-Clara-

Zbalená som bola pomerne rýchlo. Moc vecí som domov brať nechcela a preto do kufra išli len predmety, ktoré budem potrebovať. Naposledy som sa ešte pozrela po izbe, ktorej som dávala na dva týždne zbohom a potom zišla dole. Orion si cupital za mnou a sotva sme prišli dole, zabehol na recepciu. Maximiliano ale dnes nepracoval. Aj s ním som sa trocha zblížila počas uplynulých týždňov, hlavne asi vďaka Orionovi, ktorého stráženie si skutočne užíval.

Pred internátom som sa posadila na lavičku a už len čakala, kedy mi príde odvoz. Hanbila som sa za to, že obťažujem takto pána Morissona, ale...musela som myslieť na čo, čo so mnou bude celý týždeň. Priveľmi som si navykla na pocit, že je stále niekto so mnou. Viem, bola to chyba. Išla som sem s tým, že budem sama a kde som teraz? Medzi ľuďmi, s ktorými sa síce cítim príjemne a verím im, ale...viem, niekde vo vnútri viem, že toto nie je trvalé. Prídu na to, ako ťažko sa so mnou žije a potom vycúvajú. Okrem Brooke nikto nevedel, čo mi skutočne je, ale na tom nezáležalo. Nie sú slepí, aby nevideli, ako sa chovám.

„Clara..." Strhla som sa v momente, ako mi niekto položil ruku na plece. Ani som si nevšimla, kedy sa predo mňa niekto postavil. Iba som sa nemo dívala do zeme a dumala nad tým, čo ma čaká a neminie. „Nad čím tak horlivo uvažuješ?" Iba som pokývala hlavou a pozrela na neho.

„Ďakujem, že ste prišli tak rýchlo."

„To je v poriadku." Vystrel ku mne ruku, ktorú som pomerne váhavo prijala a postavila sa. Nad hlavami sme mali mraky, ktoré sľubovali buď ďalší dážď, alebo možno prvý sneh. „Vezmem ťa k sebe, no potom ma čakajú dvaja pacienti a podvečer musím skočiť za známym do nemocnice."

„Takže vám budem len na príťaž, však?"

„Nie, to som nepovedal." Ale ja som to na ňom videla. Nechcel, aby som ho otravovala celý týždeň. Pristúpil len preto, aby si nemusel brať na svedomie, ak by som si niečo urobila. „Iba ti hovorím, čo mám dnes na pláne. S tebou to nič nemá. Môj dom, je na celý týždeň aj tvoj, pokojne sa cíť ako doma."

„Býval už u vás niekedy váš pacient?"

„Ešte nie," odvetil s úsmevom a vzal mi kufor. Školský batoh som si prehodila cez jedno plece, zohla sa po Oriona a zamierila do auta. Tašku som si hodila na zadné sedadlo, kam som položila aj svoje šteňa. Premýšľala som, že sa tam utiahnem tiež, ale napokon som sa posadila dopredu.

Bez slova sa pán Morisson posadil vedľa mňa a nechali sme internát za sebou. Miesto samo o sebe mi na ten čas asi chýbať nebude. Nie, keď tu nebol zrazu nikto, koho som mala rada. Zrazu to bola čisto len budova plná izieb a neznámych ľudí. Vlastne rovnako ako celé mesto. Poznala som tu pramálo miest, na ktoré som chodila skutočne rada, alebo kde som to už poznala. Jediné miesto, na ktoré som chodila pravidelne a dokonca s radosťou, bolo kníhkupectvo. Zvyšok...zvyšok sa akosi stal len nepodstatnou kulisou, na okraji môjho života.

„Daj potom doma vedieť, že budeš cez týždeň u mňa, dobre?"

„Je nejaký rozdiel medzi tým, či som na internáte, alebo u vás?" Unavene som si oprela hlavu o okno a zadívala sa ďaleko pred nás.

