-Roderick-

„Počúvaš vôbec?"

„Hm?" Rozpačito som pozrel na Maxima sediaceho vedľa mňa. Nie, nepočúval som. Ani slovo z toho, čo profesor povedal, ale ani nič, čo sa dialo okolo nás. Myšlienkami som bol celý deň úplne niekde inde. Trápilo ma, že som pred prednáškou nabehol do Brooke ktorá dozaista znova plakala a rovnako ma trápilo, že mi Clara ešte neodpísala a dnes som ju nevidel. Akurát som nevedel, ktorá z tých vecí ma trápi viac.

„Čo je s tebou? Zase si nespal?"

„Pre zmenu teraz áno." A bol to sakra dobrý pocit, keď som sa ráno prebudil aspoň trocha oddýchnutý. „Prečo ťa vlastne zaujíma, či dávam pozor?"

„Lebo viem, koľko celé štúdium stojí a tvoji rodičia by neboli radi, keby vedia ako mrhajú peniazmi." Prevrátil som očami nad jeho životnou múdrosťou, ktorá v sebe ale ukrývala aspoň kúsok pravdy. Ale nemohol som proste zato, že ma nič z tých nudných rečí nezaujímalo.

„Videl si už dneska Claru?"

„Nie, akurát som jej ráno písal, no neozvala sa."

„Písal si jej?" Prikývol, pričom ale nechal oči zafixované na tabuli, z ktorej si rovnako ako všetci, svedomito opisoval poznámky. Teda všetci až na mňa. Nedokázal som sa k tomu prinútiť. Potom, ak bude večer pokoj, si ich od neho opíšem. Aby sa nepovedalo. „Čo vy spolu máte?"

„Čo by sme mali mať?" Konečne aspoň na chvíľu vzhliadol ku mne. „Dalo by sa akurát povedať, že sa možno snažíme skamarátiť. Nezačni si hneď niečo domýšľať." Zelenou fixkou podčiarkol pár riadkov, ktoré zjavne profesor hovoril, že sú niečím dôležité a potom zas pozrel na mňa. No z výrazu tváre mi asi veľa nevyčítal. Sám som posledné dni netušil, čo sa mi v hlave deje. Bol tam akosi priveľký zmätok, ktorý sa mi nijako nedarilo upratať.

„Iba som sa pýtal. Neurážaj sa hneď."

„Fajn." Radšej som si znova podoprel hlavu ľavou rukou, zošuchol sa na sedadle nižšie a privrel na chvíľu oči. Predo mnou sedel vysoký chlapec, ktorý ma skvele zakrýval, takže som sa aspoň nemusel báť, žeby na mňa profesor dovidel. Na oddych som ale nemohol myslieť. Nie, ak sa mi stále za zatvorenými očami zjavil včerajšok. Tá chvíľa, kedy som pozeral na Claru a ona ma fotila. Snažil som sa sústrediť, hľadel som priamo na ňu, namiesto objektívu, ale...išlo to neskutočne ťažko. Nemohol som sa sústrediť iba na jednu vec, keď ma všetko naokolo tak veľmi rozptyľovalo. A hlavne teda ona.

„Pôjdeme sa dnes večer niekam previesť? Zišlo by sa."

„Moc si na to nezvykaj." Otvoril som ústa na protest, ale zostal som napokon ticho. „Ale môžeme, zíde sa to aj mne. Bolo by fajn, ak by pršalo."

„Prečo tak rád jazdíš v daždi?"

„Dodáva to všetkému nový rozmer. Viac riskuješ, viac sa spoliehaš na svoje schopnosti a viac precítiš to spojenie s autom." Pravda, že ja som sa nad šoférovaním ako takým nikdy nezamýšľal tak, ako on. Možno by som celé riadenie mal nabudúce brať inak. Venovať sa mu viac do hĺbky. „Jediná vec, ktorá je lepšia ako dážď na ceste, je sneh. Hore, v tých najviac zasnežených a najchladnejších častiach Ruska."

„Vezmeš ma tam niekedy?" opýtal som sa zo žartu, na čo ale on celkom seriózne prikývol." Počkaj, to akože naozaj?"

