-Clara-

„Dávaj pozor," povedal Roderick, pričom ma vzal za pravú ruku, zjavne aby si bol istý, že nespadnem. S vďačným úsmevom som sa za ním obzrela, pričom som ale musela dávať pozor, aby mi Orion nevyskočil od nadšenia z náruče. Chcela som ho ušetriť toho, aby behal vo vode, ale zjavne moju pomoc neocenil. Aspoň ja som teda mala ten pocit. „Aj mi povieš, kam ideme?"

„Netuším. Proste za nosom." Keďže Brooke som so sebou von nevytiahla, Roderick bol ten, ktorý mi robil spoločníka. Chcela som ísť napokon vlastne sama, iba s Orionom, ale...keď sme do seba nabehli pred internátom, neohla som odolať. Bola to lákavá myšlienka, hlavne ak som na ňom videla, že nie je vo svojej koži. Možno ho moja bláznivá nálada rozveselí.

„Výborne, akurát dúfam, že potom trafíme aj späť."

„Neboj sa." Pešo sme vyšli von za mesto, chvíľu sme kráčali popri rušnej ceste a potom sa rozhodli vojsť do lesa. Netušila som, na čo tam môžeme naraziť, ale veľmi ma to lákalo. Hlavne, ak tam bol prísľub nejakých zaujímavých fotiek. Nešli sme vlastne ani tak dlho a narazili na akýsi potok, cez ktorý sme sa ale v pohode mohli dostať. Držiac sa za ruky sme prechádzali kameňmi, ktoré boli síce mokré a šmykľavé, ale rozhodne to bolo lepšie, ako kráčať vo vode. „Nejako sa určite dostaneme aj späť."

Počasie bolo dosť hnusné, ale mne to samozrejme nevadilo. Zamračená obloha, zima a tenká vrstva hmly ešte od rána pre mňa vytvorili to najdokonalejšie prostredie. A hlavne, ak sme k tomu celému pridali krásne lesy čarovného Oregonu. A aj moju spoločnosť. Videla som to na naozaj pekné poobede, ktoré mi možno pomôže. Ani poslednú noc som toho moc nenaspala, ale už som únava začínala pociťovať. Na druhej strane som však stále bola plná energie a skoro celú prednášku som nezavrela ústa. Zjavne preto so mnou Brooke nikam nešla. Mala ma už plné zuby.

„Som rád, že moju šiltovku tak hrdo nosíš."

„Samozrejme, že nosím," odvetila som s úsmevom a zišla z posledného kameňa. To bol zároveň aj moment, kedy som sa za ním už mohla obzrieť bez toho, aby som sa bála pádu do potoka. „Ak by si chcel, môžem ti ju vrátiť."

„Nie, nie. Tebe pristane viac." Ani som vlastne nemusela premýšľať, či si ju vezmem. Išlo to akosi automaticky. Ako som si brala zrkadlovku zo stola, schmatla som aj šiltovku a proste išla. K sivej koženej bunde, bielej mikine a tmavozeleným nohaviciam sa dokonale hodila. Aspoň vniesla svojimi farebnými kvetmi trocha veselosti do toho pochmúrneho, no predsa krásneho počasia. „Skoro som prišiel bez nej. Pár dní pred odletom sa mi niekam zapatrošila, ale napokon ju Cory našiel u seba v aute. Zjavne by som sa mu mal poďakovať."

„Dúfam, že už ste si to medzi sebou vysvetlili." Doteraz som sa na túto tému nepýtala, ale mala som podozrenie, že práve on, stojí za Roderickovou zlou náladou. Alebo možno ani nie. Každopádne mi nesadlo to, ako sa mračil na celý svet. Jeho som stále vnímala ako toho večne šťastného chlapca, ktorý sa niekedy vo víre vlastnej spokojnosti správa k svojmu okoliu až arogantne. „Alebo..."

„Nedalo by sa povedať, žeby medzi nami zúrila vojna."

