-Roderick-

„Čo škola? Aké to tam je?"

„O tom sa baviť nechcem," odvrkol som nahnevane a privrel oči. Načo som na tomto hovore tak trval? Myslel som si, že ak sa na seba budeme pozerať cez obrazovku počítača, niečo vyriešime? Alebo, že mňa konečne prejde ten pocit strachu a neistoty, ktorý ma prenasleduje od soboty? Keď mi volala Coryho mama, v prvej chvíli mi jej slová ani nedávali význam. Nechápal som, čo hovorí a ako to myslí. Až potom neskôr, keď som nad tým popremýšľal a do očí sa mi natisli slzy. Áno, Cory bol napokon v poriadku a včera ho pustili aj z nemocnice, ale ja? Ja som bol z toho celého psychicky ešte stále na dne. Neveril som, čo sa takmer stalo. Odmietal...odmietal som veriť, že môj najlepší kamarát, ktorého poznám celé roky skoro zomrel bez toho, aby sa so mnou poriadne rozlúčil. „Vlastne..."

„Roderick, prosím ťa prestaň. Nič sa nestalo."

„Tak nič sa nestalo? Skúsil by si byť na mojom mieste, keď mi volala tvoja mama." Nechcel som byť na neho hnusný, hlavne ak som videl v akej je nálade, ale nemohol som sa tváriť, že sa nič nedeje. „Predsa som ti hovoril, aby si nepreceňoval vlastné sily."

„Chcel som vyhrať. Dostal som sa k osemdesiatim metrom, odistil guľu s číslom ktorá doplávala hore, iba...iba som sa už akosi nevedel sám vrátiť."

„Uvedomuješ si, že si skoro umrel?" opýtal som sa ho naozaj seriózne, ale nedočkal som sa odpovede. Iba sme na seba pozerali, pričom v pravej ruke som mal mobil, kde som chvíľami odpisoval Robinovi. On a Alex boli na tom podľa mňa veľmi podobne, akurát Cory si akosi stále neuvedomoval, čo sa stalo. A to ma strašne hnevalo. Výslovne som mu pritom tlačil do hlavy, aby na seba dával pozor, ale on nie. On sa bude hnať za výhrou a riskovať pritom život. Akoby freediving nebol aj bez toho dosť nebezpečný.

„Už hovoríš, ako moja mama."

„Asi preto, že sa o teba skutočne bojím." Bolo mi jasné, že Maxim sa na mne v kúpeľni určite skvele baví, ale čo? Mal zo mňa dobrý deň už od soboty, takže som naozaj dúfal, že ho to čoskoro prejde. Lebo ja som nemal už žiadnu chuť sa pozerať na jeho hlúpy úškrn. Napokon som sa vykašľal aj na to jeho potápanie so žralokmi. On išiel, no ja som zostal radšej na internáte a konečne dobehol spánok. Aj napriek mizernej nálade, som v tejto posteli spal ako zabitý. Možno to malo niečo s prostredím samotným, ale konečne som sa po dvoch týždňoch dokázal normálne vyspať. Nezobudil som sa počas noci ani raz a aj ráno, ma musel budiť Maxim, lebo som nepočul zvoniť ani jeden z piatich budíkov.

Nechcem otravovať, ale...si v pohode?

Nemálo ma prekvapilo, keď mi prišla správa od Clary. Nečakal som vlastne ani to, že mi tak ochotne dá svoje číslo. No padlo dobre, že som sa jej mohol ozvať. Brooke som otravovať nechcel, hoci mi chýbala. Mala toho dosť aj bez mojej zlej nálady. No poviem vám, že ma včera potešilo, keď som ich videl tak sedieť na posteli vedľa seba. Zdalo sa, že im ten New York prospel a upevnilo to vzťah medzi nimi. Aspoň na tú chvíľu, čo sme sa spolu rozprávali, som mohol trocha vypnúť a myslieť na niečo iné.

Mohol by som ti neskôr zavolať?

Neviem, čo som si od toho sľuboval, ale ak nič iné, iba menšie rozptýlenie pred spaním. Hoci som mal vyučovanie už včera, aj dnes, nemohol som sa poriadne sústrediť. Nebol som proste ešte stále vo svojej koži. Mali sme síce ešte len teóriu, ale na zajtra nám sľúbili, že pôjdeme konečne na otvorenú vodu. A na to som sa tešil. Zjavne sa nebude diať neviem čo prevratné, ale každopádne som sa tešil. Byť v objatí oceánu bude určite krásny pocit.