„Ak túžiš po tom, aby ti odmrzli uši, pokojne." Veľmi vtipné. Za to, že som sneh videl raz v živote, sa mi ešte neviem ako smiať nemusí. Zjavne som o nič tak prevratné neprišiel. Aj to sme boli počas vianočných sviatkov na dovolenke v Colorade. Mohol som mať tak deväť, či desať rokov, ale stále som si to dokonale pamätal. Zo snehu som bol celý unesený, ale rád som sa vrátil domov, kde ma čakalo teplo. „Videl si už vôbec sneh?"

„Raz, keď sme boli v Colorade." Presne ako som čakal, Maxim sa zachichotal, za čo by som ho bol najradšej vyhodil von na chodbu. „No nemysli si, že kvôli tomu to tvoje milované Rusko nezvládnem."

„Ver mi, pochopíš, ak tam budeš," odpovedal, pričom vložil do každého slova ešte viac toho otrasného prízvuku. Aj tak som si ale nemohol pomôcť. Stále som sa chcel držať svojho plánu. Nedám mu pokoj, kým si nezačne užívať život konečne naplno. Hoci...on si ho zjavne užíval, iba ja som nerozumel jeho spôsobom.

***

Ahoj, len toľko, že som ťa dnes nikde nevidel a ani si sa mi neozvala. Tak len chcem vedieť, či je všetko v pohode. Ak budeš mať čas, prosím ťa odpíš mi.

Ako som tak ležal v posteli, nedalo mi, aby som jej ešte raz nenapísal. Jej neprítomnosť a mlčanlivosť mi behala rozumom celé poobede. Nedokázal som skrátka myslieť na nič iné. Donútil som sa ale aj napriek tomu ísť za Brooke, ktorá ma ale ani nepustila do izby. Z jej rozklepaného hlasu bol počuť smútok, ktorý so mnou ale zjavne nechcela zdieľať. Preto mi ani nezostávalo nič iné, len sa vrátiť do izby. Poznámky som si opisovať nešiel, namiesto toho som len hľadel na Maxima, ako hrá posledné dve kapitoly Until Dawn. Popravde som sa aj čudoval, že mu zostalo nažive ešte toľko postáv. Keď sme to hrali ja a Cory, všetko sme pokazili, ako sa len dalo. Napokon zostala nažive iba jedna jediná postava, čo bolo teda pekne slabé.

„Pôjdeme teda niekam, alebo nie?" opýtal som sa zahľadený do stropu.

„Jasné, len dohrám."

„To ti zaberie ešte dosť času. Musíš..." Výstražne zodvihol ruku, takže som radšej nepokračoval. Jasné, prečo by som mu mal povedať, ako celá hra skončí? Malo by to potom ešte zmysel hrať? Dobre, malo by to zmysel, ale prišiel by o tie skvelé momenty prekvapenia.

„Nemám záujem o to, aby si mi všetko prezradil. Zatiaľ ma tá hra absolútne ničím nesklamala a preto nemám záujem vedieť, aký bude koniec skôr, než sa k nemu dostanem."

„Dobre, dobre. Sorry." Vstal som teda z postele s úmyslom, že pôjdem za chalanmi vedľa, ale vyrušilo ma klopanie. V momente mi napadlo, že je to možno Clara, preto som sa asi aj tak ponáhľal. Cestou ku dverám som si aspoň rukou trocha uhladil strapaté vlasy a otvoril až potom. „Cory?" Seriózne som mal chuť dvere zavrieť a potom ich otvoriť ešte raz, len aby som sa uistil, že sa mi nesníva. Neveril som, že práve on tam stojí, zjavne v ešte horšej nálade, ako som bol ja sám.

„Ahoj, Roderick."

„Čo tu pre Boha robíš? A hlavne teraz?" Mykol plecami, načo som ja odstúpil z dverí, aby vošiel dnu. Nemal so sebou tašky ani nič, čo ma miatlo ešte viac. Akoby išlo naozaj len o divný sen. „Cory..."

„Predsa som ti hovoril, že za tebou prídem. Tak som teraz využil šancu a som tu."

