-Clara-

„Takže...kam si sa to na celú noc vyparila?" Dúfala som, že sa mi podarí vypariť bez toho, aby sme sa stretli, ale zjavne som zlyhala. Brooke sa na mňa nalepila hneď, ako som vyšla na chodbu plnú študentov. Dnes ma našťastie nič viac nečakalo, takže som sa mohla tešiť na voľný čas. Samozrejme až potom, čo si zájdem po učebnice a rozvrh. To som už odkladať nesmela. „Síce vieš čo? Je mi to jedno. Čo mi ale nie je jedno, je tvoje šteňa. Ak sa nabudúce plánuješ niekde takto dlho zdržiavať, zober si ho so sebou. Nie som ochotná vstávať len kvôli tomu, aby som ho zobrala von."

„Zabilo ťa to, alebo ako?" opýtala som sa, prekvapená svojou drzosťou. Nemyslela som si, že sa to fakt opýtam takto na rovinu. Zjavne ale ak som sa jej chcela zbaviť, nemala som na výber.

„Ako sa to so mnou akože rozprávaš?"

„Tak ako ty so mnou Brooke." Nechcela som hádky, ani nič podobné, ale ak mi nedala na výber? Bez pozdravu alebo niečo na mňa proste vyletí? Zjavne ak by vedela ako to skutočne bolo, rozmyslela by si svoje chovanie. „Prečo sa proste nemôžeme baviť úplne normálne?" Zišla som po schodoch, aby som si na veľkej tabuli pri vstupe pozrela, kam mám ísť po učebnice. Jasné, mohla som sa jej to opýtať, ale to by som dala najavo, že ju potrebujem. A to pravda nebola.

„Ja sa snažím, ale ty si stále tá divná."

„Ja nie som divná, ale..." Skoro som to povedala, no v pravú chvíľu som zmĺkla. Upútali sme na seba trocha nechcenej pozornosti, ale sotva sme opustili schody a zastali pri tabuli, ostatní pokračovali vo svojej ceste.

„No čo si? Dokonči to."

„Daj mi prosím ťa pokoj. Nemám na toto náladu."

„Ako chceš. V tom prípade je asi zbytočné aby som ťa s nami pozývala do Portlandu." Pozrela som od tabule na ňu, ako si okolo ukazováka obmotáva prameň vlasov. Zatiaľ, čo ja som bola pomaly zúfalá, ona vyzerala úplne v pohode. Kompletne nad vecou, presne ako stále. „Idem ja, Roderick, Maxim a ich spolubývajúci s priateľkou."

„Tak to by si mohla Roderickovi odkázať, aby sa mi nabudúce nehrabal vo veciach. A rovno to odkáž aj sama sebe." Absolútne som nechápala, kde sa to vo mne zobralo. Ráno som sa jej ešte bála a teraz...pane Bože, len to nie. Väčšinou som toľkoto sebavedomia mala len v dobe, kedy som mala tesne pred tou najhoršou vecou. Pred začiatkom obdobia mánie, kedy som sa dobre, že za jednu noc nepokúšala dobyť celý svet. A hlavne keď som si verila natoľko, že som sa pobila v škole. S chlapcom, ktorý navyše chodil na box. Múdre rozhodnutie, ja viem.

„Tak to sa ospravedlňujem," povedal zrazu niekto spoza mňa. Keď sa však moje oči stretli s párom modrých ako samotný oceán, na chvíľu som zostala v šoku. Roderick aj so svojim kamarátom stáli len kúsok od nás. „Možno som sa nemal tvojich kníh dotýkať bez opýtania."

„No to si teda nemal."

„Fakt s nami nepôjdeš?" Pokývala som hlavou. Nemala som plány, ale už len keď Brooke vymenovala zúčastnených, môj záujem sa vytratil. Bolo to proste priveľa ľudí, s ktorými som nič moc mať nechcela. A do Portlandu ma to tiež momentálne neťahalo. Ešte by som nedajbože náhodou nabehla do súrodencov a to by bol po včerajšku horor. „Tak možno nabudúce."

„Možno. Vy sa ale zabavte."

„Aj namiesto teda," dodala Brooke, na moje prekvapenie schmatla Rodericka za ruku a potiahla ho preč. On sa na mňa len usmial a už ich nebolo. Čo som samozrejme uvítala.