Jasné.

„Roderick počúvaš ma vôbec, alebo to rovno zabalíme?" opýtal sa zrazu Cory. Nemal som ani poňatia, čo mohol hovoriť, takže som sa ani nepokúšal klamať, že ho počúvam. „Mal by si ísť spať. Zajtra máš vyučovanie a tak..."

„Prepáč, že sa tvárim tak nezaujato, ale nemôžeš mi mať za zlé, že som sa zľakol. A, že sa ešte stále bojím, hoci viem, že si už v poriadku a doma. Už takto som z domu odchádzal s obavami a zrazu sa dopočujem niečo takéto? Cory ja som vydesený z celej vysokej na smrť aj bez toho, aby si mi ty prirábal starosti."

„Mrzí ma to Roderick. Nemal som sa snažiť vyhrať za každú cenu." Nechcel som sa s ním už na túto tému baviť. Ani na tento hovor som nemal nervy, ale musel sa uskutočniť. Bol som ale rád, keď sme to skončili so slovami, že si zavoláme niektorý deň. Maxim sa medzičasom uložil do postele aj s knihou v rukách a tváril sa, akoby nepočúval. Bolo mi ale jasné, že ho určite zaujíma, o čom hovoríme. Preto som aj bol rád, keď som nabral silu aby som sa obliekol a nechal izbu tak. Musel som zájsť na pláž, aj keď nám bolo povedané, aby sme nechodili počas noci von. Viete, nejaké pravidlá museli platiť.

Von som ale vykĺzol bez problému. Stratil som sa v tme, ktorá bola všade naokolo. Svetlo na pláž doliehalo len z cesty neďaleko a aj to pomerne chabo. Mesiac ale svietil jasne, bol skoro v splne, takže som si nemohol sťažovať. Mohol som si v pohode kráčať len kúsok od vody, ktorej hladina sa leskla vo svetle mesiaca. Vzduch bol chladný, ale nie natoľko, aby mi bolo v jednom svetri chladno. Nemal som žiadne konkrétne miesto, ktoré by som rád dosiahol a preto som proste išiel.

„Nechcela si ešte spať?" opýtal som sa napokon Clary, sotva mi to zdvihla. Bol som trocha nervózny, zjavne asi preto, že sme sa moc nepoznali, ale...bola to hlúposť. Mal som si proste vážiť, že mi chce pomôcť. Hoci má zjavne kopu svojich problémov, ak len tak náhodne plače uprostred ukladania kníh. „Lebo ak vyrušujem..."

„Nie, povedala som predsa, že si môžeme zavolať. Neviem, ako by som ti chcela pomôcť, ale možno pomôže, ak sa vyrozprávaš."

„Nemám sa z čoho vyrozprávať," odvetil som s rukou vo vrecku. Tenisky sa mi zabárali do piesku, kvôli čomu sa mi kráčalo pomerne ťažko. Ale nie, žeby mi to vadilo. Skôr naopak. Možno ak by bolo teplejšie, chodil by som tu bosý, alebo by som si zašiel dokonca do vody. Doma by to bolo rozhodne o inom.

„Tak? Ako inak ti viem poslúžiť?"

„Neviem. Volám možno len preto, aby som nepremýšľal." Nemali sme spolu o čom hovoriť. Nepoznali sme jeden druhého a preto mi prišlo, že celý rozhovor bol priveľmi silený. Akoby sme proste obaja nemali čo robiť a tak sme si vypĺňali čas. „Nemám ti vlastne čo povedať." Vyšplhal som si hore na skaly, kde som sedel aj v sobotu a urobil si pohodlie. V rámci možností samozrejme. Všade mi ale bolo lepšie, ako na izbe s Maximom.

„Aký máte zajtra plán?"

„Konečne pôjdeme na otvorenú vodu. Na to sa popravde teším."

„Tak sa pokús myslieť na to a nie na veci, ktoré sa už stali. Nijako to nezmeníš Roderick." Samozrejme, že nie. A nešlo mi o to, aby som niečo menil. Ale o to, aby sa to už nikdy nestalo. „Proste sa teš, že je Cory v poriadku."

„No nič. Čo váš deň? V pohode?"

„Ale hej. Obe sme mali len angličtinu o jedenástej, takže zvyšok dňa bol voľný." Tak aspoň oni dve mali zjavne dobrý deň a netrpeli tak, ako ja. Načo som sa vlastne tak veľmi snažil dostať na vysokú? Čo som si chcel dokázať? A hlavne v smere, akým je morská biológia? Kedy som ja mal na podobné veci hlavu? Áno, urobil som skúšky a vzali ma na základe pomerne dobrých výsledkov zo strednej, ale aj tak. S niekým ako Maxim, som sa nemohol rovnať.

