-Roderick-

„Počúvaš vôbec, čo ti hovorím?"

„Nie," priznal som bez toho, aby som sa na niečo hral. Počul som, že Cory niečo rozpráva, ale nezachytil som pritom ani jedno konkrétne slovo. „Nemám na to akosi nervy, prepáč."

„Načo som potom tu?" Nemal som odpoveď. Nebolo to tak, že ja by som ho sem bol volal. Skôr mi priťažilo, že sa tu teraz ukázal. Celú túto krízu sme mali pretrpieť na diaľku. Určite by to bolo ľahšie, ako znášať teraz jeho vyčítavé pohľady. Hlavne, ak som mal hlavu plnú úplne iných vecí. Veľmi ma hnevalo, čo sa medzi mnou a Clarou stalo. Alebo skôr, čo sa nestalo. Bol som pripravený na to, aby som si s ňou o všetkom pohovoril, aby som ju vypočul, ale ona o to nestála. Radšej hľadala útechu v Maximovi. „Roderick, čo je s tebou? Nikdy si nebol takýto."

„Nemám právo byť bez nálady?"

„Nie takto dlho." Hlavu som si podoprel ľavou rukou, pričom som stratene pozeral na pizzu predo mnou. Už keď sme sem išli, som nemal moc chuť a to sa akosi nezmenilo. Zjavne som sa mal ísť radšej poriadne opiť, aby som zabudol na všetko. Možno ak by som sa ráno zobudil po poriadnej opici, cítil by som sa lepšie. Nebola to záruka, ale pomaly som na tom bol tak, že by som siahol po všetkom, čo ponúkalo nejakú pomoc. „Niečo sa s tebou deje, ale nechceš mi to povedať."

„Nemám ti čo povedať. Niektoré dôvody poznáš a tie zvyšné...tie nepoznám ani ja." Nie, o Clare som mu odmietal hovoriť. Možno potom, ako si to medzi sebou vyriešime, ale dovtedy nie. „Ono to prejde. Akurát ty si si nevybral dobrý čas na návštevu. A hlavne takúto prepadovú."

„Nemôžem za to, že doma je dusno práve teraz. Áno, z časti je to určite moja vina, ale nečakal som, že to bude mať takúto dohru. Mama sa s otcom neustále háda, lebo sa to stalo vraj kvôli nemu. On ma trénuje, on ma do celej súťaže dostal a hlavne on je za mňa najviac zodpovedný."

„Toto ale nebola chyba tvojho otca," pripomenul som mu, berúc do ruky vidličku. „Ty si plne zodpovedný za všetko, čo sa v ten deň dialo." Ak už som sa nechystal jesť, aspoň som sa na odvedenie pozornosti pohral s kukuricou. V tej chvíli mi prišlo neskutočne zábavné posúvať jednotlivé zrnká hore-dole.

„Nič z toho neľutujem. Dopadlo to tak, ako to dopadlo, ale...neviem, ako ti to vysvetliť. Nepochopíš, ak si nikdy nebol v takej situácii. Nebolo v tej chvíli nič iné, len ja a oceán. Žiadne ryby na okolí, žiadne koraly podo mnou, ani nič. Iba prázdnota, nech som sa pozrel do hociktorého smeru."

„Naozaj to stálo za to?"

„Stálo. Dúfal som, že sa bez problému vrátim a všetko, no nepochytila ma panika v momente, kedy mi došiel dych. Sám som bol následne prekvapený, ale...zostal som úplne pokojný. Nič sa ma v tej chvíli akoby netýkalo, mal som svoju neustále chcenú slobodu, ktorá sa nemala kde skončiť. Oceán bol zo všetkých strán nekonečný a to mi stačilo." Z jednej strany to bola neskutočne krásna predstava, ale keď som si spomenul, ako to skoro skončilo, nebolo mi do smiechu. Absolútne nie. To, čoho som sa bál stále, pri každej jednej jeho súťaži sa skoro stalo a ja som nebol tam, aby som mu pomohol. Nebol som nablízku kamarátovi, ktorý ma sprevádzal celým mojim životom.

„Toto si povedal aj doma?"

„Nie," povedal tak potichu, až som ho v hluku na okolí skoro prepočul. „Pred rodičmi som tvrdil, že si na nič nespomínam. Proste mi prišlo zle a stratil som vedomie." Prikývol som a s povzdychom položil vidličku. Nebolo mi jedno nič z toho, čo mi povedal, ale na to, aby som správne reagoval, som bol priveľmi unavený všetkým. Vážil som si ale, že mi otvorene povedal, ako to celé bolo. Hlavne ak som bol zjavne jediný, kto túto verziu počul.

„Čo Alex a Robin?"

„Vieš to len ty. Nemal som pocit, žeby ma niekto iný pochopil."