„Áno. Tvoji rodičia si zaslúžia vedieť, kde si." Pravda. Mali by vedieť, kde presne som a čo sa deje. Aj keď ich moje slová určite nepotešia. Tiahlo sa to už pomaly týždeň. Darmo, som počas celých dvoch mesiacov nosila výhradne čiernu, ak som cítila, že to najhoršie ešte len prichádza. Obdobie, kedy som necítila skoro nič, okrem nekončiacej prázdnoty a otupenosti, sa chýlilo ku koncu. Teraz vládu preberal smútok, ktorý ale nemal odkiaľ prameniť. Nič sa nestalo. Nič také, nad čím by som potrebovala vešať hlavu. Proste sa to dialo. Obloha nad mojou hlavou sa zatiahla ešte viac, prichystaná na poriadnu búrku, ktorá preverí všetko a všetkých v mojom okolí. „Si akási smutná. Stalo sa niečo?"

„Práveže nie." Musel vedieť, kam tými slovami mierim. Už ma poznal. „Bojím sa, ako to so mnou bude cez týždeň. Musím ešte zvládnuť školu, hlavne žurnalistiku a keď...keď sa všetko rozpadne...neviem...neviem, čo budem robiť."

„Možno sa tentoraz nič rozpadať nebude. Nemusí sa to stať stále." Ale stávalo. Vždy to takto išlo. Trpela som tak dlho, kým neprišiel ten zlomový moment, ktorý bol mnohonásobne horší, ako celé obdobie depresie. Obdobie, kedy som si za starých čias ruku popálila celou krabičkou cigariet, za jeden deň. Obdobie, kedy som bola mnohokrát iba maličký krôčik od samovraždy.

„Počul ste už niekedy o tom, že niekto napísal list adresovaný smrti?" Včera som čítala článok na túto tému tesne pred spaním. A nejako mi zostal v hlave. Nedokázala som sa zbaviť tej myšlienky. Akoby...akoby to bolo niečo, čo má silu splniť slová a priania, napísané na tom kuse papiera. „Včera som čítala jeden článok, kde písali, že ak niekto myslí na smrť a chce zomrieť, má jej napísať list. Rozpísať sa v ňom o svojich pocitoch, problémoch...zjavne, aby sa mu potom uľavilo."

„Zaujímavý nápad. Skúsiš to?"

„Nie," odvetila som okamžite. Pomerne rýchlo sme sa dostali z priveľmi hustej časti mesta. Pred nami sa otvorila dlhá cesta lemovaná stromami, ktorá už viedla smerom k jeho domu. Páčilo sa mi, že býva tak od veci. Naokolo bolo ešte niekoľko domčekov, ale určite, že tam bolo tichšie a príjemnejšie, ako v centre mesta. Tam bol priveľký ruch, kopa áut, ľudí a chaosu. „Nevidím v tom význam. Prečo by som mala písať smrti? Smrť pozná dôvody, pre ktoré ju natoľko volám. Smrť, je podľa mňa niečo ako Boh. Všetko vidí, všetko počuje a preto keď príde, presne vie prečo."

„Prečo potom prichádza pre ľudí, ktorí nikdy nič zlé neurobili?" Na toto som už nemala odpoveď. Nie, keď mi došlo, že myslel na svoju dcéru. Skôr mi to iba nahnalo slzy do očí. Zrazu som sa neskutočne za tie slová hanbila. Mala som si uvedomiť, čo hovorím a hlavne pred kým.

„Prepáčte, ja..."

„Ja sa nehnevám, Clara," odpovedal pokojne, no pevnejšie pritom zovrel volant. „No mala by si si uvedomiť, čo hovoríš." Radšej som nehovorila už nič. Mlčala som, až kým sme neprišli k nemu a potom ešte dlhšie. Do doby, kým so si nezložila kufor a nezavrela za sebou dvere kúpeľne. Potrebovala som trocha súkromia, aby som sa mohla poriadne vyplakať.

***

„Nespíš ešte?" opýtal sa pán Morisson potichu. Dlhé hodiny som už ležala v tme, no spať som nemohla. Oči ma ešte stále pálili od veľkého množstva sĺz, ktoré padli, kým bol on preč.

„Dnes asi ani nebudem," odvetila som napokon potichu. Bolo príjemné ležať tu a počúvať ticho. Po ceste sotva chodili nejaké autá a naokolo neboli ani ľudia, ktorý by ten pokoj mohli rušiť. Boli sme obklopení lesom, tak krásne tichým a pokojným. Mne ale stále niečo chýbalo. Pocit osamelosti bol dneska priveľmi silný. „Vybavili ste všetko?"