„Pýtam sa len preto, že vidím aký si bez nálady." Za iných okolností by som sa určite nepýtala, ale teraz som samozrejme mala problém držať jazyk za zubami. Musela som sa naozaj veľmi kontrolovať, aby som stále nerapotala len tak do vetra. Natoľko ma tešilo, že šiel so mnou a nechcela by som ho odradiť tým, že neviem čo so sebou. „Ale ak o tom nechceš hovoriť..."

„Sám neviem, čo mi je." Znova sme vošli do lesa, medzi husto rastúce borovice, ktoré sa tiahli vysoko nad našimi hlavami. Oriona som položila na zem, nech si na dĺžku vodítka ide kam len chce. Nechcela som ho nejako výraznejšie obmedzovať. „Myslel som si, že je to len z únavy ktorá je neskutočná od doby, čo som tu, ale možno ani nie. Zjavne bude na vine škola ako taká. Očakával som niečo úplne iné a moje sklamanie ešte akosi nedoznelo."

„Prečo si sklamaný?" Trocha som spomalila, aby sme zas išli vedľa seba. Až vtedy som si vlastne všimla, že ešte stále pevne drží moju ruku. A pritom už nemusel, lebo tu už nebolo nič, o čo by som sa mala potknúť. Chodiť po podobných miestach bolo pre mňa prirodzené. Odmalička som sa predsa motala lesmi a medzi spleťou koreňov, ktoré sa tiahli po zemi.

„Čakal som skvelý život plný zábavy a voľnosti, ale...nič také tu na mňa nečakalo. Ešte stále som si nezvykol na internát, na život s Maximom a hlavne na to, že tu nie je nič, čo poznám a čo som mal doteraz na dosah ruky. Viem, možno to znie smiešne, ale..."

„Neznie to smiešne." Nemalo prečo. Ja som mala tiež ten problém, hoci mne bolo tunajšie prostredie oveľa bližšie, ako jemu. No predsa som si veľmi dobre uvedomovala, že to nie je Kanada. „Chápem, čo myslíš lepšie, ako by si si myslel." S úsmevom...úprimným úsmevom, na mňa pozrel, pričom sa skoro potkol. Zjavne teda bolo dobré, že sme sa stále držali jeden druhého. Aspoň sa mi ho podarilo udržať na nohách.

„Prečo sme sa nebavili od prvého dňa?" Zasmiala som sa, ale odpovedať som mu nemala ako. To by znamenalo, že musím prezradiť niečo, čo on o mne zjavne nikdy vedieť nebude. Alebo aspoň nie tak skoro. Nechcela by som pravdou pokaziť to, čo sa momentálne medzi nami buduje.

Zjavne kvôli mojej mlčanlivosti, sme pokračovali v tichu. Nie, žeby som už nechcela hovoriť, ale bála som sa, žeby som sa ho naďalej vypytovala na veci, o ktorých zjavne nechcel hovoriť. A tak som s vypätím síl mlčala. Vychutnávala som si to všetko, čo nás obklopovalo zo všetkých strán. Roderickova ruka sa ešte stále držala tej mojej, pričom sme sa hustnúcim lesom predierali ani neviem kam. Orion si nadšene štekal, čím chvíľami vydesil vtáčiky vysoko nad našimi hlavami, no...celkovo sa zdalo, že si prechádzku užíva. Akurát ja som už videla, ale ho budem musieť späť brať na rukách, lebo sa teraz unavený.

Ani neviem za ako dlho, ale prišli sme na nejakú lúku. Tráva bola poriadne vysoká, až sa v nej moje milované šteňa dokonale stratilo. Ale bolo tam pekne. Nad hlavou sme mali husté mračná, z ktorých začínalo padať pár kvapiek. Smola bola, že sme nemali dáždnik ani nič, ale...zjavne sme prišli na správne miesto. Na kraji lúky, už zas skoro medzi stromami sa rysovala nie moc vysoká strážna veža, z naozaj solídne vyzerajúceho dreva. Zjavne si ju tu postavili lesníci, aby sa mali v podobnom počasí kde schovať. A teraz sa dozaista zišla aj nám.