„Ver mi, že si urobila veľmi múdre rozhodnutie," povedal jeho čiernovlasý kamarát s okuliarmi, ktoré sa mu ale docela hodili. Hlavne asi pre ten čierny hrubší rám, ktorý mu tak ladil s vlasmi a celkovým jednoduchým štýlom obliekania. Áno, zaujal ma práve preto, že mal na sebe čisto biele tričko a bledé džínsy s bielymi teniskami. Oblečenie, ktoré som si znova chcela obliecť aj ja a to čím skôr. „Jasné, my sme sa ešte nepredstavili. Som Maxim Ivanov...bohužiaľ Roderickov spolubývajúci."

„Clara Hoganová. Bohužiaľ spolubývajúca Brooke." Bolo zlaté, ako formálne mi podal ruku a pritom vyčaril úsmev. Ale aspoň ma to troška vzalo k iným...lepším myšlienkami.

„Maxim!" Brooke na neho kričala od dverí, zjavne aby ich dobehol, ale videla som s akou nevôľou mi povedal rýchle zbohom a potom šiel. Bola som ale rada, že sme sa zoznámili. On by mi možno z celej tej šialenec zbierky mohol sadnúť najviac. Vyzeral...nič v zlom, ale ako taký nudný typ. Takže presne ako ja.

Radšej som sa ale už prestala venovať ruchu naokolo a našla, kam mám ísť po učebnice. Zaplatené boli samozrejme vopred, takže som len veľmi milej pani povedala svoje meno a ona mi ich priniesla. Jasné, že väčšina deciek si po ne dávno prišla, ale určite som nebola zďaleka posledná. Opýtala som sa jej aj na vydávanie rozvrhu, čo už bolo ale troška ťažšie nájsť. Musela som do vedľajšej budovy a tam nájsť akúsi sekretárku. Chvíľu jej trvalo, kým našla kto presne som a kým v toľkých zložkách vyhrabala môj učebný plán. Potom mi ho podpísala, dala pečiatku školy a dokonca mi ho aj zalaminovala. Aspoň som sa teda nemusela báť, že sa pokrčí, alebo, že ho prípadne svojimi slzami zničím. Mala som tam rozpísané čísla učební, aby som nemusela blúdiť a pýtať sa hore-dole a dokonca aj mená profesorov a ich mailové adresy, zjavne ak by som niečo potrebovala. Na zadnej strane bol v stručnosti poriadok, ktorý sa musel dodržiavať v celom areáli, ale...to sa nezdala ako vec, s ktorou by som mala problém.

Menší problém ale prišiel, keď som sa mala dostať späť na internát. Veľmi rýchlo mi došlo, že som v týchto končinách pešo ešte nebola a nemám ani poňatia, kam ísť. Zjavne preto som sa troška potúlala na okolí, porozhliadala sa kde sa čo nachádza a až potom sa nejako donútila k riešeniu. Ešteže som sa mohla spoľahnúť na GPS v mobile, ktorá mi veľmi ochotne pomohla. Takto so všetkým, mi internát ani neprišiel tak ďaleko, ako som si pôvodne myslela. Písalo sa tam sedemnásť minút, takže pri mojej občasnej chôdzi tak dvadsaťpäť a inokedy zhruba trinásť.

Napokon som sa ale prešla krásnou alejou, ktorú celú pokrývali stromy, až ma zaviedla k hlavnej ceste. Na veľkom trávniku si kde-tu posedávali kopy študentov a bavili sa, alebo aj jednotlivci ktorí sa zjavne učili. Ja som si ale viac všímala krásnu prírodu a slnko nad hlavou. Bolo príjemné teplo, takže som si sveter uviazala okolo pása. Prešla som popri niekoľkých lavičkách a nakoniec sa dlhou ulicou pobrala vpred. Slnko neúprostne pražilo celú cestu, čo som si obzerala okolie. Naľavo som mala akúsi budovu, na ktorej dokončovali posledné úpravy a podľa červených tehál ktoré ju pokrývali som typovala, že asi patrí ku škole. Rovnako ako veľká budova po mojej pravici, na tabuli ktorej stálo, že práve tam sa vyučujú vedecké predmety.

