-Clara-

„Chýba ti Brooke?" spýtal sa Maxim, so zaklonenou hlavou, pozerajúc na krásne divadlo otvárajúce noc. Opretý o kapotu jeho auta sme pozorovali západ slnka, ktorý ale sprevádzal studený novembrový vietor. Týždne nám proste plynuli ako voda. Priveľmi rýchlo, aby som ich normálne registrovala. Hlavne, ak som sa na ne pozerala celý čas spoza čierneho závoja. Bielu a modrú som si obliecť nemohla, ale našťastie sa nevrátila ani mánia. Zostala som v jednej rovine, na ktorú si zjavne zvyklo aj okolie. Aspoň mne to tak prišlo.

Od toho vážneho večera s Roderickom ubehli skoro dva mesiace, ktoré...ktoré boli neskutočne na hlavu. Ťažko som si na jeho prítomnosť zvykala, ale išlo to. Pomaličky sme si začali rozumieť viac, on začal chápať ako musí ku mne pristupovať, ale zas nie vždy. Boli dni, kedy sme sa sotva videli, lebo ja som to tak chcela. Lebo keď sa jemu vrátila zvyčajná energia a radosť zo života, ja som s ním držala krok veľmi ťažko. Trápila som sa obyčajnými konverzáciami, často vynakladala najväčšie úsilie, aby som zadržala slzy a niekedy...niekedy som na neho proste nakričala, aby bol konečne ticho. Keď mi úzkosť prerástla cez hlavu, nemohla som byť pri ňom. Vtedy som potrebovala len svoju vlastnú spoločnosť.

„Trocha. V izbe je priveľmi ticho."

„Ak chceš, môžem zaplniť jej miesto." S úsmevom som pokrútila hlavou. S Maximom to bolo stále rovnaké. Vedel, kedy ho potrebujem a podľa toho konal. Brával ma na nočné jazdy, jedol so mnou zmrzlinu a hlavne znášal moje mrmlanie nad jeho videohrami. Zároveň sme si ale každý strážili svoje súkromie a dopriali si čas od seba, keď sme to potrebovali. A rovnako to bolo aj s Brooke. Aj keď sme spolu zdieľali izbu, boli dni počas ktorých sme mlčali. Kvôli mne, ale ona to chápala. Netlačila na mňa, nesnažila sa konverzovať nasilu a neťahala ma von, keď ja som chcela ležať v posteli a smútiť. Dalo by sa vlastne povedať, že sme si puto medzi sebou posilnili hlavne vďaka mojej depresii.

„Neviem si predstaviť, čo so mnou bude budúci týždeň. Som rada osamote, ale...bude to zvláštne." Brooke ešte včera odišla s Reném do vysnívanej Indie a ja som po jej odchode dosť osamela. Navyše dnes bol posledný deň, kedy tu boli aj Maxim s Roderickom. Posledný týždeň pred Vďakyvzdaním mali mať prax v Charlestone, takže...týždeň tu budem na všetko zväčša sama. Dalo by sa povedať, že som sa skamarátila s Ameliou, ale ju som priveľmi obťažovať nechcela. Mala toho dosť, čo sa školy týkalo a hlavne skúšok spevu po vyučovaní. Videli sme sa málokedy. „Možno pôjdem k súrodencom do Portland a budem dochádzať na hodiny. Ten týždeň to vydržím."

„Myslíš?"

„Najradšej by som už šla domov." Neverila som, že iba týždeň ma delí od toho, aby som znova videla moje milované rodné mesto. O týždeň piatok idem hneď po vyučovaní k dvojičkám a potom vyrážame domov. Trinásť hodín na ceste dá zabrať dozaista, ale bude to stáť koniec koncov za to. Mama bude celá nadšená, ak sa jej dovalíme domov uprostred noci. „Mám pocit, že ten týždeň bude trvať sakramentsky dlho."

Preto som si tieto chvíle natoľko vychutnávala. Plne som si užívala prekrásne farby, ktorými hýrila obloha vysoko nad našimi hlavami. Miešanina ružovej a oranžovej, ktorú pretínali posledné lúče slnka. Aby som pravdu povedala, už som čakala len na sneh. Nemohla som sa dočkať prvých vločiek, ktoré pokryjú krajinu bielou prikrývkou. Či už tu, alebo doma v Kanade. Často snežilo už počas Vďakyvzdania, v čo som veľmi dúfala aj tento rok. Lepšie by som si pobyt doma ani nevedela predstaviť.

„Mohli by sme sa vrátiť? Ešte nie som zbalený."

