite som si všimla, ako sa mu trasú ruky a aký hnev ovládol jeho oči, či celkový výraz tváre. „Čo tu dopekla robíš?!"

„To by som sa mala opýtať skôr ja teba. Čo to má znamenať?" Ukázala som najprv na kladivo a potom na podlahu. Namiesto toho, aby mi niečo vysvetlil len znova vzal kladivo do rúk a pristúpil ku mne. Chcel to hrať na drsného brata, ale zjavne zabudol, že ja som sa ho nikdy nebála. Vždy mal len silné reči. „Niečo si tam schovával?"

„Teba do toho nič nie je, psychopat." Presne ako stále. Jeho typická obrana, musela byť útok. „Vypadni z mojej izby!"

„Kde mám objektívy? Ak si mi ich vzal, láskavo ich vráť. Stáli veľa peňazí, Andrew a hádam nechceš, aby som to povedala otcovi." Áno, bolo úbohé sa mu vyhrážať, že pôjdem za otcom, ale čím som ho mala zastrašiť? Ak bol niekto v rodine, pred kým mal aspoň trocha úctu, bol to otec. Aspoň niekedy to tak bývalo.

„Načo by mi boli tvoje objektívy?"

„Neviem, čo tak náhrada za peniaze, ktoré si zo mňa ťahal? Tie ti boli akože načo?" Snažila som sa mu hľadieť do očí, ale nebolo to vôbec ľahké. Nevidela som v nich ani kúsok svojho brata, ktorého správanie ma vždy natoľko trápilo. Akoby predo mnou stál niekto úplne iný. Niekto, koho som zaujímala ešte menej, ako jeho pred odchodom do Oregonu. „Andrew..."

„Vypadni!" skríkol nervózne a posotil ma ku dverám. Nemalo cenu sa mu vzpierať, hlavne ak sa maximálne neopatrne oháňal kladivom v druhej ruke. Buď by ublížil mne, alebo sebe, bez čoho sme sa mohli skutočne zaobísť. „S bláznami sa nebavím!" Strčil ma do dverí, ktoré sa však v rovnakom momente otvorili a ja som nimi dostala peknú ranu. Udržala som sa na nohách, ale podarilo sa mi vybiť mu kladivo z ruky, ktoré s hlasným buchotom padlo na zem vedľa nás.

„Čo tu dopekla tak vykrikuješ?! Si normálny?!" zasyčal na neho Austin. Už neraz sa stalo, že hádku medzi nami končil on, hoci som ho o to nikdy neprosila. On sa stále len primiešal a potom to vyzeralo, že sa neviem o seba sama postarať. A tak to bolo aj teraz. Keď som sledovala, ako kričia jeden na druhého a ako sa nás oboch snaží Andy vyhodiť, odišla som sama. Na chodbe som schytila Oriona a bez toho, aby som niekomu niečo povedala, sa len obula, schmatla kabát a bežala preč. Ani nie do lesa na skaly, ale smerom do mesta. Bol tam síce hluk, ľudia behali hore-dole, ale cítila som sa tam lepšie, ako doma.

***

Deň Vďakyvzdania sa naprieč Amerikou oslavuje štvrtý novembrový štvrtok. Čo sa týka Kanady, veľká časť oslavuje už dlhé roky podľa vlastného dátumu a to druhý októbrový pondelok. Nikdy mi nebolo jasné, prečo, ale mnoho rodín, sa aj tak riadi podľa toho amerického dátumu. Tak ako tá naša. Dnes večer o šiestej sme si mali všetci sadnúť spoločne za stôl, ktorý by bol plný jedla a počas smiechu a rozprávania príhod, sme sa mali do sýtosti najesť. Hodiny ale ukazovali pomaly pol siedmej a ja som sa v tej neskutočne zime ešte stále motala tmavým a hlavne opusteným mestom. Nikde nebolo ani živej duše. Každý bol doma, v kruhu svojej rodiny a slávil dnešný deň dobrým jedlom a vrúcnymi modlitbami. To iba ja som sa celý deň potĺkala po okolí, akoby som nemala kam ísť.