„V podstate." Mňa len tešilo, keď odišiel a nechal ma tu. Mohla som si v obývačke ľahnúť na sedačku a zapáliť si sviečky, ktoré mal na stole. Zhasla som všetky svetlá v dome, poriadne sa pozakrývala a otočila sa ku všetkému chrbtom. Snažila som sa navodiť aspoň trocha útulnú atmosféru, ktorá by mi pomohla oddýchnuť si. Ale nedarilo sa mi to. Spomienkami som sa stále vracala k Roderickovi a jeho objatiam, ktoré v sebe skrývali niečo výnimočné. Niečo, čo som nedokázala rozlúštiť ani po dvoch mesiacoch.

„Príde vám zajtra nejaký pacient?" Namiesto odpovede sa posadil ku mne, na kraj sedačky. „Aby som poprípade neprekážala."

„Príde, ale až poobede." Striaslo ma, keď sa jeho ruka ocitla na mojom chrbte. A pritom na to nebol dôvod. Jemu som mohla veriť so všetkým, čo sa dialo. „Neboj sa, nebudeš mi prekážať. Som rád, že si tu." Ale ja som nebola rada. Nie, keď mi dom prišiel strašne stiesnený. Nemohla som tu voľne dýchať. Desila som sa každej minúty a pritom som mala pred sebou celý týždeň.

„Nevydržím ešte týždeň. Chcem ísť domov."

„Čo sa doma zmení?" Nič, nič sa doma nezmení, ale budem doma. Na mieste, ktoré poznám a milujem. V mojej vlastne posteli, pod strechou, kde som vyrastala. S mojimi rodičmi, s mamou a otcom, ktorí mi chýbajú. „Týždeň nie je vôbec tak dlhý, ako sa ti teraz môže zdať. Ani sa nenazdáš a bude tu piatok. Sadneš s dvojičkami do auta a v sobou nad ránom už budete doma."

„Čo ak nie? Čo ak..." Nemala som ani silu dopovedať to. Moja myseľ bola unavená, len som na to pomyslela. Na pokoj, ktorý nesmie nastať.

„Pamätáš si, o čom sme minule hovorili na káve?" Pomaličky som sa k nemu otočila tvárou, aj keď som toho veľa nevidela. Iba tiene sviečky, tancujúce na jeho ustarostenej tvári. „Povedal som, že nie je v mojej moci, aby som rozhodoval o niekoho živote. A hoci sa tým chcem riadiť, pri pohľade na teba to nejde. Vtedy cítim akurát neskutočne silnú povinnosť, aby som ťa chránil. Od všetkého a všetkých."

„Preto ste neváhal, keď som vás poprosila, aby som mohol zostať?"

„Bál som sa, že si ublížiš, ak zostaneš sama." A ja som sa bála toho istého. Nemohla som sľúbiť, že sa nič nestane. Ak by som bola neustále sama, ak by ku mne nemal kto hovoriť...mohlo sa stať proste priveľa vecí. Vecí, ktoré by sa pre mňa pekne dozaista neskončili. Zas som sa skrátka ocitla priveľmi blízko kraja priepasti, odkiaľ nebola cesta späť vôbec ľahká. Ľahké bolo len padnúť do temnoty, ktorá čakala dole. „A bojím sa, že sa niečo stane aj napriek tomu, že si tu."

„Tomu proste nemôžete zabrániť. Čo sa má stať, to sa stane."

„Veď práve." So sklonenou hlavou vstal, zaželal mi dobrú noc a následne zmizol niekde v šere domu. Chvíľu som počúvala, ale čo ma napokon vyrušilo, bol mobil. Na displeji som videla meno Roderick a preto som prvotne zaváhala, či zodvihnem. Nemala som na neho náladu. Snažil sa to chápať posledné týždne, nenútil ma do ničoho, čo som nechcela, ale niekedy som ho mala plné zuby. Nedokázala som uniesť pohľad do jeho tváre, ale keď som s ním nebola, šalela som z toho. A preto som zodvihla. Aby som nezaspávala s výčitkami. Myslí na mňa, aj keď nie je pri mne a chce počuť môj hlas. Prečo by som teda konala proti nemu?

