-Clara-

„Hlavu hore. Som si istý, že Brooke ťa uvidí rada."

„Pochybujem," zamrmlala som s hlavou opretou o okno. Nebolo to neviem ako príjemné, ale čo už? Bola som celkovo zúfalá. Najradšej by som bola vystúpila, alebo úplne zmenila smer našej cesty. Nechcela som späť na internát, ani za všetky peniaze. Žurnalistiku ako takú som zmeškala aj dnes, ale na fotenie o piatej som už bezpodmienečne ísť musela. Hoci v takomto počasí budeme určite zas počúvať teóriu, ktorá absolútne nikoho nezaujíma. „Má dosť problémov aj bezo mňa."

„Krpec...nesmieš to brať takto. Predsa si hovorila, že si už celkom rozumiete."

„Ale to nič nemení na tom, že aj jej začnem pomaly liezť na nervy. Každý tak skončí." Pozrela som na Austina, ktorý sa ale radšej zdržal komentára. A ani som sa mu popravde nedivila. Musel zavolať, že nepríde do práce len kvôli tomu, aby ma vzal späť na internát. Povedala som, že pôjdem vlakom, ale o tom nechceli dvojičky ani počuť. A keďže Claire mala prax v nemocnici, nezostával nikto iný. „V niektorých chvíľach ľutujem, že som jej povedala pravdu. Možno by bolo lepšie, keby ma nenávidí rovnako, ako predtým."

„Prestaň, hej? Nemám náladu počúvať podobné reči." Myslela som, že pri odbočovaní spomalí, ale on namiesto toho pridal plyn, zjavne aby sa ma zbavil čím skôr. „A určite podobné reči nerobia dobre ani tebe."

„Mne nerobí dobre to, že som nažive."

„Clara!" Oboma rukami buchol po volante, ktorý sa mu natočil a na chvíľu sme skončili v protismere. Aká škoda, že nešlo oproti auto. Nie, žeby som chcela zle pre vlastného brata, ale možno by som mala konečne šťastie a ukončila toto všetko. Takto som sa ale iba urazene zosunula nižšie na sedadle a odopla si pás, aby ma netlačil. Aj tak sme boli pomaly na mieste a chcelo by to veľmi veľa smoly, aby nás práve tu zastavili policajti.

Zvyšok cesty sme teda absolvovali v tichosti, iba Orion vzadu občas zaštekal. No bolo mi neuveriteľne zle, keď sme zastavili pred tou tak známou budovou. Veľmi som sa bála, čo bude. S Brooke, s Roderickom...dokonca s pánom Morissonom, ktorý sa dnes večer chcel stretnúť. Nemala som mu tú jeho starosť za zlú, ale nikdy som sa mu nerada takto na dne ukazovala na oči. Aj on sám toho mal dosť a moje výklady o smrti nikdy neboli vec, ktorá by pomohla. Skôr naopak. Zjavne preto som už vopred vedela, že nikam nepôjdem. Stačí, ak si pohovoríme v pondelok.

Myslela som si, že horšie už ani byť nemôže, ale v okamihu kedy som vystúpila, som brala späť tieto myšlienky. Ako naschvál, musel akurát vyjsť z budovy Roderick, ktorý si ma v momente všimol. Chcela som sa odvrátiť, aby som zabránila nášmu stretnutiu, ale bolo to doslova nemožné. Aj cez celú tú diaľku od dverí k autu sa nám stretli pohľady, pričom ja som skoro okamžite sklopila zrak do zeme. On bol jeden z dôvodov, prečo som nechcela späť.

„Ahoj..." Dúfala som, že sa bude ponáhľať do školy, ale keď podišiel bližšie, nevyzeralo to tak.

„Ahoj," odvetila som sucho. Keď mi včera písal ohľadne toho telefonátu, veľmi som mu chcela vyhovieť. Mne samej by to určite pomohlo, ale napokon som poslúchla rozum a povedala nie. Tak to bolo lepšie pre nás pre oboch. „Prepáč, ale včera som sa na telefonovanie moc necítila."

