-Clara-

„Naozaj s nami nechceš ísť?" opýtala sa Brooke, pričom som ja len pokrútila hlavou. Snažila sa ma presvedčiť, aby som išla s ňou a Reném trocha do mesta, ale z mojej strany nič podobné nehrozilo. Nemohla som. Nevládala som vstať z postele. Nie, žeby som cítila smútok...skôr som necítila absolútne nič. Bola som úplne otupená vlastnými pocitmi. Sotva som vydržala aj tie tri hodiny fotenia, počas ktorých som mala chuť sa zabiť. Bez žartu. „Nechcem, aby si tu bola sama."

„Orion tu predsa bude so mnou."

„Vieš, ako som to myslela." Potrebovala som byť proste sama. Sama, so svojou zmätenosťou a hlavou plnou otázok. Navyše ak by som teraz išla s nimi, určite by som už večer nemala na nič silu. A to som nechcela. Hlavne, ak som už bola dohodnutá s Maximom. Možno on a naša nočná jazda do neznáma ma ako jediné držali nad vodou. „Budeš v poriadku?"

„V rámci možností," odvetila som a konečne sa k nej otočila, hoci ona sedela na kraji mojej postele už dobrých pár minút. „No ak by som tu večer nebola, som s Maximom, dobre?"

„S Maximom?" Prikývla som a hoci ma nepríjemne bolela hlava, posadila som sa. „Prečo s Maximom?"

„Neviem. Proste budem s Maximom." Nebol na to žiaden normálny dôvod. Proste som cítila, že ak mi ponúkol jeho čas, mala by som to prijať. Neurobil to bez dôvodu. Nejako musel vedieť, čo potrebujem a hlavne musel vedieť, ako na mňa. Možno ak by sa ma niečo začal hneď vypytovať, poslala by som ho preč rovnako ako Rodericka, ale...zabodoval objatím, ktoré som v tej chvíli potrebovala najviac.

„Ako myslíš, pokojne môžeš byť aj s Maximom."

„Nemala by si už ísť? René určite čaká." Nie, žeby som ju vyháňala, ale potrebovala som už pokoj. Chcela som si pustiť hudbu, vziať si k sebe svoje krásne šteňa a proste si tu ležať. Zatiahnem si žalúzie, zapnem svetelnú reťaz a bude mi dobre. Aspoň do tej doby, kým nepôjdem von.

„Ak by sa niečo dialo, pokojne mi daj vedieť, dobre? Nemusíš sa báť, žeby si nás vyrušovala. Proste zavolaj, alebo napíš."

„Hádam to nebude treba." Možno som sa mala pokúsiť o úsmev, aby som ju uistila, ale nemohla som. Iba som porazenecky zavrela oči v momente, kedy sa zatvorili dvere. Orion sa rozštekal, takže som si ho vzala k sebe, kde sa upokojil veľmi rýchlo. Hlavne, ak sa zamotal do chlpatej deky, ktorú si akosi priveľmi obľúbil. No mňa len tešilo, keď si tam pri mne vylihoval a nebehal hore-dole. Aspoň som na spánok mohla pomyslieť aj ja sama. Ako pán Morisson hovoril, počas depresie to mohlo byť len dvojako. Buď daná osoba nespala skoro vôbec, alebo potom spala až priveľa. A ja som nejako stále bola ten druhý typ. Namiesto toho, aby som sa neviem koľko zožieral problémami sveta, som proste spala. A verte mi, že som to brala ako skutočné šťastie.

Určite som na pár hodín zaspať musela aj teraz, lebo keď som otvorila oči, bola som nesmierne  mimo obraz. Ako prvé sa ku mne dostal podnet, ako niekto klopal na dvere. Zmätene som sa pozrela po izbe, pričom Orion spokojne ležal vedľa mňa, obhrýzajúc kraje deky. Bol ale taký rozkošný, až sa mi podarilo aspoň troška usmiať a nebolo to vôbec ani nasilu. Vtisla som mu pusu na hlavičku skôr, akoby som sa vôbec pokúsila posadiť, čo ale išlo ťažko. V takéto dni to bolo stále rovnaké. Posteľ ma držala ako magnet a nechcela ma nikam pustiť. Dúfala som ale, že ide o Maxima, takže som sa donútila postaviť a prejsť ku dverám.

„Nie si tu nejako skoro?" opýtala som sa ešte skôr, než by som otvorila. Za dverami ma však ani náhodou nečakal ten, ktorý tam mal byť. Nebol to Maxim. Predo mnou zrazu stál Roderick s rukami vo vreckách a pohľadom, ktorý mi nepadol práve najlepšie. „Roderick..."

