-Clara-

Dúfala som, že keď prídem na hodinu trocha sa uvoľním a započúvam sa do rečí profesora, či profesorky, ale namiesto toho som myslela, že ma porazí. Nestačí, že som sa v tom nečase dotrepala pešo, prednáška sama o sebe bola zrušená. A dokonca aj všetky tri, ktoré sme mali mať zajtra ráno. Na dverách učebne bol proste vylepený papier s krátkym ospravedlnením. Fajn, tešila som sa, že budem mať štyri dni voľna, ale mohla som si sem ušetriť cestu v tomto počasí. Trocha som dúfala, že ma Brooke hodí autom, ale ani sa neukázala. Čiže mi nezostávalo nič iné, ako sa otočiť a zas dažďom a vetrom pochodovať späť. Lebo prečo by si aj človek zavolal taxík, že?

„Nie si späť nejako skoro?" opýtal sa Maximiliano, sotva som zavrela za sebou dvere na izbe. Bol tak milý a povedal, že kým budem preč, dá dokopy moju knižnicu, ktorá dnes konečne dorazila.

„Žiadna prednáška sa nekonala. Na dverách nás čakal papier, že sa ruší ako tá dnešná, tak aj všetky zajtrajšie." V momente som zo seba zhodila koženku, ktorá bola pomerne mokrá. Dáždnik som mala o to nešlo, ale v takomto vetre vám nebol na veľa vecí. Hlavne ak fúkalo tak neskutočne hlúpo, že dážď si k vám našiel cestu proste hocijako. „V skratke, mohla som radšej zostať tu."

„Aspoň si sa v tomto krásnom počasí prešla."

„Najsvetlejší bod dnešného dňa," povedala som ironicky a skôr, akoby som sa venovala Orionovi ktorý už naokolo mňa skákal, som si skopla z nôh mokré tenisky. Nechápala som, prečo premokli ak boli kožené a navyše skoro čisto nové, ale...okej. Však prečo nie? Jediné dobré správy snáď boli len ohľadne môjho oblečenia. Hoci ráno nezačalo najlepšie, po dobrých raňajkách som sa cítila oveľa lepšie. Takže som nemala dôvod povedať bledomodrým rifliam a bielej mikine nie. Obliekla som si ich s hrdosťou, vlasy si vyčesala do drdolu a dokonca sa aj nalíčila. Takže...úspech hneď z rána. „Dobre, dobre...ako vidím, chýbala som ti aj za tú polhodinku, čo?" Bola radosť vziať Oriona na ruky, hlavne ak bol tak neskutočne nadšený z toho, že som späť. Fakt som sa mu niekedy čudovala, že ma má tak rád.

„Tak...myslím, že moja časť práce je splnená. Knihy si chceš asi poukladať sama."

„To hej. Aj tak si musím nájsť nejaké strategické rozmiestnenie." Nemala som ešte ani poňatia kam ktorá pôjde, ale bola som rada, že základ bol hotový. Knižnica bola krásnej bielej farby a k dispozícii som mala až štyri poličky. Chcela som pôvodne väčšiu, ale musela som sa uskromniť. Zjavne ale bude výzva knihy poukladať tak, aby to vyzeralo dobre. Nie, žeby som bola neviem aký perfekcionista, ale na veciach ktoré som mala rada, som si fakt potrpela.

„Na víkend máš nejaké plány?"

„Hej, idem k súrodencom do Portlandu. Pôvodne mali prísť oni sem, ale...to bolo ešte v dobe, kedy som mala izbu len a len pre seba." Bola som však rada, že odtiaľto na pár dní vypadnem. Ak dám vedieť Austinovi, že zajtra nemám žiadne vyučovanie, možno príde po mňa skôr. Alebo sadnem na vlak a pôjdem tak. Pre Oriona by to bol aspoň nový zážitok.