Až kým som teda nenašla nejaké to útočisko. Chodníčky mesta ma doviedli až ku kostolu ktorý...ja ani neviem. Poslednú dobu som mala veľmi veľa otázok, keď prišlo na moju vieru v Boha. Nie, žeby som v neho prestala veriť, to nie. Len som získala na všetko iný pohľad, než aký som mala počas detstva. Nechápala som, že ak je Boh taký dobrý a miluje nás všetkých, prečo dopustil, aby som musela takto trpieť. A nielen ja. Ale aj všetci, ktorí na tom boli rovnako a ešte horšie. Omše sa zvykli slúžiť o piatej, alebo potom o ôsmej, takže keď som prišla ja, mala som celý kostol pre seba.

Kostol s farou vlastne ani neboli veľké. No nachádzali sa na o to krajšom mieste. Či už som sa pozrela doprava, doľava, dopredu, alebo za seba, z každej strany som videla prekrásne hory, ktoré pokrýval sneh. Ulicu prežiarili pouličné lampy, pod ktorými sa snehová pokrývka krásne leskla. Kostol svojou bielou fasádou do tej zimnej rozprávky dokonale zapadol. Jeho vežička so zvonom sa vypínala vysoko nad mojou hlavou, pričom tabuľku s nápisom Ralph Connor Memorial United Church, osvetľovala príjemná oranžová žiara z malej žiarovky. Vedľa dverí a dokonca aj nad nimi, sa nachádzalo krásne gotické okienko a nástenné svetlá, ktoré ale neboli zapnuté. Bola som si na sto percent istá, že bude otvorené a preto ma ani neprekvapilo, keď som zatlačila do ťažkých dverí a tie sa otvorili.

Vo vnútri to vyzeralo presne tak, ako som si aj pamätala. Krásne sklíčkami vykladané okná, steny obložené drevom a drevené trámy pod strechou, ktoré hrali svoju dôležitú úlohu. Až k oltáru sa tiahol jasne červený koberec a niekoľko radov lavíc, ktoré ale boli všetky prázdne. Preto som sa prešla kostolíkom až dopredu k oltáru a zapozerala sa naň. Nie, žeby mal byť niečím špeciálny, ale...bol na neho akýsi upokojujúci pohľad. Ticho, ktoré ma obklopilo, prerušil až Orion, ktorému z môjho kabáta trčala len hlavička. Veselo sa obzeral okolo a štekal na neznáme prostredie.

„Tichučko," povedala som vľúdne a vtisla mu pusu na hlavu. „Nechceme, aby nás pán farár vyhodil." Netušila som, či je zvieratám vstup povolený a nemala som záujem, aby nás vykopli. Chcela som si tu na chvíľu posedieť a možno sa opýtať na niekoľko otázok. Mala som plnú hlavu myšlienok, ktoré ma však privádzali k šialenstvu. Rovnako ako môj stále vibrujúci mobil, ktorý som ale nezodvihla. Asi tri hodiny dozadu som napísala toľko, že prídem. Nech ma nikto nehľadá a dajú mi pokoj.

„Viem, že zjavne nemám právo od teba niečo prosiť, ale...ja vlastne o nič neprosím. Možno mi ide len o to, aby som sa vyrozprávala niekomu, kto si ma vypočuje, ale nebude mi vedieť odpovedať." Obzerala som sa pri týchto slovách naokolo seba, ale jediné, čo skutočne zaujalo moju pozornosť, bol klavír. Spomínala som si, ako krásne naň zvykli hrávať, keď som sem chodila na omše. A zrazu bol neskutočne lákavý aj pre mňa. Dlho som nemala možnosť hrať na klavíri. Naposledy, keď som ešte chodila na spev.