„Mali by sme sa asi schovať," povedal Roderick skôr, akoby som ja stihla navrhnúť to isté. Ísť som ale ešte nechcela. Najprv som chcela urobiť niekoľko fotiek, nech už on hovoril hocičo. Zjavne preto som mu aj podala vodítko a pustila sa do práce. Oblaky robili teraz nad nami prekrásnu scenériu, ktorú som spolu s korunami stromov proste zachytiť musela. A rovnako aj prvé kvapky dažďa, ktoré sa udržali na steblách trávy.

„Nevadí, ak si zvečním aj teba?" opýtala som sa učupená v tráve, pričom na nás padalo zhora stále viac a viac vody. Ale ešte stále nepršalo natoľko, aby sme museli utekať ako o život. Preto mi aj prišlo vhodné, aby som si dala s fotením načas.

„Dbaj na to, aby som bol pekný," odvetil Roderick s úškrnom, nad čím som ja len prevrátila očami. No keď som si ho objektívom konečne zamerala a našla správny uhol pre fotku, akosi som ju nedokázala urobiť. Zostala som sa na neho iba nemo pozerať, pričom on mal zaklonenú hlavu a hľadel hore na nebo. Neviem čo to bolo, ale úplne som v tej chvíli zabudla, čo robím. Iba som sa kochala výhľadom na neho, ako mu na tvári pristávajú drobné dažďové kvapky. „No? Vyzerám neodolateľne?"

„Keby si len vedel..." zašepkala som si pre seba a konečne urobila tú fotku. Urobila som ich ešte niekoľko, pri jednej som mu povedala, aby sa pozeral rovno na mňa, ale pritom sa tváril, akoby ani nevedel, že ho fotím. A konkrétne tá, sa naozaj podarila. Dalo sa poznať, ako uprene hľadí mojim smerom, ale nepozeral pritom na objektív. Ale na mňa. Výhradne na mňa, ako sa chovávam za zrkadlovkou a snažím sa sústrediť, hoci ma rozptyľoval. Najhoršie asi zjavne bolo, že to robil spôsobom, ktorý si on zjavne ani neuvedomoval. Nebral to tak, že mi bráni v sústredení. Skrátka robil to, o čo som ho žiadala...pózoval mi na fotky.

„Krása," dostala som zo seba napokon, sotva som bola plne spokojná s výsledkom. Bola som vlastne viac, ako spokojná a preto som dala povolenie, aby sme sa išli konečne schovať. Aj odtiaľ zhora ešte predsa bude možnosť na fotenie. Trocha sme premokli, kým sme sa cez celú lúku dostali k veži, ale to bola len maličkosť. Lebo kým sa spustil poriadny lejak, my sme už mali strechu nad hlavou.

„Polezieme aj hore, nie?" Prikývla som, načo Roderick vzal do jednej ruky Oriona a druhou sa chytil dreveného rebríka, ktorý viedol až hore. Nebola som si tým moc istá a preto som v strehu čakala, kým sa dostali bezpečne hore. Mala som mu zjavne veriť, ale moja paranoja mi hovorila, aby som bola v strehu, pre prípad ak by mu Orion padol. „Tak poď."

„Hneď som tam." Za normálnych okolností by som sa rebríku bála, predsa len nevyzeral priveľmi stabilne, ale teraz? Vkladala som doň všetku nádej bez toho, aby som sa o to vôbec snažila. Proste som sa bez problému chytila jeho krajov a začala stúpať smerom nahor. Nebála som sa, že spadnem, alebo niečo podobné. Skôr som sa usmievala celú cestu hore a brala to, ako nejaké dobrodružstvo. A práve to bola chyba. Správanie ako toto. Správanie, kedy som sa nebála ničoho a bezhlavo riskovala, akoby som bola nesmrteľná a nič sa mi nemohlo stať.