„Aspoň sa teda nebudeš nudiť. Ja mám našťastie tiež voľno, tak hádam s kamarátmi niekam vybehneme, alebo tak. Vieš...ak by si...ak by si niekedy chcela, pokojne môžeš ísť s nami." Pomerne udivene som na neho pozrela, no ten nesmelý úsmev ktorý pritom nahodil bol fakt zlatý. Možno by sme si rozumeli. Nezdalo sa, žeby mal problém s tým, keď som bola tichá, alebo niečo. Skôr sa ma stále snažil donútiť k tomu, aby som s ním komunikovala.

„Možno raz vychytíš deň, kedy budem v nálade na niečo podobné."

„To aby som ťa niekam pozýval každý deň."

Ešte hodnú chvíľu po tom, ako Maximiliano odišiel, som len tak sedela na kraji postele a dívala sa na škatuľu kníh, ktoré sa ale samé nechceli vyložiť na poličky. A to bola večná škoda, lebo mne sa do toho fakt nechcelo. No musela som uznať, že kým som tu mala spoločnosť, cítila som sa pomerne fajn. Moc som také tie nezáväzné konverzácie bez pointy nemusela, ale s ním mi to prišlo, že nech hovoríme o hocičom, nie je to zbytočné. Medzi rečou som sa mu za ochotu hrať sa tu skladača nábytku poďakovala asi osemkrát, ale...to som bola proste ja. Nič som nedokázala brať ako samozrejmosť a ďakovala som ľuďom za veci, za ktoré by to asi treba nebolo.

Zajtra nemám vyučovanie, tak ak by ti to vyhovovalo, môžeš pre mňa prísť aj okolo desiatej.

Nechala som Austinovi správu tesne predtým, ako som sa išla osprchovať. Bolo mi vlastne jedno, či pôjdem vlakom, alebo po mňa niekto z nich príde. Ak sa budem mať aspoň rovnako dobre ako dnes, prispôsobím sa hocičomu. Možno by som cestou vo vlaku mohla zas niečo napísať na blog, alebo tak. Aby som pravdu povedala, ten môj prvý článok, kde som len posplietala dokopy pár vecí, nebol taký hrozný prepadák. Nejaký ľudia si ho prečítali a dvaja mi dokonca zanechali aj komentár. Jedna baba mi písala, že aj ona teraz začína vysokú a má isté ťažkosti a druhá sa mi zas rozpísala o jej novej práci ako ošetrovateľka v ZOO. Obom som sa posnažila zanechať ako odpoveď niečo pozitívne a zjavne som uspela. Dočkala som sa spätnej odpovede, kde mi aj ony zanechali pár pekných slov.

Dnes mi tam na pol desiatu hodili neplánované stretnutie s nejakým klientom, takže neviem prísť. Najskôr asi až okolo jednej.

O jedenástej ide vlak, tak pôjdem s tým a potom sa stretneme u vás na byte, hej?

Dostala som kľúč od ich bytu tesne predtým, ako sme odišli z Kanady, takže som sa nemusela báť, žeby som sedela niekde na schodoch. Zo stanice si vezmem taxík a bude. Zbytočne nech sa ani jeden z nich nepreháňa hore-dole, ak sa to dá vyriešiť aj inak. Áno, mala som zjavne počúvať otca a urobiť si vodičák, ale...nemala som na to odvahu. Nie ak som vedela, že počas kurzu určite príde obdobie, kedy nebudem vládať ani vstať z postele. Nieto ešte, aby som sadla za volant a išla jazdiť. A druhý dôvod boli moje samovražedné myšlienky. Nedokázala by som garantovať, žeby som pri nejakom skrate niekam schválne nenabúrala s úmyslom, aby som sa zabila.

Ako myslíš. Keď sa na to cítiš, môže byť po tvojom.

