-Roderick-

„Čo tí dvaja, ktorí s nami ešte majú byť? Prídu vôbec?" opýtal som sa, ukladajúc si tašku, vedľa nočného stolíka. Keď som sa vytrepal hore na štvrté poschodie, ovešaný ako vianočný stromček, chcelo sa mi akurát tak plakať. Organizácia bola nulová, nemal som ani poňatia kam ísť, alebo čo začať riešiť ako prvé. Až kým nevysvitlo, že sa Maxima nezbavím tak ľahlo, ako som čakal. Zjavne v tom mal prsty jeho otecko, ale skončili sme na spoločnej izbe. S tým, že sme vychytili jednu z izieb, kde budú bývať štyria ľudia. Ja s Maximom sme mali jednu izbu, pričom kúpeľňu budeme mať spoločnú s dvoma ďalšími chalanmi, ktorí budú mať takýmto spôsobom s nami spojenú izbu. Niežeby mi to vadilo, len som mal trocha obavy z toho, čo budú zač.

„Ak nie dnes, do konca víkendu sa určite objavia."

„Počuj..." začal som, berú si ešte poslednú kopu oblečenia z postele. „Ohľadne toho, ako som sa k tebe choval počas celej strednej..."

„Nechaj tak. Nechcem ospravedlnenie." Nešlo mi o to, aby som sa ospravedlnil. Akurát som mu chcel ponúknuť, aby sme začali odznova. Ak už som s ním skončil takto uväznený, zjavne by sme sa mali pokúsiť vychádzať. Bože, keď napíšem večer Corymu, ten neuverí, s kým som na izbe.

„Nie. Ja len chcem, aby sme začali odznova. Nemám sa za čo ospravedlňovať, ale zjavne by nebolo dobré, ak by sme po sebe len celý čas čumeli a tak." Ani som nepočkal na jeho odpoveď, lebo som sa radšej pobral odložiť si veci. Šatník, ktorý bol sám o sebe taká malá miestnosť, sa mi páčil. Mohol som tam odpratať všetko oblečenie bez toho, aby sa niekde krčilo a rovnako som nemusel mať kufre denne na očiach. Pod visiacim oblečením mi nebudú pripomínať, ako veľmi by som šiel späť domov.

„Ja som s tebou nemal nikdy problém Roderick. To je ti dúfam jasné."

„Veď ani ja s tebou. Akurát sme si nemali nikdy čo povedať." A možno tomu nebu inak ani teraz. Mohli sme vyrastať na rovnakom mieste, ale boli sme úplne odlišní. Surfovanie ho nikdy nebralo a ani Suly modronohé asi neboli jeho obľúbená zver. No ja...ja som pri každom pohľade na žltú stužku musel myslieť na Molly. Veľmi som dúfal, že je v poriadku a nebude jej veľmi chýbať moja spoločnosť. Keď sa tam dostala, držal som sa od nej ďalej, aby si na mňa moc nezvykla a preto ani neviem, kedy sa to takto skomplikovalo. Proste som sa jej začal venovať viac a ona zjavne sama uznala, že sme dobrá dvojka. „Pokiaľ viem, nesurfuješ, že?"

„Športy nikdy neboli pre mňa. Na doske som stál len raz a aj to som sa skoro utopil." Uškrnul som sa, ale kým som vyšiel zo šatníka, zas som nahodil neutrálny výraz. Prišlo mi to zvláštne, ale chvíľami som ešte stále pomyslel aj na Lucy. Možno som jej to celé mal vysvetliť nejako citlivejšie. S mamou som si o celej veci pohovoril tak na poslednú chvíľu a sama povedala, že sa to celé dalo vyriešiť aj jemnejšie.

„Mal si niekedy frajerku Maxim?"

„Prečo ťa to zaujíma?"

„Len tak, či vieš niečo o rozchodoch."

„Lucy ťa nechala?" opýtal sa uštipačne, zatiaľ čo ja som sa hodil na posteľ. Bola vlastne pomerne pohodlná, aj keď pre mňa akási nízka. Neviem prečo, ale prišlo mi to, akoby som ležal na zemi. A hlavne...nebol som zvyknutý spať v posteli pre jedného. Tá moja mala kopu miesta a tu mi to prišlo, že ak sa počas noci otočím, skončím na zemi. „Alebo si nechal ty ju?"