„Jasné, kvôli mne tu nemusíme byť." Nechcelo sa mi ísť, ale nemala som prečo protestovať. Bola som rada, že si Maxim vôbec našiel čas, aby so mnou niekam šiel. Pomohlo mi to zahnať strach ohľadne nastávajúceho týždňa. Viem, išla som sem s tým, že budem stále sama a všetko, ale...nebolo to tak. V tomto smere sa mi život úplne zmenil a keď som zrazu mala byť na týždeň sama, spanikárila som.

***

„Máš všetko?" opýtala som sa Rodericka, sotva si naložil kufor do auta. Hoci som mohla dnes spať dokedy som chcela, vstala som, aby som sa s nimi rozlúčila. Maxim klasicky vyrazil skôr a hoci som napoly ešte spala, nelúčilo sa mi s ním ľahko. Z mojej strany padlo pár sĺz, ktoré som však očakávala. Lúčili sme sa predsa na dva týždne a to mi prišlo po celej tej dobe ako veľmi dlhý čas. „Nie, že mi budeš volať ohľadne zabudnutých vecí."

„Nejdem preč predsa naveky. Skôr ako sa nazdáš, sme späť."

„Ja viem." Vyzeralo to, že aj dnes bude celý deň pod mrakom, ako tomu bolo posledné dva týždne skoro stále. Aspoň som sa ale mohla pozrieť na oblohu a nájsť v nej priame spojenie s mojou náladou. Tiež som mala neustále mraky nad hlavou, ktoré boli niektoré dni svetlejšie a niektoré až priveľmi tmavé, plné bleskov.

„No..." povedal potichu a vzal ma za ruky. „Budeš mi zjavne chýbať."

„Doma budeš mať predsa svojich kamarátov. Nebudeš osamelý."

„Bez teba hej." Posnažila som sa o úsmev, aj keď som dnes skoro nevstala. Nevládala som. Moja myseľ ma ťahala na dno priepasti, ktorá bola plná temnoty. A najhoršie bolo, že som zostávala sama. Všetci, ktorí mi podali pomocnú ruku a dávali na mňa doteraz pozor, išli vlastnou cestou. A ja som tu zostala sama, iba so svojim šteňaťom, ktoré stihlo naozaj slušne podrásť. A hlavne sa naučilo pár povelov, ktoré mi uľahčili život. „Raz ťa vezmem so sebou. Ukážem ti všetky krásy môjho milovaného domova," povedal s úsmevom, ktorý ale bol poznamenaný únavou.

„Nehnevaj sa, ale Hawaii obklopuje priveľa vody, než aby som sa tam dokázala cítiť príjemne. A ty budeš chcieť určite tráviť všetok možný čas na pláži."

„Nepopieram." Ešte raz som sa pokúsila usmiať, aby som celé naše lúčenie nejako zbavila toho smútku, ale nešlo to. Nedokázala som sa prinútiť ani napriek tomu, že som sa pri pohľade do jeho očí cítila lepšie, ako za posledné dni vôbec. Nemali sme na seba veľa času, lebo ja som musela doháňať všetky úlohy zo žurnalistiky. Áno, zanedbávala som každú jednu hodinu. Nedokázala som napísať články načas. Nešlo o to, žeby som sa nesnažila. Snažila som sa, ale bolo to márne. Nikdy som nenapísala dobrý článok, až som postupne prestala písať úlohy úplne. Profesorka mala na mňa stále len tie najhoršie slová, čo mi vzalo všetku motiváciu. 

Ale len, čo sa týkalo písania úloh do školy. Na blogu, sa mi akýmsi zázrakom veľmi darilo. Písala som tak často, ako sa len dalo, čím som si získala mnoho čitateľov. Prišla mi kopa milých mailov a komentárov, kde som skoro stále mala iba pozitívne ohlasy. Ale veľmi rada som čítala aj kritiku, alebo názory, ktoré nesúhlasili s mojimi. Celkovo som sa rozpísala trocha obšírnejšie, začala som preberať každodenné témy a hlavne...raz za dva týždne som vždy otvárala diskusiu, ktorá sa týkala nejakého mentálneho problému, alebo choroby. Už dávnejšie som prišla na to, že sa ľudia podobným témam nevenujú dostatočne a preto je voči nám, voči tým ktorí na niečo podobné trpíme spoločnosť vrcholne ignorantská.

„Mal by som...mal by som ísť."

