-Clara-

„Prečo nie si ešte oblečená?" opýtala sa Brooke, no chvíľu trvalo, kým som vykukla spoza knihy. Na rozdiel odo mňa, bola nahodená akoby sa malo ísť neviem kam. Áno, od rána hovorila, že je piatok a preto by sme mali niečo podniknúť, ale dúfala som, že mňa z tých plánov vynechá. Mala som chuť akurát ležať v posteli a čítať. „Clara...Roderick príde za pár minút."

„Predsa som ti hovorila, že nikam nejdem."

„Ale no tak..." Pokrútila som hlavou. Načo by som sa s nimi niekam nasilu trepala? Nech sa proste zmieria s tým, že nie som typ na podobné veci. Stresuje ma, ak som obklopená priveľa ľuďmi, stresuje ma ak musím byť na mieste kde nechcem...ja som typ, ktorého stresuje skoro všetko, čo sa bežného života týka. „Je piatok, nehovor mi, že po dlhom týždni nechceš niekam vypadnúť konečne."

„Nie, nechcem. Ale vy choďte a zabavte sa. Mne tu bude určite lepšie."

„Má to niečo s Roderickom?" Zas som len pokývala hlavou a zavrela knihu. Čo by to s ním akože malo? To, že sme spolu dvakrát volali, ešte nič nemení na veci, že sa nepoznáme. Veľmi silne som pochybovala aj o tom, že s ním budem vedieť takto normálne komunikovať. Cez telefón to bolo predsa len o inom. Tam som mala od neho odstup, ale ak by mal byť v mojej blízkosti, zjavne by som bola nemožná, ako stále. „Tak? Prečo nechceš ísť?"

„Necítim sa na to, prosím pochop ma. Odo mňa budeš darmo čakať správanie, na aké si zjavne zvyknutá zo svojho okolia. Nie som typ, čo sa vie ísť len tak zabávať medzi kopu ľudí."

„A keby ideme niekam len samé dve?" Áno, trocha ma to na jednej strane lákalo, ale...nie. Nemala by som. Rozhodne nie. Aj keď...

„Nie," povedala som s úsmevom. „Pekne choď s Roderickom, tak ako ste si to dohodli. Ja budem v pohode."

„Vážne? Lebo ak potrebuješ, môžem zostať." To som po nej nemala prečo chcieť. Už takto mi prišlo počas celého týždňa zvláštne to, ako sa k sebe chováme. Brooke bola zrazu tak opatrná, akoby okolo mňa musela chodiť doslova po špičkách. A ja som nevedela nájsť nejaký normálny spôsob, ako jej to celé vysvetliť.

„Som zvyknutá tráviť čas sama, takže sa o mňa nemusíš báť. No ak by si chcela, zajtra by sme mohli niekam zájsť. Má byť vraj pekne a slnečno."

„Zájdeme fotiť?" Mykla som plecami. Prečo nie? Možno by nám prospel taký voľný program, pri ktorom by sme sa mohli iba tak rozprávať. A možno by som nabrala aj nejakú inšpiráciu na písanie. Po celkom dobrom štarte s mojimi prvými príspevkami som bola dosť motivovaná v tomto smere, akurát som nemala moc o čom písať. „Nájdem nejakú zaujímavú lokalitu a potom podľa počasia uvidíme, hej?"

„Jasné. Inak...moji súrodenci by ťa chceli spoznať." Toto bol krok, ktorého som sa trocha bála, ale raz prísť musel. A sotva sa dvojičky dozvedeli, že som Brooke povedala pravdu, navrhli stretnutie. Trocha som sa ale desila toho, žeby ju Austin mohol svojou prehnanou starosťou o mňa vystrašiť. Bola som si zjavne až priveľmi vedomá, koľko ju bude o všetkom poučovať. Ten by bol podľa mňa schopný napísať aj knihu o tom, ako sa ku mne má niekto správať bez toho, aby mi nejako ublížiť. „Tak ak myslíš, mohlo by to prebehnúť aj zajtra. Môžu prísť sem, alebo my zájdeme do Portlandu."

„Tak sa s nimi dohodni a ja sa prispôsobím." S úsmevom som prikývla, na čo sa ale ozvalo klopanie na dvere. V momente som sa posadila a uhladila si vlasy, čo ale zjavne nepomohlo. V porovnaní s Brooke, ktorá mala na sebe dokonale padnúce čierne šaty s džínsovou bundou a čiernymi členkovými čižmami na opätku, som ja vyzerala ako posledný úbožiak. Strapatá hlava, žiaden mejkap, tričko s vlčou hlavou a typickými slovami rodiny Starkovcov z Hry o Tróny a čierne tepláky. Určite výzor, z ktorého by sa Roderick tešil, čo vám budem hovoriť.

