-Roderick-

„Teba by som tu nebol čakal," povedal som, sotva Maxim vyšiel po schodoch na našu terasu. Mama s otcom šli do mesta na nákupy, no ja som sa na to akosi necítil. Blížila sa nejaká poriadna búrka, takže som radšej zostal doma a sadol si von. Strechu nad hlavou som mal a chladný vietor, ktorý k nám cez oceán hnal mraky, som veľmi vrelo uvítal. Neviem prečo, ale odkedy sme odišli z Oregonu, mi tá prekliata zima začala chýbať. Bol nezvyk dať si iba jedno tričko a krátke nohavice. „Ani som si nemyslel, že vieš kde bývam."

„Chýba mi ten tvoj hlúpy výraz tváre hneď po ránu." Presne ako na internáte. Sotva sme sa ráno zobudili, museli sme mať debilné komentáre jeden na druhého. Ale zas...nedalo by sa povedať, že som si nezvykol. Zvykol a posledné rána bolo zvláštne, že som sa zobúdzal sám a skoro hneď nepočul Maximov hlas.

„Hovoril si posledné dni s Clarou?"

„Jasné, píšeme si." Samozrejme, že áno. Nech už je v tom hocičo, mal som počítať s tým, že držia kontakt. „Prečo?" Mávol som nad tým rukou, sledujúc ho, ako sa posadil na voľnú stoličku vedľa mňa. Vyzeral oveľa viac oddýchnuto, ako za posledné týždne, to som musel uznať. A to som bol aj ja. Sotva som prvú noc ľahol do postele, spal som do obeda nasledujúceho dňa, ako zabitý.

Čo sa mňa a Clary týka...ja neviem. Toľko sme sa posledné dni rozprávali, včera som pri telefonáte prešiel skoro dva kilometre pozdĺž oceánu a ani som si to neuvedomil, až kým som sa neocitol pri kraji cesty. Natoľko som sa stratil v našej konverzácii, že som zabudol, kam som prvotne mieril. Keď som počul jej hlas, akoby na ničom inom nezáležalo. Bola tu len ona, jej zriedkavý, ale o to krajší smiech a potom moje trápenie nad tým, čo poviem ako ďalšie. Nie, žeby sme nemali plno tém, ale niekedy som sa natoľko započúval, že som úplne zabudol, čo som chcel povedať. Celé toto malo len jednu chybu. Bola odo mňa priveľmi ďaleko a ja som s tým nemohol nič urobiť.

„Tiež máš pocit, že sa to tu zmenilo, odkedy sme odišli?" spýtal som sa zrazu, bez nejakého premýšľania navyše. Pár dní ma tento pocit už prenasledoval a nedokázal som sa ho zbaviť. Od soboty som mal kopu času zájsť na miesta, kam som tak rád chodil, ale všetko mi prišlo akési cudzie. A to som bol preč sotva tri mesiace.

„Včera som sa bol v noci previesť a zašiel som ďaleko za mesto. Tam, kam som zvykol chodiť pozorovať hviezdy." Uprel som naňho oči v očakávaní pokračovania, ale Maxim akoby sa rozhodoval, či svoju myšlienku vôbec dopovie. „Tam sa nezmenilo nič, ale ako som šiel nocou a naokolo cesty sa netiahli vysoké ihličnany...prišlo mi akosi smutno. Skôr si tu pripadám ako na dovolenke, než ako keby som bol doma."

„Hej..." Veľmi dobre som mu rozumel a hoci by ma to nemalo natoľko ťažiť, opak bol pravdou. Tak dlho som chcel prísť domov, ale teraz som zrazu nechcel nič iné, ako byť späť v Oregone. Lebo odkedy sa Clarina prítomnosť stala nutnosťou v každom mojom dni, pozeral som na Oregon a jeho prírodu inak. V jeho nádhernej zeleni sa mi vždy podarilo nájsť jej prekrásne oči a husté lesy za mestom mi zakaždým pripomenuli všetko, čím sme si prešli. Zrazu to tam bolo, akoby mi každý kúsok krajiny pripomínal len a len ju, čo vyústilo len v jedno. Myslel som na ňu skoro nepretržite, počas každého jedného dňa. A to bol pre mňa skutočne nezvyk. Až na toľkoto mi hlavu nikto, nikdy nepobláznil.