„Zjavne si mala lepšiu spoločnosť." Kývol hlavou smerom na auto, z ktorého akurát vystúpil Austin. „Kto je to?" Trocha urazene povedala by som, si založil ruky na hrudi, pričom si brášku pozorne premeral tými tajomnými očami.

„Môj brat, Austin. Aj so sestrou žijú v Portlande," odvetila som, načo som hneď aj pocítila ruku na pleci. Chcela som podobnému stretnutiu predísť, ale nepodarilo sa. „Austin...toto je Roderick Tyrell."

„Veľmi ma teší," precedil pomedzi zuby, akoby na neho pozeral ako na nejakú hrozbu. A to bolo úplne absurdné. Už teraz som videla, ako na mňa Roderick pozerá. Keď som bola zrazu od hlavy po päty v čiernom a na tvári mi vládol ten porazenecký výraz, nechcel so mnou nič moc mať. Typický prístup. „Máš zaujímavé priezvisko."

„Aj Clara mi to naposledy hovorila."

„Vezmem ti Oriona do izby, vy si pohovore," povedal zrazu Austin a mne nedal žiadnu šancu na protest. Razom sa vytratil, takže som zostala opäť sama s Roderickom. Pritom som ale nevedela, čo je horšie. Či fakt, že sme zostali dvaja, alebo, že bude Austin pravdepodobne sám na izbe s Brooke. Určite aj tej bude tlačiť do hlavy nejaké nezmysli o tom, ako sa má ku mne správať.

„Hej..." povedal Roderick, keď som ho chcela proste obísť a utekať za bratom. Veľmi šikovne ma ale schmatol za zápästie a pritiahol späť k sebe. „Kam sa tak náhliš? Hneváš sa za mňa za niečo?"

„S tebou to nemá nič," dostala som zo seba, pričom som sa ale musela pozrieť do jeho očí. Tušila som, čo ma v nich čaká, ale predsa som zostala bez slov. Ich krásne modrá farba sa pri pohľade na mňa doslova búrila, akoby aj on prežíval niečo podobné, ako ja. A tomu som veriť nechcela. To nemohla byť proste pravda. „Iba zlý deň, nič viac. Mala som toho teraz dosť, hlavne čo sa školy týka a tak..." Klamstvá, klamstvá a zas klamstvá.

„Mám ti akože aj uveriť?"

„Prečo ťa natoľko trápi, čo sa so mnou deje? Malo by...malo by ti to byť jedno." Každé jedno slovo ma bolelo, ale čo iné som mu mala povedať, aby mi dal pokoj? Nemohla som riskovať to, žeby som sa preriekla, alebo niečo podobné. Nie pred ním, ktorý ma má rád len vtedy, keď sa viem smiať a nosiť jeho šiltovku. „Proste sa s tebou nechcem rozprávať."

„Ako myslíš...aj tak by som mal ísť na prednášku." Razom pustil moju ruku, až som mala doslova pocit, že mi tam na mieste stečú slzy po lícach. Neverila som, ako sa k nemu chovám. Nie k nemu. Nie po tom, čo sme boli tam v lese. Lebo nech bolo uplynulú noc akokoľvek, spomienky na neho keď som ho fotila, ma držali nad vodou.

Zrazu som ale nemohla povedať nič. Absolútne nič. Iba som sa za ním otočila a dívala sa, ako odchádza. Zatínala som pritom ruky v päsť, len aby som sa zdržala sĺz. Nemohla som plakať. Nie tu. A rozhodne nie pred Maximom, ktorý zrazu vyšiel z budovy internátu. Tiež som sa mu nemohla vyhnúť, ale možno to bolo v konečnom dôsledku aj dobré. Hneď ako zbadal môj výraz podišiel ku mne a urobil asi tú najmenej očakávanú vec. Podobne ako Brooke vtedy na Time Square, ma vtiahol do objatia tak pevného, až na chvíľu zabolelo. Ale...malo to niečo do seba. Určite áno, lebo keď som privrela oči a zhlboka sa nadýchla, dokázala som sa pri ňom uvoľniť aspoň na pár sekúnd.