„Prečo si myslíš, že nedostaneš odpovede?" V momente som sa strhla a znova pozrela smerom ku dverám. Stál v nich však človek, ktorý ma istým spôsobom potešil. „V nejakej forme sa jej určite dočkáš?"

„Napríklad Boh pošle vás, aby ste ma doviedli domov?" Pán Morisson len mlčky mykol plecami a po chvíľke sa posadil do lavice ku mne. Pohladil Oriona po hlavičke a potom ma objal okolo ramien. Nechápala som, podľa čoho ma našiel, ale bola som na jednej strane rada, že prišiel. „Ako ste vedeli, že som tu?"

„Pochyboval som, žeby si sa ešte stále motala v zime a vzhľadom nato, že je všetko zavreté, nezostávalo veľa možností."

„Doteraz som sa motala vonku. Nie som tu ešte ani desať minút." Aj tu bolo pomerne chladno, ale stále lepšie, ako byť vonku. Alebo možno nie. Zasnežené ulice mali svoje čaro. Skrývali v sebe ten zvláštny pokoj, ktorý sa vám dostal hlboko do srdca a zanechal v ňom príjemne hrejivý pocit. Akurát mi bolo trocha smutno, že sa tu prechádzam sama. Chcela som počas prechádzky počúvať všetky tie nezmysli, ktoré Roderick tak rád trepal. Chcela som mať možnosť proste otočiť hlavu a tam uvidieť jeho natešený výraz a jeho prekrásne oči, ktoré v sebe ukrývali celučký jeho milovaný oceán, aj so všetkými hrozbami. Chcela som toho tak veľa? Asi áno.

„Prečo myslíš, že nemáš právo Boha o nič prosiť?"

„Samovražda je predsa hriech, nie?" Prikývol. „Stále nám hovorili, že život je Boží dar, ktorého sa nemôžeme len tak zriecť. Tak prečo by mal Boh počúvať niekoho, kto chce tento jeho dar len tak zahodiť?"

„Nie je to len tak. Máš svoje dôvody." Lenže tie určite neboli dostačujúce. Aspoň ja som to tak cítila. Sú ľudia, ktorí to majú odo mňa horšie a nesú to bez podobných myšlienok. Tešia sa z každého jedného dňa, ktorý dostanú a nedúfajú, že smrť príde čím skôr, len aby mali konečne pokoj. Alebo možno aj áno, iba o tom nahovoria, ako ja.

„Rodičia sa určite hnevajú, že? Pokazila som celý večer."

„Nepokazila," oponoval hneď, ako som dopovedala. „Ty si im aspoň dala vedieť, že sa vrátiš, ale...Andrew odišiel bez slova a nikto sa mu nevie dovolať." Jasné. A keď sa vráti, zo svojho správania obviní mňa a to, že som ho vytočila. Dobre som poznala jeho praktiky, ktorými na seba stále strhával pozornosť. A prečo? Lebo mu už roky liezlo na nervy, že sa naši viac motajú okolo mňa, ako okolo neho. Rovnako, ako aj dvojičky. Ja som bola pre nich dôležitejšia, ale...za akú cenu?

„Zmenil sa. Bol ku mne ešte hnusnejší, než pred odchodom."

„Chlapec si stále myslí, že aj keď si preč, rodičov zaujímaš viac, ako on. Preto rebeluje a púta tak na seba pozornosť." Ale čo týmto akože dosiahne? Jedine to, že si pohnevá rodičov proti sebe. A veľmi pochybujem, že to by bol jeho skutočný zámer.

Odpovedať, som však neodpovedala nijako. Nechcela som sa o ňom rozprávať. Hnevala som sa na neho za všetko, čo mi povedal, ale aj čo mi nepovedal. Nikdy som mu predsa neublížila, tak prečo som musela roky znášať jeho nálady a jeho nenávisť voči mne? Jediné, čo som chcela bolo, aby sme vychádzali. Nemuseli sme mať vzťah, ako som mala s dvojičkami. Chcela som len toľko, aby po mne stále nezazeral a aby mi občas povedal pár slov. Nič viac, nič menej. Veľmi dobre som vedela, že viac od neho nemôžem čakať a ani chcieť.

