-Clara-

„Nech sa páči," povedal pán Morisson milo, zatiaľ čo mi podával nanuk. Urobili sme si ďalšiu zastávku a ja som ho poprosila, aby mi priniesol niečo na schladenie. Boli sme skoro doma. Ešte štyri hodiny a zas budem stáť pred domov, kde som vyrastala. Verilo sa tomu ťažko, ale cieľ bol tak blízko. Vyrazili sme krátko po deviatej ráno a aj s našimi prestávkami sme počítali, že dorazíme okolo polnoci. „Môže byť čokoláda a jahody?"

„Pamätáte si?"

„Samozrejme." Za starých čias sme chodili často na zmrzlinu a vždy sme jedli čokoládovú s jahodovou. Stalo sa to takou našou tradíciou. „Dodnes je to moja obľúbená kombinácia." Pousmiala som sa, hoci ma ku dnu ťahalo také množstvo vecí, až mi z toho bolo zle. Cítila som všetko, ale nič zároveň. Moja hlava bola oveľa prázdnejšia, než za posledné dni. A dokonca aj po tom, čo som absolvovala dva telefonáty s Roderickom.

„Veľmi si vážim, že ste sa takto rozhodli."

„Mala si pravdu. Bude mi lepšie s vami, ako keby mám byť sám." Možno to bol jeden z dôvodov, ale ten hlavný bol jasný. Šiel preto, aby som nemusela sedieť v jednom aute s Jordan. Stačili mu moje slová ohľadne toho, ako sa neustále chová. Nechcel riskovať nič, čo by mohlo vzísť z tak dlhej cesty v jej spoločnosti. A robil zjavne dobre. Problémy som mala aj v jeho spoločnosti a nieto ešte s Jordan. Museli sme robiť viac zastávok, akoby bolo treba, lebo...už som proste nemohla byť zavretá v aute. Z ničoho nič ma pochytila tak silná panika, že som proste musela vystúpiť a pretiahnuť si nohy.

„To je skutočný dôvod?"

„Ten poznáš aj bez toho, aby som niečo povedal." Sadol za volant vedľa mňa a vyrazili sme. Pridlho som už sedieť nechcela, ale inak to bohužiaľ nešlo. Aspoňže nanuk ma na chvíľu rozptýlil a pomohol mi upokojiť nervy napnuté na prasknutie. Sedelo sa mi nepohodlne, po nejakej polhodine som mala slzy na krajíčku, ale keď sa v tme začali črtať známe budovy a stromy, zaťala som päste. Bola som skoro doma. Už som nesmela panikáriť, ak sa nič nedialo. Všetko bolo v poriadku. Nemalo sa mi čo stať.

„Hneď sme tam, ešte pár minút," povedal pán Morisson vľúdne. Od poslednej zastávky neprehovoril, ale keď videl, ako sa mi trasú ruky a ako nepokojne si hľadám pohodlné miesto, prelomil ticho. Nemali sme pustené ani rádio. Nechcela som počúvať nič. „Už to tu poznávaš, však?"

„Samozrejme." Všetko okolo mňa bolo dobre známe. Každý jeden dom, každý obchod, ale aj každé stromy črtajúce sa v tme a žiare pouličného osvetlenia. Toto bolo miesto, ktoré mi natoľko chýbalo. Môj domov, mesto, kde som vyrastala a do ktorého som sa zamilovala. Mnohí by si povedali, že to tu nie je nič moc, ale pre mňa...pre mňa práve toto miesto zostane tým najkrajším na celom svete.

Prešli sme dlhou ulicou, ktorá mi na svojom konci poskytla prekrásny výhľad na hory, no potom...stačili dve minúty, aby sme konečne zastavili. Dvojičky už boli tu, ale...mama...mama sedela vonku na verande a čakala nás. V momente, kedy pán Morisson vypol motor a ja som vystúpila, zbehla dole niekoľkými schodmi a zamierila ku mne. Do očí sa mi nahrnuli slzy ešte skôr, akoby som ju objala. Ale to už nebolo podstatné. Podstatné bolo, že som bola znova pri nej.

„Mami..."

„Clara, zlatko..." Bolo tak iné počuť jej hlas takto naživo. Cez telefón znela oveľa inak. Keď ale bola pri mne, jej hlas, ten spôsob akým vyslovila moje meno...to všetko prinieslo späť veľmi veľa spomienok. „Už som sa ťa nevedela dočkať. Tak veľmi, veľmi si mi chýbala." Netušila som, čo jej mám povedať a preto som mlčala. Nechala som slzy tiecť po svojich lícach, zatiaľ čo som si vychutnávala pocit objatia, ktoré sa stalo ešte krajším, keď som pocítila na pleci otcovu roku.