„Ako si vedel, že potrebujem práve toto?"

„Videl som to na tebe," odvetil potichu, pričom ma pohladil po chrbte. „Ak by si potrebovala, môžeme sa neskôr zájsť niekam povoziť. V aute sa dobre premýšľa."

„Nechcem ťa zaťažovať."

„Ber to ako kamarátsku výpomoc." Hej? Takže my dvaja sme už kamaráti? Kedy sa to akože stihlo zbehnúť a hlavne prečo? To nevidí, čo za chodiacu katastrofu som? Alebo mu to možno nevadí? „Dokedy máš dnes školu?"

„O šiestej končíme." Musela som sa na chvíľu zamyslieť, ale dnes mi to vychádzalo, že máme iba jednu hodinu. Teoreticky by sme teda mali končiť o tej šiestej, hoci...v tej chvíli som nemohla zaručiť, že tam aj skutočne pôjdem.

„Dobre, tak ťa počkám na bočnom parkovisku, hej?" Prikývla som, pričom som ho ale ešte nechcela nechať ísť. Nie, keď som sa v jeho objatí po včerajšku konečne cítila normálne. Aspoň trocha oslobodená od všetkého, čo ma natoľko ťažilo. Tá chvíľa bola skrátka len a len o nás dvoch a ničom zbytočnom. „Idem, aby som nemeškal. Dávaj na seba zatiaľ pozor."

„Aj ty." Ťažko, veľmi ťažko sa mi od neho odťahovalo a ešte ťažšie sa mi potom išlo smerom do izby. Maximiliano bol našťastie tak zabratý do práce, že si ma ani nevšimol. A to som veľmi ocenila. Stačilo, že som bola celá rozklepaná z Brooke, ktorá sa veľmi zreteľne rozprávala s mojim bratom. Našla som ich posedávať na posteli, pričom sa ona maznala s Orionom a Austin jej niečo naozaj poctivo vysvetľoval.

„Ahoj," povedala som jej potichu a potom zašla do kúpeľne. Nechcela som ani náhodou počúvať, o čom hovoria. Ľahšie bolo za sebou zabuchnúť dvere a plakať. Tak som nikomu nemusela nič vysvetľovať, lebo sa ma nikto neopovážil nič pýtať. Museli ma počuť, určite ma museli počuť, ale nechali ma osamote.

Tri dlhé hodiny ma nechali sedieť na podlahe kúpeľne, pričom som sa asi šesťkrát rozplakala a potom znova na chvíľu upokojila. Pár minút som len tak mlčky hľadela do steny, potom si búchala hlavu o dvere a tak ďalej. Skrátka som tam strávila tri hodiny, ktoré som musela pretrpieť sama. Nechcela by som tam nikoho, čo Austin musel tušiť. Určite preto mi obaja dopriali súkromie. A preto sa mi aj ľahšie vychádzalo následne von. Prekvapivo, už ma tam čakali len Brooke a Orion.

„Austin musel ísť, vraj mu volali z práce." S ešte stále otupeným výrazom som prikývla a klesla na kraj svojej postele. Bola som hotová. Plačom ma opustila ešte aj posledná energia, ktorú som v sebe nosila. Nezaujímalo už nič. Ani Brooke s Orionom, ale ani to, čo som mala naplánované s Maximom. Nič z toho nemalo zrazu význam. Absolútne nič. „Mohla si mi nechať aspoň nejaký odkaz. Bála som sa o teba."

„V prvom rade som vôbec nemala nikam ísť. Nič sa tým nevyriešilo."