„Čakala si zjavne niekoho iného."

„Potrebuješ niečo?" Neisto som sa zaprela do dverí, aby ma na chvíľu podržali. Pri pohľade do rozbúrenej modrej jeho očí som mala totiž pocit, že spadnem na zadok behom niekoľkých sekúnd. „Alebo..."

„Nie, len som ťa chcel vidieť po tom včerajšku. Zjavne som sa nezachoval práve dvakrát pekne."

„Nič sa nedeje." Nemala som mu čo vyčítať. Všetka vina bola na mne. Ja som bola na neho hnusná.

„Je tu môj kamarát z Hawaiia, tak ak by si chcela ísť s nami von, alebo niečo..." Pokývala som hlavou, skôr ako dohovoril. Neuniklo mi pritom, ako pozorne si ma prezerá. Zjavne za to mohla všetka tá čierna, ktorú som mala na sebe, alebo môj celkový výraz. Určite som sa tvárila ako niekto, koho prešiel autobus. „Máš iné plány?"

„Ideme sa previesť s Maximom."

„Aha." Neviem prečo, ale pri jeho reakcii, ma pri srdci bodol nepríjemný pocit. To, ako sklonil hlavu a potom vzápätí zas pozrel na mňa...určite nás včera videl sa objímať. Inak som si to vysvetliť nevedela. A zjavne nechápal, prečo som jeho poslala preč a Maximovi dovolila niečo také. „Tak sa teba bavte."

„Nie je to tak, ako si myslíš."

„Ja si nemyslím nič. Prečo by som aj mal, nie?" Ľahostajne mykol plecami, pripravený odísť zjavne v každej chvíli. „Veď ty a ja...sme vôbec kamaráti?" Nedokázala som odpovedať. Zrazu som akoby zabudla úplne ešte aj rozprávať, iba som na neho nemo pozerala, zatiaľ čo nad celým pokýval hlavou a nechal ma tam. Chcela som zakričať aby sa vrátil, aby sme si to celé vysvetlili, no neudialo sa nič. Absolútne nič. Akurát tak to, že som sa vrátila dnu a kým som si sadla na posteľ, slzy mi už stekali po lícach. Zrazu...zrazu som cítila v sebe toľko hnevu voči nemu.

Vzala som do rúk mobil, kde...kde som mala na pozadí od včera večera práve jeho fotku. Tú, na ktorej sa pozeral smerom na oblohu a ja som ho fotila na tej krásnej lúke, s lesom v pozadí. Bola zjavne chyba, keď som si ju nastavila ako pozadie. Nemala som to robiť. Našťastie som to ale teraz rýchlo napravila. Mobil som odblokovala, dala si späť fotku na ktorej bol Orion na pláži a tú s Roderickom vymazala. A nielen odtiaľ. Siahla som po notebooku a rovno zmazala celú zložku, ktorá mala v sebe všetky fotky z toho dňa. Nikdy som si tie fotky ani nemala niekam ukladať. Alebo skôr som si nikdy nemala myslieť, že my dvaja by sme mohli byť kamaráti. Naše svety boli priveľmi odlišné a ako som postrehla, on nezniesol, ak bol nablízku ešte niekto tretí.

***

„Poznám jedno miesto, kam by sme mohli ísť," povedal Maxim, sotva naštartoval a nechali sme za sebou parkovisko. S kamennou tvárou som nasadla vedľa neho, dokonca bez toho, aby som ho pozdravila. Ale asi ma pochopil. Nič sa nepýtal, iba mi povedal, aby som si zapla pás. „Ak teda myslíš. Ak nie, môžeme sa držať diaľnice."

„Je to na tebe," zamrmlala som potichu. Dlho som plakala po tom, čo som fotky zmazala. Mala som pocit, akoby mi zlomil srdce niekto, koho som v živote ani nepoznala. No po tých telefonátoch a po tom výlete som si myslela, že budeme kamaráti. Chcela som, aby sa stal súčasťou môjho života, hoci mi nebolo jasné prečo. Nestrávili sme spolu neviem koľko času, ale...sklamala som sa v ňom. Hlavne v jeho reakcii na celú vec.

„Kto ťa rozladil ešte viac?"