***

„Poprosila by som, aby ste mi priniesli domácu úlohu," povedala profesorka spoza katedry. Mňa ale ani nehlo. Nemala som jej čo odovzdať. Nenapísala som si domácu úlohu, aj keď som chcela. Alebo som sa aspoň tvárila, že chcem. Popravde ma absolútne nezaujímalo, či jej niečo odovzdám, alebo nie. Bola som rada, že som sa dožila štvrtka. Včera ráno sme žurnalistiku pre niečo nemali, takže som musela strpieť len dnešné dve hodiny. Potom fotografovanie o piatej, zajtra ráno tri hodiny a na obed už budem sedieť v aute, smerom domov.

Mlčky som sa teda dívala, ako sa niekoľko ľudí okolo mňa postavilo a zanieslo jej úlohy. Veľa ich nebolo, takže som v tom rozhodne nebola sama. Všimla som si, ako si prezerá nás, ktorí sme zostali sedieť, ale popravde sa nik netváril previnilo. Proste nemali nervy, aby písali nejaký článok. Mali sme napísať niečo o tradíciách Vďakyvzdania, o tom, ako sviatky trávime my a čo očakávame od tohto roku, ale...čo som tam mala napísať? Po posledných dňoch som sa bála ísť domov. Pán Morisson si so mnou sotva vedel rady a nieto ešte naši doma. Skoro vôbec som od soboty nehovorila, veľa som toho nezjedla, ale ani nenaspala. Nemohla som zrazu spať. Iba som ležala v tme a keď mi oči nemáčali slzy, dívala som sa do steny, pričom moje vnútro vrieskalo bolesťou. To boli v skratke moje uplynulé dni, pod strechou môjho psychiatra. On sa so mnou snažil komunikovať, staral sa o mňa naozaj ukážkovo, ale chyba bola skrátka vo mne. Ako stále.

„Neviem či si uvedomujete, ale za chvíľu je tu koniec zimného semestra a niektorí z vás majú natoľko podpriemerné výsledky, že im nepomôže už ani zázrak," prehovorila zrazu profesorka, dávajúc si zozbierané úlohy na úhľadnú kopu. „Rada by som od vás, ktorí ste mi nič neodovzdali a ktorí sa vôbec nesnažíte teraz počula, prečo ste tu. Ocenila by som trocha odvahy, aby ste vstali a prehovorili."

Sklopila som zrak a rukávy čierneho pleteného pulóvra si pretiahla cez ruky, studené ako ľad. Na zajtra, práve na zajtra hlásili prvý sneh. Keď som to započula včera v televízii, doslova mi po lícach stieklo niekoľko sĺz. Ja viem, že to nemalo logiku, ale nemohla som uveriť, že niečo, čo tak milujem, je zrazu tak blízko. Už som videla, ako vybehnem von a ponorím ruky do chladného snehu, až mi od mrazu sčervenie koža.

„Ak teda nikto nie je ochotný...čo tak..." Na chvíľu sa odmlčala a očami prechádzala náš menný zoznam, ktorý mala na stole. Ja som ale už doslova cítila, koho meno povie. „Clara Hoganová. Postav sa prosím." Zaťala som ruky v päsť a pomaly vstala. Nohy ma kvôli únave sotva držali, ale sľúbila som si, že neukážem strach. Nemala som sa prečo báť. Nebola som sama, kto nepriniesol úlohu.

„Prosím, pani profesorka?" opýtala som sa potichu. Hlas ma zradil a ruky sa mi úplne roztriasli. Určite si to okrem nej všimli aj decká naokolo mňa.

„Prečo si nenapísala domácu úlohu? Mali ste na to týždeň." Zamyslela som sa nad odpoveďou, ale všetky verzie zneli v mojej hlave nesmierne hlúpo. Dobrý argument som nemala však ani jeden. Nie taký, ktorým by som neprezradila, že mi niečo je. Síce...nikto naokolo si zjavne nemyslel, že som v pohode. Neustále som bola v čiernej, vešala som hlavu, mala som kruhy pod očami...komu by to uniklo? A hlavne v dnešnom svete, kedy je ohováranie a súdenie druhých koníček každého druhého človeka? „Takže?"