Ako som išla ďalej, stále som bola viac a viac prekvapená. Ale iba pozitívne, keď okolie na mňa pôsobilo až prekvapivo dobre. Úsmev mi vyčaril aj transparent zachytený o o stĺp a strom, na ktorom bolo tou typickou školskou zelenou napísané „Srdečne vítame nových študentov". Bola to vlastne len maličkosť, ale prišlo mi to milé. Pokračovala som ďalej trinástou Avenue, kochajúc sa stavbami. Narazila som sa ja ďalšiu, ktorá sa tvárila ako školská budova, ale nechcelo sa mi zisťovať, o čo presne ide. Možno inokedy. V čiernej mi bolo až moc teplo a navyše mi chýbal Orion, s ktorým som chcela byť už čím skôr.

Minula som ešte pár formálnych budov a kopu študentov, kým som sa konečne dostala viacej do mesta. Autá parkovali kam sa len človek pozrel a ľudia proste žili svoj každodenný život. Náhlili sa hore-dole, alebo si proste vychutnávali krásny slnečný deň. Čoskoro som narazila na Starbucks, no viac ako ten ma zaujala socha naproti. Prešla som teda cez cestu, len aby som si mohla prezrieť akéhosi plameniaka z modrých drôtov a červenými očami. Určite pútal pozornosť, dokonca aj domácich.

Spomenula som si, že otec mal plameniakov stále v láske, takže som mu ho odfotila a poslala so správou, že ak nabudúce prídu, pôjdeme sa naňho pozrieť osobne. Keď som sa ale znova pohla z miesta, nestačila som sa diviť, aká dlhá ulica vlastne je. Padlo ale dobre, keď nejaké väčšie, zjavne obytné budovy s bytmi urobili na chodníku tieň. Aspoň som už nemala pocit, že sa roztopím pri každom kroku.

Napokon som aj napriek navigácii zle odbočila, ale veľmi rýchlo som prišla na to, že nie som na dobrom mieste. Ulica ktorou som sa mala vydať sa volala Pattersonová a nie akási Ferry...niečo. Každopádne som sa vrátila k bodu, kde som to pokašľala, prešla sa popri akýchsi vysokých stromoch a potom konečne našla svoju trasu. Ešte nejakých päť minút som išla dlhou ulicou, ale vydýchla som si, keď sa predo mnou ukázal internát. Tesne po príchode sem by ma určite nenapadlo, že sa tejto budove niekedy natoľko poteším. Teraz som ale poďakovala GPS, mobil schovala do vrecka a vydala sa do chládku. Presne som už vedela, čo si oblečieme sotva prídem na izbu. Akoby som doslova počula tie kúsky oblečenia v šatníku, ako kričia moje meno.

„Na slovíčko Clara." Obzrela som sa za hlasom, no išlo o Maximiliana, ktorý si posedával na lavičke pod stromom. S úsmevom som mu teda zakývala no to, prečo ma volal mi došlo veľmi rýchlo. V rovnakom momente, ako sa klbko bielej srsti rozutekalo priamo ku mne. Takou rýchlosťou ale, že sa dokonca potkol a padol na ňufák.

„Dávaj pozor krpec," povedala som mu, sotva sa otriasol a docupkal ku mne. „Ešte sa kvôli mne dolámeš." Tešilo ma, že ma vítal s takým nadšením a preto som ho zjavne hneď aj vzala na ruky a vtisla mu pusu na vrch hlavičky. Možno sa mi to len zdalo, ale akoby od doby čo som ho videla po prvé podrástol. Nie veľmi, ale prišiel mi väčší.

„Brooke mi ho rána nechala so slovami, že nevie kedy sa plánuješ vrátiť a, že ona na neho nemá nervy. Tak som si povedal, že pôjdeme troška von, nech si užije slnko."

„Mrzí ma, ak to spôsobilo nejaké problémy, alebo..."

„Nie, nie," dostal zo seba rýchlo a podišiel k nám. V rozopnutej bledomodrej košeli na krátky rukáv a béžových krátkych nohaviciach vyzeral veľmi dobre. Doladil k nim aj žabky a slnečné okuliare, čo mu dodávalo fakt taký letný vzhľad. Hoci sa leto pomaly chýlilo ku koncu, dnes bolo naozaj krásne. „Práveže som ti chcel navrhnúť, aby si mi ho nosila každý deň, keď pôjdeš do školy. Rád sa s ním zabavím a môžem ho naučiť nejaké triky, ak myslíš."

„Fakt by ti to nevadilo?" S úsmevom pokýval hlavou. „Tak fajn. Ale ak by si mal s ním nejaké problémy, pokojne povedz." Tešilo ma, že si Orion tak rýchlo našiel kamaráta. Ak už s ním mala Brooke toľko problémov.