Bola som ale rada, keď som sa dostala hore a vstala na rovné nohy. Roderick aj s Orionom v náručí stáli pri zábradlí a dívali sa, ako hustý lejak bičuje lúku, kde sme ešte nedávno stáli. Vietor sa tiež rozfúkal, takže mi po chvíľke prišlo, akoby sa ochladilo aj o niekoľko stupňov. Ale nebola to zlá vec. Ani náhodou. Skôr niečo naozaj vítané, čo mi vyčarilo ešte širší úsmev. A to si Roderick určite všimol, keďže do mňa s úškrnom drgol.

„Neľutuješ, že si šiel so mnou?"

„Nemám prečo. Aspoň na chvíľu môžem myslieť na niečo iné, alebo...alebo nemyslieť vôbec." Príjemný pocit, ja viem. Tiež som si vlastne užívala, že sa nemusím zrazu nad ničím trápiť. Mánia mala rozhodne aj svoje svetlé stránky, akurát bolo ťažšie ich nájsť a ešte ťažšie správne využiť. „Inak...s Brooke sme sa rozišli, ak sa to teda dá tak nazvať. Len chcem, aby si to vedela."

„Viem, včera sme sa o tom rozprávali." Bola som na ňu za to rozhodnutie hrdá. Proste ma tešilo, že si vzala moje slová k srdcu a ukončila niečo, čo by neskôr mohlo obom ublížiť. „Urobili ste podľa mňa dobre."

„Asi áno. Nemalo by zmysel vkladať energiu do niečoho, čo nikdy nemalo budúcnosť." Snažila som sa pri tých slovách hľadieť výhradne do jeho očí, ale to išlo ťažko. Pohľad mi totiž stále skĺzol dole k jeho perám, až som to radšej vzdala a zapozerala sa na les naprieč celou lúkou. To bolo určite menej trápne. „Neprišiel som sem preto, aby som si hneď niekoľko hľadal. Toho som mal dosť doma."

„Bol si lámač sŕdc?" Že ma ani neprekvapilo, keď jednoducho prikývol a následne sa rozosmial. Akosi som to proste očakávala. Neviem prečo, ale kričalo z neho, že už toho má za sebou v tomto smere dosť. Na rozdiel od niekoho tak nemožného, ako som ja. Skvelé, čo vám poviem. „To aby som si dávala pozor."

„Neboj sa, ku kamarátom sa chovať viem."

„Vážne?" Zazrela som na neho pomerne prísne, ale ďalší z jeho úsmevom ma dokonale obmäkčil. Až sme napokon skončili sediac opretí o jednu z troch drevených stien a pozerajúc na lúku. Dážď padal, akoby nemal ani nikdy ustať, pričom sa zjavne naozaj ochladilo. Teraz, ako sme len nečinne sedeli a občas sa niekto z nás ozval, som to pocítila výraznejšie, než predtým. Trocha som sa bála ohľadne toho čo bude, ak dážď neustane, ale zjavne by to nebolo nič tak zlé. Proste by sme boli len poriadne mokrí, kým by sme prišli späť na internát. Nič katastrofálne, ak sa nad tým zamyslíte.

***

„Kedy bude ďalší takýto výlet?" nadhodil Roderick, sotva sa nám budova internátu ukázala na obzore. Dlho sme miesto poľovníkov zastávať nemuseli, lebo počasie sa umúdrilo. Preto sme aj okamžite využili šancu a utekali späť. Mraky totiž zostali, čo sľubovalo dnes ešte nejaký ten dážď. Akurát my sme sa naň chceli dívať z tepla, poza okien. „Veľmi rád by som si to zopakoval."

„Určite ti dám vedieť, keď ma zas chytí dobrodružný duch. Možno to bude skôr, akoby si si myslel." Trocha ma prekvapilo, že Maximiliano nesedel na svojom typickom mieste, ale pri pohľade na nástenné hodinky, mi došlo prečo. Bolo skoro sedel. Ani som si nevšimla, kam nám všetok čas ušiel, hoci vonku už bola oveľa väčšia tma, než by mala byť.