„Vitaj doma," povedal tónom, ktorý mi bol natoľko blízky. Takto radostne, hovorieval len so mnou. Preto som neváhala a objala jeho. Tak dlho som na toto čakala, na moment, kedy budem znova s rodičmi a teraz bolo tu. Spoza sĺz som pozerala, ako sa pán Morisson s Orionom v rukách pri pohľade na nás usmieva, ale...nebol skutočne šťastný. Skôr by som povedala, že mu ten pohľad ublížil. Až priveľmi sme mu museli pripomínať rodinu, ktorú kedysi mal.

„Rada ťa vidím ocko."

„Určite nie radšej, ako ja teba." Tak veľmi som to na nich videla. Tú úľavu, že ma môžu znova držať v náručí. Lebo keď sme sa lúčili, obaja sa najviac obávali jednej jedinej veci. Že ma nikdy viac neuvidia. Báli sa, že im niekto zavolá a povie správu o tom, že som sa zabila. No teraz sa mohli na pár dní upokojiť. Bola som tu, bola som doma a znova s nimi. „Veľmi ťa s maminkou ľúbime a sme na teba hrdí. To dúfam vieš." Chcela som prikývnuť, ale nemohla som. Nie, keď som vedela, že im čoskoro príde domov list o tom, že prepadám. Potom na mňa nebudú hrdí dozaista.

***

Už som doma, zalezená v posteli a mám za sebou toľko objatí od rodičov, ako ešte hádam nikdy.

Netušila som, koľko je v Indii hodín, ale sľúbila som Brooke, že jej z domu napíšem. S rodičmi sme sa objímali ešte dlho, čo mi ale vyhovovalo. Privítala som sa s dvojičkami, povedala pár slov Jordan, ale...Andrew sa na mňa celý čas ani nepozrel. Tváril sa, akoby som tam ani nebola, len sa pozeral do prázdna a radšej sa bavil s Jordan.

Hlavne, že si doma. Na inom teraz nezáleží.

Neviem, ale čakala som nejaký iný pocit. Je to tu zvláštne a to som nebola preč teoreticky ani tak dlho.

Teraz ti to tak možno príde, ale zajtra to už bude podľa mňa lepšie.

Možno mala Brooke pravdu. Asi som teraz robila ešte zo všetkého veľkú vedu, ale zajtra mi to už zvláštne nepríde. Uvedomím si, že som skutočne doma a na pár dní tu aj zostanem. Niečo ma ale ťahalo späť do Oregonu. Zrazu, keď som bola odtiaľ preč, mi to miesto začalo chýbať. Lebo nedalo by sa povedať, žeby som si nezvykla. Skôr naopak. Našla som tam všetko, čo som chcela. Nejaké nové dobrodružstvo, kamarátov, ale hlavne krásnu prírodu, ktorá bola pre mňa veľmi dôležitá.

Spíš?

Ani som Roderickovi neodpísala. Iba som vytočila jeho číslo a čakala, či to zdvihne. Netušila som, aký je medzi nami časový rozdiel, ale typovala som, že u nich je približne o tri hodiny menej. Takže nejako okolo polnoci. No ak mi písal, musel čakať, kedy dorazím a ozvem sa mu. Mala som to samozrejme na pláne, len ma akosi predbehol.

„Nie, nespím," povedala som hneď, ako to zodvihol. Ešte ani toto sa nestalo, žeby sme si za jeden deň volali trikrát. Ale zas...prečo nie? Ak nie je blízko, aspoň takto môžeme byť spolu. „Bude u vás polnoc, že?"

„Nie, za pár minút jedenásť."

„Jedenásť? Nie tri hodiny je medzi nami časový posun?"

„Podľa všetkého štyri." Skoro som sa teda trafila. „Preto som ti najprv napísal, aby som ťa náhodou nezobudil."

„Nehrozí, aby som dnes spala." Nemala som to v pláne. Natoľko som sa tešila do postele, ale sotva som si ľahla a zhasla svetlá, mi niečo nesedelo. Bolo to tu natoľko iné. Okrem Oriona tu nik nebol, keď som sa obzrela nevidela som veci patriace Brooke a nepočula som rozhovory z chodby, alebo z izieb vedľa. Skrátka som si nelíhala s pocitom, akým som dúfala, že budem mať. „Príde mi to tu neskutočne zvláštne."