Klasika ale bola, keď sa ku dverám rozbehol Orion, ktorý sa Roderickovi akosi stále tešil. Vážne nebolo príležitosti, kedy by si nežiadal jeho pozornosti. Až mi to prišlo niekedy zvláštne, hoci som ich tak veľa spolu nevidela. Ale zas...nemohla som poprieť fakt, že boli spolu maximálne rozkošní. K niekomu ako Roderick sa mi tak maličké šteňa ani nehodilo a o to som sa zjavne tešila viac, keď som ich spolu videla. No moment, kedy vošiel do izby a stretli sa nám pohľady nebol ani zďaleka taký, ako som si prvotne myslela. Nebolo to nič nepríjemné, ako doteraz. Moja myseľ si hneď vybavila naše telefonáty a príjemný pocit, ktorý som počas, ale aj po ich skončení mala a preto...zjavne preto som sa zmohla na úsmev oveľa skôr, akoby som ho pozdravila.

„Má zmysel, aby som ťa nahováral, nech ideš s nami?" opýtal sa napokon aj s Orionom na rukách, ktorý sa mu snažil olízať tvár. Ja som sa ešte stále musela usmievať ako idiot namiesto toho, aby som zo seba dostala nejakú odpoveď, ale...čo už?

„Ani ja som ju nepresvedčila, takže sa nesnaž. Možno nabudúce." Brooke na mňa s úškrnom žmurkla, ale to čo urobila potom...mala som pocit, že sa ohľadne jej vzťahu k Roderickovi vyjadrila dosť jasne. Naozaj som teda nechápala, prečo ho pobozkala a ešte k tomu na ústa. Ak vravela, že to nie je nič vážne a ani nechce, aby z toho niečo bolo, načo hrať tú hru ešte ďalej?

***

Ani som vlastne nedávala pozor na dianie naokolo seba. Iba som sedela pri stole a pila čaj, ktorý chutil vlastne celkom fajn, rovnako ako omeleta s hríbmi a paradajkami, ktorú som už dojedla. Vstala som dosť skoro, hoci som sa nemala kam náhliť. No nechcelo sa mi akosi ležať v posteli. Preto som sa aj rýchlo dala dokopy, vzala von svoje neposedné šteňa a potom sa šla naraňajkovať. Neviem, ale mala som zrazu chuť dneska robiť niečo...niečo špeciálne. Niečo skutočne zábavné a vzrušujúce, aj keď som na nič konkrétne prísť nevedela.

V prvom momente som si popravde nevšimla, keď si niekto ku mne sadol. Bola som priveľmi zaujatá slnečnou ulicou za oknom, ktorá sa pomaly prebúdzala do nového dňa. Spoločnosť som si všimla, až keď položila šálku späť na stôl a vidlička zaškrípala o povrch taniera. Maxim bol ale posledný, koho by som oproti sebe čakala a navyše s celkom spokojným výrazom tváre. Havranie vlasy mu stáli na všetky svetové strany, čo mi ale prišlo na jednej strane zlaté.

„Asi nie som jediná, ktorá nevie spať," povedala som napokon a vzala do rúk príjemne teplú šálku.

„Zjavne nie. Ja som stihol už aj menšiu prechádzku." Tiež som myslela, že sa prejdem s Orionom, ale on ešte nevyzeral dosť vo forme. Preto sme zostali iba pred budovou internátu. Počítala som s tým, že keď sa po raňajkách vrátim do izby, jeho nájdem znova spať.

„Ako bolo v Charlestone? S Roderickom som ešte nemala moc čas o tom hovoriť."

„Dalo sa. Dúfal som, že bude o niečo teplejšie, ale nemám si na čo sťažovať." Brooke hovorila, žeby sme tam raz mohli ísť za nimi. Neviem, ako to chcela skombinovať s našim vyučovaním, ale zbytočne som sa teraz ani nepýtala. Však potom, keď už to bude aktuálne, tak sa dohodneme. „No prostredie samé o sebe bolo krásne. Len už by sme sa mohli konečne poriadne pustiť aj do praktického vyučovania, lebo ma začína všetka tá teória nudiť."