Áno, trúfala som si a zjavne som robila dobre. V tomto období som síce necítila prehnane ani šťastie, ani smútok, ale verte mi, že to bolo niekedy úplne božský pocit. Nič ma priveľmi nezaujímalo, ale zároveň ma ani nič netrápilo natoľko, aby som ležala s plačom v posteli. Bolo príjemné si akoby otupene kráčať mestom a všetko vnímať v prirodzených farbách. A nie čiernobielo, alebo s farbami natoľko sýtymi, až z toho bolela hlava.

Tak sa vidíme zajtra. Daj za mňa Claire pusu na dobrú noc.

Do postele som si zaliezla ako s notebookom, tak s Orionom, ktorý sa konečne upokojil a prestal behať hore-dole, až keď sa rozvalil tesne vedľa mňa a napoly sa zahrabal pod paplón. Bol ale tak hrozne rozkošný, že som nemala proste slov. Iba som si pustila film, pri ktorom som skoro zaspala. Skoro, lebo tresnutie dverami ma udržalo hore až priveľmi. Tma bola v momente preč, načo sa v izbe zjavila Brooke, s podľa mňa ešte horším výrazom ako mala ráno. A to už bolo čo povedať.

„Počula si, že zajtra nemáme ráno fotenie?"

„Hej, prišiel mi mail. Inak...prepáč, že som poobede nešla na prednášku, ale..." Mávla som nad tým rukou, aby ani nemusela dohovoriť. Všimla som si, ako skleslo hovorila a preto som ju nechcela trápiť.

„Aspoň si sa vyhla tomu hnusnému počasiu."

„Z časti." Usmiala som sa na ňu, ale keď iba zničene hodila tašku na zem a zašla do kúpeľne, došlo mi, že náš rozhovor na dnes skončil. A ku podivu mi to nevadilo. Ani ja som nemala rada, ak ma niekto po ťažkom dni otravoval. Preto som zjavne aj vypla film, v ktorom som sa aj tak už stratila, spiaceho Oriona položila do pelecha a potom sa konečne na spánok uložila aj ja. Kým sa Brooke motala v sprche a tak som si vzala lieky, no ešte ani keď si ľahla a zhasli sme, som spať nedokázala. Behalo mi po rozume veľmi veľa vecí a pritom ani jedna nedávala neviem aký význam. Proste hlúposti, ktoré som riešila úplne zbytočne.

***

„Už tam pomaly budeme, neboj sa," povedala som Orionovi, ktorý by už podľa mňa najradšej vystúpil. Stanicu som napokon našla bez problému, nebola ani tak ďaleko od parku, kde sme boli pár dní dozadu. Cesta sama o sebe nemala byť dlhá, takže som dúfala, že to pôjde bez nejakých komplikácií. Našťastie som sa cítila celkom fajn. Mrzelo ma, že kým som sa zobudila bola už Brooke preč a nemohli sme sa rozlúčiť, ale zas...zjavne mala svoje vlastné plány. Zbalila som si teda pár vecí, popriala Maximilianovi pekný víkend a vydala sa na cestu. „Niežeby si využil čas na spánok a mňa nechal čítať krpec." Nie, on mi tam musel skoro celú cestu kňučať, pričom sa tak veľmi pokúšal nájsť si pohodlné miesto. Bez úspechu ale.

Keď sme ale dorazili a vyšla som von zo stanice, bola som fakt očarená. Nečakala som, že bude až natoľko pekná. Hlavne mi asi učarovala vysoká hodinová veža, ktorá tu tomu celému dodávala zaujímavý nádych. Ale aj celkovo fasáda obložená červeným, či sivým kamením a červenými strechami pôsobili neskutočne dobre. A bola som hlavne rada, že sme dorazili v pohode. Dúfala som, že s taxíkom problém mať nebudem a vlastne...ani som nemala. Žiaden taxík som nepotrebovala, keďže Claire na mňa už čakala opretá o auto.

„Čo ty tu? Myslela som, že si nemocnici."