„Je to hlúpa téma," dostala som napokon zo seba. „Neviem prečo by sme vám mali vypisovať, ako trávime sviatky. Nie je to naša vec? Čo ak niekto nechce o tom písať? Nie každý musí mať rodinu, s ktorou trávi Vďakyvzdanie." Môj hlas znel chladne a útočne, ale to bol zámer. Musela som svoje krehké srdce takto ochrániť pred jej slovami, ktoré mi tak, či tak začnú vyčítať moju ľahostajnosť.

„Je to aj tvoja situácia?" opýtala sa úplne vážne, pričom sa oprela o katedru. Zahryzla som si do jazyka a namiesto toho, aby som na ňu nakričala, som len pokývala hlavou. „Tak potom je tvoj argument ešte slabší, ako tvoj priemer." Zahanbene som sklonila hlavu, bojujúc so slzami. Nemohla som plakať. Nie teraz. Nie tu. Na to bude dosť času, keď prídem k pánovi Morissonovi. Opakovala som si, aby som hlavne zhlboka dýchala a nepoddávala sa panike. Nič sa nedeje. Absolútne nič sa nedeje. Nehrozí mi žiadne nebezpečenstvo.

Profesorka pokračovala ďalej vo svojom prednese, ktorý som si ja už ale nevypočula. Sadla som si síce späť na miesto, ale úplne som ju ignorovala. Iba som sa dívala na sedadlo predo mnou a sústredila sa na dýchanie. Nemohla som teraz začať panikáriť, akoby sa mi na hlavu rúcala celá škola. Začala som hľadať nejaký oporný bod, ktorým sa čochvíľa stala fotka, ktorá mi prišla v správe. A bola práve od Brooke. V prekrásnych zeleno-zlatých orientálnych šatách sedela na veľkom slonovi, ktorému pestrými farbami pomaľovali chobot, hlavu aj nohy, pričom bol ešte prekrytý krásne vyšívanou farebnou dečkou. Vedľa nej, na veľmi podobnom slonovi, sedel René, tiež oblečený podľa ich tradícií. Vyzerali šťastne. Veľmi šťastne. Dalo sa vidieť, že ich úsmevy neboli iba pre fotku. Skutočne si to tam užívali. 

„Obávam sa, že mi zostáva len jedno. Rodičom tých z vás, ktorý nemáte dostatočné výsledky pošlem niekoľko nie práve milých slov. Možno už ste dospelí, ale nevidím, žeby ste sa tak chovali. Zbytočne tu sedíte na zadku, za peniaze vašich rodičov, ktoré svojim prístupom vyhadzujete von oknom. Možno, keď to niektorí z nich zistia, troška vás navedú na správnu cestu. No a ak nie, budúci semester sa asi neuvidíme." Počula som škodoradosť v jej hlase, ktorá ma prinútila len k jednému. Aby som si odložila notebook, mobil strčila do vrecka, vzala si kabát a postavila sa. Každý na mňa okamžite pozrel, s profesorkou samozrejme ne čele, ale ja som to nejako dokázala ignorovať. Dosť na to, aby som donútila nohy k chôdzi, ktorá ma dostala mimo triedu. 

Slzy mi už potokmi tiekli po lícach a v hrdle mi viazol výkrik čistej beznádeje a frustrácie. Zbehla som dole schodmi, rozrazila veľké sklenené dvere a vykročila do hustého lejaku. Nevšimla som si, kedy začalo pršať, ale teraz to bolo jediné, na čom záležalo. Na chvíľu som zastala a so zaklonenou hlavou vdychovala vôňu mokrého asfaltu pod mojimi nohami. Potom som sa ale pobrala ďalej. Prebehla som dlhým chodníkom, ktorý viedol popod stromy a so zaslzenými očami zamierila ani neviem kam. Niekam proste na druhý koniec cesty, kam som ale nedošla tak, ako som si myslela. Nepozrela som sa, či nejde nejaké auto a preto ma na smrť vyľakalo, keď niekto zatrúbil tesne pri mne. Rozoznala som zvuk, kedy vodič prudko zabrzdil a kolesá zakvílili na mokrej ceste.