„Napríklad teraz som veľmi rád, že už si tu, lebo mám za dvadsať minút schôzku so šéfom a asi by sa netešil, keby okolo neho Orion behá."

„Šťastie teda, že som prišla." Všimla som si, ako nadšene Orion vrtí chvostom a pritom pozerá priamo na neho. Nebudem klamať, bolo to maximálne rozkošné. A určite by som sa s ním zostala baviť aj dlhšie, ak by mu nezazvonil mobil s tým, že šéf príde skôr. Ja som sa teda vybrala hore do izby a Maximiliano utekal ešte upratať svoje miestečko, aby bolo všetko tip-top. Narazila som na pár študentov, čo práve odchádzali, ale nik ma neriešil. A ani Oriona, akurát jedno dievča povedalo, že je rozkošný.

Keď som ale za sebou zavrela dvere do izby a Brooke tam nebola, poriadne som si vydýchla. Zjavne už išli do mesta a ja som mala tým pádom všetko pre seba. Oriona som položila, aby sa šiel napiť po pobehovaní na slnku, pričom ja som urobila to isté. Ešteže som mala v malej chladničke studenú vodu, ktorá sa v momente stratila.

„Počkáme, kým prejde to najväčšie teplo, naobedujeme sa a potom pôjdeme troška von, hej? Rada by som niečo napísala a keď je vonku tak krásne, nebudeme sedieť na izbe." Ak by som bola sama, zjavne by som tak urobila, ale teraz nie. Chcela som, aby si Orion užíval slniečka a príjemného tepla, kým ešte trvá. Potom v snehu sa s ním už natoľko nebudem hrnúť von. Ak ho napadne trocha viac, sfarbením ale aj veľkosťou sa zaručene stratí.

***

...neviem, možno si poviete, že vám práve ja nemám čo ponúknuť, ale tí z vás, ktorí sa mi rozhodnete dať šancu, máte už teraz moje najúprimnejšie ďakujem. Dlho som sa na niečo podobné odhodlávala a myslím, že nastal čas, aby som do tohto sveta prispela svojimi myšlienkami. To, ak nimi niekomu pomôžem, bude už len plus ktoré mi možno vyčarí úsmev na tvári práve vo chvíli kedy ho budem potrebovať.

Takže asi toľko na začiatok. Ďakujem každému, kto si moje posplietané slová prečítal a možno sa nad nimi trocha zamyslel. A ak ste v podobnej situácii ako teraz ja, že si neviete rady so začiatkom niečoho nového a dôležitého, pokojne mi napíšte. Možno si nejako navzájom pomôžeme a postrčíme sa dopredu. Za splnením našich snov.

Tak zatiaľ. Váš Kanadský lev.

Neverila som, že som naozaj dala niečo dokopy. Celý článok ma vyšiel na pomerne veľa riadkov, ale bola som s ním spokojná. Rozpísala som sa, ale len v tej miere, aby nikto nemal šancu zistiť, že sa jedná o mňa. Jasné, že som to po sebe ešte trikrát prečítala, opravila nejaké chyby a potom...s dosť veľkým stresom pridala na blog. Zvyšok som už chcela nechať na Austinovi a Claire, ktorí mi mali pomôcť sa zviditeľniť. Majú kopu kamarátov a ak sa nenápadne zmienia, možno sa moje nezmysli niekomu zapáčia a odporučí ich niekomu ďalšiemu. Inak sa zjavne nedostanem nikam a ak chcem, aby moje názory niečo čítal a zaoberal sa nimi, publicita je nevyhnutná.

„No? Myslím, že dnes som odviedla celkom dobrú prácu." Zavrela som notebook a pozrela na Oriona, ktorý sa váľal v tráve. Cesta do Campbellovho parku nám napokon trvala len takú polhodinu, zväčša kvôli teplu v ktorom sa mi nechcelo chodiť rýchlo. Ale v pohode sme trafili. Od internátu to boli dve zatáčky a potom len pozdĺž dlhej ulice, ktorá ma previedla ďalšou časťou mesta. Prvotný plán bol, že pôjdeme sedieť pod stromy niekam ku škole, ale keď som našla park, išli sme radšej tam. Predsa tam bol aj Orion vítaný o niečo viac. „A ako vidím, urobila som radosť aj tebe."