„Hovoríš mi z duše." Narážala som práve na hodiny fotografovania. Dokonca ešte aj včera sme sa celé tri hodiny trápili s teóriou, ktorá ma absolútne nezaujímala. Výklad sám o sebe bol nudný, profesor neustále odbočil od témy, aby nám povedal niečo absolútne nepodstatné a tak. A to som myslím nemala žiadne prehnané požiadavky. Chcela som proste vyjsť von do prírody a mať voľnosť na fotenie. Pokojne by mohol svoje výklady viesť aj popri tom.

„Inak čo tie vaše telefonáty s Roderickom? Nejako ste sa skamarátili."

„Ako vidím, aj ty aj Brooke to radi nafukujete. Pritom o nič nejde," odvetila som odpíjajúc si z čaju. „Proste sme sa trocha porozprávali. Toľko k tomu. Nechápem, prečo to musí každý riešiť."

„Fajn, ako myslíš." Nečakala som, žeby ho moja reakcia rozladila natoľko, aby si vzal ako kávu tak raňajky a s mrmlaním ma tam nechal. Zjavne si povedal, že sa radšej naje v izbe, akoby mal čeliť mne. A viete, čo to urobilo so mnou. Zostala som pozerať za Maximom ako úplný lúzer, ktorému nabehli slzy do očí. Čo ma to akože popadlo? Prečo som mu odpovedala tak hnusne? Navyše ak viem, že on podobné chovanie neznesie? Pane Bože...

Keď som sa napokon vrátila do izby, prekvapilo ma, že Brooke už bola hore. Čakala by som, že bude spať maximálne do obeda, keďže sa vrátila až niekedy nad ránom. Zjavne sa s Roderickom bavili oveľa lepšie, ako si prvotne myslela. Problém ale nastal, keď som sa musela tváriť, že sa na raňajkách nič nestalo. Nechcela som nám pokaziť deň tým, že budem vešať hlavu pre Maxima, ku ktorému som sa chovala ako idiot. Alebo ktorý sa proste priveľmi rýchlo urazil.

„Už viem kam pôjdeme, ak teda tvoji súrodenci..."

„S nimi si nerob starosti," odvetila som a zvalila sa na ešte stále rozhádzanú posteľ. „Nemajú tento víkend čas. Sestra má prax v nemocnici a brat má niečo s...priateľkou." Už len pri pomyslení na Jordan mi bolo zle. Austin hovoril, že pôjdu na obed s jej rodičmi, takže som mala dôvod ho naozaj úprimne ľutovať. Možno jej rodičia boli úplne v pohode, ale pri jej povahe by som si istá nebola.

„Tak v tom prípade pôjdeme na pobrežie Oregonu, ak nevadí. S Roderickom som tam bola v ten víkend, kedy si ty bola v Portlande a poviem ti, že to naozaj stojí za to. Určite sa ti bude pláž páčiť."

„Nie je to ďaleko?"

„Nie, menej ako dve hodiny." Ako myslí, mne to bolo vlastne jedno. Hlavne, aby sme nesedeli celý deň tu. Ani teraz som nevydržala dlho ležať. Radšej som si urobila posteľ, dala dokopy neporiadok na stole, ktorý sa mi tam za posledné dni nahromadil a šla sa dokonca prezliecť. Moju pozornosť ale akosi zlákalo niečo iné, ako čisto biela s modrou. Vzala som si síce biele šaty, ale k nim mi viac sadol žltý sveter s ladicimi teniskami. Niečo mi to naznačovalo, ale zas...cítila som sa fajn.

Počkala som, kým sa Brooke dala dokopy a po dlhom dohadovaní, či vezmeme aj Rodericka, sme zišli dole na parkovisko. Jej drahý Mini Cooper na náš už čakal hneď vedľa Maximovho auta, ktoré...ktoré bola o dosť iná liga. Aj sama od seba by som zjavne uhádla, že auto je jeho, ale Brooke ma v tom uistila hneď, akoby som išla nasadnúť. Miesta na parkovisku bolo málo, takže som si musela dávať naozaj pozor, aby som Maximovi neoškrela dvere. To by už zjavne po dnešnom ráne nepredýchal tak ľahko.