„Nedokážeš na ňu prestať myslieť, čo?" nadhodil zrazu Maxim. V prvej chvíli mi nedošlo, na čo naráža, ale keď s úškrnom sklonil hlavu, urobil som vlastne to isté. „Myslím...myslím, žeby sme si mali vyjasniť pár vecí. A teraz to nehovorím preto, žeby som sa ti rád staral do života. Hovorím to práve kvôli tomu, že viem, aký si."

„Nechápem, kam mieriš."

„Tam, že si doteraz zlomil srdce každej, s ktorou si si niečo začal. Nemysli si, že neviem o tvojich úletoch v škole. Tesne pred maturitami sa dokonca šepkalo, že si pretiahol Lucy v šatni po telesnej." Zostal som radšej ticho. Hej, bola to pravda. Pravda, o ktorej som si myslel, že ju budeme vedieť len my dvaja a raz, za niekoľko rokov sa na tom zasmejeme. Ale zjavne nič. Ešteže sa mi to vtedy nedostalo do uší. „A práve preto ti hovorím, aby si sa v tomto smere držal od Clary čo najďalej, rozumieme si?"

„Nebodaj máš na ňu zálusk ty?" podpichol som ho, čo ale zjavne nebol dobrý ťah. Rozhodne nie, keď som pozrel hore a uvidel jeho zamračený výraz tváre. „Predsa len si rozumiete, len tak sa počas noci vozíte hore-dole..."

„Bože, ty si taký hlúpy a hlavne slepý," predniesol s nečakanou ľahkosťou a dokonca sa zasmial nad svojimi slovami. Nechápavo som pokrútil hlavou. Ja? Prečo zas ja mám z toho celého vyjsť ako ten najväčší idiot? „Pokús sa prosím vnímať svoje okolie a potom ti možno neuniknú dosť podstatné veci."

„Mohol by si so mnou hovoriť zrozumiteľne, prosím ťa?" Dúfal som, že si dá toľko námahy, ale on sa radšej posadil a bez toho, aby mi venoval ešte jeden pohľad len tak odišiel. Chcel som sa rozbehnúť za ním, ale načo by som to robil? Keď som začul motor, už to nemalo zmysel.

***

„Vieš, príde mi, že som sa tešil úplne zbytočne." Už asi hodinu som ležal v izbe a pozeral sa do stropu. Váhal som, veľmi dlho som váhal, či zavolám Clare, ale napokon som proste musel. Vonku zúrila asi tá najkrajšia búrka, akú som kedy mal možnosť sledovať. Vietor sa poriadne zapieral do všetkého, hustý lejak bičoval príjazdovú cestu pred domom a ponad oceán šľahali nádherné blesky.

„Zjavne viem, ako to myslíš, hoci...posledné štyri dni som skoro celé strávila niekde vonku v lese a nedá sa povedať, žeby som sa tam cítila zle. Len mi to akosi niečo chýba."

„Nie skôr niekto?" Bože, kam som týmto mieril? Prečo som sa jej dopekla pýtal niečo podobné? Len zato, že ja som si nič neželal viac, len aby tu mohla byť so mnou? Aby som jej poukazoval miesta, ktoré som miloval a aby som ju vzal na otvorenú vodu?

„Chýbaš mi." Smutne, ale pousmial som sa. Takže som v tom nebol zjavne sám. „Určite by sa ti tu páčilo. Poslednú dobu som si všimla, že si zmenil svoj pohľad na lesy ako také, nie?" Ale prečo som ho zmenil? Mal som jej povedať ten skutočný dôvod?