Vyšli sme si hore na kopec, odkiaľ som mala konečne krásny výhľad. Takže som opretá o veľkú borovicu mohla písať, pričom som mala na očiach konečne akési vrchy, husto porastené ihličnanmi. Nemusím vám dúfam hovoriť, aká šťastná som z toho bola. Konečne som našla totiž niečo, čo mi dodalo pocit, akoby som bola doma. Nie veľmi, ale príroda sa podobala na Kanadu, ktorá mi natoľko chýbala.

„Zjavne sem budeme chodiť častejšie. Je to tu pekné." Ako ste tak prechádzali chodníkom, pričom vás z oboch strán obklopovali vysokánske stromy a robili tak nejaký ten chládok. Samozrejme, že som v takomto počasí narazila na kopu ľudí, ale ku podivu mi to nevadilo. Dala som si slnečné okuliare, pustila hudbu a nemusela som sa strachovať o nič. Zvláštny pocit, ale dúfala som, že to znamená len to najlepšie. A to vec, že sa zajtra oblečiem do modrej a bielej. Pre teraz som si vzala tmavosivé šortky a bordové tielko. Takže stále tmavé farby, ale už lepšie ako čierna. Tú som si nechala už len na teniskách.

„Ahoj ocko," prekvapilo ma, že mi volal práve v takúto hodinu. Bolo pomaly pol šiestej a zvyčajne o takomto čase chodil domov z práce. Tiež bol programátor ako Austin, no mal tú smolu, že jeho šéf nebol práve najpríjemnejší človek. „Dostal si moju fotku?"

„Hej, hej. Zaujímavé veci nachádzaš, to ti musím povedať."

„Tak aspoň na niečo je pešia cesta do a zo školy dobrá." Po dnešku možno nebudem mať na mesto taký zlý pohľad. A hlavne ak sa pôjdem pozrieť ešte na viac miest, bude to o to lepšie. Nikto predsa nepovedal, že musím po vyučovaní sedieť na izbe a čakať na Brooke. Je tu Orion a s ním sa mi bude objavovať určite skvele. „A napokon to do školy ani nie je tak ďaleko, ako som si myslela. Dvadsať minút približne."

„Takže dnešok bol celkom v poriadku?"

„Povedzme. Zjavne vieš, čo sa dialo včera večer."

„Dvojičky volali." Jasné, že volali. S nimi som ešte nehovorila, len som napísala, že si všetko vysvetlíme večer. Teraz som si nechcela kaziť pohodovú náladu a tak celkovo kreatívnu chvíľku. „Mal som pocit, že Claire by bola schopná aj napriek tej neskorej hodine sadnúť do auta a upaľovať za tebou."

„Možno som to troška prehnala, ale cítila som sa príšerne. Nedokázala som zostať na internáte."

„Kde si spala?" Otvorila som ústa, aby som odpovedala, ale nešlo to. Nemusela som sa hanbiť pred vlastným otcom, ale bolo tomu tak. Mala som pocit, že som ho proste sklamala. Ak by mohol, určite by chcel mal lepšiu dcéru. Aspoň takú, ako Claire, ktorú odmalička úplne zbožňoval. Nebolo to tak, žeby s chlapcami trávil viac času. Skôr veľmi rád rozmaznával nás dve.

„U pána Morissona. Bola som u neho pár hodín predtým, dohodli sme sa, že budem k nemu chodiť každý pondelok, no potom som sa k nemu vrátila. Nemala som proste kam inam ísť a on bol taký milý a postaral sa o mňa. Ráno ma dokonca odviezol do školy." Pri obede som mu napísala, že hodiny išli v poriadku a, že sa cítim celkovo o niečo lepšie. Aspoň tých pár slov som mu bola dlžná.

„Kde si teraz?"

„Vonku. Našli sme s Orionom akýsi park, vyšplhali sa na kopec a sedíme tu už aj dobré dve hodiny. Je tu krásny výhľad na kopce ocko. Skoro ako doma." Slnko začínalo veľmi pomaličky zapadať, čo vo mne vyvolalo ešte väčší pokoj. Končil sa pomerne dobrý deň, navyše s prísľubom ešte lepšieho zajtrajška. O ôsmej ma čaká prvá hodina žurnalistiky a potom poobede o tretej dve angličtiny. Zjavne všetko s Brooke, ale možno sa jej vyhnem, ako aj dnes.

„Tak to aby si ma tam potom niekedy zobrala."