„Mala som byť, ale operácia pri ktorej sme mali byť, sa musela urgentne urobiť ešte počas noci, takže na dnes nám dali voľno." Čomu som sa ja len a len tešila. Trocha som sa bála jej prístupu, hlavne po tom našom nie moc šťastnom telefonáte, ale zjavne sme boli v pohode. Aspoň jej objatie o tom hovorilo. „Rada vidím, že si v pohode."

„Páči sa ti, ako som sa obliekla?"

„Absolútne." Nie, žeby bolo na teniskách, rifliach s tielkom a dlhom svetri niečo extra, ale obe sme vedeli, že farby nás tešili úplne najviac. Zjavne som v nich počas maximálne zamračeného dňa žiarila na metre ďaleko, ale...prečo nie? Cítila som sa fajn a to bolo hlavné.

„Máme nejaké plány, kým si aj Austin urobí čas?"

„Mne je to vlastne jedno. Mala by som dokončiť referát skôr, ako na to zabudnem, ale môžem to urobiť aj večer."

„Však tak poďme k vám, porob si čo potrebuješ a potom pôjdeme von všetci traja." Bolo mi to vlastne úplne jedno. Nech si ani jeden z nich nemyslí, že sa mi musia neviem ako prispôsobovať, alebo niečo. To skôr ja som v tej pozícii. Určite vám ale nemusím hovoriť, nakoľko som sa tešila, že do pondelka budem tu s nimi. Potom nejako okolo obeda pôjdem späť na internát, aby som večer mohla zájsť za pánom Morissonom. Dúfala som, že ak si pohovoríme, pomôže mi to zas sa dostať cez ďalší týždeň.

Dlho som v Portlande nebola, pomaly by tomu bol aj rok, ale ako sme sadli do auta a vydali sa na cestu, prišlo mi tu skoro všetko pomerne známe. Príjemný pocit, keď som spoznala niektoré budovy a ulice. Nie, žeby mi to tu nejako extra prirástlo k srdu, alebo niečo, ale mesto samé o sebe mi dokonale vyhovovalo. Pripomínalo mi to tu Calgary, do ktorého sme jazdili pomerne často a ktoré som úplne milovala.

„Ako potom dopadol ten článok, čo si písala na žurnalistiku?"

„Neviem, odovzdala som ho a profesorka povedala, že si ich prečíta a potom nám napíše nejaké hodnotenie." Dúfala som, že sa jej bude článok páčiť, keďže som sa s ním toľko trápila. A hlavne som sa chcela hneď ukázať v dobrom svetle, aby som neskôr možno mala šancu na tú prax pre nejaký denník, alebo časopis. Lebo čo lepšie by sa mi mohlo prihodiť, ako keby si nájdem pracovné miesto už počas štúdia? „Hneď na prvej hodine nám ale povedala, že neskôr tým najlepším budú vedieť vybaviť prax. Ak by sa podarilo, mohla by som písať články pre nejaké noviny, alebo tak. Bolo by to super."

„To aby si sa snažila."

„Neboj sa, nemal by v tom byť problém." Preto som predsa prišla. Aby som sa naučila to, čomu som sa chcela v budúcnosti venovať. A hlavne som dúfala v to, že ak som angličtinu a žurnalistiku spojila s fotografovaním, že mi to pomôže. Predsa len je zjavne plus, ak si človek k článku dokáže sám nafotiť profesionálne fotky. Hlavne, ak ma fotenie bavilo skoro odjakživa. „Zatiaľ to vyzerá tak, že som si vybrala správne."

„Tak prvý dojem je určite veľmi dôležitý." Prikývla som, pričom som hladkala Oriona, ktorého som podľa mňa toľkým cestovaním len trápila. Hneď od začiatku nebol ten typ, čo bol rád niekde zatvorený bez toho, aby mohol pobehovať. Ani teraz nebol práve nadšený, že mi musel len tak posedávať na stehnách, lebo sa vrtel hore dole a štekal jedna radosť. Hej, neviem kedy sa to tak naučil, ale konečne začínal znieť ako normálny pes. A nie, ako keby mu neustále niekto stál na labke.