„Aj tebe by sa páčilo tu, som si istý." Možno by tvrdila opak, ale ak by skutočne prišla, urobil by som ešte aj nemožné, len aby odchádzala s tými najkrajšími spomienkami vôbec. A hlavne aby sa celý čas iba usmievala. „Vlastne...aj ty mi chýbaš. Už keď sme sa lúčili na parkovisku som vedel, že to budú v tomto smere ťažké dva týždne, ale..."

„Ale zjavne ani jeden z nás si až doteraz neuvedomil, nakoľko sme sa na seba naviazali." Lepšie by som to hádam ani ja sám nepovedal. „V tomto smere by som už bola rada späť v škole."

„Čoskoro sa vidíme. Ešte štyri dni."

„Päť. Prídem až v pondelok niekedy neskoro večer." My s Maximom letíme nedeľu poobede. No aspoň si tam na ňu už budem môcť počkať a objať ju hneď, ako vystúpi z auta.

„Nevadí, počkám si na teba. Aj keby mám stáť na parkovisku do polnoci."

„Iba do polnoci?" podpichla ma, ale nemohol by som povedať, že sa snažila skutočne žartovať. Bolo to skôr nasilu, aby som si zjavne nemyslel, že je zas smutná.

„Pokojne aj dlhšie, ak by to znamenalo, že ťa môžem objať hneď, ako sa objavíš. Ver, alebo nie, po ničom inom teraz netužím viac." To, že mama postávala vo dverách, som si všimol, až keď zaklopala na ich rám a potichu ma oslovila. „Počkaj chvíľku," Povedal som Clare a odtiahol si telefón od ucha.

„Len toľko, že večera je hotová miláčik. Keď dovoláš, poď." S úsmevom som prikývol a poprosil ju, aby za sebou zatiahla dvere. Netušil som, koľko toho mohla počuť, ale zjavne sa nejakým otázkam nevyhnem. Doteraz som doma o Clare, či Brooke nehovoril, ale prečo by aj? Spomenul som len to, že som si našiel dve skvelé kamarátky a hotovo. Do hĺbky som nezachádzal.

„Tvoja mama?"

„Hej. Volala ma na večeru," odvetil som. Bol som hladný, ale na druhej strane som telefonát končiť nechcel. Zjavne by sme si neskôr ešte raz pohovorili, ale istota tam už nebola. „U vás je teraz okolo pol jedenástej, že?"

„Hej, už som zalezená v posteli aj s knihou a Orionom." Preto som ju už veľmi neskôr nechcel vyrušovať. Nech si dá odo mňa pauzu a venuje sa milovaným knihám. Aspoň teraz, keď si nemusí robiť ťažkú hlavu ohľadne školy a učenia. „Dnes prvýkrát snežilo. Bože, ani nevieš, ako veľmi som sa na to tešila."

„Natoľko máš rada sneh?"

„Milujem ho. Ak by bol naokolo celý rok, nemala by som námietky." Videl som nejaké jej fotky, ktoré mi ukazovala z okolia jej domu a lesov a predstava týchto miest pod bielou prikrývkou...musela to byť nevýslovná nádhera. A hlavne pre niekoho ako ona. Dokázal som si skutočne živo predstaviť, s akou radosťou behá tou zimnou krajinou a fotí. Niekoľkokrát ma vzala so sebou, keď chcela urobiť nejaké fotky a poviem vám, že som sa v tých výletoch neskutočne vyžíval. Ani sme sa nemuseli neviem koľko rozprávať. Stačil pohľad na ňu, ako sa venuje niečomu, čo jej je skutočne blízke. „Aj u vás sneží, nie? Ako nie teraz, ale...výnimočne vraj hore, na nejakých vrchoch áno."

„Občas, ale ja osobne som tu sneh ešte nikdy nevidel." Otec na mňa zakričal z kuchyne, čo bol jasný signál toho, aby som skutočne položil a šiel na večeru. Ale keď ja som nechcel. Netúžil som po tom, aby v tej chvíli existovalo niečo dôležitejšie, ako Clara. Proste nie. Ona bola všetkým, na čom záležalo. „Čo keby som prišiel po Novom roku?"