„Nechaj prosím tak." Nemalo cenu o tom hovoriť. Dokonca ani s ním. Nie, ak sa mi ohľadne toho ešte stále tisli slzy do očí. A hlavne nie potom, čo mi zapípal mobil. Dúfala som, že to bude Brooke, alebo niekto z domu, ale...ale o Roderickovi som rozhodne počuť nechcela.

Prečo sa mi ani nepokúsiš dôverovať? Je Maxim lepšia spoločnosť, akou som ja?

Neodpísala som. Nemala som na jeho hlúposti nervy. Proste som mobil zablokovala a hodina ho na palubnú dosku. Maxim určite videl, ako nešťastne na mobil pozerám, ale mlčal. Nepovedal ani slovo, iba pridal plyn, aby sme sa z mesta dostali čím skôr. V aute vládlo príjemné teplo, hrala nám tichá hudba, pri ktorej som spokojne privrela oči. Mohla by som prisahať, že po prvé sedím v tak luxusnom aute a...bolo mi v ňom maximálne pohodlne. Sedadlo spolujazdca bolo stvorené akoby priamo pre mňa.

„Maxim?"

„Prosím?" Otvorila som oči a pozrela na neho presne v momente, kedy sme sa zase pohli od semaforov. „Pokojne hovor."

„Prečo to robíš? Nerozumiem ti."

„Nemusíš mi rozumieť. Stačí, ak akceptuješ moju pomoc." Na moje prekvapenie vyčaril úsmev, sotva na chvíľu pozrel mojim smerom. Často som úsmev na jeho tvári nevidela, čo ale bola škoda. Neskutočne sa mu hodil. Možno o to viac, že ho vyčaril len a len kvôli mne. Až ma to doslova zahrialo pri srdci a donútilo na chvíľu zabudnúť na problém, zvaný Roderick Tyrell. „A hlavne si nemysli, že chcem nejaké vysvetlenie, čo sa týka tvojej nálady. Tvár sa, ako ti je príjemné. A ak chceš plakať, plač."

Stačilo pokrútenie hlavou nad jeho slovami. Iná reakcia proste nebola treba. Znova som sa príjemne oprela a zavrela oči. Nechcela som vidieť, kam ideme. Nemalo ma to prečo zaujímať, keďže som dokázala Maximovi plne veriť. Bol to veľmi zvláštny pocit, ale príjemný zároveň. Možno som sa mala pokúsiť pustiť si do života niekoho oveľa skôr. Lebo keď som po chvíľke zas pozrela na neho, zaštípali ma slzy v očiach. Možno to boli slzy smútku, možno zmätenosti a celkovej osamelosti, alebo...alebo slzy vďačnosti. Nemal ani ten najmenší dôvod, aby ma niekam bral, alebo aby ma včera objal. A predsa to urobil, bez zbytočných otázok a dobiedzania. Iba preto, že chcel. Že som mu za to stála.

Tmavá diaľnica s lesmi naokolo, nás úplne pohltila už po nejakých desiatich minútach. Chvíľami sme mali cestu len pre seba, no kde-tu sa predsa objavilo nejaké iné auto. Svetlá Maximovho auta vrhali pomerne strašidelné tiene na dlhú cestu pred nami, pričom nám na čelnom skle pristálo pár kvapiek. Otvorená cesta pred nami nám poskytla zrazu toľko slobody. Maxim dupol na plyn, až sa ručička vyšplhala k číslu sto, pomerne rýchlo. Prvotne ma tá závratná rýchlosť vydesila, ale keď som videla, že všetko má pod kontrolou, napätie zo mňa opadlo a zas zostala len tá neskutočná prázdnota. Otupenosť, ktorá vrhla na celý svet okolo mňa závoj čiernej.

„Zastavíme, hej?" opýtal sa, po dobrej polhodine. Nemala som poňatia kde tu chce len tak zastaviť, ale prikývla som. Dúfala som, že vie, čo presne robí. Z diaľnice sme odbočili niekam doľava a po sotva minúte, sa pred nami ukázalo veľké a hlavne prázdne parkovisko. Bolo zvláštne, že sa schovávalo tu, uprostred ničoho, ale...bol z neho zaujímavý výhľad. „Je tu ešte jedno veľmi podobné miesto, s o niečo krajším výhľadom, ale tam pôjdeme inokedy."

„Išli sme sem na istotu?"