„Vieš, niekedy tak premýšľam, čo tu vlastne hľadám. Nikdy som nebol študijný typ, učil som sa až keď mi doslova horelo pod zadkom a teraz som na vysokej? Kam som dal rozum Clara?" Bez váhania som sa v momente postavil a zaskočil dole zo skaly. Dopadol som do mäkkého piesku, v ktorom som sa po chvíľke ocitol úplne. Proste som si ľahol aj napriek chladu a oči uprel do neba, ktoré bolo plné hviezd a mesačného svitu.

„Tiež sa to pýtam samej seba," odvetila po dlhšej odmlke a na moje prekvapenie sa dokonca potichu zasmiala. „Síce som nemala nikdy problémy s učením a tak, príde mi, že sa sem vôbec nehodím. Každý naokolo mi príde geniálni, presne vedia čo sa od nich očakáva a ja chodím na každú prednášku so strachom, čo prinesie. Minulý týždeň...minulý týždeň som si bola natoľko istá, že môj článok na žurnalistiku bude dobrý a všetko, no...profesorka si to nemyslela ani zďaleka."

„Čo keby si mi ho poslala? Možno by som to mohol posúdiť," navrhol som jej, prekvapivo tiež so smiechom. Neviem čím to bolo, ale pri pohľade na pokojnú oblohu, mi jej hlas prišiel ako perfektné zakončenie dňa. Ten uvoľnený tón, akým sa so mnou zrazu rozprávala. Akoby to ani nebola ona. „Ak teda chceš."

„Už mi to je vlastne jedno. Mala som chuť celý článok vymazať, ale potom som sa nad ním zľutovala, takže ti ho zajtra pošlem. Akurát dúfam, že ti od jeho nekvalitnosti nepríde zle."

„Ale choď. Vsadím sa, že stratím po jeho prečítaní slová." Hej, išlo mi o to, aby som ju ešte raz počul zasmiať sa a aj som to dosiahol. Spomenul som si pritom na poslednú príležitosť, kedy sme boli sami. Na tie chvíle, kedy som len mlčky sedel a obdivoval ju, ako narába s knihami. Na minúty, kedy ma jej krása doslova omráčila a ja som nebol schopný vnímať niečo iné. „Čo si inak mala dnes na sebe? Zas tvoju milovanú čiernu?" Nie, žeby jej tá farba nepristala, ale rád by som ju videl aj v niečom inom. V niečom veselšom, čo by počas začínajúcej zimy nepôsobilo rovnako smutne, ako príroda naokolo.

„Trocha zvláštna otázka, ale aby si nepovedal, že som ťa ukrátila o odpoveď...mala som bielu mikinu, pod ňou biele tričko s bielymi teniskami a k tomu všetkému bledomodré rifle, roztrhané na pravom kolene. A s falošnými prednými vreckami, ktoré nenávidím."

„Čo také by si si do nich dala, kedy ich tam máš?"

„V sáčku zvyknem nosiť pár psích piškót, ak ideme na dlhšiu prechádzku." Praktické využitie, to som musel uznať. „Snažím sa posledné dni trocha učiť Oriona nejaké povely, ale on ma počúva ako tak len do doby, kým nejaké piškóty mám. Potom na mňa už zvysoka kašle."

„Veľmi dobre to poznám," odvetil som s úsmevom a pozrel na svoju ľavú ruku. Spod svetra mi jasne vykúkala žltá stužka na zápästí, ktorá ma spájala s mojou krásavicou doma. Niektorý deň som poprosil mamu, aby tam zašla a skontrolovala Molly a naozaj ma veľmi potešilo, keď mi poslala fotky. A dokonca krátke video, na ktorom si trocha zakrúžila vo vzduchu, v najväčšej voliere. Bol na ňu proste prekrásny pohľad.

„Ako to ide s Maximom? Viem, že ani medzi vami to nie je moc ružové."

„Rovnako. Bavíme sa keď je o čom a inak žijeme, akoby ten druhý ani neexistoval. Momentálne je na mňa zjavne ešte trocha urazený, že som sa po tom všetkom nešiel s ním v nedeľu potápať. No hádam chápeš, že som bol dosť na nervy aj bez toho, aby naokolo mňa plávali žraloky."