„Ale prečo tak zrazu? A prečo si mi nedal vedieť?" Nemal som ani poňatia, čo ho mohlo viesť k podobnému rozhodnutiu. A hlavne po tom, ako to medzi nami bolo od toho incidentu. Nie, žeby sme sa vyslovene hádali, alebo jeden druhého ignorovali, ale bolo to vrcholne zvláštne. Nikdy to medzi nami nebolo až tak nahovno.

„Bolo to rozhodnutie na poslednú chvíľu. Včera o takomto čase som si povedal, že prídem, vzal som prvú letenku a som tu."

„Rodičia o tom vedia?" Prikývol, ale nebol som si práve dvakrát istý. Hlavne ak prišiel tak naľahko. Alebo... „Kde máš veci? Nehovor, že si prišiel len takto bez ničoho."

„Nie, už som sa bol zložiť. Našiel som si hotel za celkom normálnu cenu. Inak...ahoj, Maxim." Bez nejakého váhania sa vyvalil na moju posteľ, takže ja som si sadol na tu Maximovu. Myslel som, že sa jeho príchodu poteším viac, ale teraz...teraz som bol akurát zmätený. Prišlo mi to, že ani tak celkovo neprišiel kvôli mne. Skôr pred niečím utekal.

„Ty si sa tu zjavil odkiaľ?"

„Rád počujem, že sa mi zjavne tešíš." Nemyslel som si, že bude Maximovi stáť za toľko námahy, aby zastavil hru a pozrel sa na nás. Urobil ale asi dobre, keď sa zasmial a následne sa vrátil do sveta virtuálnej reality. Tiež by som si popravde znova zahral. Na všetky detaily som si už nespomínal. „Z Rodericka je určite skvelý spolubývajúci, že?"

„Myslím, že odpoveď už poznáš." Tvár som si radšej skryl do dlaní a na chvíľu si ľahol. Mal som doslova pocit, že sa hádam rozkričím. Ako sa mi mohol život postaviť takto na hlavu, behom niekoľkých týždňov? Sme tu mesiac a ja už neviem, čo je to žiť normálne. Ešte ani pohľad na žltú stužku okolo môjho zápästia nepomohol. Pritom myšlienky na toho krásneho operenca doteraz zvykli pomôcť. Aj keď málo, ale zvykli.

„Ako sa má Molly?" opýtal som sa napokon, aby som prelomil ticho, ktoré rušili iba zvuky hry.

„Dobre, krídlo má už úplne v poriadku a zase si krásne lieta. Síce sa skoro unaví, ale je to oveľa lepšie." Jeho mama hneď povedala, že už síce nebude nikdy ako predtým, ale stále môže u nich prežiť spokojný život. A to som pre ňu aj chcel. Zo všetkého len to najlepšie.

„Aspoň nejaká dobrá správa." Prišla ale aj ďalšia. V tichu, ktoré zas nastalo, som započul, ako mi pípol mobil. V momente som sa posadil a kývol na Coryho, nech mi ho hodí. Veľmi silne som dúfal, že mi píše práve Clara. A vďakabohu som sa ani nemýlil. Jej meno mi na displeji udrelo do očí okamžite.

Ahoj, nehnevaj sa prosím, že som sa ti dnes neozvala. Mala som toho veľa, musela som dohnať nejaké to učenie a tak. Naozaj prepáč.

Neviem prečo mi to prišlo ako chabá výhovorka, ale nemal som na výber, len ju prijať. Aspoň mala v sebe toľko, že mi odpísala, ak už nič iné. Trocha som možno dúfal v telefonát, hoci nás od seba delilo len pár poschodí. Prišlo mi, že keď sme volali, znela úplne inak. Oveľa viac uvoľnene a sebavedome. Nechápal som, prečo by to tak malo byť, ale možno časom...možno časom pochopím. Bola by škoda, keby nie.

Nehnevám sa, ani nič podobné. Akurát som sa o teba trocha bál, keďže sme sa vôbec nevideli. A ani Brooke nebola v najlepšej nálade.

Prvotne sa mi to priznávalo ťažko, ale po včerajšom dni, mi jej prítomnosť chýbala. Keď sme prechádzali tým hustým lesom, pri pohľade na jej nadšenie učaroval aj mne. Nebolo to tam také zlé, skôr naopak. V kombinácii s dažďovými mračnami to tam malo svoje kúzlo. Škoda, že sme tam nemohli blúdiť aj dnes.