„To nevadí." Aj napriek mojej nechuti do života, si ku mne Brooke sadla a vzala ma za ruku. Prvotná reakcia bola, aby som ju čo najskôr odtiahla, čo mi však ona nedovolila. „Nehovorím, že to bolo zlé rozhodnutie, len aby si mi dala nabudúce vedieť."

„Nechcem, aby bolo nabudúce." Musela čakať, že znova začnem plakať, lebo podľa toho aj reagovala. Nepustila moju ruku, ale ľahla si spolu so mnou, pričom sme obe zostali mlčky pozerať do stropu. Prišlo mi to neskutočne trápne, ale...príjemné zároveň. Mala som pocit, že naše mlčanie bolo oveľa efektívnejšie, ako keby trepeme do prázdna. Aj takto som mala pocit, že...že nie som na nič sama.

***

„Už som tu," zakričala Brooke od dverí, čo sa roznieslo celou tmavou a hlavne tichou izbou. Odkedy sme sa vrátili z prednášky, som ležala zabalená do deky a pozerala, ako prší. Maximovi som povedala toľko, že sa na to proste dnes necítim a na moje prekvapenie, pochopil bez nejakého problému. Skôr ma ešte uistil, že jeho ponuka platí aj zajtra, vraj stačí, ak sa mu ozvem. Aspoň nás doviezol späť na internát a mne daroval ešte jedno vrcholne príjemné objatie. „Nevedela som ktorú vybrať, tak som kúpila rovno tri. Však v mrazničke sa im nič nestane. Hoci neviem, ako do toho miniatúrneho priestoru natlačíme tri zmrzliny, ale dobre."

„Aké si kúpila?"

„Klasickú čokoládu, potom jahodový cheesecake a niečo, čo by mohlo chutiť hlavne tebe. Javorový sirup." V momente som skrivila tvár do znechutenej grimasy. Možno sa hovorí, že javorový sirup a Kanada sú pevne späté, ja som ten názor nezastávala. Nikdy som javorový sirup sám o sebe nemusela. Prišiel mi až priveľmi sladký a chuťovo sa mi pritom nehodil k ničomu. Naozaj k ničomu. Aj doma som si na lievance dávala radšej med, ako javorový sirup. V tomto ohľade som nebola správny Kanaďan.

„Nemám rada javorový sirup."

„Aha..." Otočila som sa k nej presne v momente, kedy vyberala lyžičky zo zásuvky, kde sme si ich minule schovali. Zjavne ju moja odpoveď nesklamala, lebo s taškou sa pobrala rovno k mojej posteli a vybrala z nej zvyšné dve zmrzliny, ktorými som ešte neopovrhla. Chvíľu na mňa so zdvihnutým obočím hľadela, až kým som nesiahla po tej jahodovej. „A mám tu ešte niečo."

„Čo ešte?" z igelitky vytiahla priesvitnú dózu, ktorá bola plná čokoládových koláčikov. Áno, tých čokoládových koláčikov, ktoré sme tak milovali kradnúť z jedálne. A hoci som nemala silu na úsmev, tešilo ma, že sa o mňa Brooke natoľko stará. „Pozri, nemusíš si robiť starosti. Ale ďakujem...jedlo vždy pomôže aspoň trocha."

„To je to najmenej, čo som mohla urobiť." Preferovala som samotu, to určite áno, ale tento večer nebol na zahodenie. Nie, keď sme zhasli svetlá, obe sa zabalili do deky a pri jedení zmrzliny a koláčikov sme pozerali všetky tri diely High School Musical. Brooke vravela, že práve to mi zodvihne náladu a ja som si nechcela dávať tú námahu, aby som jej to vysvetľovala. Depresia sama o sebe predsa nie je o tom, že vám len tak niečo zodvihne náladu. Ak by to bolo také ľahké, život s ňou by určite nebol tak krutý, ako skutočne je.