„Keď vám niekto chýba...naozaj veľmi...ako sa s tým dá popasovať bez plaču?" Túto otázku som myslela až priveľmi vážne. Zostávali mi doma ešte tri dni, ale ja som sa už nemohla dočkať, kedy v pondelok vystúpim z auta a rozbehnem sa k Roderickovi. Bolo to, akoby som ho poznala celé roky a nevidela ho rovno celú večnosť. A pritom ani jedno z toho nebola pravda. Ešte stále som ho poriadne nepoznala a nevideli sme sa sotva dva týždne. To predsa nebolo tak hrozné. Len...prečo to potom tak veľmi bolelo?

„Kto ti natoľko chýba?"

„Roderick." Doteraz som mu ani o ňom, ani o Maximovi nič bližšie nepovedala. Vedel len toľko, že tu boli akýsi dvaja kamaráti. No zrazu som musela. Alebo som skôr chcela. Chcela som o ňom hovoriť. „Chcem, aby bol tu."

„Kto presne je ten Roderick?"

„Kamarát, s ktorým si každý večer pred spaním voláme. Chodil s Brooke, ale..." Ale čo? Som rada, že sa rozišli, lebo to nikam neviedlo? To som chcela povedať? „Za posledné dva mesiace sme sa veľmi zblížili. Ja neviem prečo, ale ten chlapec o moje priateľstvo bojoval tak, akoby išlo o vážny vzťah, alebo ja ani neviem. Toľko sa mi prosil, až som mu dala šancu. No asi to bola chyba."

„Tuší niečo?"

„Nemyslím si." Roderick bol moc roztržitý na to, aby si začal všímať podobné veci. A hlavne ak sa nikdy s nikým podobným nestretol. Potom nemal príznaky veľmi odkiaľ poznať. A to bolo dobre. Nechcela som, aby moja choroba zničila to, čo sme vybudovali. Naše priateľstvo bolo pre mňa nevýslovne špeciálne a hlavne dôležité. Nechcela som ani pomyslieť na to, žeby sa malo zrazu len tak skončiť. „A ani nechcem, aby niečo tušil. On a jeho bláznivá povaha, sú moje záchranné koleso, vedúce do reálneho sveta. Keď s ním hovorím, nič sa nezdá rovnaké a predsa je všetko dokonalé." Aspoň vtedy sa cítim trocha ako normálne dievča. Tie prvé momenty našich telefonátov sú neustále čarovné. Aj keď sa nekončia vždy slávne a niekedy len tak položím, začiatky sú stále krásne.

„Si si istá, že je medzi vami len priateľstvo?"

„Nesmie tam byť nič viac. A ani sa nebojím, žeby mohlo byť." Mala som dosť rozumu nato, aby som to nenechala zájsť tak ďaleko. A on mal určite dosť rozumu, aby si so mnou nič vážne nezačínal. Ako sám povedal, neprišiel do Oregonu hľadať lásku. Obom nám predsa išlo o priateľstvo a keď sme to dosiahli, nebudeme to ničiť. „Sme priatelia. To stačí." Nepočkala som na jeho reakciu a radšej sa postavila. Chcela som už ísť. Ísť domov.

***

„Veľa si toho nezjedla," povedala Claire, sotva si sadla ku stolu. Chcela som ísť do obývačky za ostatnými, ale radšej som zostala tu. Utiahnutá v kuchyni, s pohľadom upretým von na padajúci sneh. „Nechutilo ti?"

„Chutilo, ale nie som hladná."

„Veď si celý deň nejedla." No nemala som chuť ani teraz. Rodičia sa na mňa našťastie nekričali, ani nič podobné, ale neboli ani šťastní z môjho chovania. Pokazila som nám večer, ktorý mal byť o radosti z toho, že sme ako rodina spolu. Namiesto toho sa museli strachovať o to, kde som a čo robím. „Čo sa vlastne stalo?"