„Samozrejme." Maxim bez váhania vystúpil, ale mne to akosi trvalo. Prišlo mi zvláštne, alebo skôr podozrivé, že sme tu boli sami dvaja. Prečo by sme sem akože chodili? A hlavne uprostred noci, kedy široko ďaleko nikoho nebolo? Síce som natiahla ruku ku dverám auta, ale skôr, akoby som ich otvorila, som ju zas aj stiahla. Zrazu ma všetka dôvera, ktorú som voči Maximovi mala úplne opustila. Preto som radšej zostala na mieste. Nepridala som sa k nemu, iba ho sledovala, ako sa oprel o kapotu a zapálil si cigaretu.

Pravou nohou som nervózne klepala, ale napokon som to v aute nevydržala. Musela som vystúpiť. Lákalo ma to na chladný nočný vzduch, ktorý mi ale nahnal slzy do očí. Nie z konkrétneho dôvodu. Proste z pocitu prázdnoty, ktorý ma tuho objímal a nechcel ma pustiť. Tu, keď som sa cez stromy mohla pozerať na nočné mesto, som si pripadala stratene. Ako na konci sveta, odkiaľ cesta domov nevedie. A to bola predsa hlúposť. Vždy bola nejaká cesta domov. A ani nebola tak ďaleko, ako som si ja myslela. Všetko to zhoršovala iba moja chorá myseľ, ktorá sa akoby snažila zničiť samú seba. A poviem vám, že sa jej to darilo. Lebo hneď, ako sa depresia vrátila, sa moja myseľ naplnila myšlienkami na smrť ako takú. Keď som zrazu nelietala sto metrov nad zemou, chcela som radšej byť pod jej povrchom a proste naveky spať. Vzdať sa niečoho tak podradného, ako je ľudská bolesť.

„Dáš si, alebo ponúkam zbytočne?"

„Jednu," odvetila som do ticha. Zastala som tesne vedľa neho a dívala sa, ako vyberá cigaretu a zapaľovač. Nie, nechcela som fajčiť. Chcela som urobiť niečo oveľa horšie. „No prosím nepýtaj sa na nič z toho, čo príde ďalej." Musela som ho varovať vopred. Jasné, že nevedel, čo som mala na mysli, ale akoby ho to ani nezaujímalo. Proste mi podal cigaretu a zapálil ju. Vďačne som si ju od neho vzala a podržala medzi prstami pravej ruky. Chvíľu som ešte chcela počkať. Neviem na čo, ale chcela som si dopriať čas, počas ktorého som zhlboka vdychovala chladný nočný vzduch. 

Napokon som to ale aj tak bez debaty urobila. Potriasla som ľavou rukou, aby sa mi vyhrnul rukáv na mikine a potom urobila vec, ktorej som sa pred rokmi zriekla. Zjavne ale nie nadobro. V chabom svetle lampy blízko nás som zahliadla niekoľko miest na koži, ktoré postretol rovnaký osud. Neboli to veľmi viditeľné stopy, hlavne nie pre niekoho, kto o ničom netušil. Ja som ale presne videla miesta, ktoré som mala raz vypálené práve od cigarety. A niekde do stredu medzi ne som urobila ďalšiu stopu. Ďalšiu značku, ktorá symbolizovala moju slabosť. Nerobila som to v ilúzii, že to utlmí moju bolesť, ale v zúfalstve, ktoré mi hrdlo zvieralo tak silno, až som sotva dýchala. Oči som pokojne zavrela v momente, kedy sa horiaci koniec cigarety pritisol k môjmu predlaktiu. Prerývane som sa nadýchla a vydýchla veľmi pomaly, aby som si zachovala pokoj. Nesmela som dovoliť, aby sa mi pocit bolesti dostal do hlavy. Musela som to brať rovnako s nadhľadom, ako vždy predtým.

„Je to lepšie, ako sa napríklad rezať?" opýtal sa zrazu Maxim, pričom so zaklonenou hlavou vyfúkol dym. Bez toho, aby som niečo musela hovoriť, mi podal znova zapaľovač, nech sa obslúžim sama. A ja som ho bez slov navyše prijala. Znova som cigaretu zapálila a len čo prešlo pár sekúnd, uhasila som ju len o kúsok ďalej, než predtým. Danou rukou som pritom ale ani nemykla. Necítila som bolesť. Iba som sledovala, ako mi na tých miestach sčervenela koža. „Alebo čo ja viem...čo podobné sa ešte robí?"