„Inak, neviem či sa ti Austin pochválil, ale vyzerá to, že má nejaké vážnejšiu známosť."

„To tak rýchlo?" S úškrnom pokývala hlavou, pričom pozrela na mňa, sotva sme zastali na semaforoch v centre mesta. Bolo fajn, ako nás úplne pohltilo a všade som zrazu videla len obchody, či vysoké bytovky. Jedna z mála chvíľ, kedy mi príroda ani tak nechýbala.

„Zoznámili sa ešte pred začiatkom leta, tých párkrát keď si sem odskočil niečo vybavovať sa stretli, vraj si písali celé noci a teraz...chodia von každý deň."

„Aha..." Jasné, žeby som sa mala tešiť, ale bol to tak trocha šok. Hlavne fakt, že mi nič nepovedal tak dlhý čas. Mala som pocit, že si stále všetko dôležité hovoríme, ale zjavne som sa trocha mýlila. „Ty už si ju videla?"

„Iba na fotke. Vyzerá ako celkom v pohode dievča, ale vieš ako to býva. Kým ju človek nestretne osobne, nemôže si byť istý." Teraz som pre zmenu prikývla ja a oprela si hlavu o okno. Zjavne by sa zišlo, ak by sme si Austinom o celej veci prehovorili skôr, ako ma s ňou bude chcieť neviem ako nečakane zoznámiť. Snáď vie, že ja také nečakané prepady nenávidím. „Možno nám ju bude chcieť predstaviť cez víkend. Včera si dohadovali vraj nejaké plány."

„Skvelé," zamrmlala som, no po zvyšok cesty som už radšej zostala mlčať. A to som dúfala, že konečne na pár dní nebudem musieť čeliť cudzím ľuďom, pred ktorými musím všetko skrývať. Chcem od života tak veľa, ak túžim po pár normálnych dňoch iba s rodinou, ktorá vie všetko a pred ktorou nemusím mať hlúpe tajomstvá?

Kvôli premávke ako takej nám zabralo dosť času, kým sme sa ocitli konečne pred dverami ich bytu. No už len v momente, kedy som spoza nich začula smiech a ešte k tomu ženský, mi bolo zle. Prepadla ma tak hlúpa a nezmyselná úzkosť, až som zaťala päsť pravej ruky, v ktorom som nedržala vodítko. Neisto som pozrela na Claire, ktorá len mykla plecami a odomkla. Modlila som sa, aby bola len pustená televízia, ale veľmi som sa mýlila. Na sedačke boli rozvalí Austin s akousi čiernovláskou. Netušila som, ako sa v prvej chvíli tváriť, ale zjavne ani Claire, ktorá dosť hlasno zabuchla dvere, aby upútala pozornosť.

„Ale...konečne ste tu," povedal náš drahý brat s úsmevom, ktorý sme ale neopätovali ani jedna. Ja viem, že bolo hlúpe aby som takto reagovala, ale...mala som to v sebe. Prvotne som sa bála každého cudzieho človeka a niekedy to pretrvalo oveľa dlhšie, ako len počas prvého stretnutia. „Viem, že je to asi prekvapenie, ale chcel som, aby ste sa s Jordan zoznámi už dnes. Zajtra pôjde s nami na výlet."

„Na výlet?" opýtala sa Claire prekvapene. Ja som pritom prešla očami od brata až k tomu dievčaťu, ktoré ale...neurobilo na mňa dobrý dojem. Neviem čím to mohlo byť, ale nesadla mi hneď na prvý pohľad. Pritom ale bola pekná, to sa muselo nechať. Krásne dlhé havranie vlasy, či jej prenikavo zelené oči a plné pery. Typ, aký sa k Austinovi hodil, ale...neviem. Nemala som z nej dobrý pocit. A hlavne z toho, že prvé stretnutie prebehlo práve takto. Mohol sa mi o nej zmieniť aspoň pár slovami. Už len preto, že vie aká som...