„Ja neviem. Stalo sa." O tom, že Andy niečo ukrýva, som zatiaľ nechcela povedať nikomu. Najprv som sa chcela pozrieť ja sama a hlavne som chcela zistiť, kde mám svoje objektívy. Lebo ak s nimi niečo urobil, môže si byť istý, že mi zoženie nové. A za jeho peniaze.

„Viem, že nie si v poriadku, ale odkedy si doma, si hádam ešte smutnejšia, ako inokedy. Deje sa niečo?" Pokývala som hlavou. Nedialo sa nič také. Nič, čo by som jej chcela vešať na nos. „Si si istá?" Pokúsila som sa aspoň o náznak úsmevu, ktorý ale určite pôsobil maximálne silene a trápne. Ale aspoň som sa snažila.

Keď som ale znova osamela, bolo mi do plaču. A ani neviem nad čím. Necítila som nič, ani smútok, ani výčitky, či ľútosť. Iba prázdnotu, ktorá sa nekončila. V rukách som zvierala mobil, kde-tu odpísala Brooke, keď si na mňa našla čas, ale...čakala som hlavne na jednu jedinú vec. Na telefonát, ktorý dnešný deň zlepší aspoň o niečo. Od rána sme neboli v kontakte a dokonca aj to mi prišlo zvláštne. Hoci som to bola ja, kto naposledy neodpísal...nedúfala som, že sa Roderick ešte raz ozve. Vedel, čo to znamená. Vedel, že mi má dať priestor a počkať, kým budem zas pripravená s ním komunikovať. Zjavne preto som aj ako prvá vytočila jeho číslo a čakala, či to nebola chyba.

„Už som čakal, kedy si na mňa spomenieš."

„Myslela som na teba celý deň," odpovedala som bez váhania, alebo bez premýšľania. Bolo to tu. Ten hlúpy úsmev, ktorý sa mi natlačil na tvár, keď som začula jeho hlas. „To teraz vyznelo divne."

„Nie, práveže nie. Aspoň viem, že v tom nie som sám."

„Tiež na seba myslíš celý deň?" Pri jeho smiechu mi stiekli slzy po lícach. Bože, znel tak šťastne, že so mnou hovorí. Prečo? Prečo sa ma dopekla natoľko držal? Prečo niekto ako on, kto mohol mať za kamaráta hocikoho? Mal to v sebe, to čaro osobnosti, ktorým si k sebe pútal ľudí. Tak prečo chcel mať tak veľmi mňa?

„Myslím na niekoho oveľa krajšieho. Na nejaké to dievča z Kanady, s očami, ktoré v sebe ukrývajú celý les, ktorým sa ona tak rada motá."

„Hm...kto by to tak mohol byť?"

„Stalo sa niečo? Znieš zvláštne." Postrehol, že plačem. A pritom som sa to snažila zakryť. „Alebo sa nemám radšej pýtať?" Robil to zbytočne. Nechcela som mu hovoriť, že sa mi znova rúca celý svet a ja sa len prizerám. Bolo to dosť bolestivé aj bez priznania.

„Povedz mi radšej, čo si dnes robil." Vedela som, že bude hovoriť poriadne dlho a ja nebudem musieť odpovedať. A to som si užívala. Jeho hlas, ktorý vyplnil celý môj večer a pomohol mi trocha si oddýchnuť od všetkého naokolo. Ani neviem, ako dlho som sedela pri stole a proste ho počúvala. Raz ma prišiel skontrolovať otec, ale keď videl, že sa niekomu podarilo ma aspoň trocha rozveseliť, nerušil ma.

