-Clara-

„Možno ak nebudeš štekať, nevyhodia nás," povedala som potichu Orionovi, ktorý si spokojne vylihoval v mojej náruči. Potom, ako Brooke odišla do mesta, sme sa vybrali troška von a...neviem prečo, ale mala som chuť zájsť späť do školy. Dúfala som, že možno narazím na Ameliu. Minule spomínala, že tu skúša pomerne často, takže som dúfala v to najlepšie. „Alebo ak musíš, štekaj potichu."

Pomaly som prechádzala prázdnou chodbou, ktorá v tom zamračenom počasí bola trocha strašidelná. Myslela som si, že tu bude kopa žiakov, ale narazila som dokopy na dvoch chalanov, ktorý boli tak zabraní do učenia, že si ma zjavne ani nevšimli. Preto som si to aj rovno mierila k veľkým dverám, na ktoré som naposledy natrafila úplne náhodne. Brooke som povedala, že budem zjavne iba na izbe dorábať nejaké veci na žurnalistiku, ale...nemohla som. Chýbala som iba tri hodiny, ale mala som pocit, že meškám minimálne s polročným učivom. Chcela som dopísať ten chýbajúci článok, ale nemala som žiaden nápad. A pritom včera v noci sa mi podarilo dať dokopy článok o našom výlete na Vance Creek Bridge. Mala som k dispozícii veľa neskutočne krásnych fotografií, ktoré som s veľkou radosťou poslala aj mame a otcovi. Nech vidia, že hoci je zle, dokážem si užívať aspoň trocha.

Opatrne som otvorila veľké dvere a nazrela dnu. V prvom momente som si myslela, že som pochodila naprázdno, ale napokon som si všimla dievča, ktoré posedávalo na javisku. A našťastie bola sama. Preto som aj položila Oriona na zem, aby sa prebehol. Tušila som, že aj tak zamieri práve k veľkému javisku, ktoré ma k sebe volalo. A ktoré mi na jednej strane chýbalo viac, ako by som si pripúšťala.

„Clara...čo tu robíš?"

„Išli sme okolo, tak som si povedala, že sa zastavím. Minule si vravela, že si tu pomerne často." Čo ma to len popadlo? Ja som dobrovoľne počas svojich najčernejších dní za niekým prišla? Pane Bože... „Hádam neruším." Orion si vybehol hore schodíkmi na javisko jedna radosť, mieriac rovno k Amelii. A zdalo sa, že ju to moje malé klbko radosti skutočne potešilo.

„Nie, nie. Mala som mať od piatej hodiny spevu, ale profesor mal niečo iné. Tak som tu zostala...ani neviem prečo." Chcela som vyjsť k nej na javisko aj ja, ale zaváhala som. Zastala som tesne pred prvým schodíkom a nešťastne sa pozrela jej smerom.

„Takže tvojim hlavným zameraním je spev?"

„Spev, tanec a divadelné herectvo," odvetila so žiarivým úsmevom. „Do plusu mám potom už len angličtinu. Čo ty?"

„Angličtina, žurnalistika a fotenie." Váhala som, no nedalo mi nevystúpiť na to krásne veľké javisko. Nervózne som vyšla hore schodíkmi, čo bol sám o sebe zvláštny pocit. Videla som zrazu na celú veľkú sálu, osvetlenú príjemne žltastým svetlom. Zastavila som na malom červenom x, odkiaľ som mohla vidieť dokonale na každé jedno miesto v sále. Perfektne som videla do všetkých uhlov, čo mi z neznámeho dôvodu vyčarilo úsmev. Aké by bolo spievať na tomto mieste? S plným hľadiskom, ktoré by sa nechalo uniesť mojim hlasom a následne by mi nadšene tlieskali a hádzali kvety k nohám.

„Aký je pocit stáť tu?"

„Neskutočný," dostala som zo seba potichu. „Pocit plný sily a guráže." Škoda ale, že to bolo všetko. Nemohla som sa prinútiť k tomu, aby som spomínala viac. Nechcela som si pamätať ani sobotu, keď som spievala na moste. Počuli ma len Brooke a René, ale...neviem. Neviem, prečo som s tým prestala. Spev pre mňa znamenal tak strašne veľa a nechala som jednu udalosť, jednu skupinu ľudí, aby mi vzali vec, ktorú som tak milovala. Ak na to prišla pred niekým neznámym reč, tvrdila som radšej, že spievať neviem. A časom som o tom presvedčila aj samú seba. No v sobotu...tam na moste...išlo to priamo od srdca. Bez toho, aby som nejako zdĺhavo premýšľala nad tým, čo budem spievať a ako to budem spievať. Proste som spievala. Bodka.