„Na niečo podobné by som sa zjavne nikdy neodhodlala." Ani ja som na to popravde nemal dosť odvahy a preto som bol rád, že ma to obišlo. Možno raz, ale nie tak zhurta. Zo dňa na deň niečo také nejde. Potreboval by som minimálne týždennú psychickú prípravu, aby som nepanikáril hneď, ako sa ocitnem vo vode. Zatiaľ ma na surfe žraloky stále obišli.

„A čo surfovanie? Skúsila by si to, ak by som bol tvoj učiteľ?"

„Neviem plávať Roderick. Mňa na surf nikdy nedostaneš."

„To ešte uvidíme, Clara. To ešte uvidíme." Ak myslí, pokojne ju naučím aj plávať. Skúsenosti mám dlhoročné. Mama stále žartovala, že som vedel plávať skôr, ako som sa naučil chodiť, čo ale určite nebola pravda. Aspoň podľa mňa teda. „Aby si raz neskončila so mnou na pláži s doskou v rukách."

„Kroť prosím svoju fantáziu. Budeš zbytočne sklamaný."

„Jedine, ak si nezavoláme aj zajtra. Teraz by som ťa už mal nechať spať." Koľko mohlo byť hodín? Určite dosť na to, aby sme si obaja šli ľahnúť. Aby sme aspoň troška zajtra pôsobili pri zmysloch. „Môže byť?"

„Asi áno."

„Super. Tak sladké sny a počujeme sa zajtra večer."

„Aj tebe." Nechcel som popravde položiť, ale bolo to tak lepšie. Zajtra sa na telefonát dám asi skôr. Lebo priniesol presne to, čo mal. Pokoj, ktorý som posledné dni nemal ani náhodou. Uvoľnene som ležal uprostred pláže a ak by bolo teplejšie, zjavne by som tu aj spal. Doma sme s Corym nejednu noc za tie roky prespali na pláži. Hlavne v lete, kedy boli teploty vysoko nad dvadsiatkou aj okolo polnoci. No tu som zostať nemohol. Preto som sa s úsmevom vďaka Clare pobral pomaly späť k internátu, ktorý bol takmer celý ponorený do tmy.

***

„Kam si včera večer vlastne šiel?" opýtal sa Maxim, sotva sa posadil vedľa mňa. Neviem čo som čakal, ale myslel som si, že bude na vode viac zábavy. Takto sme len sedeli na lodi a počúvali výklad, ktorý nemal konca kraja. A hej, čakali sme na veľryby, ktoré sa dnes zjavne neobjavia. Podľa toho, čo profesor hovoril sa mali prísť kŕmiť pred hodinou, ale nič.

„Prejsť sa na pláž. Vieš, chcel som mať na telefonát súkromie."

„Volal si s Brooke?" pokýval som hlavou.

„Tesne vedľa. S Clarou." Čakal som, že ho to prekvapí a to sa aj stalo. Uznanlivo na mňa pozrel, akoby sa tým jedným telefonátom stalo neviem čo. Pravda ale, že sa mi zaspávalo lepšie. Chvíľu som ešte len tak v tme vylihoval v posteli a myslel pritom na jej smiech, ktorý mi priniesol späť opäť spomienky na ňu, s knihami v rukách. A to rozhodne nebolo na zahodenie. To bol obraz, ktorý som si chcel dobre pamätať ešte nejakú tú dobu. „Pýtala sa aj na teba. Dokonca ona a Brooke postrehli, že ma moc nemusíš."

„Pozor, to som nikdy nepovedal." Výstražne vztýčil ukazovák, nad čím som ale pokrútil hlavou a radšej spustil ruku cez okraj lode do vody. Od slnka jej hladila príjemne hriala, ale keď som nechal ruku pod vodou dlhšie, zacítil som chlad. Bolo ale krásne dívať sa do hlbín, ktoré skrývali toľko tajomstiev. Nemohol som si byť vlastne istý, čo pláva len niekoľko metrov pod nami a to sa mi na celej veci páčilo. Ten risk.

„Najradšej by som si tam teraz skočil a zaplával si. Voda nie je až tak studená."

„Prosím...ja ti nebránim." On nie, ale profesor nám vyslovene prízvukoval, aby sme sa neopovážili vymýšľať, inak nás hneď pošle späť na súš gigantickým kopancom do zadku. Nie, žeby som sa toho zľakol, ale nechcel som mu robiť nervy. Bol to vlastne veľmi milý pán.