„Vyzerám ako niekto, koho by baby len tak opúšťali?"

„Tvoje ego odstraší každého Roderick," odpovedal s pomerne vážnym hlasom. Postrehol som, koľko kníh vybral zo spodku kufra. Až som nad tým musel prevrátiť očami. Nie, žeby som mal niečo proti knihám, ale on sa bez nejakej nepohol ani na krok. V škole ho každý poznal tak, že po chodbe si kráčal s nosom v knihe. Zjavne preto mu ich starší žiaci zvykli kradnúť. Aby videli, či dokáže žiť aj v realite.

„Mal som sa akože uraziť?"

„Skôr zamyslieť nad sebou. Nebol by som rád, kedy si sa aj ako môj spolubývajúci správal, ako totálny magor." Vzal som do rúk mobil, len aby som mal nejaký dôvod ho ignorovať. Ja som ho neprosil, aby bol môj spolubývajúci. Kľúč od izby som dostal ja a on sa potom napísal ako môj spolubývajúci. Takže ak nebude držať hubu, bez výčitiek ho môžem vyhodiť a možno si sem nasťahovať nejakú peknú babu. Na chodbách som ich videl dosť a niektoré sa na mňa fakt pekne usmiali.

„Práve mi predvádzaš, prečo sme sa spolu nikdy nebavili. Stále si bol straší suchár."

„Vieš, nie každý môže byť pán dokonalý, ako Roderick Tyrell." Toľko sarkazmu som hádam v jeho hlase ešte nikdy ani nepočul. A ten pohľad, keď sa za mnou obzrel...zjavne mi chcel dať najavo, že už nič nebude tak, ako na Hawaii. Už nebude chcieť byť ten chlapec, z ktorého si stále každý robil posmešky.

***

„Neuveríš, s kým som na izbe," povedal som, sotva sa do mňa zaprel vietor. Nedokázal som obsedieť na zadku a preto som sa pobral von. Hoci bolo nebo celé pod mrakom a hrozilo, že bude pršať, musel som na vzduch. Maxim by mi len zbytočne pílil uši jeho nezmyslami, na ktoré som nemal náladu. Vlastne...myslel som už aj na to, že dnes prespím v prázdnej izbe, kam by mali potom prísť chalani. „Horšie to už asi ani byť nemohlo."

„Maxim?"

„Do prdele Cory...aj ty si o tom vedel?" Fajn! Každý vedel, že náš ruský panáčik z tropického ostrova bude na rovnakej škole ako ja, ale nepovedali mi ani slovo? Hovorili sme o tom, že Maxim ide do Oregonu, ale predsa mi vtedy Cory povedal, že nevie presne na akú školu. „Prečo si mi to nepovedal?"

„Lebo si vyzeral nervózny aj bez toho, aby som ti to vešal na nos. Tak som ti radšej povedal, že neviem nič podrobné." Pokrútil som nad jeho slovami hlavou a prešiel na druhú stranu cesty. Ani neviem kam som sa domotal, ale prišlo mi to tu nesmierne cudzie. Domy, aké stály na každom kroku sa ani trocha nepodobali na nič, čo som denne vídal. Na náš drevom obložený dom, s veľkou terasou a strechou, ktorá bola pre efekt pokrytá veľkými palmovými listami. Pod nimi boli samozrejme škridle, ale s listami na vrchu vyzerala krajšie. „Zmenilo by to niečo na situácii, ak by si o tom vedel?"

„Ja neviem," priznal som. Cítil som sa hrozne. Natoľko som dúfal, že mi tu bude hneď dobre, ale mýlil som sa. Zjavne až teraz, keď som osamotený chodil ulicami mi došlo, že som nahraný. Nemal som sa zrazu na koho obrátiť, alebo koho požiadať o radu. Rodičia, ale aj kamaráti boli ďaleko a jediný človek, ktorého som tu poznal, nebol veľká výhra. Bol som nesmierne sklamaný z faktu, že Cory musel zostať doma. Toľko sme hovorili o vysokej a našom úžasnom živote na pôde USA, až sa to všetko rozpadlo a Tichý oceán nás od seba dokonale oddelil.

„Šiel som domov z pláže, vieš vedľa Jimmyho baru a neuveríš, koho som tam videl olizovať sa s Benom Hunterom."