„Určite." Už som sa vlastne tešila, kedy niekto z nich, alebo najlepšie obaja prídu na pár dní. Tak skoro to zjavne nebude, ale sľúbili mi, že aspoň na víkend niekedy prídu. „Ako sa má Andy? Neozval sa mi, odkedy som odišla." Pritom ja som mu včera ráno písala, aby mal pohodový prvý deň v škole. Nezdalo sa ale, žeby ho to nejako extra zaujímalo, lebo mi neodpísal. Zjavne sa nad mojou snahou len dobre zasmial a to bolo celé.

„Má sa fajn, no odkedy nie si doma ani ty, vídame ho iba ráno a večer, keď príde domov."

„Nechcem zbytočne trepať nezmysli, ale...naozaj trávi všetok čas čisto u kamarátov?" Nenarážala som na fakt, žeby mohol mať dievča, ale skôr na niečo horšie. Pokojne sa mohol s niekým zapliecť, s nejakou bandou ktorá by na neho nemusela mať dobrý vplyv. Stále mal tajomstvá, z domu odchádzal kedy sa len dalo, ale naši boli plne zabratí buď do práce, alebo potom do mojich problémov. Teraz by sa ale mali určite viacej venovať jemu. Ja som už mimo ich dosah a musím si poradiť sama. „Sľúb mi, že na neho budete s mamou dávať odteraz väčší pozor. Možno sme si k sebe nikdy nenašli cestu, ale nechcem, aby sa mu niečo stalo."

„Pokúsim sa s ním porozprávať, dobre?"

„Dobre. Ľúbim vás ocko."

„Aj my teba Clara. S maminkou sme na teba veľmi hrdí, to dúfam vieš." Nechcela som mu kaziť v tomto smere radosť, takže som neodvrávala. Radšej som mu len povedala, aby dal mame za mňa pusu keď príde domov a sľúbila som, že sa jej zajtra ozvem. Na dnes som už mala telefonát s dvojičkami a to ma bude zjavne stáť všetky zvyšné sily. A hlavne potom opätovné stretnutie s Brooke, ktorá bude určite radosťou bez seba z dobre stráveného dňa.

„Mali by sme ísť späť láska," povedala som Orionovi, ktorý nechal trhanie kvetiniek tak a pritúlil sa k môjmu ľavému stehnu. Určite bol oveľa viac nadšený z celého parku, ako ja. Keď sme prišli, rozbehol sa, div sa neskotúľal dole z kopca a potom sa motal pomedzi kvetinky, ktoré tak rád zúbkami trhal. Ale ja som ho nechala. Na jednej strane som bola priveľmi zabratá do písania a na druhej som stále počula, že piští niekde blízko, takže som ho nemusela nikde naháňať. „Nebola na teba včera Brooke zlá? Lebo podľa jej múdrych rečí, si jej prekážal." Cesta dole bola vlastne rýchlejšia. Narazila som znova na pár ľudí, ktorí sa zjavne vybrali na prechádzku práve teraz, pre znesiteľnejšie počasie. Už nebolo také hrozné dusno a to tešilo aj mňa samotnú. Ani som si vlastne nemyslela, že sa v Oregone dočkám takéhoto tepla, ale príroda príjemne prekvapila. A hoci zima bola stále to, čo som milovala najviac, ani teplu som nevedela povedať nie. Zjavne aj z dôvodu, že sme ho doma nemali až také intenzívne.

„Môžeš ľutovať, že si s nami nešla," povedala Brooke, sotva som zavrela za sebou dvere. Dúfala som, že budem ešte možno sama, ale ona už bola rozvalená na posteli a nevyzeralo to, žeby sa ešte dnes niekam chystala. Ja som každopádne ešte chcela vziať zrkadlovku a vyjsť si von. Západ slnka už teraz vyzeral krásne a mohla som len hádať, aký krásny sa stane behom niekoľkých minút.

„Neboj sa, ani ja som nemala zlé poobedie."

„Čo je dobré na tom, byť neustále sama? Nechápem tomu." Mykla som nad tým s úsmevom plecami, vzala fotoaparát a už ma nebolo. Ponáhľala som sa dole, len aby som si mohla aj s Orionom po boku vychutnať to krásne divadlo. Chvíľu sme ešte museli čakať, ale keď sa potom obloha sfarbila do tých najkrajších odtieňov oranžovej, ružovej a žltej, pociťovala som nekonečné šťastie. Bolo to niečo, čo som odmalička milovala a čo mi aj v tom najhoršom dokázalo dodať silu, aby som vydržala ďalší deň, do ďalšieho západu slnka.