Oriona som si usadila na stehná, hoci bolo jasné, že dlho aj tak neobsedí. No nemohla som to od neho vlastne ani chcieť. Tak živé šteňa nebude len tak poslušne sedieť na mieste, ak celé auto je pre neho nová neznáma, ktorá by potrebovala objaviť. Premávka bola našťastie celkom v poriadku, takže sme sa z mesta dostali bez problému a mohli sa vydať na otvorenú cestu. Brooke pustila do pozadia hudbu, ktorú som však akosi ani nevnímala. Stačilo mi, keď som sa zapozerala do prírody naokolo. Ihličnaté stromy po bokoch cesty mi neskutočne pripomínali domov. Ak by som zjavne nevedela kde sme, myslela by som si, že som hranice Kanady ani nikdy neopustila.

„Nechcem aby si si myslela, že sa ti hrabem vo veciach, alebo niečo...no keď si minule nechala notebook len tak na posteli a išla dole s Orionom, akosi som neodolala. Vieš, skoro hodinu si niečo písala, tak som bola zvedavá a..." Pozrela som na Brooke, ktorá ale oči upierala na cestu. Dobre som ale vedela, o čom hovorí. „Ako dlho už píšeš blog?"

„Začala som pár dní po príchode sem," odvetila som trocha nesmelo, ale s istým nadšením. Aspoň je to vonku a možno ak budem niekedy niečo potrebovať, pomôže mi čo-to vymyslieť. „Dokopy tam mám ešte len tri články, no rada by som sa tomu venovala viac. Akurát nemám akosi nápady."

„Čo keby si publikovala tú prácu, čo si písala na žurnalistiku? Za chvíľu bude jeseň." Pokývala som hlavou a stiahla si okno. To mi neprišlo ako správny krok. Neodhodlala som sa napokon ani na to, aby som článok poslala Roderickovi. „Nebola predsa zlá."

„Ale hej, bola." Nechcela som ju tak vnímať, ale to bola bohužiaľ pravda, ktorú som musela prijať. A zjavne by som na blogu nechcela nič, s čím nie som na sto percent spokojná. Aj článok o minulom víkende a celom NY, som dávala dokopy poriadne dlho, kým bol konečne čitateľný. No zjavne sa vyplatilo. Dostala som kladné ohlasy a veľký úspech zožali hlavne fotky, o ktorých som ale ja sama mala pochybnosti.

„Inak...včera som hovorila s Reném a prešli sme si aj tému prázdnin počas Vďakyvzdania. Prišiel s nápadom, aby sme zašli do Indie."

„Čo?" Na žiadnu normálnejšiu reakciu som sa nezmohla. Nie pri predstave exotickej Indie, ktorú som poznala z fotiek a niektorých filmov. Podobné krajiny ma neustále fascinovali a zrazu Brooke len tak povie, že tam pôjde? Pane Bože, veď to je niečo neskutočné. „To akože naozaj?"

„Zjavne áno. Tiež som bola v šoku, ale vraj by sme mali tento rok stráviť ten týždeň voľna akosi inak. A navyše do Indie sme sa vždy chystali len tak vo dvojici." Tá radosť, ktorá podfarbovala tón jej hlasu. Alebo úsmev, ktorý sa zhostil jej pier. Odprisahala by som, že sa rozžiarila rovnako, ako keď sme sa s Reném stretli minulý víkend. „Ešte nepadlo konečné rozhodnutie, ale veľmi dúfam, že pôjdeme."

„Nebola si tam ešte?" Pokývala hlavou a konečne na chvíľu pozrela na mňa. Nestávalo sa často, že som sa natoľko vedela tešiť z radosti niekoho iného, ale teraz? Usmiala som sa hádam ešte širšie, ako Brooke samotná a pritom som to myslela úplne úprimne. Bola som šťastná z toho, ako sa dokázala z niečoho podobného tešiť. Určite im spolu bude skvele, navyše v tak krásnej krajine.

Divila som sa vlastne aj tomu, prečo sa natoľko teším na miesto, kam ideme. Chcela som pohodový víkend, kedy by som nemusela ani vyjsť von a zrazu...čo sa zrazu stalo? Už včera večer som začala premýšľať nad inými plánmi a dnes ráno už ma nemohol nik zastaviť v tom, aby som šla von a objavovala svet. Doslova som túžila po tom, aby sme niekam išli a robili niečo zábavné. A tento výlet bol zjavne zásah do čierneho. Naplno som si vychutnávala celučkú cestu, ktorá sa ani nezdala tak dlhá. Pohľad na lesy a krásnu prírodu ma robil nekonečne šťastnou, až natoľko, že sme si s Brooke napokon začali spievať spolu s rádiom. A to bol teda pri mne nezvyk, keďže som sa spevu roky vyhýbala. No zrazu...zrazu som mala potrebu spievať z plného hrdla a dotiahnuť každú notu do dokonalosti, akoby som bola na javisku.