„Mám sa vôbec pýtať, či to bola Lucy?" Mal som to čakať. Možno to urobila len zo zúfalosti, ale aj keby nie...nech si robí čo chce. Mohla hovoriť, že ma ľúbi a neviem čo, ale ak by to bola pravda, správala by sa tak. Neotŕčala by sa pred inými, ale starala by sa hlavne o to, čo si o nej myslím ja. A Ben Hunter bol stále sukničkár, ktorý chodil na večierok s jednou, noc trávil s druhou a domov si potom vzal zase inú. Alebo iné. Nikdy som sa s ním nebavil a keď som mal možnosť, niekoľkokrát som ho zhodil ešte aj z dosky. Nebol to typ, s ktorým by som si mal okrem surfovania čo povedať.

„Určite vie, že som ju videl, lebo sa mojim smerom usmievala ostošesť. Síce ak bola opitá..."

„Nech si robí čo chce. Nezaujíma ma to. Predsa sme sa rozišli." Načo by som to aj riešil? Som od nich poriadne ďaleko a už navyše nemám dôvod, aby som sa jej staral do života. Nech si dievča robí čo chce, ak myslí, že je to v poriadku. Potom nech si plače doma v izbe, ak zostane tehotná a nebude vedieť s kým. Ani vlastne nechápem, prečo som s ňou tak chcel byť. Prišla mi ako pekná baba, to áno, ale čo iné som od toho vzťahu čakal? Nemala mi čo ponúknuť do života, ak sa na to spätne pozriem. „Inak...počasie je tu priam otrasné. Už len čakám, kedy začne poriadne pršať." Dážď sám o sebe by som vlastne aj uvítal. Doma som miloval keď poriadne pršalo a mohol som si sedieť na terase. Len tak sa pozerať, ako voda z neba dopadne na hladinu oceánu a zmieša sa s ňou. Po dlhom dni v škole alebo tak, som si dokázal poriadne vydýchnuť pri takejto príležitostnej prírodnej show. 

 Moc do mesta som veľmi ani ísť nechcel. Na jednej strane to bolo ďaleko a na druhej ma to aj tak čaká zajtra. Ráno si pôjdem po auto, ktoré som si kúpil od Coryho strýka. Býva niekde na kraji Portlandu a dohodli sme sa, že mi zajtra auto donesie. Zjednali sme sa na dobrej cene a auto samo o sebe malo tiež niečo do seba. Doteraz som vlastné auto nemal, keď bolo treba otcove som si mohol vziať hocikedy a zjavne preto som sa tak tešil. Bude to zas niečo nové. Niečo, čo využijem v každodennom živote.

„Fakt neviem, ako si na toto tu zvyknem. Všetko naokolo sa zdá také cudzie a zvláštne. Samá betónová džungľa, nikde ani známka po oceáne, akurát tu tečie nejaká rieka, alebo čo. Tam asi zájdem najskôr, keď sa trocha zorientujem."

„Nemôžeš sa spoliehať ale na to, že zvyšok života prežiješ tu na Hawaii. Musíš sa otvoriť novým možnostiam, ktoré svet naokolo ponúka." Tak jemu sa to hovorilo ľahko, keď si pravdepodobne aj teraz posedával na piesočnatej pláži, kde vyrastal. Mal na očiach oceán, v ktorom sme strávili toľko času a možno ešte aj dosku pri sebe. Tiež som myslel, že si ju sem nechám dopraviť, ale...zbytočne by mi len pripomínala to, na čo nechcem tak často myslieť. Povesená na stene, alebo postavená do rohu izby by pre mňa nemala taký ten význam, ako doma.

„Bol si za Molly?"

„Má sa dobre, neboj sa." Aspoň toto ma prinútilo usmiať sa, hoci na mňa z neba práve v tej chvíli dopadli prvé kvapky. Nejako ma to ale netrápilo. Práve naopak. Zaklonil som na chvíľu hlavu a nechal dážď, aby ma troška upokojil a dodal mi tú chýbajúcu istotu ohľadne budúcnosti. Uvítal by som pocit, ako mi vody oceánu obmývajú nohy, kým sa dívam na západ slnka, ale nemal som bohužiaľ na výber. Musel som sa uspokojiť s pohľadom na upršanú ulicu, na konci ktorej sa mi rysoval výhľad na hory a les v diaľke.