„Neviem prečo, ale doteraz som na nikoho iného z Kanady okrem teda nenarazila."

„Natoľko si všímaš prízvuky?" Prikývla, berúc Oriona na ruky. „Prvé dni som to sledovala aj ja, ale potom ma to akosi prešlo."

„Odkiaľ presne si?" S váhaním, ale posadila som sa k nej na chladné drevo. Nad hlavami sme mali mohutné reflektory a nejaké visiace kulisy mesiaca a slnka. „Určite nie z takej malej diery ako ja. Neviem, či ti mestečko Whitehorse vôbec niečo hovorí." Hovorilo. Počula som o ňom párkrát, akurát som tam ešte nebola. Vedela som, že je niekde severozápadne od nás, ale nikdy som nemala šancu sa tam ísť pozrieť. A pritom príroda naokolo sľubovala neskutočné krásy.

„Počula, počula. Akurát som tam nikdy nebola."

„Moc turistov k nám nechodí, to je pravda." Veselo poškrabkala Oriona za ušami, pričom ale pozerala na mňa. A hoci neviem prečo, vyslovene sa z mojej prítomnosti tešila. Oči jej žiarili nadšením, pričom jej úsmev bol tak úprimný, až zahrial pri srdci aj mňa. A to bolo v tomto období veľmi vítané.

„Ani k nám do Canmore, ale...vieš, že mi to ani nevadí. Aspoň neničia tú krásu naokolo."

„Raz som tam bola s otcom. Máte naokolo krásne lesy, to sa musí nechať." Prikývla som, zastrkujúc si vlasy za ucho. Možno by bol najvyšší čas, aby som sa dala trocha ostrihať. A možno nie. Nikdy som ešte nemala tak dlhé vlasy, ako teraz a stálo ma veľa nervov, aby to tak bolo. „A ak si to tak vezmeš, ani nežijeme od seba tak ďaleko. Nemôže to byť veľmi viac, ako deň cesty."

„Tak ak budem niekedy na okolí, ozvem sa." V zime by sme tam s dvojičkami mohli zájsť. Pokiaľ som dobre vedela, na okolí boli jedny z najkrajších hôr v celej Kanade. A to bolo rozhodne niečo, čo som chcela vidieť a nafotiť. Hlavne ak by bola krajina pod krásnym bielym závojom.

Bola by som sa jej opýtala, na ktorom internáte vlastne býva, keby jej nezazvonil telefón. A podľa slov som usúdila, že jej volá pravdepodobne priateľ, ktorý sa každú chvíľu zjaví. Preto si aj pomerne rýchlo pozbierala veci, zhasli sme svetlá a odišli. Orion sa zas vypýtal ku mne, lebo prečo by sa mu aj chcelo chodiť po vlastných, no...dúfala som, že dažďu sa vyhneme. 

No rozveselila ma historka, ktorú Amelia hovorila. Zatočené bočné schody jej vraj až priveľmi pripomínali tie u nich na strednej, na ktorých spadla počas maturitného plesu. Na jednej strane mi jej bolo ľúto, ale zistenie, že jej pomáhal vstať chlapec, ktorý sa jej páčil už od prvého ročníka urobilo historku o niečo pozitívnejšou.

„Pri takom šťastnom konci predpokladám, že práve on po teba za chvíľu príde."

„Ale nie," odvetila so smiechom. „Hoci sa mi ten chlapec páčil, bol tupý ako poleno. Som rada, že sme spolu nikdy nič nemali. S Hunterom som sa dala dokopy nejako v polovici minulého semestra." Ani nemusela hovoriť nič viac. Lebo keď sme prišli ku dverám a ona sa rozbehla k vysokému chlapcovi v čiernej čapici, pochopila som. Nebola to hraná radosť, aby ho neurazila, alebo niečo. Skutočne ju veľmi potešilo, že ho po dlhom dni v škole videla. Na privítanie padol medzi nimi bozk, ktorý...ktorý mi neviem prečo pripomenul Rodericka. Vyhýbala som sa mu prakticky od piatka, ale pomaly ma to už prestávalo baviť. Bola to asi hlúposť. Mala som mu dať šancu, aby sme si to celé vysvetlili.

