„Počuj Žobrák, Anna zdvihla zo zeme prútik, aby sa ho nemusela dotknúť a trocha doňho ním pichla. Mám taký nápad. Chcem si otvoriť klenotníctvo. Ideš do toho so mnou?"

Princ Michal aka Žobrák, schovaný za otrasnou handrovou kuklou, zamumlal niečo nezrozumiteľné, čo si Anna vysvetlila ako, asi hej a viac si ho nevšímala.

Menší problém nastal, keď bolo treba prebrodiť rieku. Žobrák sa totiž vôbec netváril, že by jej chcel pomôcť. Debil, pomyslela si Anna, keď sa na ňu usmialo šťastie. Stredom rieky sa plavila nádherná, pirátska loď.

Anna im zamávala a očarujúco sa usmiala. „Hej piroši, neodviezli by ste prosím, mňa a tuto neschopného husbanda na druhú stranu?"

Cez palubu sa k nej nahol, asi prvý dôstojník s drevenou nohou. „Slečna, pani, či čo ste, my nie sme Uber. My neprevážame. My zbíjame."

„Skvelé, usmiala sa Anna ešte očarujúcejšie, niekoho ako ste vy, presne hľadám."

Kapitán bol celkom pekný chlap a ani nie úplne blbý, takže keď mu Anna vysvetlila svoj business plán, hneď súhlasil. Žobrák bol nadšený trolinka menej, keďže Annin plán rátal s tým, že vždy keď pôjde okolo loď vhodná na orabovanie, on bude hrať polo-mŕtveho, prípadne topiaceho.

„Nie, zaťal sa. Som žobrák a nie nejaká volavka", upravil si urazene handru na hlave.

„Pozri, buď to budeš hrať, alebo... to môže byť naozaj. Tak ma nes..." Zamával kordom kapitán a strašne pekne, tak arogantne sa pritom usmial.