„Nevedela som, že vieš spievať. Bože...veď si znela úžasné." Auto sme odparkovali na tak dokonalom mieste, že z neho bol doslova neskutočný výhľad na dlhú pláž. Až som mala doslova chuť rovno vystúpiť, ale...najskôr som musela dokončiť pesničku. Až po jej dospievaní a po potlesku, ktorý prišiel od Brooke sme mohli ísť. „Nechcela si sa nikdy venovať spevu nejako profesionálne?"

„Chodila som na spev, rovnako aj na tanec, ale...vieš, osud to chcel inak," vysvetlila som jednoducho a otvorila dvere. Orion, ktorý si tam s nami zavýjal jedna radosť v momente vyskočil von a ja som ho nasledovala. Zo zadného sedadla som si vzala kabelku spolu so zrkadlovkou a nečakajúc na Brooke som zišla pomerne strmým svahom, až dole na pláž.

„Počkaj predsa!" zakričala na mňa od auta, no nemala som v úmysle sa zdržovať. Orion ma veľmi šikovne nasledoval a následne sa rozbehom v ústrety akosi skoro prázdnej pláži. A ja som ho nechala. Bola radosť dívať sa, ako sa mu tie krpaté labky zabárajú do piesku. „Clara!"

„Trvá ti to hrozne dlho," skríkla som jej späť. Možno som sa chovala, akoby som nemala dosť času na pochodenie pláže, ale pre niečo mi to tak prišlo. Chcela som si ju celú prejsť proste čím skôr, aby som tak možno lepšie pochopila jej kráse. Neviem, nikdy som moc nemusela podobné prostredie, ale bolo tu krásne. Hoci lesy a hory boli to, čo kraľovalo môjmu srdcu už od malička, to šumenie vĺn, ktoré umývali pobrežie nebolo na zahodenie. Fúkal dokonca aj príjemný vetrík ktorý trocha zmierňoval to teplo z priameho slnka.

„Normálne ťa ani nespoznávam." Obzrela som sa za ňou, aby som jej slovám pochopila, ale...nebolo to napokon ani tak dôležité. Nie, keď som sa cítila tak, ako už dávno nie. Nič ma neťažilo, bola som na vrchole sveta a naozaj si plne užívala všetko, čo tento výlet so sebou priniesol. Slnko mi síce robili problémy, ale napokon mi nezabránilo, aby som urobila naozaj skvelé zábery. Bavilo ma hlavne fotiť si moje drahé šteňa, ktoré sa bláznilo v piesku, ktorý videl po prvé vo svojom živote. Okúsil trocha aj vody oceánu, ktorý ale bol akýsi chladný. Ja sama som si napokon tiež vyzula tenisky a pričom ma piesok pod nohami príjemne hrial, voda bola chladná. Ale nie tým zlým spôsobom. Skôr robila zaujímavý kontrast.

A zjavne sa bavila aj Brooke, ktorá si mňa a Oriona po chvíľke odchytila ako svojich modelov. Ku podivu som ale nemala problém s tým, aby som bola stredobodom pozornosti na jej fotkách. Akurát sme museli nájsť vhodný uhol, kedy mi vietor žiadnym spôsobom nefúkal vlasy do tváre. Z výsledkom som bola nakoniec nadmieru spokojná. Stačilo a trocha podrobnejšie pozrieť na fotky a videla som v Brooke ten talent, ktorý by bola škoda nerozvíjať ďalej.

Pri toľkej zábave som si vlastne ani nevšimla, ako rýchlo nám deň ubehol. Bláznili sme sa v piesku, naháňali Oriona, až sme napokon skončili sediac na skale priamo vo vode, ktorá ju obmývala zo všetkých strán. Slnko sa pomaly chystalo zapadnúť, čím ponorilo svet naokolo nás do zlatistých odtieňov a hladinu sfarbilo do oranžovej. Podvečer sa objavilo viac ľudí, ktorí zjavne prišli zakončiť sobotňajší deň pokojnou prechádzkou. Nikto sa nemal kam náhliť a my sme na tom boli rovnako. Mne osobne sa späť na internát ani nechcelo.