„Neviem, neskúšala som nič iné. V živote som sa nerezala," odvetila som napokon. Divila som sa, že sa ma nesnažil zastaviť. Čakala by som, že mi cigaretu hneď vytrhne z ruky a zašlapne ju, ale nič. Súhlasil s tým, čo robím. „Ani toto už nepomáha tak, ako zvyklo." Trápilo ma, že nič z toho necítim. Bolesť v mojom vnútri bola ešte stále väčšia a silnejšia ako tá, ktorú som si spôsobovala cigaretou. A to nebolo vôbec dobré. Mať vysoký prah fyzickej bolesti, nebolo v mojom prípade žiadne víťazstvo. Verte mi, viem o čom hovorím.

„Ak tomu správne rozumiem, kupovala si cigarety, ktoré si ale nikdy nefajčila, že?" Prikývla som a zapálila ju naposledy. Teraz som si ju k predlaktiu pritisla o niečo silnejšie, ale stále nič. Možno za to mohlo to množstvo, ktoré som si na ruke uhasila roky dozadu, alebo...alebo neviem. No bola som voči tomuto zvyku už úplne imúnna.

„Prečo si sa ma nepokúsil zastaviť?"

„Prečo by som mal? Ak máš pocit, že to pomôže, ja ti nebudem stáť v ceste. Zostáva mi len tajne dúfať, že vieš, ako si tým ubližuješ." Znova som len prikývla. No po ďalšej cigarete som nesiahla. Iba som vrátila Maximovi zapaľovač a vzala ho za ruku. Možno sa prekvapil, keď som ho potiahla bližšie k nie moc vysokému múriku, ktorý bol na kraji parkoviska. Za ním, už bol len strmý svah dole, celý pokrytý stromami. Ruku som mu držala pevne po celú dobu, kým som sa vyštverala na múrik a nadobudla balans. Jeho...jeho som pritom vnímala ako svoju kotvu, ktorá ma bude držať pri zemi počas toho, ako sa ja budem rozhodovať, či by mala samovražda počas dnešnej noci nejaký ten význam.

„Roderick priznal, že nie sme kamaráti," povedala som do ticha, sotva som sa pohla. Zamierila som po tenkom múriku smerom doprava. Pocítila som, o koľko pevnejšie mi Maxim stisol ruku, keď som sa pohla. Plne mu muselo dôjsť, že môj život je čisto v jeho rukách.

„Vadí?" Mykla som plecami, pomaly kladúc jednu nohu pred druhú. Zhlboka som dýchala, užívala som si svoju slobodu, ktorá ale mala svoje limity. A jedným z nich bol práve Maxim. Držal sa ma tak pevne, akoby sa možno bál, že mi napadne skočiť. Akoby presne vedel, prečo som sem vyliezla. „Ak nechce byť tvoj kamarát, môžem ním byť ja. Teda ak by si chcela." S úsmevom, ktorý prišiel naozaj od srdca som pozrela na neho presne v momente, aby som rovnaký úsmev zachytila aj na jeho tvári. Bol to zvláštny pocit, ale pritom plný niečoho neskutočne lákavého. Hľadela som zrazu na chlapca, ktorý mi istým spôsobom učaroval hneď, ako som ho uvidela. Nie v smere, akoby ste si možno mysleli, ale...neviem, slovami by som to neobsiahla určite. No v tej chvíli to nebolo ani treba. Moje srdce presne vedelo, ako som to myslela a to dokonale stačilo.

„Nebude to so mnou ľahké," povedala som ako varovanie. Hlavu som radšej znova otočila do smeru chôdze, aby som ešte náhodou nestúpila vedľa. Nechcela som, aby bola moja smrť náhoda. Chcela som presne vedieť o momente, v ktorom by sa začal koniec môjho života.

„Ja viem, ale s kým je to v dnešnom svete ľahké? Sme generácia, ktorá to nemá v hlave úplne v poriadku."

„To je nejaký vysoko múdry citát?"

„Nie, len môj pohľad na svet." Jeho radostný smiech ma znova prinútil, aby som sa pozrela priamo na neho, čo ale bola chyba. Lebo kým som ja nechápala to, ako môže byť niekto tak tajomný a otvorený zároveň, som stúpila vedľa. Ľavou nohou som sa ocitla razom tesne vedľa múrika, takže už nebolo vôbec ľahké stratiť stabilitu. Spadla som ale do dobrej strany. Dobrej, ako dobrej. Maximovi som stisla ruku z celej sily a kvôli mne sme skoro skončili na zemi obaja. Keby ma to ťahá na druhú stranu, zletela by som dole zo svahu, no takto som padla Maximovi priamo do náruče, ktorá v sebe mala prísľub bezpečia. A hoci bola smrť neskutočne lákavá, jeho náhle objatie zahnalo moju túžbu po nej.