„Naozaj som sa bavil," povedal milo, keď sme zastali pred ich dverami. „Ďakujem, že si ma strpela, hoci som nebol v najlepšej nálade."

„Ja ďakujem za spoločnosť. Vieš...ak by si niečo potreboval, napríklad si pohovoriť, pokojne sa ozvi." Snažila som sa neukázať nervozitu, ale keď ma ešte na chvíľu vzal za ruku, išlo to len veľmi ťažko. Preto som zjavne v rýchlosti začala cúvať a na rozlúčku mu ešte raz zakývala. Bolo mi jasné, že Brooke ma už určite hľadala. Hovorila som jej, že budem preč maximálne dve hodinky a nie celé poobede. Orion sa rozbehol smerom k svojmu pelechu hneď, ako som ho položila na zem. Podľa hudby som usúdila, že Brooke je určite v izbe a ani som sa nemýlila. Vyvalená na posteli sa venovala všetkému inému, len nie španielčine, ktorá sa váľala dole na zemi. A robila aj dobre. Byť na jej mieste, tiež by sa mi nechcelo učiť. Určite ale nečakala, žeby som sa k nej hneď mala hodiť na posteľ a ešte k tomu celá vysmiata. Chcela som rozveseliť aj ju, ale...

„Čo sa stalo?" Slzy v jej očiach som rozhodne nečakala. A hoci to so mnou prvotne nič neurobilo, sotva sa posadila a pevne ma objala, už mi nebolo všetko jedno. Ani náhodou. Aj mne samotnej sa nahrnuli slzy do očí, lebo mi to celé naše objatie až priveľmi pripomenulo ten večer na Time Square. „Brooke, prosím ťa povedz mi, čo sa deje."

„Nič vážne, len...nečakala som, že prvý rozhovor s otcom po skoro dvoch týždňoch, bude takýto nanič. Kričal na mňa, akoby som mohla za všetko zlé, čo sa kedy v jeho živote stalo. A navyše...zajtra príde." Pomaly sa odo mňa odtiahla a pozrela mi do tváre, no nemala určite pekný výhľad. Rovnako ako ani ja. Zo šťastia, ktoré som prežívala vonku s Roderickom zrazu nezostalo absolútne nič. Ani kúsok. Pri pohľade do jej červených očí som doslova cítila, ako prišiel koniec stavu, ktorý som natoľko nenávidela. Niekedy sa to stávalo aj takto prudko a to bolo hádam najhoršie. Proste ten jeden moment, ten zlomok sekundy kedy sa to stalo pôsobil, akoby mi doslova puklo srdce.

„Bude to v poriadku, ver mi." Viac som jej povedať nevedela. Radšej som ju len vtiahla ešte do objatia, aby sa pokojne vyplakala. Snažila som sa pritom presvedčiť samú seba, aby som prestala panikáriť. Nič vážne sa nestalo. Nič sa nestalo. Ešte môžem byť v poriadku. Stačí ak budem myslieť na dnešok, na Rodericka a potom...potom sa depresia nevráti. Ešte nie. Prosím, ešte nie!

„Kde si vlastne bola tak dlho?" opýtala sa napokon, no hlas sa jej stále chvel od plaču. K odpovedi ma ale nedokázala donútiť. Dostala som mlčať a radšej k nám na posteľ zodvihla aj Oriona. Mala som za to, že pohľad na neho Brooke možno trocha pomôže. „Clara..."

„Proste vonku. Fotila som." Maličkosť, že som mala spoločnosť som si nechala pre seba a radšej odišla do kúpeľne. Mala som zrazu pocit, že budem vracať, ale nič sa našťastie nestalo. Teda až na to, že som s plačom padla na kolená a skoro sa rozkričala z plného hrdla. Nechápala som, odkiaľ sa zrazu berie všetka tá úzkosť, ale pociťovať ju tak intenzívne ma stálo skoro všetky sily, ktoré mi zostali po toľkých prebdených nociach. Samozrejme, že sa takto končilo skoro každé obdobie mánie, aspoň u mňa teda, ale...nikdy to nebolo takto prudko. Nie zo sekundy na sekundu. Išlo to stále pomaly a tak som sa dokázala pripraviť. No teraz nie. Teraz ma to zmietlo, ako veľká prívalová vlna, ktorá ma chcela dozaista utopiť.