„To myslíš vážne?" A prečo aj nie? Silvester oslávim ešte tu a potom pôjdem za ňou. Mali by sme týždeň na to, aby mi poukazovala miesta, na ktoré rada chodí a aby ma s Kanadou trocha zoznámila. A potom cez leto, by zas mohla ona prísť aspoň na týždeň sem. Možno som chcel veľa, ale...predstava to bola krásna. „Roderick?"

„Samozrejme, že to myslím vážne. Nechcela by si?"

„Chcela a ešte ako veľmi." S úsmevom som sa posadil a následne prešiel k oknu. Pri pohľade na búrku, sa až priveľmi zdalo, že rovnaký chaos ako vonku, vládol aj v mojej hlave. „Vzala by som ťa na veľa krásnych miest. A hlavne ťa poriadne vyváľala v snehu."

„To si nenechám dozaista uisť." Otec na mňa zakričal ešte raz, čo bolo skutočne posledné varovanie. Už som nemohol naťahovať čas. Zjavne by som sa potom vysvetľovaniu nevyhol. „Musím ísť, ale pokojne napíš pred spaním."

„Aj ty, keď sa ráno zobudíš." Na to by som zabudnúť ani nemohol. „Tak zatiaľ. A dávaj na seba pozor."

„To platí aj pre teba. Dobrú noc." Mobil som hodil s ľútosťou na posteľ, buchol dverami a pobral sa do kuchyne. Rodičia diskutovali jedna radosť, ale skoro hneď, ako som sa posadil aj stíchli a upriamili na mňa pozornosť. Zjavne čakali nejaké vysvetlenie, že sa mi museli natoľko prosiť, ale ja som si len mlčky nabral zemiaky s kuraťom a pustil sa do jedla.

***

„Je dosť chladno," povedal Cory, sotva vošiel za nami do vody. Búrka sa počas noci poriadne vyriadil a zanechala za sebou pomerne svieži vzduch. No ani zima ma nedonútila, aby som dnes zostal doma. Hneď po raňajkách som zavolal Corymu, aby šiel so mnou za Molly. Chcel som si trocha zasurfovať a vziať na vodu aj ju. Vlny boli dnes dokonalé, takže ak by som premárnil šancu, dlho by som si to vyčítal. „Naozaj chceš ísť surfovať?"

„Určite. Pokojne zostaň na brehu ak myslíš."

„Nie, to určite nie." Molly sa čvachtala vo vode jedna radosť aj napriek tomu, že bola studenšia, než sme boli zvyknutí. Chcel som si ju posadiť na dosku ako za starých čias, ale ona už na mieste len tak neobsedela. Pokojne mohla kedykoľvek vyletieť hore, takže môj odvoz nepotrebovala. Z jednej strany ma to mrzelo, ale z tej druhej som mal neskutočnú radosť. Bol na ňu jednoducho krásny pohľad. „Prečo sa mi zdá, že sa doslova tešíš na deň, kedy odletíš späť do Oregonu?"

„Čo?"

„Ale nič, nechaj tak." Pozrel som naňho, ale keď si radšej vzal dosku a prešiel vo vode okolo mňa, nechal som ho. Radšej som načiahol ruku k Molly, pohladil ju po hlave a potom sa tiež vydal na otvorenú vodu. Rukami pádlovať v studených hlbinách s tmavými mrakmi nad hlavou nebolo rozhodne na zahodenie. Molly krúžila tesne nad hladinou len kúsok odo mňa, akoby si doslova užívala moju prítomnosť, ako ja tú jej.