„Ešteže si bol tak blízko."

„Obojstranná výhra." Nechápavo som na neho pozrela, ale keď ma nepustil, nechala som to tak. Nedochádzalo mi, prečo by toto bola pre neho nejaká výhra. Ja som sa ale ako víťaz cítila. To, čo som v živote nemala...kamarát, po akom som toľko túžila, bol zrazu tu. Objímal ma bez toho, aby riešil, prečo vešiam hlavu. A hlavne mi ponúkol, že bude mojim kamarátom. „Nie?"

„Asi." Váhavo, ale privrela som oči v rovnakom momente, kedy som si zložila hlavu na jeho plece. Možno bola okolo nás zima a ja som sa trocha stále triasla od toho, že som skoro spadla, ale pri ňom som na oboje zabudla veľmi rýchlo. Boli sme len my dvaja, vysvietené mesto ani nie tak ďaleko od nás a noc, ktorá sa ešte len začínala. Zrazu ma zaujímalo, kam dnes ešte pôjdeme. Bola som veľmi zvedavá, čo mal pre mňa pripravené, hoci...moja nálada zostávala na bode mrazu.

***

„Páči sa, jedna banánová zmrzlina a čokoládovou polevou a lentilkami len a len pre teba," povedal Maxim, sotva sa posadil do auta a mne podal tú dobrotu. Ani neviem, ale zas som skončila pri veci, ktorá pomáhala aspoň trocha. Prišlo mi, že zmrzlina má v sebe akúsi silu, ktorá dokáže nejako vyplniť môj pocit prázdnoty. Alebo to bolo len tou kopou cukru, ktorú som do seba tým tlačila. Každopádne...potešilo ma, keď sme našli miesto, kde ešte mali otvorené a hlavne tam podávali zmrzlinu. „Mala si šťastie, povedali, že ak by sme neprišli, už by boli zatvorili."

„Určite sa teda mojej objednávke tešili."

„Nechal som im pár dolárov navyše, takže si fakt nemôžu sťažovať." Ja som sa necítila na to, aby som šla dnu a bavila sa s niekým z obsluhy, ale Maxim šiel pokojne za mňa. A kým bol on tam, ja som sa snažila prísť na to, kde v pekle sme. Do mesta sme sa vrátili poriadnou obchádzkou, ktorá nám zabrala skoro hodinu a ocitli sme sa v uliciach, ktoré som doteraz ešte nevidela. Hoci...nevidela som veľkú časť mesta. Eugene nie je taká malá diera, ktorú by ste pochodili behom jedného dňa. „Ideme už na internát, alebo sa ešte niekade povozíme?"

„Ako chceš. Už tak som ťa obrala o dosť veľa voľného času."

„Čo myslíš, ako by som ho vyplnil, ak by som nebol s tebou?" Pozrel na mňa, pričom vybočil z parkoviska a zaradil sa do skoro neexistujúcej nočnej premávky. Takto, keď boli cesty natoľko prázdne, by som si dokázala predstaviť, že ja sama sedím za volantom. Ale nie, ak bola všade naokolo mňa kopa ďalších áut.

„Netuším. Nepoznám ťa ešte tak dobre, aby som vedela, čo robíš vo voľnom čase," odvetila som s plnými ústami zmrzliny, čo nebolo práve dvakrát slušné. Ale tak čo? Nemala som pocit, že jemu by to nejako prekážalo. „Ale možno...možno by si niečo čítal. To robíš rád, nie?"

„Kedysi som čítal viac, ale hej...knihy mi vždy dodajú pocit toho správneho spoločníka. V poslednej dobe som ale skôr na videohry. Ja viem, je to zabijak času, ale ak to človeka baví..."

„Aj môj mladší brat rád hráva." Prekvapila som samú seba, že som niečo takéto povedala. Andy bol ten posledný, na koho som v tomto stave chcela myslieť. Od toho večera na Time Square som o ňom našťastie nepočula. Nepísal mi, nevolal a hlavne nehľadal žiadne peniaze. Pravda, že som poprosila otca, aby si s ním sadol a prebrali to, ale nečakala som, že to pomôže. On nikdy nebol typ, ktorý by počúval rodičov a bral si ich slová k srdcu. Stále to bol rebel.

„To aby si nás niekedy zoznámila," povedal Maxim so smiechom. Ja som však pokrútila hlavou. Nič také sa aj tak nikdy nestane.