„Popravde...ani ja sa necítim vo vlastne koži." Dokázala som si živo predstaviť, ako leží v posteli a pozerá do stropu, rovnako ako ja. Ako má otvorené okno pri posteli a počúva šumenie jeho milovaného oceánu. A poviem vám, že to bola krásna predstava. Taká, ktorá mi nahnala malý úsmev. Bol doma. Na mieste, o ktorom mi toľko hovoril a ktoré mu natoľko chýbalo.

„Bol si surfovať?"

„Bolo to úžasné. Mal som skutočne pocit, že som doma. Na mieste, kam skutočne patrím, ale..."

„Ale?"

„Teraz zrazu neviem." Takže pochyboval. Pochyboval rovnako ako ja, aj keď sme na to zjavne nemali dôvod. Toto sme predsa chceli, tak čo sa deje? Odkedy sme sa zoznámili to bolo o tom, že chceme ísť domov. Prečo sme sa potom nemohli tešiť? Dalo by sa povedať, že láska k nášmu domovu nás zviedla dokopy a zabezpečila nám prvý normálnejší rozhovor...taký, z ktorého som mala dobrý pocit.

„Asi len obaja moc premýšľame."

„Možno hej. Nemali by sme natoľko riešiť veci okolo nás. Proste..."

„Život je vrcholne hlúpy. Čím viac sa mu snažíme porozumieť, tým je všetko horšie," povedala som s povzdychom a natiahla ruku k Orionovi. Určite sa mu páčilo, že táto posteľ je väčšia, ako tá na internáte. Mohol sa na nej pokojne váľať bez toho, aby mi nejako zavadzal. Alebo skôr aby som zavadzala ja jemu. Lebo ako som si všimla posledné dni, on bol skôr nahnevaný, keď som si zabrala posteľ pre seba.

„To je ako s morskou biológiou. Snažím sa naučiť čo treba, ale kým sa ráno zobudím a idem na hodinu, viem ešte menej, ako som vedel deň predtým."

„O škole ani nehovor. Na žurnalistike sa profesorka nahnevala, že sme jej neodovzdávali úlohy a ide posielať rodičom domov nejaké papiere o tom, že neprospievame." Dúfala som, že to príde až po sviatkoch. Jednak pre pokoj celej rodiny, alebo hlavne pre ten svoj. Nechcela som, aby to tu bolo celý čas len o tom, že mi rodičia niečo vyčítajú. Áno, právo by na to mali, zaslúžila by som si od nich, aby so mnou nehovorili a hnevali sa, ale...nemala som istotu, že to znesiem. „Cítila som sa tak neskutočne trápne, keď sa ma pýtala na dôvody, prečo som nič neodovzdala. Nútila ma vysvetľovať to pred celou triedou a..."

„Nemysli už na to. Čo sa stalo, stalo sa. Nezmeníš to."

„Nikdy som nemala ísť na vysokú," priznala som napokon. Mala som sa tešiť, že sa mi vôbec podarilo dokončiť strednú bez väčších problémov. Ale ja nie. Ja som sa musela hrabať ešte ďalej a nasilu si robiť zle. Kam som si akože myslela, že sa v živote dostanem? Veď som toľko krát ráno vstávala s tým, že ide o môj posledný deň v živote. „Bola to chyba, ktorá nás stála veľa peňazí a mňa veľa nervov."

„Potom by sme sa ale nikdy nespoznali."

„Lebo ja som v tvojom živote taká veľký výhra?" opýtala som sa s núteným smiechom, ktorý mal zakryť moje číre zúfalstvo.

„Áno," odvetil bez nejakého váhania. Bolestne som pritom zavrela oči, neschopná nejako reagovať. Dokonca som si odtiahla mobil od ucha. „Clara?" Zjavne sa divil tichu, ktoré nastalo, ale ja som mu nemala po tomto čo povedať. A preto som hovor zrušila. Len tak som položila a poddal sa slzám. Toto sa nikdy nemalo stať. Nikdy sme sa jeden na druhého nemali naviazať. Nie, ak to vyústilo až do tejto situácie, kedy mi chýbal tak veľmi, že by som pokojne sadla na lietadlo a letela za ním.