„Asi áno." Znova ale nastal problém, ako počas toho večera, kedy sa mi snažil ospravedlniť. Držali sme sa za ruky a nedokázali sme sa pustiť. Ja som sa pevne držala jeho a on mňa. Nechceli sme tu jeden druhého nechávať. Nie, ak sme sa mali vidieť až o dva týždne, ktoré v tomto ohľade potrvajú určite dlho. „Zavoláme si?"

„Dnes pred spaním." Bola by som ho pustila, keby si ma nepritiahne k sebe, rovno do svojej náruče. Pár objatí sme za tie dva mesiace mali za sebou, ale toto...tomuto sa nemohlo rovnať ani jedno. Nie, keď som ho aj ja objala z celej sily a hlavu si oprela o jeho rameno. Zhlboka som sa nadýchla jeho vône, ktorá...nebola ničím špecifická, ale aj tak som si bola istá, žeby som ju spoznala hocikde. Pokojne aj so zaviazanými očami. „Dávaj si na seba pozor a ozvi sa mi každý deň, dobre?" Prikývla som a privrela oči. Desil ma moment, kedy ho budem musieť pustiť. Iba na dva týždne, ale aj tak. Nechcela som aby šiel niekam ďaleko odo mňa. Neviem čo sa to medzi nami vytvorilo, ale z mojej strany to bolo silné. Ťahal ma k nemu veľmi zvláštny pocit, ktorý som ale nedokázala pomenovať. Bolo to niečo viac ako priateľstvo, ale rozhodne nie láska.

„Bež už," pošepkala som. Pomaličky som spustila ruky, pričom ma ale pálili slzy v očiach. „Urob cez prázdniny niečo výnimočné. Niečo, čoho si sa doteraz možno bál, alebo si to odkladal."

„Skús to aj ty." Nemohla som nič sľúbiť. S ťažkosťami som však od neho odstúpila a pozerala sa, až kým nenastúpil a jeho auto nezmizlo úplne z môjho zorného poľa. Premáhala som slzy, ale vydržala som neplakať, kým som sa vrátila do izby. Tam na mňa čakal Orion, ktorý sa ešte stále váľal na posteli, akoby bola celá jeho. A ja som tam pri ňom skončila tiež. Nemala som čo na práci. Nikto tu nebol, celý internát bol ešte ticho...ale čo som aj čakala od sobotňajšieho rána? Každý kto mohol, ešte spal a robil dobre. To iba ja som skončila plačúc medzi kopou vankúšov. Nebol tu dôvod na plač, nikto mi predsa neubližoval a nič také sa mi v živote nedialo, ale...predsa som mala pocit, že sa mi pred očami rozpadá celý svet.

„Pán Morisson?" Počkala som, kým ma to najhoršie prešlo a až potom siahla po telefóne. Dostala som nápad, ktorý ale asi nebol jedným z tých najlepších. Ale možno ani ten najhorší. Vedela som akurát toľko, že tu nesmiem zostať celý týždeň sama. To by som proste nezvládla. „Máte chvíľku čas? Bude to len jedna otázka."

„Stalo sa niečo? Neznieš dobre." Zhlboka som sa nadýchla a chcela položiť otázku, ale bála som sa. Bola tu priveľká možnosť odmietnutia, ktorú by som nezniesla. Zostala som preto mlčať. Rovno niekoľko minút. „Clara, hovor so mnou. Si v poriadku?"

„Mohla by som...mohla by som...nechcem byť celý týždeň sama. Všetci odišli a ja to tu sama nezvládnem. Nemohla by som byť u vás?" Tuho som privrela oči a čakala na odpoveď. Ruky sa mi triasli, ako keby mi bola zima, ale nebola. V tomto smere som bola úplne v poriadku. No nervozita a úzkosť urobili svoje a ja som sa mohla iba modliť, aby to nebolo ešte horšie. „Pán Morisson..."

„Samozrejme, ja s tým nemám problém. Akurát veľmi nechápem tvoje dôvody, ale ak myslíš pokojne príď. Mám tu pre teba miesto. Na ako dlho potrebuješ?"

„Celý týždeň." Bola som na tom zjavne priveľmi zle, ak som prosila o takýto druh pomoci svojho psychiatra, ale nemala som na výber. Desila som sa samoty, ktorá by ma tu prenasledovala.

„Zbaľ sa a prídem po teba, dobre?" S plačom som zo seba dostala nejaké to poďakovanie, ale sotva mi mohol niečo rozumieť. No ani ja som nerozumela sebe. Nikto ma predsa natrvalo neopustil. Nie Brooke a ani Maxim. 

A rozhodne nie on. 

Nie Roderick.