„Prečo myslíš, že ja ťa chápem?" S plnými ústami mykol plecami, pričom ja som si vybral mobil z vrecka a skontroloval, či mi neprišla odpoveď. Ale presne ako som čakal. Na tak hlúpu správu by som neodpísal ani ja, keby som na jej mieste. Mal som si zjavne uvedomiť, že Clara nie je rovnaká ako Lucy, alebo dievčatá s akými som sa vybavoval predtým. Ona bola iná liga. A hoci mi išlo čisto o kamarátstvo, bolo to oveľa ťažšie, ako sa pokúsiť budovať nejaký plnohodnotný vzťah. Chvíľami bola ako otvorená kniha, v ktorej som bez problému mohol listovať a začítať sa na hociktorej strane, ale potom...veľmi rýchlo sa zmenila na niečo úplne nedostupné. A ja som nechápal prečo. Absolútne som nemal poňatia, čo sa jej deje v živote a čo ju núti k takémuto chovaniu.

„Možno ani tak nechcem, aby si ma chápal, len aby si vedel pravdu."

„Niekedy je možno lepšie ju nevedieť." Plný zlosti som mobil vložil do vačku a keď išla čašníčka okolo, oznámil som, že budem platiť. Musel som vypadnúť na vzduch, inak by som sa tu bol zbláznil. Ja, ktorý som nikdy nemal problémy medzi ľuďmi, som sa zrazu cítil neskutočne stiesnene. Trápila ma vec, ktorá by mi mala byť úplne ukradnutá, no...nedokázal som sa presvedčiť o tom, že to tak je. Chcel som odpovede a chcel som ich hneď. Možno ak by nebolo toho výletu...tam sa to celé takto posralo. Pritom, ako ma fotila a ja som na ňu pozeral úplne ako zhypnotizovaný. Tá chvíľa mi dala oveľa viac, ako všetky naše telefonáty, alebo rozhovory predtým. A to už bolo čo povedať.

Coryho som nechal, aby ešte dojedol a povedal mu toľko, že počkám pri aute. Na jednom mieste som ale nedokázal zostať. Musel som tam pochodovať hore-dole, aby som sa nejako upokojil. Celá vec bola tak absurdná, pane Bože. Starosti mi robilo dievča, ktoré som poriadne ani nepoznal. Vytáčalo ma to, že dala prednosť Maximovi predo mnou, ako keby...ako keby je medzi nami ja ani neviem čo. A pritom...pritom...čo sme vlastne boli? Kamaráti? Dalo by sa to tak povedať? Ako dopekla niekto príde na to, že sa s inou osobou stali kamarátmi?

„Roderick? Čo mi tak odrazu voláš?" opýtala sa Brooke, sotva mi to zodvihla. Riskol som to. Možno mi niečo povie práve ona. Predsa sa jej podarilo s Clarou zblížiť. „Stalo sa niečo?"

„Možno to bude znieť divne, ale potrebujem aby si mi povedala, čo sa deje s Clarou. Vôbec jej nerozumiem. Utorok, keď sme boli na tom výlete, bolo všetko v poriadnu, dni predtým takisto a zrazu...je ako úplne vymenená. Stalo sa jej niečo? Musela si si niečoho všimnúť, možno ste sa rozprávali..."

„Neviem o ničom."

„Brooke, prosím ťa." Väčšie klamstvo hádam ani nemohla povedať. Neveril som jej, že si ničoho nevšimla. Nie, ak boli skoro neustále spolu. „Aspoň ty mi povedz, čo sa deje. Ja som z nej už zúfalý."

„Ty si v prvom rade zúfalý sám zo seba. Clara s tým má pramálo spoločné."

„Nechápeš ma." Z nejakého dôvodu si myslela, že smiech nad celou vecou niečo vyrieši. No ja som sa nesmial. Skôr som mal chuť, si vytrhať vlasy, alebo rovno sadnúť do auta a ísť ich hľadať. Netušil som, kam ju mohol Maxim zobrať. Mohli byť kdekoľvek, ale ak by bolo treba, našiel by som ich...ju. „Brooke, prosím..."

„Niečo ti pošlem, dobre? Mal by si si to prečítať, možno ti pár podobných slov pomôže."

„Nechcem nič čítať," odvrkol som nahnevane. Ak si zo mňa chcela robiť dobrý deň, vybrala si zlý čas. Naozaj zlý. „Povedz mi, čo je vo veci."

„Teraz nemám na podobné veci čas, som vonku s niekým, s kým chcem stráviť všetok čas, ktorý len mám. Takže prepáč. Jediné, čo pre teba môžem urobiť je, že ti pošlem ten článok."