***

Dúfala som, že sa mi podarí vypadnúť von potichu, aby si toho nik nevšimol. A skoro sa mi to aj podarilo. Ak by na sedačke neležal pán Morisson, bola by som v suchu. Lenže aj on sa zjavne trápil so spánkom, rovnako ako ja. Odkedy som položila Roderickovi a potom ignorovala jeho ďalšie telefonáty, som oka nezažmúrila. Len som tupo hľadela do stropu, plakala, alebo si čítala knižku, ktorú mi zas kúpil Maxim. Hovorila som mu, aby kvôli mne nevyhadzoval peniaze, ale ten chlapec sa v tomto smere nedal poučiť.

„O tomto mieste si stále toľko hovorila?" Prikývla som, pričom sme obaja stáli na skale, ktorá mi zrazu prišla tak cudzia. Nespoznávala som to tu. Z miesta, ktoré mi bolo domovom, kde som poznala každý strom a každý konár, sa zrazu stalo jedno veľkú bludisko. Cítila som sa tu ako nejaký votrelec. „Jenny by sa tu určite páčilo. Milovala prírodu."

„Tak to by sme si boli možno aj rozumeli." Aj napriek všetkému som bola rada, že šiel so mnou. To, s akou náladou som opúšťala dom mohlo vyústiť pokojne v to, žeby som sa späť nevrátila. Vlastná myseľ ma ťahala ku dnu, dusila ma pod všetkými svojimi výčitkami, ktoré sa počas roka nahromadili v naozaj slušnom množstve. A hoci som ich už všetky poznala a všetkým som čelila, stále ma dokázali dostať do úzkych. Na miesto, odkiaľ viedla iba jedna cesta von. Tá s najvyššou daňou. „Ak by ste nešiel so mnou, možno...možno by som sa zabila," povedala som napokon úplne otvorene. Nebolo to prvýkrát, čo som mu niečo takéto hovorila. Za starých čias počul moje myšlienky o samovražde pomerne často. No potom ako odišiel, som sa to odnaučila hovoriť. Pred Jennifer som myšlienky podobného druhu skrývala, len aby som ju nevydesila.

„Ja viem. Preto som šiel."

„Je to na mne až tak vidieť?" Neodpovedal, presne ako som si myslela. Niekedy mi prišlo, žeby mi tak hrozne rád povedal pravdu, ale neurobí to, aby neprilial benzín do už tak veľkého a divokého ohňa. No možno práve to je vec, ktorú by som potrebovala. Poriadne prehovoriť do duše. Ak by ma to nezložilo, možno by mi to niečo dalo. A možno nie. „Čo záleží na tom, či žijem alebo nie? Nehovorte mi, žeby ste nebol šťastnejší, ak sa už nemusíte so mnou trápiť. Ja viem, že máte veľa pacientov, ale to, čo od vás žiadam niekedy ja...to nie je v popise vašej práce. Robím vám len starosti navyše a..."

„A mne to nevadí. Ak si si nevšimla, stratil som všetko, na čom mi v živote skutočne záležalo. S manželkou nám zomrel syn, keď mal pol roka, potom mi ochorela a zomrela milovaná dcéra a manželka ma opustila." Netušila som, že okrem Jenny mali ešte jedno dieťa. Nikdy mi o tom nepovedal ani slovo a pritom sa mi raz o svojej rodine rozhovoril dosť podrobne. „Okrem svojej práce nemám nič. A to, že som si k niekomu ako ty vytvoril o niečo osobnejší vzťah, je čisto moja vina a moja zodpovednosť."

„Čo ak..."

„Clara, ja už od prvého sedenia s tebou viem, ako sa toto celé aj napriek všetkému skončí." Unavenými očami som pozrela na neho, ale akoby nechcel, aby som mu z tváre niečo vyčítala. A ani z očí, ktoré pozerali niekam do diaľky. „Si silnejšia, ako si o sebe myslíš, dotiahla si to už ďaleko, ale ja veľmi dobre viem, že naveky nevydržíš. Som si vedomý, že stačí jeden silnejší podnet a praskne ti ľad pod nohami." Ani som si neuvedomila, kedy som urobila niekoľko krokov ku kraju skaly. Pohľad dole bol tak krásny. Plný pokoja a ticha, ktoré sa ma snažilo objať.

„Tak mi to prosím dovoľte." Skôr, akoby som urobila ešte jede krok, ma schmatol za zápästie a pritiahol k sebe. S krikom, ktorý sa mi vydral z hrdla ma objal tak pevne, až to dokonca zabolelo a donútilo poddať slzám. „Nechajte...nechajte ma ísť...prosím..."

„Ešte nie," zašepkal chladne, ale pritom s toľkou láskou. „Ešte tu sú veci, ktoré musíš zažiť." Ale ja som nechcela. Už nie. Stačilo.