***

Zobudila som sa pomerne skoro. Alebo som skôr ani priveľmi nespala. Iba som sa obracala v posteli hore-dole a keď už to bolo priveľmi neznesiteľné, čítala som. Myslela som, že napíšem niečo na blog, ale zrazu som nemala absolútne žiadne nápady. Žiadna téma sa mi nezdala dosť dobrá. A preto som využila pokoj v dome, aby som sa zakradla do Andyho izby. Otvárala som potichu a opatrne, ale nebol späť. Posteľ bola stále ustlaná, takže tu v noci určite nebol.

Potichu, skoro po špičkách som došla k jeho posteli a kľakla si do rohu, kde včera niečo robil s podlahou. Všetky laty vyzerali v poriadku, ani jedna nebola uvoľnená, alebo niečo no...predsa len tu niečo robil. A mal so sebou kladivo. Porozhliadla som sa po ňom a napokon bolo presne tam, kde som čakala. Pod posteľou, kde by nikto podobnú vec nehľadal. Vyberalo sa mi pomerne ťažko, lebo bolo až úplne pri stene, ale keď som ho zrazu držala v ruke, mala som dôvod na spokojný pocit. Záhadou len bolo, ako za jeho pomoci dosku nadvihol.

Na jednej som si všimla pár škrabancov, takže zjavne išlo práve o tú, ktorá dostávala údery kladivom. Priveľmi som teraz ale búchať nemohla a preto som musela použiť všetku silu, akú som v sebe nazbierala. Kladivo som postavila na jednu stranu laty a zhora sa oň poriadne oprela a zatlačila ho do dosky. Dúfala som, že tak donútim druhú stranu vyskočiť, ale nič sa nestalo. Neotvorilo sa predo mnou žiadne tajné miesto, kde by som mala nájsť poklad. Zostávalo mi iba skúsiť rovnakú taktiku ešte raz, no z druhej strany. Tlačila som na kladivo čo som len vládala, takže keď sa doska skutočne pohla a mne sa pošmykli ruky, skoro som si vyrazila zuby o jeho rukoväť.

„Čo to dopekla?" Pod doskou nebolo nič, ale vďaka nej sa mi naskytla možnosť, aby som zodvihla tie vedľa. Čakala by som, že tam nájdem len betón, ale nie. Bola tam akási vyhĺbená diera, ani nie neviem aká veľká, v ktorej ležalo mnoho malých čiernych sáčkov. Jeden z nich som vzala do ruky a otvorila ho. Vo vnútri sa mi naskytol pohľad, na akýsi biely prášok, ktorý prvotne pripomínal prášok na pranie, či na pečenie. Nevoňal nijako špecificky, ale...nemusel mi nikto nič hovoriť. Hneď mi bolo jasné, čo držím v ruke a čo sa nachádza aj v ďalších balíčkoch. Tak na toto potreboval Andrew peniaze? Na drogy, ktoré potom takto schovával a možno dokonca sám predával? Dopekla, načo mu toho bolo toľko? Skutočne klesol tak hlboko, aby predával heroín, kokaín, alebo čo dopekla presne bolo?

Mala som chuť odtiaľ všetko vyhádzať a ísť s tým za rodičmi, ale...rozum napokon vyhral. Všetko som vrátila na svoje miesto, dosku zatlačila do pôvodnej polohy, kladivo šmarila pod posteľ a vyšla z izby. Chcela som si počkať, kým sa Andy vráti a pohovoriť si s ním o tom. Zjavne sa to skončí rovnako, ako keď som sa ráno pýtala na objektívy, ale aspoň sa pokúsim to celé vyriešiť bez drámy.

Bože, som ja ale naivná.

***

„Spala si aspoň trocha?" opýtal sa ma Austin, som vošiel do kuchyne, kde som sedela na barovej stoličke už asi hodinu. Z nejakého dôvodu sa mi tu čítalo oveľa lepšie, ako hore v izbe. Pomaly som sa dostávala ku koncu knihy od Maxima a...pred chvíľou padlo aj pár sĺz. Už od začiatku som tušila, že jeden z hlavných hrdinov dopadne práve takto, že proste ten tlak okolia neustojí a zabije sa, ale...dúfala som v zázrak. Aspoň v knihe, ak už nie v realite.