***

„Nekrič prosím ťa, zobudíš moju spolubývajúcu," zavrčala Brooke, no nedalo sa prepočuť, že zas premáhala plač. Všimla som si to, dokonca aj keď som bola pri vedomí sotva pár sekúnd. Nemala som vlastne ani poňatia, kedy som včera zaspala. Toľko som plakala do vankúša, až ma to určite muselo unaviť. Inak som si to vysvetliť nedokázala. „Otec!"

„Takýmto tónom so mnou hovoriť nebudeš! Mala by si byť rada, že nevyhodím Reného za to, že mi zatajil tvoju návštevu doma!" Prižmúrila som oči a obzrela sa po izbe. Nečakala som ale, že pri dverách uvidím ako Brooke, tak poriadne vysokého tmavovlasého muža v obleku. Tón jeho hlas bol ľadový, až ma striaslo od zimy. „Už som ti predsa hovoril, aby si nerobila nič, poza môj chrbát."

„Mám právo vrátiť sa domov, kedy len chcem."

„Niečo som ti pred odchodom sem povedal." Nechcela som im dať najavo, že som hore a počúvam a preto som privrela oči a snažila sa nehybne ležať. Bolo hlúpe hrať spánok pri podobnom kriku, to áno, ale...lepšie, ak ani nebudú vedieť, že som tam. Hlavne, ak som už zase cítila, ako sa mi rúca celý svet. Dúfala som, že na jeho vrchole zostanem o niečo dlhšie, ako len tých mizerných pár dní. Nestihla som si slobodu ani poriadne užiť.

„Nemohli by sme to prebrať niekde inde? V súkromí..."

„Prídem pre teba o dvanástej," štekol podráždene. „Ak budeš meškať, neželaj si ma!" Až ma myklo, keď sa dvere zabuchli. Trocha bojazlivo, ale otvorila som oči. No uvidela som presne to, čo som aj čakala. Brooke, ktorá sedela na kraji postele a zase plakala. Skôr ale, akoby som k nej podišla, som otvorila zásuvku nočného stolíka a vzala si lieky. Možno...možno aj tie za to mohli. Posledné dva dni som bola tak naivná, ako už mnohokrát a schválne som si ich nevzala. Nechcela som, aby moje šťastie nejako obmedzovali. Preto som si teraz zjavne mala chuť zas obiť hlavu o stenu.

„Zobudili sme ťa, že?" Pokývala som hlavou. Bolo to klamstvo, ale nevadí. „Máš to ale jedno. Aj tak si zaspala na žurnalistiku." Vyplašene som po nej pozrela, ale mala pravdu. Hodinky ktoré som mala nad stolom ukazovali už pol deviatej. Prednáška mi začala pred pol hodinou. Prednáška, na ktorej som mala bezpodmienečne byť.

„Prečo si ma nezobudila?"

„Stratila som pojem o čase. Chystala som sa, potom volal otec a keď zaklopal, už bolo všetko v háji. Chcela som to riešiť niekde inde a prvé minúty sa mi ho aj darilo držať mimo izbu, ale...ako si počula..." Mohlo mi to byť jedno. Zaspala som do školy, to ma trápilo oveľa viac. Nebola som na hodine, ktorá bola započítaná do tej nehorázne vysokej sumy, ktorú moju rodičia museli zaplatiť. A ja som to takto zneužívala. Spala som, keď som dávno mala sedieť tam a počúvať profesorku. „Nehnevaj sa prosím za takýto budíček, viem, že ti nie je dobre, ale..."