„Fajn, rob ako myslíš." Nechystal som sa to čítať. Čo by mi akože dal nejaký stupídny článok, ktorý napísal niekto, kto nevie čo so svojim voľným časom? Ja som nebol typ človeka, ktorý vie čítať medzi riadkami. Nedokázal som vo veciach, či slovách nájsť skrytý význam, ktorý bol skoro stále tým natoľko hľadaným kľúčom, tou odpoveďou. „Prepáč, že som otravoval."

„V pohode. Hlavne si prosím prestať robiť ťažkú hlavu kvôli Clare. Nasilu sa nezblížite." Položila skôr, akoby som sa opýtal, ako to myslela. Mohla jej Clara niečo povedať? Unikla mi v celej tejto veci pointa, alebo...alebo som si to celé len nahováral? Želal som si priateľstvo s ňou natoľko, že som sám seba presvedčil o niečom...o niečom, čo medzi nami nikdy nebolo?

„Ideme sa niekam opiť?" opýtal sa Cory, sotva zastal povedľa mňa. Popravde to bol prvý dobrý nápad, za celý večer. „Zoberieme auto späť a potom niekam zájdeme, nie?"

„Môžeme." Bolo mi to absolútne jedno. Tak, či tak som o alkohole premýšľal. Hlúpo som dúfal, že opitosť bude stav, ktorý mi pomôže zabudnúť a nemyslieť. Tak prečo by som sa tej ilúzie vzdával? Hlavne, ak som mal zajtra kopu času vytriezvieť.

***

Keď som sa ráno zobudil, nemal som ani poňatia, čo sa mohlo včera stať. Pamätal som si akurát telefonát s Brooke, nič viac. Ani sekundu z toho, čo sa mohlo diať potom. Cory mi nechal na stole lístoček, že ma doviedol späť a potom šiel do hotela, ale...prvotne bolo zvláštne aj to, že tu vôbec Cory bol. Alkoholový opar mi urobil v hlave veľký zmätok, ale nie tak veľký, ako by som si bol želal. Stačilo pozrieť na Maxima a hneď som vedel, prečo som sa šiel opiť. Chcel som zabudnúť na Claru.

„Maxim!" zakričal som na neho, hoci ešte určite spal. V hlave mi trešťalo, akoby ma niekto poriadne silno bachol kladivom a preto som nezniesol ani svetlo, ktoré sem išlo zvonka. Bol som ale priveľmi lenivý na to, aby som sa doplazil na koniec postele a zastrel žalúzie.

„Krič prosím na niekoho iného, dobre?"

„Kde ste včera boli?" Tvár som zaboril do vankúša, no odpoveď neprichádzala. Zostalo naokolo nás ticho, ktoré rušilo iba klopanie dažďových kvapiek na parapetu. Lebo prečo by zas nepršalo, že? Chvíľami som si naozaj myslel, že tu možno prší viac, ako v Anglicku. To bola predsa krajina, o ktorej sa hovorilo, že v nej neustále prší. Pre mňa sa tou časťou Zeme ale zjavne naveky stane Oregon. Ak by som si viedol záznamy ohľadne toho, ako často tu pršalo, dostal by som sa zjavne k pomerne vysokému číslu.

„Proste sa povoziť. Nič konkrétne."

„Prečo išla s tebou?" vyzvedal som ďalej. „Čo je medzi vami?"

„Už som ti hovoril, že medzi nami nič nie je. Neviem, prečo to stále riešiš," odvrkol a vstal. Netušil som, koľko môže byť hodín, ale určite bolo skoro. Na chodbe bolo ešte pomerne ticho, čo bolo cez víkend nezvyčajné. „Potrebovala niekoho, kto ju pochopí a tak som jej podal pomocnú ruku." Prevrátil som nad jeho slovami oči a pokúsil sa ešte zaspať. Nechcel som, aby ma hlava natoľko bolela.

„Ak jej niekedy ublížiš..."

„Pokiaľ viem, ty si ten, ktorý láme dievčatám srdcia." Chcel som ho zotrieť poriadne hnusnou poznámkou, na ktorú som ale nemal dosť síl. Iba som si potichu zanadával a znova privrel oči. Mal vlastne pravdu. Ja som bol stále ten, ktorý robil dievčatám peklo zo života.

Spať som už ale nespal. Iba som sa tak tváril, aby som mal pokoj. Počkal som, kým Maxim odišiel bohviekam a až potom vzal do rúk mobil. Spomínal som si, že Brooke hovorila o nejakom článku, ktorý mi pošle. Nie, žeby som zmenil svoj názor na celú vec, ale ak mi to poslala, aspoň by som mal vynaložiť minimum námahy. Váhavo som teda klikol na odkaz a počkal, kým sa mi článok načítal. Na obrazovke sa mi zrazu otvorilo oveľa viac textu, akoby som prvotne čakal. Veľký nadpis znel: Záchranné koleso v priveľmi hlbokej vode. Už hneď toto mi zmysel nedávalo. Ale čítal som ďalej. Dal som textu šancu.