No uvoľnila som sa pri tých filmoch. Priniesli späť veľa spomienok na dobu, kedy som mala tak desať rokov a videla prvý diel úplne po prvé. Bolo veľmi príjemné sledovať Brooke, ako spieva spolu s hercami a ako nabáda aj mňa, aby som sa pridala. Nevyhovela som jej, ale vnieslo mi to do duše zvláštny pocit. Taký nový, ktorý som doteraz nepoznala. Nemal mi ho kto priniesť, keďže som nemala kamarátky, ale teraz...jej spoločnosť by som nevymenila za nič. Nie, keď sme napokon obe zaspali na mojej posteli, tesne pred koncom tretieho dielu. Zobudili nás až budíky, ktoré oba zazvonili presne o šiestej, aby sme sa stihli dať do poriadku a byť o siedmej na prednáške.

„Včera som ti zabudla povedať, ale...dnes na obed príde René. Zostane tu až do nedele," povedala Brooke, sotva mne plne došlo, čo sa deje. Neverila som, že už je piatok. Celý tento týždeň prešiel tak rýchlo, no pritom sa počas neho stalo tak veľa vecí. Bola som počas neho ako na kolotoči, ktorý sa raz točil prirýchlo a raz akoby prešiel na spätný chod. „Takže sa priprav na nejaký ten výlet, dobre?"

„Vieš..." Chcela som sa spýtať čo na to jej otec, no nechala som to tak. A ani svoje výhovorky som nechcela hovoriť práve teraz. Možno keď zas uvidím Reného, bude mi lepšie. Predsa som sa s ním cítila dobre aj naposledy. „Neviem sľúbiť, že sa budem tváriť nadšene."

„Nechcem, aby si sa pretvarovala. Ak sa na to necítiš, nebudeš sa usmievať, ale pôjdeš s nami. Nafotíme pekné fotky a potom napíšeme článok na tvoj blog, hm?" Neodpovedala som. Iba som sa načiahla za zásuvkou, v ktorej som mala lieky a začala si dávať dokopy dnešnú dávku. Brooke ma pritom zaujato sledovala, hoci som na nej videla, žeby ešte najradšej spala. Bolo priskoro, aby sme vstávali a hlavne, aby sme išli na vyučovanie. „René sa ti bude tešiť."

„Veď aj ja sa budem tešiť jemu." Ťažko, ale prinútila som sa zájsť do kúpeľne, aby som sa dala do poriadku. Cítila som sa o málinko lepšie, ako včera ráno, ale to absolútne nič neznamenalo. Lebo sotva som sa osprchovala a pozrela na seba do zrkadla, zase prišli slzy. Preto som sa ani nehrala s niečím ako mejkap. Nezakryla som si kruhy pod očami, ani som sa neučesala. Radšej som si na hlavu natiahla čapicu, ktorú som mala aj včera, či predvčerom.

„Dnes večer?" V momente som sa obzrela za hlasom, ktorý mi bol ale veľmi dobre známy. A na ktorý som reagovala oveľa inak, ako na hlas niekoho iného. Hlavne po včerajšku. „Alebo si to necháme na inokedy?"

„Nič nesľubujem," odvetila som Maximovi a položila Oriona na zem, nech sa prebehne a zariadi si svoje záležitosti. Brooke sa medzičasom chystala a preto sme my dvaja zišli dole. Nech potom už môžeme ísť rovno do školy. Akurát som si nemyslela, že ma tu bude čakať Maxim, navyše s cigaretou v ruke. „Ale zjavne dnes večer môžeme. Akurát neviem, kam chceš ísť."

„To ani ja. Proste sadnem za volant a niekam nás odveziem."

„Myslím, že môže byť. Ale iba, ak sa niekde zastavíme na zmrzline." S úsmevom prikývol skôr, než by si znova potiahol z cigarety. Ja som sa síce usmiať nevedela ani pri ňom, ale...vo vnútri som trošička šťastia cítila. A niekedy stačí aj to najmenšie množstvo. Verte mi.