„Nechaj prosím tak. Nič sa nedeje." Dialo sa, ale nechcela som ju tým zaťažovať. Hlavne, ak sa aj ona sama ponáhľala na hodinu. Radšej som si mlčky ľahla späť a dívala sa, ako Brooke ešte pobehuje sem a tam. Balila si veci, pritom si sušila slzy a potom nanovo dávala mejkap, ktorý sa jej celý od plaču rozmazal. Odišla napokon so slovami, že sa vidíme až poobede na angličtine. Mala síce medzi terajšou prednáškou a obedom s otcom čas skoro dve hodiny, ale nepýtala som sa jej, kam pôjde. Zjavne nechcela byť v mojej depresívnej spoločnosti.

„Ahoj, stalo sa niečo?" Typická reakcia, akú som od pána Morissona aj čakala. Dlho som si vlastne hovorila, že sa mu nepotrebujem ozvať, ale pravda bola inde. Chcela som počuť jeho hlas, ktorý by ma možno trocha upokojil, lebo...lebo pri pohľade na stôl, som sa pred chvíľou zas rozplakala. Ležala na nej šiltovka s pestrými kvetmi, ktorú som si dnes už na hlavu dať nemohla. Rovnako, ako som sa nemohla ukázať Roderickovi na oči. Nie takto. Nemá rád, ak nosím čiernu a som smutná. On ma má rád, len keď sa usmievam a behám naokolo v pestrom oblečení. „Clara, čo sa deje? Si v poriadku?"

„Prečo sa to zas muselo stať? Včera bolo všetko v poriadku...pán Morisson...prišlo to zo sekundy na sekundu. Doslova mihnutím oka. Videla som Brooke plakať a vtedy..." Hovorilo sa mi nesmierne ťažko, hrdlo som mala úplne zovreté, pričom som si išla znova vyplakať oči. Bála som sa všetkého naokolo úplne zbytočne, nemalo sa mi logicky čo stať, ale to mojej chorej hlave nedochádzalo. Stále som nachádzal hrozbu vo všetkom na okolí. Dokonca ešte aj v počasí, ktoré besnilo za okami.

„Upokoj sa, hlavne nesmieš panikáriť. Pekne pomaly mi povedz, čo sa deje. Nič som ti nerozumel." Párkrát som sa zhlboka nadýchla, ale nepomohlo to. Nič sa nezlepšilo. „Clara, hovor so mnou. Musíme sa rozprávať. Tak telefonáty fungujú."

„Proste...zas vidím všade len čiernu. Nič iné, len čiernu, ktorú nemá rád nikto naokolo mňa. Všetci ma mali radi, len keď som bola posledné dni radosťou bez seba. Ja neviem...neviem..." Vstala som z postele, aby som sa troška prešla a možno sa tak uvoľnila, ale nič. Skôr som dostala šialený nápad, sotva som sa pozrela na dvere do šatníka. Na vešiakoch pri dverách viseli všetky moje čierne kúsky, ktoré si ma k sebe volali so širokánskym úsmevom. „Neviem, čo sa stalo. Priznávam, nebrala som posledné dva dni lieky, ale..."

„Prečo si to pre Boha robila?!" skríkol, až som si od ľaku odtiahla mobil od ucha. „Mal som pocit, že cez túto fázu sme sa dostali roky dozadu." Bolo obdobie, kedy som sama od seba lieky prestala brať úplne. To bolo vlastne krátko pred tým, ako som na dva týždne skončila v nemocnici. Proste som sa natoľko zničila, že iný spôsob nebol. Trocha som si poležala na infúziách na preplnenom oddelení a tak. Viete, nič zvláštne, ak žijete môj život. Aspoň som mala trocha oddych od školy, ak už nič iné.

„Veľmi ma to mrzí..." Položila som. S týmito slovami som ukončila hovor, len aby som sa išla obliecť. Musela som preč a bolo iba jedno miesto, kam som mohla ísť. Preto som na seba rýchlo nahádzala pár vecí, strapaté vlasy schovala pod čapicu a schmatla Oriona. Ten ešte chudáčik spal, ale nechať som ho tu nemohla. Alebo...mohla. Pokojne by tu mohol zostať. Brooke by sa o neho potom postarala. Určite lepšie, ako ja.