„U mňa, je to začiatok vysokej. Roky som snívala o tomto pocite, o dni kedy príde a zrazu...mala som strach. Bála som sa odísť z domu, z prostredia ktoré som tak dokonale poznala. Mala som pocit, že sa mi svet rozpadá pod nohami, že sa vesmír točí prirýchlo, ale... Viete čo? Možno nie. Možno som zbytočne robila paniku. Hoci som nevkročila do prvého semestra správne, nádej sa ma ešte drží. Je to v mojich rukách.

A čo sa týka vás? Netuším, s čím sa môžete trápiť. Možno niektorí z vás sú na tom rovnako, ako ja. Vydesene kráčate areálom vašej novej školy, hľadáte priateľov, možno nejakú tú lásku. Alebo ste práve nastúpili do novej práce a rozhliadate sa kanceláriou po kolegoch a typujete, kto by asi tak mohol byť vaša krvná skupina. Nie doslova samozrejme. Niekoho možno čakajú tento rok maturity, alebo nadchádzajúce skúšky v autoškole. Možno sa bojíte vyznať svoje city niekomu, na kom vám záleží, alebo ste priveľmi hrdí a bojíte sa prosiť niekoho o odpustenie. Možností je nekonečno. Na svete je nás veľmi veľa a každý človek, ktorého za deň stretnete, sa s niečím trápi. Zvádza vo svojom vnútri boj, či už väčší, alebo menší. No verte mi, že nikto nechodí po svete s čistou hlavou a úplne oslobodený od problémov.

Preto si prosím verte. Snažte sa z každého dňa vydolovať len to najlepšie, aby ste si večer líhali do postele s úsmevom na tvári. Ja veľmi dobre viem, aké ťažké to môže byť, ale...nesmiete to vzdávať. Musíme veriť v samých seba a v to, čo robíte. Vybudovať si sebavedomie v tomto svete je veľmi ťažké, na každom rohu nás niečo zráža na kolená, ale nesmieme sa nechať. Strach je emócia, ktorá nesmie vyhrať nad našimi túžbami a našimi snami. Je dôležité, aby sme sa naučili, ako nad ním vyhrávať."

Na chvíľu som mobil zložil. Začiatok textu ako takého ma nudil, ale tieto posledné tri odseky mali niečo do seba. Boli napísané pekne, slová sa skladali do viet úplne prirodzene, proste akoby som to dievča počul hovoriť len kúsok odo mňa. Dalo sa z textu vycítiť, že všetko myslela veľmi úprimne. A hlavne ma asi oslovilo to, že bola v istom smere na tom rovnako, ako ja. Tiež začínala vysokú a možno mala rovnaké skúsenosti. Možno jej nesadol smer, akým sa vydala, alebo jej spolubývajúca, či profesori. Mohli sme mať toho toľko spoločné.

Preto som sa asi pustil ďalej. Chcel som vedieť, čo mi svojim spôsobom porozpráva. Zaujímal ma jej príbeh. Možno som dúfal, že o sebe ešte niečo prezradí a ja sa budem môcť s jej situáciou viac stotožniť. A aj keby nie, chcel som vedieť, ako článok zakončila.

„A ak ste v podobnej situácii ako teraz ja, že si neviete rady so začiatkom niečoho nového a dôležitého, pokojne mi napíšte. Možno si nejako navzájom pomôžeme a postrčíme sa dopredu. Za splneným našich snov."

Keď som dočítal, chvíľu som zostal len tak ležať a dívať sa do stropu. Mohol by som pokojne odprisahať, že lepší článok som nikdy nečítal. Mal hlavu a pätu a v mojej boľavej hlave niečo zanechal. Hlavne asi slová, aby som jej pokojne napísal. Nie, žeby som sa do toho chcel hrnúť, ale bola to zaujímavá ponuka. Možno ak vytriezviem a prečítam si všetko ešte raz, pouvažujem nad tou ponukou. Prvotne som chcel mobil len hodiť na stolík, ale keď som očami ešte raz zavadil o podpis dievčaťa, ktoré článok písalo, musel som sa ozvať niekomu. Niekomu kvôli komu som sa včera šiel opiť.

Pozri, veľmi ma mrzí, čo som včera povedal. Nemyslel som to tak. Nemal som v úmysle si ťa pohnevať proti sebe. Proste som to vzal za zlý koniec. Nahnevalo ma, že si dala prednosť Maximovi a mňa si len tak odstrčila bokom. Mal som pocit, že...neviem, že si možno začíname veriť. Že by sme sa možno časom stali skutočnými kamarátmi. Mohli by sme sa prosím udobriť?