Istým spôsobom...istým spôsobom mi chýbal.

***

„Ako to môžeš prosím ťa hrať?" opýtala som sa, pričom som znechutene pozerala na veľkú obrazovku. Dokopy z hry nebolo vidno skoro nič, kým hlavný hrdina nepozeral na svet spoza videokamery, ktorú ťahal so sebou celú cestu akýmsi blázincom. Ten bol plný kreatúr, ktoré...no, nechcela by som na nič podobné naraziť. „Je to nechutné."

„Tak to potom nechci, aby som ti ukázal demo verziu na druhé pokračovanie."

„Nechcem, ďakujem." Maxim sa nad mojim tónom len uškrnul, pričom sa mu ale hra akosi vymkla z ruky a zabili ho. Malo to ale aj svetlú stránku. Konečne položil na chvíľku ovládač a pozrel sa na mňa. Doteraz som si pripadala iba ako nejaká kulisa, pričom jeho absolútne pohltil ten Outlast, alebo ako sa tá hra volala. Prvotne som po návrate a zoznámení s Hunterom váhala, ale prišla som. Brooke ešte nebola späť a keď som nevidela Roderickove auto na parkovisku, riskla som to. A samozrejme, že Maxim ma veľmi rád prichýlil.

„Dnes vyzeráš o niečo lepšie, ako v piatok."

„Cítim sa málinko lepšie, to je pravda." No možno to bolo len tým, že som bola tu. Ležala som na jeho posteli, mali sme zhasnuté skoro všetky svetlá okrem maličkého na nočnom stolíku, aby tu zas nebola neviem aká tma. Za oknami pršalo, takže keď som na chvíľu zavrela oči a počúvala dážď, miešajúci sa s jeho hlasom, bolo mi naozaj dobre. Keď som si samozrejme odmyslela zvuky tej otrasnej hry. „Neotravuje ťa moja prítomnosť?"

„Povedal som snáď niečo podobné?" Pokývala som hlavou a načiahla k nemu v šere ruku. Nesedel ani tak ďaleko, takže ma za ňu mohol chytiť bez väčšieho problému. Zahľadela som sa mu do očí, ktoré sa na mňa z nepochopiteľného dôvodu tak krásne usmievali. Nechápala som ho, absolútne som nechápala jeho správanie voči mne, no zjavne to tak malo byť. Nepotrebovala som rozumieť ničomu, čo robil. Chcela som len, aby sa to neskončilo. Aby z môjho života nevycúval tak náhle, ako sa v ňom aj objavil. Lebo ja som ho absolútne nevidela prichádzať. Zoznámili sme sa vlastne pomerne narýchlo, predtým sme sa v podstate ani nerozprávali a zrazu...bolo to zvláštne. Nemusela som sa pri ňom hrať absolútne na nič. Mohla som byť konečne plne sama sebou. A to všetko vďaka tej jednej noci, kedy sme spolu pálili cigarety. Obaja z iného dôvodu.

Možno by sme tam takto držiac sa za ruky v tichu boli pokojne aj hodinu, keby nás nieto nevyruší. Dvere sa otvorili nečakane, prudké svetlo zrazu zahnalo všetok pokoj a my s Maximom sme sa takmer okamžite pustili.  Posadila som sa, pričom som vo dverách uvidela práve toho, kto moju myseľ zamestnával najviac.

„Vyrušujem?" spýtal sa Roderick skôr, akoby si dal dole sveter. Pozrela som na Maxima, ktorý ale pokýval hlavou a zas vzal do ruky ovládač, aby pokračoval v hre. Ja som sa nepokojne zahniezdila na jeho posteli, pričom som ale nespustila oči z Rodericka. Nemohla som. Nie, keď na mňa pozeral prosebne, ale nahnevane naraz. „Clara..."

„Asi...asi by som mala..." Nestihla som dopovedať. Nie, keď podišiel k posteli a bez toho, aby som to čakala, ma držiac za ruku vytiahol rovno na nohy. Netušila som o čo mu ide, ale nijako extra som sa nebránila. Išla som za ním, pričom som sa ale zmätene pozrela na Maxima. Ten sa však len uškrnul, akoby presne vedel, kam ma Roderick berie. Škoda len, že ja som nemala ani poňatia.