Všetko je v poriadku, naozaj.

Bude to znieť asi zvláštne, keď sme teoreticky tak blízko k sebe, ale...môžeme si potom zavolať? Bude sa mi lepšie zaspávať.

„Ak tu už máš spoločníka, aspoň nemusíš nočnou jazdou otravovať mňa," prehovoril zrazu Maxim. Pomerne zmätene som pozrel hore od obrazovky mobilu, ale...Cory tu naozaj bol. Sedel na posteli len kúsok odo mňa, pričom si ma obzeral akosi zvláštne. Popravde som však nemal absolútne žiadnu chuť zisťovať prečo prišiel.

Prepáč, ale dnes to nepôjde.

Naozaj je všetko v poriadku?

Áno.

Radšej som mobil zablokoval a hodil na posteľ. Nepotešila ma jej reakcia, ale nejaký dôvod za ňou byť musel. Akurát mi ho nechcela povedať takto cez správy. Napadlo mi, žeby som skúsil zájsť do ich izby ešte raz, ale...čo z toho? Keby chce, aby sme sa videli a pohovorili si, prišla by. Nemal by som za ňou loziť ja. A rovnako by som nemal otravovať ani Brooke. Ak bude stáť o moju pomoc, či útechu, poprosí o ňu.

„Cory ak sa nenahneváš, mohli by sme si pohovoriť zajtra? Dnes sa na to fakt necítim."

„Jasné," odvetil bleskovo, čo ale neznamenalo nič dobré. „Mal som ti dať zjavne vedieť, že prídem. Prepáč." Mávol som nad tým rukou a znova odomkol mobil. Chcel som niečo ešte Clare napísať, ale...načo? Ak je všetko v poriadku, nemáme sa o čom momentálne rozprávať.

Postavil som sa teda, že vyprevadím Coryho, ale prišlo mi to vrcholne trápne. Tak on príde a ja ho len tak vyhodím? A kvôli čomu? Že neviem, čo so sebou posledné týždne? Vypočul som si ešte pár viet, ktoré prehodil s Maximom, ale keď sme následne zastali pred dverami, mal som pocit, že sa prepadnem od hanby. Nechoval som sa k svojmu najlepšiemu kamarátovi ani trocha tak, ako by si zaslúžil.

„Ráno ti dám vedieť, kedy a kde sa stretneme, hej?"

„V pohode. Nejako sa medzitým zabavím." Všimol som si, že zjavne aj jemu je celá situácia trápna, takže som v tom aspoň nebol sám. Veľká výhra, ja viem. „Fakt prepáč, že som prišiel takto bez ohlásenia. Proste som potreboval vypadnúť, lebo od toho incidentu sa to doma nedá vydržať. Tak som využil tú možnosť, aby som prišiel sem za tebou. Zdržím sa týždeň, možno dva. Nakoľko mi vystačia peniaze."

„Si si istý, že takýto útek bolo jediným riešením?"

„V tej chvíli áno. Možno sa na to zajtra budem pozerať inak." Bez ďalších rečí si otvoril dvere, zaželal mi dobrú noc a už ho nebolo. Ja som za to zostal mlčky stáť vo dverách a hľadel na prázdnu chodbu, ktorou sa niesli iba zvuky z okolitých izieb. Vrátil som sa napokon do izby, ešte raz prekonal nutkanie napísať Clare a radšej sa posadil k Maximovi. Práve začínal poslednú kapitolu hry, ktorá sľubovala veľa vzrušenia. A úprimne ma veľmi zaujímalo, ako sa s ňou popasuje.

Čakal som, že mi niečo na to povie, ale nič. Nepadli žiadne poznámky ohľadne toho, že ho vyrušujem, ani nič podobné. Strpel ma počas celej doby. No musel som naozaj uznať, že to odohral s rozvahou a podarilo sa mu zachrániť všetky postavy, ktoré sa zachrániť dali. Ako sme potom prešli záznamy hry, našiel dokonca skoro všetky indície a všetky totemy. Klobúk dole, Maxim.