„Vážne len trocha."

„Si presne ako ja, za školských čias. Keď som mohol, nespal som a potom počas týždňa som nariekal, lebo som bol unavený." S úsmevom mi vtisol pusu na vrch hlavy. Zjavne by som sa bola usmiala aj ja, keby sa neobjaví hneď za ním Jordan. Prekvapivo ku mne celý čas skoro ani nehovorila. Tvárila sa, že tu ja, ani Claire nie sme, pričom ale s rodičmi si rozumela. Aspoň mi to tak prišlo. Veľakrát som ich počula rozprávať sa a vždy to vyzeralo, že si rozumejú. „Čo to čítaš?"

„Darček od Maxima." Jemu, ako svojmu veľkému bratovi som v tomto smere povedala všetko. Fakt všetko. Chcela som, aby bol plne v obraze a pripravený mi pomôcť, ak by som to potrebovala, pričom Claire vedela iba toľko, ako rodičia. U nich som nejaké detaily vynechala, čo bola zjavne správna voľba.

Keď som mu ale podala knihu, aby si o nej niečo prečítal, nevyzeral šťastne. Už hneď slová na obálke sa mu zjavne nepáčili. Na malom modrom poznámkovom lístočku stálo: Príbeh dievčaťa, ktoré sa učí žiť od chlapca, ktorý chce zomrieť. Keď knihu otočil, aby si prečítal, čo je na zadnej strane, skoro okamžite ňou tresol o stôl, akoby mu bola niečo urobila. Ani som nemusela hádať, ktorá veta ho takto rozčúlila. Určite to bola tá, na ďalšom modrom lístočku, v ľavom hornom rohu. Stálo tam, že jedna z hlavných postáv, Theodore Finch, sa chce zabiť.

„Zjavne by som si mal s Maximom pohovoriť."

„Je to len kniha," odsekla som a vytrhla mu ju z ruky. Lebo hoci ňou tresol o stôl, nepustil ju. Akoby ju chcel hneď roztrhať, len aby som ju nemala možnosť dočítať. Pritom však prišiel neskoro. Tá hlavná myšlienka, tá, kvôli ktorej robil taký cirkus, sa už naplnila. „Prestaň robiť takú drámu."

„Si normálna? Prečo dopekla čítaš niečo takéto?"

„Nie," odpovedala som potichu. „Nie som normálna a ty to veľmi dobre vieš." Okamžite som sa zošmykla zo stoličky, obišla ako jeho, tak Jordan a vybehla hore do izby. Viem, že to nemyslel zjavne v zlom, ale mohol byť jemnejší a nie hneď vyvolávať spor. On proste nechcel, aby som sa téme samovraždy venovala viac, ako bolo nevyhnutné pre moju chorú hlavu. To ho natoľko naštvalo.

Mohlo mi byť vlastne jedno, čo si on o tom celom myslel, lebo ja som behom nasledujúcich hodín knihu aj tak dočítala. Ku koncu padlo ešte pár sĺz, ale celkovo som musela povedať, že išlo o naozaj skvelú knihu, ktorá...ja ani neviem. Nedala mi na celú tú tému samovraždy nejaký iný pohľad. Ten zostal rovnaký. Stále som nad ňou premýšľala a bolo to, akoby to Maxim vedel. Alebo aspoň tušil. A preto mi dal túto knihu. Aby som sa nad tým celým aspoň trocha zamyslela.