Jedným očkom som pritom sledoval Coryho, ale keď sa nám naskytla poriadna vlna, kašlal som na neho. Sústredil som sa len na to, aby som urobil všetko správne a poriadne sa po nej povozil. Bol to trocha boj s vetrom, ale keď sa mi prekrásna hladina uzavrela priamo nad hlavou a ja som bez strachu stál na doske, s rukou prerážajúcou stenu vlny za mojim chrbtom...bez debaty, to bol pocit nekonečne slobody, kedy okrem mňa a oceánu neexistovalo nič iné. Celý môj život záležal len od dosky pod mojimi nohami a od vody, ktorá ma mohla ktorúkoľvek sekundu zabiť, ak by chcela.

Nakoniec som zoskočil z dosky a úplne sa ponoril do tých známych vôd, ktoré v sebe ale skrývali toľko neznáma. Bez slnka bolo pod hladinou dosť šero, ale aj tak som dovidel na ryby, mihajúce sa všade okolo. Plávali dosť chaoticky, akoby ich niečo vydesilo, ale ja som nespozoroval žiadnu hrozbu. A pritom som sa poriadne obzrel okolo seba, aby som ešte umocnil ten pocit, že na toto miesto skutočne patrím. Nad hladinu sa mi priveľmi ani nechcelo. Keď som ale vo vode uvidel dve prekrásne modré nohy, už nebolo o čom uvažovať. Doplával som hore a vynoril sa tesne vedľa Molly, ktorá sa ma ani nezľakla. Len zatrepotala krídlami a tým pravým ma buchla po hlave.

„Keby len vieš, ako ma teší to, že mi takto veríš, Molly." Nemal som poňatia, kedy si na mňa takto zvykla, ale teraz som nemohol pritom skrývať úsmev.

„Roderick!" V momente som hlavu obrátil smerom, odkiaľ na mňa kričal Cory. Kvôli Molly som sa usmieval ako nadrogovaný, ale sotva som uvidel kamarátov vyplašený pohľad, stuhla mi krv v žilách. Pravou rukou ukazoval niekam za mňa, ale popravde som sa tým smerom bál pozrieť. „Poďme! Dopekla, padaj odtiaľ!"

To, čo moje oči asi desať metrov odo mňa rozoznali, bola bez pochýb žraločia plutva. A navyše takých rozmerov, akú som ešte nikdy naživo nevidel. Rýchlo som sa rozhliadol po svojej doske, ktorá ale bola ďaleko. Zjavne ak by som z nej nezoskočil, mal by som ju poruke. Takto som ju ale musel nechať vo vode, lebo ísť po ňu znamenalo plávať priamo k žralokovi. Nezdalo sa, že o mňa javí záujem...aspoň zatiaľ. Nie práve citlivo som strčil do Molly, aby sa vyľakala a vzlietla. Nech je v bezpečí aspoň ona.

Žraločej plutve som venoval ešte jeden rýchly pohľad a potom začal plávať smerom k brehu. Bol som dobrý a hlavne rýchly plavec, ale ak by sa ma žralok rozhodol naháňať, nemal by som šancu. Nedokázal by som mu utiecť. Preto som sa aj snažil moc okolo seba nevíriť vodu, nech na seba neprilákam neželanú pozornosť. Keď sa dalo, oči som držal na piesočnatej pláži, kde ma už čakal Cory.

Pred troma mesiacmi som vydržal plávať na poriadne dlhé vzdialenosti, ale teraz sa dalo cítiť, že som vyšiel z cviku. Kým som sa konečne ocitol vo vode do výšky pása, celé ramená som mal stuhnuté bolesťou. Vlna, ktorá ma napokon odniesla až na súš, so sebou priniesla aj moju dosku, ktorú Cory vylovil z vody, kým som ja sediac v piesku lapal po dychu. Žralok niekam zmizol, ale...v tej chvíli mi to mohlo byť jedno. Hlavné bolo, že nám dvom, ani Molly sa nič nestalo. Žraločím uhryznutím by som dozaista pokazil celé sviatky ako také. Aspoň som ale pochopil, prečo boli ryby nepokojné. Ani oni nechceli poslúžiť ako raňajky morského predátora.