„Hádam neľutuješ, že si súhlasila," prehovorila zrazu Brooke. „Minimálne ja som sa bavila fakt skvele."

„Nemám čo ľutovať." Bol to presne taký deň, po akom som túžila. Mohla som sa plne uvoľniť a užívať si deň s...s kamarátkou. Z jednej strany bola asi toto vec, ktorá mi počas tých rokov natoľko chýbala. Niekto ako Brooke, kto so mnou bude proste robiť blbosti, hocikedy keď sa na to budem cítiť. „Ďakujem, že si ma strpela celý deň."

„Robíš si žarty? Lepšiu sobotu sme ani mať nemohli." Naozaj schuti som sa zasmiala predtým, akoby sme si vzali veci a pobrali sa späť na breh. Zlaté bolo, ako si Orion cupkal vo vode, hoci mu z nej trčala iba hlava. No nechcel, aby som ho vzala na ruky, lebo keď som sa o to pokúsila, skoro ma uhryzol. Nechala som ho teda, čo mu zjavne veľmi vyhovovalo. Aby potom nebolo od neho všetko v aute mokré, sotva vyšiel von a otriasol sa, som ho zabalila do svojho svetra a tiež si obula tenisky.

Po svahu sme sa vyšplhali späť k autu, v ktorom bolo po celom dni hnusne horúco, že ešte ani klíma prvotne moc nepomohla. Radšej sme teda stiahli okná a nechali vietor, aby sa o všetko postaral. Sotva sme sa vymotal z mesta a Brooke trocha zrýchlila to tam parádne prefúkal a teplo dokonale odohnal. A presne ako som čakala, Brooke pustila hudbu, ktorej sme zas len neodolali. Spievať začala ona, hoci na to nemala práve ideálny hlas, ale...prečo by som jej kazila náladu? Radšej som sa pridala a snažila sa ťahať noty za nás za obe. Hlavne, ak som nepoznala text k pesničke, alebo som sa pomýlila a potom som musela improvizovať. 

Dlho, už naozaj dlho som sa nesmiala tak veľa, až ma z toho bolelo brucho, ale dnes? Dnes sa to stalo rovno niekoľkokrát a dokonca aj z parkoviska pred internátom som odchádzala s úsmevom na tvári. Po celom dni som sa stále cítila tak plná energie, až to bolo doslova neuveriteľné. A hlavne nezvyčajné, keďže inokedy som nemala energiu ešte ani na to, aby som zašla na prednášky, alebo vzala Oriona von.

„Čo by si povedala, ak by sme si ešte niekam zašli?" opýtala som sa pri odomykaní dverí. Orion si spokojne vyspával zabalený do môjho svetra, pričom ho Brooke hladkala jedna radosť. Niekedy mi prišlo, že ak by tu s nami nebol, veci by možno boli inak. Pri pohľade na niečo tak malé ako on, sme ale zjavne obe dokázali aspoň na chvíľu myslieť na niečo príjemné.

„To fakt?" Zvedavo nadvihla obočie. „Ty ma niekam pozývaš? Navyše po dni, ako sme dnes mali?" Prikývla som. Ona išla v izbe hneď zložiť Oriona do pelechu, zjavne aby sa zbytočne nezobudil a ja som nám zatiaľ zložila tašky. Už som sa vlastne tešila, keď si pozriem všetky ako moje, tak jej fotky a vyberiem nejaké pekné aj na blog. O tomto dni sa mi bude určite písať s maximálnou ľahkosťou.

„Tak?"

„Akože...môžeme, ak tak veľmi chceš. Nemám nič proti." V momente ma v izbe nebolo. Nie, žeby som mala moc...nazvime to odvážnejších kúskov v šatníku, ale niečo sa predsa našlo. Šaty krásnej smaragdovej farby, ktoré boli dosť tesné a siahali mi nejako do polovice stehien som si bola ešte pár rokov dozadu kupovať s Claire. Nemala som ich na sebe zjavne viac ako dvakrát, ale teraz som bola rada, že som si ich so sebou priniesla. „Obleč si ich, som veľmi zvedavá ako vyzeráš v niečom podobnom," povedala zrazu Brooke, stojaca za mnou. Zjavne si všimla, ako nešťastne si tie šaty obzerám, no trocha som sa ich akoby bála. Pri dôkladnom pohľade na ne mi zjavne plne došlo, čo sa deje. Pravda, ktorá dnes načisto ovládla môj život ma ovalila rovno do tváre, ale...smútiť mi nedovolila. Nie, keď som chcela ísť von medzi ľudí, hoci som dnes celý deň strávila na úplne cudzom mieste.