Problém ale nastal potom. Počula som, ako niekto dole poriadne tresol dverami a podľa otcovho kriku, to mohol byť len Andy. Nechcela som sa im do toho motať, lenže behom minúty som sedela na podlahe a pootvorenými dverami počúvala celú hádku. Otec kričal, potom začal kričať Andy, napokon sa do toho zamiešal Austin, takže...bolo veselo. Chvíľami som nikomu nič nerozumela a chvíľami som si želala, aby som nikdy ani nechcela vedieť, o čom hovoria. Andrew bol na otca neskutočne hnusný, vinu ani neviem z čoho hádzal na neho a potom...na celý dom vykričal, že jeho a mamu nenávidí. A to už bolo priveľa aj pre mňa. Pokračoval s tým, až zašiel presne tam, kam nemal. Obviňoval ich z toho, že sa mne stále venovali viac ako jemu a, že ho kvôli mne celé roky zanedbávali a nič sa nezmenilo ani teraz, keď som preč. Na svoju adresu som z jeho úst nepočula ani jedno pekné, alebo aspoň chápavé slovo a to...to ma donútilo konať.

Vpálila som do jeho izby, vyhrala kladivo spod postele a znova rozobrala podlahu, len aby som sa dostala k tým prekliatym drogám. Vzala som si len jeden z tých sáčkov, ale...aj tak som váhala. Veľmi dobre som vedela, že ma znenávidí ešte viac, ale musela som to našim povedať. Lebo nech bol akýkoľvek idiot, záležalo mi na ňom. Nechcela som, aby si takto pokazil život len preto, že chce na seba pútať pozornosť.

„Už roky je to stále o tom istom. Všetko sa točí okolo nej, až si skutočne myslím, že to celé len hrá! Že si len vymýšľa, aby mala vašu pozornosť!" Zastala som na vrchole schodiska, zahryzla si do spodnej pery a s jedným posledným nádychom zišla po schodoch. Všetky oči sa v momente upriamili na mňa v neskutočnej panike, akoby...akoby som sa tu mala objaviť rovno s podrezanými žilami. Ja som však namiesto reakcie hodila Andymu k nohám balíček s drogou. „Ty!" zreval na mňa a ak by ho Austin nezastavil, zjavne by mi jednu vylepil. Ani chvíľu nebol v šoku a nečudoval sa, kde som k tomu prišla.

„Clara, čo to je?" opýtal sa otec, ale ja som mu len kývla hlavou, aby sa pozrel sám. Napäto som sledovala, ako vzal čierny balíček do rúk a otvoril ho. Trocha bieleho prášku si vzal medzi prsty, no zvyšok len tak pustil na zem, napriahol sa a jednou jedinou fackou poslal Andyho do kolien. Čakala som, že sa pokúsi udrieť späť, ale nie. Len si pritisol ruku na líce a zahryzol si do spodnej pery, aby potlačil bolesť. „Kam si dal rozum?! Pane Bože...toto nemôžeš myslieť vážne! Tak môj syn u nás doma schováva drogy?!"

„A čo?" opýtal sa potichu. Skoro som ho prepočula ešte aj ja. Všetci...ja, mama, otec, Austin, Jordan, Claire, aj pán Morisson...všetci sme tam okolo neho stáli a čakali, ako sa celá situácia vyvinie. Čakali sme, čo povie na svoju obranu, ako to vysvetlí, ale on sa neunúval niečo podobné urobiť. „Len aby si vedela...neznášam ťa ešte viac, ako doteraz."  Vzhliadol ku mne zaslzenými očami, ktoré na mňa však nemali žiadny účinok. Povedal, že všetko, čo sa so mnou deje, si len vymýšľam, aby som získala pozornosť od našich. Týmito slovami u mňa proste skončil. 

„Nenávidím ťa," zašepkala som s toľkým odporom, až to prekvapovalo aj mňa samotnú. Nikdy, ešte nikdy som nič podobné necítila. A už som ani cítiť nechcela. Bolo to horšie, ako keď som cítila len prázdno. Nešlo tak celkovo o hnev, alebo sklamanie. Ale ich silný mix, ktorý mi nahnal slzy do očí, ale...nemala som už silu na plač. Chcela som naozaj len a len jedno. Nie, nebola to smrť. Ale objatie. Od neho. Lebo nikto iný mi teraz nemohol pomôcť. Nikto.