„Nebude to moc...vyzývavé?"

„Maximálne zlomíš pár sŕdc tým, že sa v nich budeš hrať na slečnu nedostupnú." Pokývala som nad jej slovami hlavou, ale keď si vzala veľmi podobné šaty, akurát v tmavej modrej, už som neváhala ani ja. Obliekla som si ich a pri pohľade do zrkadla, keď Brooke zastala vedľa mňa, som na nás bola veľmi hrdá. Ani sme zrazu nepripomínali rovnaké dievčatá, ako dnes ráno. A hlavne nie, keď sme už boli obe namaľované a dali sme si námahu aj s vlasmi. Ja som sa pre zmenu na vlny vykašľala a vsadila na vyžehlené vlasy, pričom som si dva predné pramene z oboch strán, vzadu zopla malou čiernou mašľou.

„Neviem, čo sa to s tebou dnes deje, ale rozhodne by si mohla byť takáto aj častejšie."

„Ver mi, že si najbližšie dni užiješ zábavy až-až." Toto bol ešte len začiatok. Kým sa celá táto epizóda mánie dostane na svoj vrchol, bude ma chcieť dozaista vystreliť na mesiac. Takto to väčšinou začínalo. Skvelou náladou, vďaka ktorej ma to ťahalo do spoločnosti a tak, až som napokon mala potrebu si upratať v šatníku uprostred noci. Takže ako som povedala...užije si zábavy až-až.

***

„Dobré ráno," zahlásila som hneď, ako Brooke otvorila oči. Bolo niečo krátko po jedenástej, pričom ja som bola hore už od šiestej. Stihla som sa ísť prejsť s Orionom, bola som na raňajkách, volala som s mamou a dokonca som sa pustila do úprav fotiek. Moc som toho nenaspala, keď späť sme prišli akosi okolo druhej, ale bohato mi to stačilo. Nechcela som strácať proste zbytočne čas.

„Si v pohode?"

„Ja? Prečo?" opýtala som sa prekvapene a zas pozrela na notebook. Mala som rozpísaný dokonca už aj článok, iba som ho ešte nevedela dokončiť. Uviazla som niekde tesne pred koncom a preto som sa pustila do výberu fotiek. Dúfala som, že pri pohľade na ne mi spomienky na včera pomôžu sa zas pohnúť z miesta.

„Po dni ako ten včerajší som čakala, že dnes sa ani nezobudíš. A ako na tebe vidím, stihla si toho zjavne už veľa, lebo sa tváriš priveľmi spokojne."

„Vieš..." Chcela som jej tak priamo povedať, čo sa deje a na čo sa má pripraviť, ale ako som to mala urobiť? Bála som sa, že ju tým vydesím a to som nechcela. No bolo mi jasné, že ak sa toto bude ťahať dlhšie ako dva-tri dni, nebude stíhať moje tempo. Nikto so mnou v tej dobe nestíhal držať krok. Ešte ani pán Morisson, ktorý sa mi bude určite v takejto nálade tešiť.

„Pokojne hovor."

„Neskôr. Musím si pripraviť, ako ti to poviem." V momente som si zahryzla do jazyka. To som nahlas povedať nechcela! Dokonca aj Brooke udivene zodvihla obočie, ale keď som sa schovala za notebook, pochopila, že nebude mať cenu, aby sme to ešte preberali. A tak sme sa obe venovali svojim veciam. Ja fotkám, z ktorých som mala hroznú radosť a ona telefonátu s Reném. Tiež som s ním prehodila pár slov, až mi pri spomienkach na minulý víkend prišlo ľúto, že je od nás tak ďaleko.

Keďže som ale článok dokončiť nevedela, musela som zmeniť prostredie. V izbe som sa zrazu cítila priveľmi stiesnene, takže som sa pobrala von. Vzadu za internátom som minule objavila naozaj krásny strom s tak bohatou korunou, až som prvotne stratila reč. Kmeň mal poriadne hrubý, takže bol ako stvorený na opieranie sa, pričom lístie na husto rastúcich konároch mi poskytlo dokonalý tieň. Orionovi som vzala jeho milovanú pískajúcu loptičku, s ktorou sa zabával celé hodiny, kým ja som sa snažila dať dokopy niečo schopné.

„Ty si zjavne to jediné, čo chýbalo k dobrej nálade," povedal zrazu niekto. Ten príjemný hlas som vďaka telefonátom spoznala okamžite a natešene pozrela hore od klávesnice. „Kade ste sa včera túlali?"

„Urobili sme si taký menší výlet," odvetila som a kývla mu hlavou, aby si prisadol. Článok som pre istotu zavrela, aby nič nevidel a následne mu až podala notebook, nech si pozrie fotky. Niektoré, kde som bola s Orionom som poslala aj mame, ktorá z nich bola doslova unesená. Samozrejme, že aj s otcom hneď tušili, čo sa deje a prečo mám tak povznesenú náladu, ale...možno sa z toho aj trocha tešili.

„Pristane ti to. Oveľa viac, ako v čiernej." Z fotky pozrel na mňa a premeral si ma pohľadom, čo mu pre niečo vyčarilo neskutočne rozkošný úsmev. Až natoľko, že ním nakazil aj mňa. Keďže bolo príjemne teplo aj dnes, mala som na sebe biele šortky, s tričkom plným maličkých kvetín a fialové Conversy. Takže si naozaj nemohol sťažovať, žeby som tu sedela ako nejaká vrana. No to, čo môj dnešný výzor ešte doladilo, bola jeho kvetinová šiltovka, ktorý som mu pomerne nečakane vzala priamo z hlavy. Pod ňou mal schované strapaté vlasy, ktoré takto v tieni ani nevyzerali natoľko blond, ako zvyčajne. „No a zjavne aj moja šiltovka ti pristane viac, ako mne. Pokojne si ju nechaj na dobu neurčitú."

„Ale...veríš, že ju nestratím?"

„Pokúsim sa." Jediným zapískaním si k sebe privolal Oriona, ktorý sa k nemu pritúlil jedna radosť. Loptičku nechal hneď tak, keď mu Roderick ponúkol pár minút maznania. „Vlastne...ďakujem, za tie telefonáty. Od minulého víkendu mi bolo naozaj nanič, stále som bol ako klbko nervov a proste...tvoj hlas bol na to celé ako dokonalý liek. Prvý večer som si proste ľahol na pláži a pozoroval nočnú oblohu, krásny mesiac v splne, ku ktorému bola tvoja kvázi prítomnosť takou čerešničkou na torte."

„Nebudem klamať, tiež sa mi potom veľmi príjemne zaspávalo." Zvláštne, ako sme si pri tých slovách hľadeli do očí. Akoby sme obaja po niečom pátrali, alebo sa proste snažili si toho druhého zapamätať tak, ako to len išlo. Neviem, čo mohol vidieť on, ale ja som videla znova to, čo som vidieť aj chcela. Oceán v jeho očiach, ktorý ma desil natoľko, až by som sa doň bez váhania vrhla a preskúmala ho, hoc neviem plávať. Bol to oceán plný tajomstiev, ktoré som ale chcela poznať. Všetky do jedného, dokonca aj tie najtemnejšie, ktoré by nemali nikdy uzrieť svetlo sveta. 

No potom tu bola druhá stránka toho všetkého. Pri pohľade na jeho tvár, mi došlo, že toto...táto verzia mňa, ktorú vidí teraz je to, čo mu vyhovuje. A nie tá verzia, ktorá denne bojuje proti depresii tak silnej, až niekedy nevládze pod jej ťarchou vstať z postele. Ak by sa mal niekedy zamilovať, bolo by to určite do dievčaťa ako toto. Ktoré je šťastné, ktoré sa neustále usmieva a miluje život každú jeho minútu. 

Mal to akoby napísané na čele. To, ako veľmi by mu vyhovovalo, keby sa neustále chovám práve takto. A proti tomu som nezmohla nič. Mohla som si len mlčky obzerať jeho milú tvár, krásne oči, strapaté vlasy, či jeho pery, na ktorých sa môj pohľad akoby zasekol. Možno ak by ma nevyrušil tým, že mi zastrčil vlasy za ucho, dívala by som sa na neho aj dlhšie, no takto som len so zahanbeným úsmevom sklonila hlavu a zahnala všetky myšlienky posledných minút. Hlavné bolo, že bol tam so mnou. V tej chvíli na ničom inom nezáležalo, iba na nás dvoch a na Orionovi, ktorý štekal na našu spoločnú fotku.